Silne som si uvedomil jednu dôležitú vec. Pri tom, ako kráčame životom sa môžeme dostať do dobrého kresťanského getta. Aj toto spoločenstvo je jedno z takých. Nie je? Dobrá farnosť, alebo dobrý zbor, alebo dobrá komunita, alebo nejaké istôtky, kde sme zabezpečený, kde sme zaistený, kde sa nám pomôže, to je naša istota. Keď sa nám to stane istotou, je to náš problém. Keď sme potom vhodený do vody, tak zrazu zistíme, čo to znamená byť konfrontovaný s tým, čomu naozaj verím, komu verím a ako silne ja naozaj pri ňom som. Tiež som si uvedomil, že na to, aby sme dokázali kráčať týmto svetom, ktorý je v skutočnosti stratený a nemali okolo seba množstvo priateľov, množstvo pomoci a mnoho tých, ktorí sa za teba modlia a pomáhajú ti a požičajú ti peniaze atď., na to naozaj potrebuješ dobre poznať Pána a vedieť, ako mu veríš, či mu veríš, či si s ním, jednoducho preverí to tvoju vieru, preverí to štandard života, ktorému si sa vydal, ktorý prehlasuješ, že máš, jednoducho to preverí hodnoty, o ktorých si doteraz tvrdil, že ony sú tvojím morálnym kódexom. Že to je to, čo ty žiješ a náhle si s tým konfrontovaný.
Ja som si spravil zopár poznámok o viere. Čo to vlastne je, teraz nebudem rozoberať, samozrejme, je to veľmi široká téma. Ale predsa niekoľko dôležitých poznámok. My si niekedy myslíme, že naša viera, to je naša istota, alebo naša viera je to, keď máme čo najmenej pochybností o Bohu, alebo o veciach, ktoré robí, alebo o zázrakoch, ktoré robí, alebo o Ježišovi, o jeho zmŕtvychvstaní, alebo podobne. Alebo si myslíme, že viera, to je vtedy, keď máme tie najčistejšie motívy. Alebo si myslíme že viera je to, keď sme nikdy nezlyhali. Keď robíme len správne veci.
Keď sa pozrieme do Písma, tak tam nájdeme jedného muža, ktorý je nazvaný otcom viery. Viete kto to bol? Abrahám. Dajme mu ten trojitý test. Nikdy nemal pochybnosti? Nie je to pravda. Robil iba správne veci? Nerobil iba správne veci, predal ženu, predal manželku. Mal vždy iba čisté motívy? Nemal. Niekoľko jeho motívov bolo podvodných. Ale nikdy nezlyhal v jednej veci: nikdy neprestal vo svojom rozhodnutí nasledovať Boha. Jeho heslom bolo: ”Či by som snáď nedôveroval Kráľovi Zeme, ktorý všetko robí dobre?” On sa jednoducho rozhodol, že mu bude dôverovať. V tejto jeho vôli veriť, rozhodol sa, že bude nasledovať to najlepšie pochopenie o Bohu, ktoré má a že v tom nikdy neprestane. Keď si sami seba predstavíme niekde na púti svetom, kde budeme konfrontovaný – práve teraz mám priateľa, ktorý je konfrontovaný s tým, že si môže nakradnúť veľa peňazí a konečne si kúpiť byt a oženiť sa. Ja mu hovorím: “To nemôžeš urobiť.” On hovorí: “Braňo, ale však budem mať konečne normálny život.” Hovorím mu : “To nemôžeš urobiť. To tvoja viera nedovoľuje.” A on že: “Ale jeden milión, tam ich je dosť.” Nikdy nemôžeme prestať nasledovať to najlepšie pochopenie o Bohu, ktoré máme. Ja neviem, ako sa on rozhodne. Možno zlyhá. Ale ak tam zostane ležať, vtedy sa rozhodol nenasledovať Boha.
Táto myšlienka rozhodnúť sa pre vieru sa tiahne kompletne celým Písmom. Ona jednoducho znie: “Vyberte si.” Jozue potom, čo vyšli z púšte, povedal: “Dnes sa rozhodnite, komu chcete slúžiť. Ja a môj dom budeme slúžiť Pánovi. Vy si vyberte.” Je to rozhodnutie tvojej vôle, čo budeš robiť. Áno, zlyháš, možno. Zažiješ ťažkosti, budeš mať problémy, možno. Ale nikdy nemôže nastať v tvojom duchu rozhodnutie, že nebudeš kráčať za Bohom.
Na druhej strane musíme povedať, že viera je dar od Boha. Je to tak? Áno. Písmo to hovorí, kresťanská skúsenosť dokazuje – je to dar od Boha. Nikto sme si ju nezaslúžili. Všetci sme ju dostali. Tu nastáva jedno obrovské mystérium, obrovské tajomstvo toho, že my sa môžeme rozhodovať a máme slobodnú vôľu a tieto dve veci môžeme spojiť a ony môžu kapitulovať pred obrovským darom, ktorý ti Boh ponúka. Viera je z kázania. Viera je zároveň zvláštnou Božou milosťou, ktorú ty svojím rozhodnutím uvádzaš do chodu a ono má obrovskú moc. Znamená to, že keď sa ty rozhodneš dôverovať Kristovi, Boh ťa zmocní, aby si prejavil moc viery, ktorá je v tebe vložená. Boh je schopný spôsobiť obrovské prejavenie, akoby výbuch niečoho obrovského s tými následkami, ktoré výbuch v sebe nesie. To môže spôsobiť pre tvoj vlastný život a pre život ľudí okolo teba – jednoduchým rozhodnutím sa pre Krista, do života s ktorým ťa bude zmocňovať Boh. Máš ale jednu nepríjemnú schopnosť a to navždy sa voči viere zatvrdiť, nikdy nereagovať na Božie napomenutia a stane sa ti to, že navždy prídeš o možnosť skutočne zareagovať. V Jn 7,17 verši Ježiš hovoril: “Kto chce rozoznať, či je toto učenie od Boha,” a skryte povedal: “či ja som od Boha a či je treba vo mňa veriť, ten rozozná.” V dvanástej kapitole (Jn 12) je napísané, že urobil množstvo zázrakov a tu je ten moment: ľudia, ktorí mali možnosť ich vidieť a mali možnosť sa rozhodnúť, neuverili v neho. O dva verše je napísané, že Boh ich ponechal v ich rozhodnutí neveriť. To je napísané, aby sa splnilo slovo Izaiáša: “Počúvali ste, ale nepočuli ste a zakryl som vám oči, aby ste nevideli.”
Nemusíš mať najprv dokonalé pochopenie ako to je s vierou a ako to je s Ježišom, aby si začal veriť, stačí toľko, koľko teraz máš. Každý z nás však pri rozhodnutí veriť a nasledovať toto pochopenie viery, ktoré má, musí zaplatiť cenu. Tou cenou je: nadobro a bez kompromisov sa rozlúčiť s tým, čo vieš, že sa s vierou v Ježiša nezlučuje. Ak to neurobíš, v skutočnosti si nenaplnil schopnosť uveriť a preto sa v tebe neuvoľní moc viery. Pretože ak je to len intelektuálny súhlas, ktorý neprešiel do toho, aby sa prejavil v živote, v tom prípade tvoja viera nebude mať moc. Takže je to rozhodnutie dôverovať aj bez všetkých informácií, aj bez toho, že by si mal dokonalé poznanie, pretože práve to je viera.
Viera nie je vedieť, že niečo je pravda a ani trošku o tom nepochybovať, pretože to by si musel mať poznanie. Viera je práve to, že Boh ti len naznačí určité možnosti, ktorým smerom je to správne, čo by si mal urobiť a viera je krok tým smerom, ktorým je naznačené, že by si mal kráčať. Vieš, čo sa stane, ak ho urobíš? Stane sa, že sa na tebe splní slovo, ktoré je napísané v Hebr 11,1, že viera je dôkazom vecí, ktoré nevidíme. Čo pred nami stojí? My sa musíme rozhodnúť a učiniť krok viery smerom, ktorým sa z veľkou neistotou len čosi javí, pretože Boh nám nebude poskytovať dôkazy, aby sme si boli istí, kadiaľ máme kráčať, ale musíme vykročiť smerom, ktorým neúplné dôkazy len čosi naznačujú. Keď si v tej chvíli prejavil krok viery, nastane dôkaz toho, v čo si veril: ono sa to uskutoční. Toto je viera.
Viera teda nie sú pocity istoty. Viera nie sú ani pocity spokojnosti, šťastia, alebo radosti; viera je rozhodnutie, že viem, v čo chcem veriť, lebo viem, kto to povedal.
Posledný bod: vôbec nejde o to, ako silno veríš. Ak sa nám toto stane, že sa snažíme silno veriť, lebo si myslíme, že slabo veríme, tak v tej chvíli sme v úplnej slepej uličke viery, pretože toto nie je viera. Toto je tá podstatná otázka viery. Ľudia, ktorí žijú v krajinách, kde je veľa ľadu, poznajú dva druhy ľadu: viete aké? Hrubý a tenký. A keď silno veríš v tenký ľad, tak sa utopíš. Ale keď takmer vôbec neveríš v hrubý ľad a ideš naň, tak prežiješ. A o tento moment ide: nejde o to ako silno veríš, ale v Koho veríš. A my veríme v Ježiša. Preto Ježiš povedal, že stačí za viery ako horčičné zrnko. Tým povedal, že vôbec nejde o silu viery. Ide jednoducho o spoľahnutie sa na neho. Lebo vôbec nejde o to ako silno veríš, ale ide o objekt viery. Viery v Ježiša. Spoľahni sa na Ježiša. Je napísané, že v Ježišovi sa stali všetky prisľúbenia áno. V ňom máme posvätenie, v ňom máme istotu, v ňom máme múdrosť, v ňom máme bohatstvo, v ňom máme zdravie, v ňom máme uzdravenie, v ňom máme … ak v neho veríš. Ak v neho neveríš, nerozhoduješ sa, ale uplatňuješ zvrchované právo človeka rozhodnúť sa pre jedno, alebo druhé. Nikdy ťa Boh do ničoho nebude nútiť. Tvoje šťastie a šťastie druhých okolo teba leží aj v tvojich rukách. To je to jediné, čo máme. Nikdy nič iné nezískame.
Ja som sa pokúsil len tak ozrejmiť, že potrebujeme dobre vedieť, kam patríme. Pre čo sme sa rozhodli, čo nasledujeme, kam kráčame. Pretože Boh nás nechce zhromažďovať v jednej dobrej komunite. Viete čo s nami chce? Chce nás vziať a zamiesiť do cesta. Kvasinky už potom vôbec nedržia spolu. Ja mám rád kvasnice. Keď ich však zjem v pomazánke, tak sú neúčinné. Ony svoju moc neprejavia. Ale keď ich manželka zamiesi, spraví z nich veľké cesto. Jediné, čo stratili je podpora tej pôvodnej hmoty. Ale práve v tom je ich sila, že sa roztratila. Že sa tie kvasnice stratili jedna druhej. Ja som ešte nevidel jednu kvasnicu. Rozplynuli sa. Ale každá tá jedna kvasinka zachovala svoje poslanie – a to sme my a to máme byť my. Stále musíme veriť kde stojíme, kto sme a čomu veríme a stále musíme byť ochotný byť vydaní tej púti, na ktorú nás pošle Boh. To je podstatou našej existencie. Aleluja.
Máme odvahu sa modliť, aby sme boli preverení v tejto veci? Je to také nebezbečné.. Majme odvahu sa modliť, aby sme boli ochotní sa nechať s tým konfrontovať. Aby sme boli ochotní byť vydaný tomu, čo s nami robí Boh.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
