Mohli by sme sa pýtať, prečo neprežívame to isté, čo učeníci? Napríklad nemáme tú odvahu ísť a vystaviť sa nebezpečenstvám, nechať sa biť alebo umučiť pre vieru a všetko vydržať. Pritom sme prijali to isté, čo oni. Jedna z možností je, že oni predtým, ako prijali krst Duchom Svätým, prechádzali obdobím učeníctva. Boli tri roky v intenzívnej Ježišovej škole. Nie len Ježiša počúvali, ale Ho aj pozorovali, čo robil a boli s Ním od rána do večera. Toto obdobie sa nedá nijako preskočiť. Bolo veľmi dôležité, aj napriek tomu, že si to neuvedomujeme. Zďaleka im však nebolo všetko jasné a veľa sa učili ešte aj potom, vďaka Duch Svätému.
My všetci sa snažíme byť učeníkmi Pána Ježiša, ale mám pocit, že to máme rozložené na akési diaľkové štúdium a to dlho trvá. Ideme za Ním pomaly a aj intenzita je taká slabšia. A my sme toto obdobie preskočili a začali žiť svoj nový život od krstu Duchom Svätým, od okamihu osobného obrátenia, takže veľa učenia tam chýba. Treba to nejakým spôsobom doplniť. V Písme sa hovorí: nesejte do tŕnia. Vyliatím Ducha Svätého sa zvyčajne nachádzame len na začiatku procesu duchovného dozrievania. Je to ako keď staviame dom. Vykopeme základy a už do základov by sme položili luxusnú kuchynskú linku aj s vybavením. Takto to fungovať nemôže. To obdobie sa nedá preskočiť. Aj keď sme to luxusné zariadenie kúpili, musíme sa vrátiť späť a všetko dokončiť, postaviť. Musíme sa vrátiť k lopate.
Ak poviem učeníctvo, vieme, že učiť sa máme od Pána Ježiša. Ježiš robil veľa rôznych vecí. Robil zázraky, chodil po krajine a kázal, uzdravoval chorých atď. Mám pocit, že je dosť ťažké sa tieto veci naučiť. Dokonca, nie každý by sa to mal učiť. Lebo toto povolanie nebude pre každého. Nie každý bude chodiť po svete, nie každý bude kriesiť mŕtvych. Ale sú dve veci, o ktorých Ježiš hovorí, že sa máme od neho učiť. Len v dvoch prípadoch Ježiš vyslovene povedal: „Učte sa od mňa.“ A tie dve veci v sebe zahrňujú základ celej stavby, ktorú chceme budovať. Ježiš hovorí: „Učte sa odo mňa lebo som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11,29-30) Myslím, že to súvisí aj s inými miestami v Písme. Napríklad: „Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je Kráľovstvo nebeské.“ (Mt 5,3) Je to veľmi podobné. Niektorí ľudia si myslia, že byť chudobný duchom znamená byť akoby mentálne postihnutý. Chudobný duchom znamená tichosť a pokoru srdca. Ďalšie miesto v Písme: „Ak niekto prichádza ku mne a nezriekne sa svojho otca, matky, bratov a sestier, ba aj svojho vlastného života, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14,26) Hovorí – aj sám seba. Tu by som sa chcela trochu zastaviť, pretože práve tu Ježiš hovorí, že keď chce niekto stavať vysokú vežu alebo ísť zo svojou armádou do boja, musí si najprv sadnúť a spočítať náklady, vojakov, zbrane alebo materiál na tú stavbu. Musí mať zásoby, než vôbec začne. Až potom má zmysel kopať základy. Ale tu Ježiš hovorí: „Kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“ Takže, keď vstúpime do Jeho školy učeníctva, tam je to opačne. Máme sa zrieknuť mnohých vecí. A práve to je tak dôležité, ako vo fyzickom svete je dôležité niečo mať. Pred Pánom nemať, je práve tak dôležité, ako vo svete mať.
Povedala by som, že to prvé zriekanie nie je tak ťažké. Keď sa človek prvýkrát stretne s Pánom a zistí, že má doma veľa kaziet heavy metalu, rozhodne sa s tým skoncovať. Alebo urobí radikálne rozhodnutie vo svojej knihovníčke alebo šatníku, rozhodne sa urobiť niečo so svojimi peniazmi. Niekto ide dokonca až tak ďaleko, že sa rozhodne odovzdať Ježišovi svoje plány, svoj život. Ale je to skôr tak z vonkajšej stránky. Napríklad plány – čo budem študovať, životný stav – tu už ide trochu do tuhého, ale napriek tomu sú to ešte veci, povedala by som, vonkajšie, ktoré sa nás tak bezprostredne nedotýkajú. Ale Ježiš ide ešte ďalej. Chce, aby si sa zriekol sám seba. O tom hovorí v Písme: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo, ale ak odumrie, dá veľa úžitku.“ (Jn 12,24) To pšeničné zrno zanikne celkom, zhnije. To by z neho nebolo vôbec nič. Ale ide o to, že má tvrdé obaly a tie musia zmäknúť, rozlúpnuť sa , potom odpadnú a odumrú. A vo vnútri toho tvrdého je zárodok nového života. Takže až potom, ako tá tvrdá šupka odpadne, môže ten nový život začať klíčiť. Pripomína mi to, kamenné srdce a srdce z mäsa. Pán hovorí: „Zoberiem vám srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa.“ Tu môžme mať pocit, že ide o nejakú transplantáciu, že Pán vyberie a dá nové. A vy viete, že takto to nefunguje, aj keď niekto povie: „Stretol som sa s Pánom a cez noc som sa stal úplne iným človekom.“ Je to podstatná zmena, niekto prestane byť alkoholikom, alebo prestane mať nejaké pokušenie. Ale keď niekto príjme Ježiša, v tom momente neprežije vôbec nič. To bol aj môj prípad. Pri krste v Duchu Svätom nemusíme prežiť vôbec nič vo svojich citoch. A napriek tomu je to začiatok. Semienko padne do zeme a začína proces odumierania. Zároveň začne odumierať kamenné srdce a rastie nové. „On musí rásť a ja sa zmenšovať.“
Ak tvrdá šupka zo zrna neopadne, život tam nebude. Umieranie semienka je dlhodobý proces, to nie je niečo cez noc. Ak toto vieme, môže to byť veľká útecha pre mnohých z nás. Raz za mnou prišla dievčina a hovorila, že prvé štyri mesiace ako prijala krst Ducha Svätého to bolo úžasné. Bola plná radosti, pokoja a zrazu to všetko odišlo a zostala v takom suchu, nedarilo sa jej modliť, mala veľa pokušení. Nič sa jej nedarilo. A ja jej na to: „To je výborné, že ťa Pán Ježiš nenechal v tom bábätkovskom stave, ale chce ťa viesť k zrelosti. To je začiatok procesu odumierania.“ To isté sa stalo Pánu Ježišovi. Bol pokrstený Duchom Svätým v Jordáne, a potom ho Duch vyviedol na púšť, kde Ho diabol 40 dní pokúšal. (Lk 4,1) A potom – vedený mocou Ducha sa Ježiš vrátil do Galiley. (Lk 4,14) Takže do púšte odchádza plný Ducha a z púšte sa vrátil plný moci Ducha a začal svoju verejnú činnosť. To je veľký rozdiel! Niektorí si myslia, že prijatím Ducha Svätého dostali aj moc. Svojim spôsobom áno. Ale je to práve tak, ako s tými vykopanými základmi a kuchynskou linkou. Nie je vám to nič platné, keď tam nie je zavedená elektrina a celé to nebude fungovať, lebo tam chýba veľa vecí. A tieto veci sa dobudujú, na púšti. Potom bude platiť to: „Vyšiel z púšte plný moci.“ Zrazu je vidieť ovocie. Podobne je to aj so semienkom. Sila života tam je, ale ono musí padnúť do zeme a odumrieť. A to trvá dosť dlho a je to bolestný proces. Potom vzniká nový klas a je tam mnoho zrniek. To isté platí v duchovnom živote. Vidíme to na veľkých mužoch Nového aj Starého zákona.
Napr. Abrahám, ktorý prežije veľké Božie prisľúbenie, Božie povolanie, ale potom prichádza chvíľa veľkej skúšky, očisťovanie, odumieranie. Človek musí zomrieť sám sebe aj tomu najdrahšiemu, čo má. Dokonca tomu najvzácnejšiemu, čo má od Boha. U Abraháma to bol prisľúbený syn Izák. A Boh zrazu povedal: „Toto mi daj.“ Abrahám si nevedel predstaviť, ako sa má naplniť prisľúbenie, keď od neho Boh chce, ešte aj toto. Možno aj ty cítiš Božie povolanie, dokonca dary, ktoré si od Pána dostal. A napriek tomu ťa Boh vedie do prostredia, kde nemôžeš tieto dary rozvíjať, kde sa to akoby ničí, akoby to išlo proti povolaniu. Akoby si sa nemohol pohnúť. Pokiaľ to nebola tvoja svojvôľa, tak práve toto môže byť miesto tvojho umierania, kde Mu dáš i to najdrahšie, prisľúbenie Božie, dané pre tvoj život. Ak si ochotný urobiť to, obyčajne je to moment, keď Pán začne požehnávať tvoju službu, prácu a kedy sa to povolanie začne stávať skutkom a nový život začne rásť.
Ďalšia postava – Mojžiš. Tiež mal veľkú túžbu slúžiť Bohu. Videl utrpenie Božieho ľudu a chcel niečo urobiť. Bola to naozaj dobrá túžba, tak Mojžiš vyrazil. Keď videl, že Egypťan bil nejakého Izraelitu, vo svojej ľudskej múdrosti zasiahol a zabil útočníka. Myslel si, že urobil dobre, ale potom sa čudoval, že ho medzi sebou nechceli a utiekol. Bol plný zmätku, ako má teda slúžiť Bohu, ako ich môže zachrániť svojich bratov. Boh videl jeho dobrú túžbu, sám mu ju dal do srdca. A Mojžiš si myslel, že je pripravený. Mal všetky egyptské školy, najvyššie vzdelanie na faraónovom dvore a bol aj silák. Mal pocit, že „na to má“. No a keď máš pocit, že na to máš, tak na to práve nemáš. A sme znova na začiatku. Pre Božie kráľovstvo je človek spôsobilý, keď nemá nič. Takže Boh musel Mojžiša vyviesť na púšť k ovciam a trvalo to 40 rokov. Pretože jeho povolanie bolo veľké, aj púšť bola dlhá. Tam sa Mojžiš učil pokore, počúvať Boha, nejednať už zo svojej sily ale zo sily Božej. A potom prichádza k horiacemu kru. Prvýkrát sa Mojžiš povolal sám a jednal. Písmo hovorí „videl a jednal“. Teraz bol povolaný Bohom. A teraz sa Mojžiš s Bohom háda: „Nie, Pane, ja neviem hovoriť. Dobre, súhlasím, aby ľud bol vyvedený z otroctva, ale urobiť by to mohol niekto iný.“ Zo začiatku bol plný horlivosti, chcel to byť on. Ale keď ho Boh vyviedol na púšť, zrno odumrelo, už sa nespoliehal na vlastné sily, nemal pocit sebestačnosti. A Boh akoby sa hneval, keď sa Mojžiš vyhováral, že nevie hovoriť: „No dobre, dám ti tvojho brata Árona a on bude hovoriť ľudu a ty mu povieš, čo má hovoriť.“ Boh urobil kompromis, no trvá na svojom povolaní, lebo videl, že Mojžiš je už zrelý pre túto službu. A počas ďalších 40 rokov prešiel strašné skúšky a trápenia. Nebolo jednoduché tam tých ľudí ťahať. Každú chvíľu reptali, chceli ho dokonca zabiť, potom zase chceli ísť späť… A keby Mojžiš nebol naozaj vychovaný Pánom a zlomený na púšti, nebol by ako vodca schopný obstáť ani v jednej tej skúške. Možno by začal Bohu vyčítať, alebo by niekam utiekol. Ale on už prešiel púšťou, stal sa z neho príhovorca, ktorý stál na čele národa a prosil Pána, aby národ zachránil. Pán hľadá muža, ktorý sa postaví do trhliny v hradbe, aby svojim vlastným telom chránil národ pred nepriateľmi. Mojžiš bol takým človekom. Národ sa búril a sami by sa tou vzburou zničili. Mojžiš ide na vrch a leží pred Pánom a prosí za nich. Vráti sa a vidí, že prepadli modloslužbe, a tak ide znovu a znova sa za nich modlí. A to sa opakovalo 3-krát. Robil to bez toho, že by ho za to niekto obdivoval, alebo že by národ o to stál. Bolo im dlho čakať na Boží zákon, tak si urobili zlaté teľa a tomu sa klaňali. To je ako keď nejaký zakladateľ rehole má svoju hŕstku verných, ide sa modliť za stanovy a keď sa vráti od modlitby, nájde svojich bratov pozerať televízor, nejakú detektívku. Je im to úplne jedno. Uvedomí si, že vízia vôbec nie je v ich srdciach a je z toho zlomený. Ale Mojžiš nie. Doba na púšti bola nesmierne dôležitá.
Keď sa stavia veža, čím vyššia má byť, tým pevnejšie musia byť základy. Ďalší Boží paradox. Keď chce Boh niekoho vyvýšiť, urobiť z neho napr. vodcu, začne najprv dole. Takže ak niekto prorokoval veľké veci v tvojom živote, alebo ty prosíš o veľké veci, čakaj veľký padák. Čím viac sa chce Pán cez tvoj život presláviť, tým väčšie musí prísť poníženie, tým väčšia bude doba tmy v tvojom živote, kde sa učíš nespoliehať sa na seba, neoslavovať seba ale Pána. To, čo prežívali Izraeliti na púšti, je symbolom nášho putovania. Vyšli z Egypta, z otroctva, ale nasledovala púšť, kde reptajú na Boha, sú smädní, hladní, sú tam hady… Nemali sa na koho spoľahnúť len na Boha. V Egypte mali aspoň hrnce mäsa a cibule, mali čo jesť. Ale na púšti nebolo nič. Keby im Boh nedal mannu, tak nemajú čo jesť. Bolo to veľmi ťažké. No až potom všetkom môžu prísť do zasľúbenej zeme. Zasľúbená zem, to nie je ten klasický obraz neba, že tu na zemi je len údolie sĺz a utrpenie a za to potom koruna večnej slávy. To je trochu skreslené. Utrpenie patrí k sláve a ide s ňou ruka v ruke už tu na zemi. Víťazstvo Ježiša a Jeho slávu prežívame už tu zároveň s Jeho krížom. To vidíme aj na živote apoštolov. Pokiaľ je to Božie utrpenie, prichádza aj Božia radosť a pokoj už tu na zemi. Viditeľné Božie požehnanie.
Napríklad príbeh Jozefa, ktorého bratia hodili do studne, potom ho predali do otroctva a nakoniec vo väzení. A zrazu ho Boh vytiahol a vyvýšil skoro na úroveň faraóna. Na začiatku to vyzeralo sľubne, mal videnia a vykladal sny, no potom ako keby Pán naňho zabudol, stal sa hračkou v rukách druhých. Keď ho vhodili do cisterny, Pán ho nezachránil. Ani keď ho predávali. Potom to vyzeralo trochu lepšie, v Egypte sa dostal do slušného domu, mal celkom dobré miesto sluhu. No prišla žena s tou klebetou a hodili ho do väzenia. A Boh ho nezachránil! Pretože to malo veľký význam pre jeho život. Cez to všetko sa veľa naučil. Je úžasné, čo sa deje po rokoch. Stáva sa správcom takmer na úrovni faraóna. Vtedy sa stretáva so svojimi bratmi. Keby už nebol človekom, naozaj očisteným a Bohom vychovaným, pri prvej príležitosti by sa im pomstil. Ale on nie, on chce všetkých zachrániť – celú rodinu. Ľudia, ktorí prejdú Božou školou sú iní, ako sme zvyknutí.
Ďalšou postavou je Dávid. Pomazaný za kráľa a poslaný pásť ovce ešte po mnoho rokov. Potom príde čas, keď sa jeho povolanie stane skutočnosťou. A Boh hovorí: „Je to kráľ podľa môjho srdca, ktorý bude robiť to, čo ja chcem.“ To je znak srdca, ktoré je zlomené pozitívnym spôsobom, očistené od hrubého obalu, od pýchy, sebestačnosti a svojvôle. Keď toto odpadne, človek je tvárny v Božích rukách a robí, čo chce Boh .
Postavy z Nového zákona – Peter a Pavol. Pavol mi pripomína Mojžiša. Aj on sa snažil Bohu slúžiť celým srdcom, ale svojou silou, svojím vzdelaním. A vzdelanie mu nakoniec bolo prekážkou. Všetko, čo poznal, mu bolo prekážkou prijať Pána Ježiša. Až kým Pán nezlomil jeho srdce. Pokiaľ bolo jeho srdce tvrdé, poznanie mu slúžilo len k zabíjaniu. O tom hovorí Písmo: „Litera zabíja a duch oživuje.“ Ale Duch lásky zmäkčil jeho srdce a spôsobil, že poznanie dostalo svoje miesto. Bolo oživené Duchom Svätým a nakoniec slúžilo Bohu a stalo sa mu požehnaním. Momentom zlomenia preňho bolo, že ho Pán zrazil z koňa. A potom odchádza na tri roky na púšť do Arábie, kde ho Pán vychovával. Až potom je z neho naozaj Boží muž.
Proces umierania alebo púšte je v našich životoch veľmi rôzny. Pavol bol zrazený z koňa, Jozef väznený, u iných to môže byť nejaká kríza, suchopárne obdobie, ktoré môže trvať mnoho rokov alebo dní. Niekedy nám Boh tú púšť drobí na malé kúsky a strieda ju oázami, aby sme neumreli na ceste. Takto je to najčastejšie. Takže si nehovorme: „Myslel som si, že známky Ducha Svätého sú šťastie, radosť, pokoj a ja nič. Už som prosil aj o krst v Duchu, o čo mám ešte prosiť, keď to u mňa nefunguje?“ Takto to nie je. Ducha Svätého si dostal, ale tvoj dom je ešte v základoch. Hlavne vytrvaj v období sucha a krízy. To Pán prečisťuje a vychováva, sadí tvoje korene omnoho hlbšie, aby si nežil z nadšenia ale z viery, aby tvoje korene boli vedľa prameňov živých vôd, ako hovorí Písmo. Aby zapadli do takej hĺbky, že keď je vonku sucho, tvoje lístie je zelené. Zapúšťanie koreňov, to je proces. Najintenzívnejšie rastú do hĺbky, keď človek prežíva ťažkosti, keď modlitba nejde sama od seba, keď treba o ňu bojovať. Keď treba bojovať o vieru, znášať poníženie… To je požehnaná doba. Lebo tam, kde ide všetko samé, sa nič nedeje. Žiješ z toho, čo bolo, čo ti Boh dával. Aj Písmo hovorí o prameňoch živých vôd a rozpukaných cisternách: „Opustili ma, zdroj živých vôd a vytiahli si cisterny – cisterny rozpukané, ktoré nemôžu udržať vodu.“ (Jer 2,13)
Čo je živá voda? Myslela som si, že je to ako v rozprávke. Prídem k nejakej studničke so živou vodou, niekoho pokropím a on ožije. Ale v tých suchých oblastiach na Blízkom východe ako o živej vode hovoria artézskym vrtom. Artézsky vrt, to je asi 40 m piesku do zeme a pod ním je ďalšia vrstva skaly. Nad tým je púšť. A keď prší, voda preniká cez piesok a po kvapkách steká pod tú skalu a tam sa zhromaždí pod veľkým tlakom. Takže keď sa robia artézske vrty, musí sa ísť do veľkej hĺbky. Najprv cez piesok – to ide ľahko, a potom cez skalu a to už ide veľmi ťažko. Ale keď prevŕtajú skalu, vytryskne voda. Takto vznikajú oázy. Uprostred púšte tryská voda. Ale cisterny to je niečo iné. Vykope sa diera a čakáte až naprší. Táto voda vysychá a treba čakať na ďalšie obdobie dažďov. Táto voda obyčajne do obdobia dažďov nevydrží. A takto je to aj v našom duchovnom živote. Keď sa neodhodláme ísť cez tú skalu, cez tú prekážku a namiesto toho vŕtame vedľa, nevytryskne voda.
Radšej vykopeme cisternu, ide to rýchlejšie. Vykopať dieru do piesku, to nie je až taký problém. A potom čakáme, čo tam naprší. Tak žijeme bežne. Napr. v modlitbe – keď sa nám darí, tak sa modlíme, a keď to nejde, necháme to tak. Alebo keď ma baví čítať si Písmo, tak ho čítam, a keď nie, čítam si noviny. Podobne spoločenstvo. Keď cítim, že ma to napĺňa, sú tam dobré vzťahy, tak tam chodím a keď sa to zmení, idem preč. Robíme krtince namiesto toho, aby sme zavŕtali do hĺbky. Ale Písmo sľubuje, že sa dostaneme k prameňu živých vôd! A že vytryskne voda! Potom keď prídu ťažké skúšky budeme mať pokoj. Dokonca keď sa bude ničiť, čo sme vybudovali, dokážeme byť v pokoji, lebo korene sú hlboko. Nebudeme už závislí na tom, čo spadne.
Zhrnieme si niektoré tie znaky odumretia samých sebe.
1. Človek sa už nespolieha na svoju vlastnú silu, ale naopak na silu Božiu. „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,5) A Ježiš dodáva: „Ak zostanete vo mne, prinesiete veľa ovocia.“ Nesmieme zabudnúť, že to má dve časti. Pokiaľ zostanem len v tej prvej, sme v apatii, cítime sa porazení, nič nemôžeme a nedokážeme, sme k ničomu a myslíme si, že to je vrchol svätosti. Ale to nie je pravda. Môže sa to prejaviť, keď stojíme pred veľkou prekážkou. Pán od nás niečo chce, ale my si povieme: „Ja na to nemám,“ ako Mojžiš. Toto nie je svätosť. Musím povedať: „Ja na to nemám, ale ty, Pane, na to máš. Kde ja končím, tam ty začínaš.“ Takže človek, ktorý je vo vnútri odumretý, keď stojí pred úlohou, ktorá ho presahuje, má istotu, že Pán ho do toho volá. Nepovie, že na to nemá, lebo vie, že čo nemá on, Pán doplní. V slabosti som silný. Slovami apoštola Pavla: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“. Toto sú veci, ktoré sa nedajú naštudovať. Pán nám pošle situácie, cez ktoré nás tomu naučí. A cez takéto situácie pôjdeme hlbšie a hlbšie a bude vzrastať naša dôvera k Nemu.
Tak ako manželia Kappeloví. Nechali svoj domov, prácu, bez úspor v banke založili evanjelizačnú komunitu, ktorá žije z Božej prozreteľnosti. Nikto nedostáva plat, naopak, všetci musia platiť. To je rozdiel medzi ľuďmi, ktorí pracujú vo svete a tými, čo pracujú pre Božie kráľovstvo. Vo svete pracuješ a dostávaš peniaze. A tu pracuješ a musíš za to platiť. Začali takto pred ôsmimi rokmi. Museli sa spoľahnúť, že Pán poskytne peniaze pre nich osobne i pre celú komunitu. Pán im prisľúbil, že sa postará o milióny, ktoré budú potrebovať, napr. i na to, aby kúpili veľký dom na Novom Zélande. Milión dolárov. Samozrejme, že na takú sumu sa sami nemohli zložiť.
Alebo niekedy nám Pán pri modlitbe ukáže, že máme ísť na misie do Bornea alebo do Afriky. Nikto z tímu nemá peniaze ani na letenku. Nemôžme si zarobiť, ani keby sme chceli. No už len veriť, že čo si Pán objedná, to si aj zaplatí. Táto zásada platí, a to nie len vo finančnej oblasti ale vo všetkom. Čo si Pán objedná, o to sa aj postará. On na to má. A keď sa nás pýtajú, kto nás vlastne financuje, povieme: „Taký jeden bohatý Žid.“
Samozrejme Pán od nás učí dôvere postupne. Chce naučiť človeka, že keď v dôvere skočí, padák sa mu otvorí. A keď to skúša viackrát, je postupne schopný skočiť z väčšej a z väčšej výšky. To je dôvera v Boha! Malými krôčikmi si nás pomaly vedie a my sa presviedčame o Jeho vernosti a rastieme v dôvere.
K tomuto bodu patrí silný modlitebný život. Ten je známkou toho, že toto je pravda. Lebo ľahko sa povie: „Áno, Pane, verím len Tebe, ja sám nemôžem nič,“ ale ak sa vážne nemodlíš, tak svojim životom dokazuješ, že tomu neveríš, že veľa vecí zvládneš bez Pána. Veľa vecí, ktoré robíš, budú požehnaných, aj keď Pána do toho vôbec nevoláš a nehľadáš ju Jeho vôľu. Keď sa nemodlíš, tak vlastne verí sám sebe.
2. Ďalšia známka odumretia je, že keď človek padne, tak pokojne vstane a ide ďalej. Nehnevá sa na seba, na okolnosti alebo Boha. Ak sa to opakuje, neprepadá sebaľútosti alebo horkosti. Prečo je to dôležité? Niektorí si myslia, že je to známka veľkej pokory, keď sú zarmútení nad svojimi hriechmi. Človek sa má trápiť nad hriechmi, pretože urazil Pána a zároveň sa má tešiť z Božieho milosrdenstva a lásky. U väčšiny z nás ten zármutok nie je z toho, že sme zranili Pána, ale že sme rozbili svoje dobré predstavy o sebe. Známkou pravej pokory je, že keď človek padne, povie: „Áno, Pane, toto som ja.“ Pán s tým počítal, veď preto prišiel na zem. Takže On sa nad tým nerozčuľuje, ani nepohoršuje. Prišiel preto, lebo vedel, že budeme potrebovať Spasiteľa. Pokojne odovzdajme Pánovi ten balíček našej biedy, prinesme Mu ho pod kríž. On povedal, že z kameňov vzbudí synov Abrahámových. Samozrejme treba prosiť o odpustenie. Ale nehnevajme sa ani na seba, ani na Boha.
3.Človek má túžbu učiť sa od druhých a to dokonca aj od tých, s ktorými nesúhlasí, ktorí majú iné názory, ktorí sú našimi nepriateľmi, kritizujú nás, či ohovárajú. Stáva sa nám, že keď s niekým v niečom nesúhlasíme, máme tendenciu považovať všetko, čo robí a hovorí za zlé. Čiže keď človek nemá pokoru, vidí všetko v horšom svetle. Treba to rozlišovať a učiť sa z tých dobrých vecí. Aj keby ma ten človek ohováral, vedieť vybrať to dobré, čo hovorí a poučiť sa z toho. Toto dokáže človek, ktorý je v srdci vyčistený. Obyčajne je vo všetkom, čo sa pri sporoch povie, nejaké jadro pravdy. A človek, ktorý má pokoru sa nad tým pozastaví a v pokoji pred Pánom nad tým pouvažuje. Bude to rozlišovať: „Tak toto povedal môj brat zo zranenosti, ale toto mi povedal, lebo som ho v tej situácii sklamal. Musím ho poprosiť o odpustenie.“ Kto si dokáže vybrať tie kúsky pravdy z povedaného, rýchlo porastie.
4.S tým súvisí schopnosť podriadiť sa druhým, aj ľuďom s inými názormi. Tomáš Kempenský hovorí: „Len ten bezpečne vládne, kto sa vie podriadiť.“ A každý z nás je vedený do nejakej pozície vodcovstva – v rodine, skupinke, práci. Ak máš byť dobrým vodcom, musíš prejsť obdobím, že bude niekomu podriadený. A nie niekomu, koho obdivuješ a s kým vo všetkom súhlasíš. Podriadenie neznamená, že nesmiem nič povedať a všetko v sebe dusím, lebo pri prvej príležitosti vybuchnem možno na niekom inom. Keď poviem podriadiť sa, myslím podriadenosť srdcom. Ozajstné prijatie toho človeka, ako z Božej ruky, ako autoritu a vidím v ňom naozaj Ježiša. To je obrovský rozdiel! Niektorí poslúchnu, ale v ich vnútri to vrie. Búria sa v srdci. V podstate sa nepodriadili. Takáto poslušnosť nevedie k ničomu, len potláča agresiu, ktorá sa pri najbližšej príležitosti zmení na neodpustenie. To neprináša dobré ovocie. Keď človek v pokoji poslúchne a podriadi sa vo svojom srdci, robí to pre Pána a poslúchne aj vtedy, keď by to bol nezmysel, pokiaľ to nie je nič proti svedomiu. Aj keď vidíš, že tvoj plán by bol lepší, ale keď sa podriadiš získaš milosť pre celú tú situáciu a dokonca pre všetkých ľudí, ktorí sú do toho zahrnutí. Táto milosť je udelená potom aj tomu nadriadenému, aby mohol napraviť chybu, ktorú pri rozhodovaní prehliadol. Napr. aj zmenil rozhodnutie.
Verím, že v tomto ohľade Pán bude lámať každého z nás, lebo duch nezávislosti je nesmierny problém. Za tou nezávislosťou je duch pýchy. Keď je nútený k nejakej poslušnosti, čo mu nesedí, povie: „Je to proti môjmu svedomiu. To napr. ponižuje moju osobnosť. Takže tu nemusím poslúchnuť.“ Alebo vám Boh pošle do cesty človeka, ktorý podľa vás nemá duševné kapacity, aké by mal mať pre svoje postavenie. Pán tým ale niečo zamýšľa. Keď to človek príjme ako z Božej ruky, bude to, akoby dostal valutový šek. Ale keď s ním bude bojovať, neporastie, práve naopak, celú situáciu poriadne „zabetónuje“. Rozmnoží sa len horkosť a kritizovanie. Ale Písmo hovorí: „Žehnám tisíckam pokolení pre jedného, ktorý je spravodlivý.“
5. Ak sa vie človek podriadiť, bude vedieť aj spolupracovať. A to aj s tým , kto má iný názor. Toto je dnes veľká bolesť Cirkvi i iných oblastí. Kto odumrel sám sebe, nehľadá svoju slávu, uznanie, potvrdenie svojej identity u ľudí. Neodvodzuje svoju hodnosť zo svojho postavenia, titulov, funkcie, práce alebo výkonov, úspechov ale vie, že jeho hodnota je v tom, že je Božím dieťaťom. Kráľovským dieťaťom! Či je to pravda vo vašom živote, ľahko poznáte, keď sa Boh začne dotýkať niektorých vecí.
Vodca jedného hnutia mi hovoril, že po roku, keď toľko energie investoval do ľudí, prišli prázdniny, kedy chcel s nimi urobiť nejaké exercície pre ďalších. Zrazu aj tí najvernejší povedali, že nemôžu a on zostal sám. V dobe, keď ich najviac potreboval. To bola chvíľa skúšky. „Pre koho to robil?“ Pán sa ho pýtal: „Buduješ si svoje kráľovstvo, alebo moje? Ak je to moje, nepodarí sa to nikomu zničiť. Ak odídu títo ľudia, pošlem iných. Ale ak to bolo tvoje, tvoja modla, aj keď si tomu hovoril „pre Pána“, tak ťa to zlomí.“ Aj Ježiš prešiel touto skúškou. Videl zánik toho, do čoho všetko vložil. Môže to byť aj v maličkostiach. Napríklad namaľoval si obrázok a príde malé dieťa a zničí ho. Ak človek nemá pravú slobodu od vecí, ktoré sú dielom jeho rúk, má vlastne modlu a jej zničením má pocit, že je zničený aj on.
Raz sa pýtali sv. Ignáca, ktorý s veľkými prekážkami budoval svoju reholu, celý život tomu venoval, vychovával ľudí atď., čo by urobil, keby od pápeža z Ríma prišlo prehlásenie, že jeho rehoľu rozpúšťa. Sv. Ignác odpovedal, že by potreboval ísť na 15 minút do kaplnky, aby sa upokojil.
Ja som napríklad uvažovala odísť do Komunity blahoslavenstiev. Po návrate z Afriky som to mala veľmi na srdci. Modlila som sa za to 7 týždňov. Hoci mám kľúčové postavenie v základni na Malte a robím tam veľa vecí, ktoré by asi nepokračovali, keby som odišla, moje sestry mi povedali: „Ak to vnímaš ako Božie volanie, odíď už zajtra. Nikto ti nebude nič vyčítať a my sa budeme za teba modliť.“ Ide im predovšetkým o rast Božieho kráľovstva. Takže keď Pán niekoho volá na iné miesto, bez výčitiek a bez nejakého manipulovania ho pustia. No nebojme sa investovať do ľudí, ktorých máme v spoločenstve. Ak spoznajú, že ich miesto je niekde inde, radujme sa. Investujeme predsa do nich pre Božie kráľovstvo a nie aby pracovali pre nás.
6. Človek, ktorý odumrel sám sebe sa nemá problém ospravedlniť za svoje chyby nech má akékoľvek postavenie. Nemá problém požiadať o odpustenie alebo sa priznať, že sa pomýlil. Niekedy máme falošné predstavy. Vedúci si často myslia: „To by som sa zhodil, keby som priznal, že to bol nezmysel, čo som povedal.“ Ale takéto zmýšľanie je blud. Viete sami zo školy, že keď učiteľ urobil nejakú chybu, a potom sa ospravedlnil, získal si tým veľký rešpekt. Tak isto je to v rodine, keď sa rodičia vedia ospravedlniť. No často máme v takýchto situáciách pocit, že prídeme o svoju pozíciu, alebo sa zosmiešnime. Keď človek vie, že niekoho zranil, alebo niekomu ublížil, treba prísť a požiadať ho o odpustenie.
7. Človek, ktorý odumrel sebe je „mäkký“ (ako odumreté zrno). Nie je tvrdý na dotyk. Priťahuje druhých ľudí a majú k nemu bezprostredne dôveru. Neboja sa mu zdôveriť, cítia sa v jeho prítomnosti sami sebou. Sú ľudia, ktorí priťahujú svojim humorom, sú stredom pozornosti, ale iní majú strach otvoriť sa im, lebo sa boja, že budú stopnutí. Často vidíme modlitebné skupinky, kde sa vedúci sťažuje, že ľudia nie sú dosť otvorení. No príčina je v tom, že on je tvrdý. To znamená napríklad, že keď má niekto nesprávny názor tak ho skritizuje. Ľudia vycítia, či je aj sám vedúci otvorený, či sa vie zdôveriť so svojimi problémami a chybami. Človek zlomený zvnútra sa dokáže pokoriť. Vytvorí atmosféru otvorenosti. Samozrejme na tom má podiel každý člen spoločenstva.
8. Ďalším znakom zlomenosti srdca je ochota robiť pre Pána aj tie posledné veci. A zabudnúť aj na svoje obdarovanie. Na to, že som už možno autorita v obore. Apoštoli hovorili, že Bohu by sa nepáčilo, keby sa venovali službe pri stole. Oni mali hlásať Božie slovo a modliť sa. Toto nebola ich nadradenosť. Pán ich k tomu volal. Sv. Pavol istú dobu šil stany. A tiež mohol hovoriť: „Ja som kazateľ, ja nebudem robiť toto!“ Vedel, že ak nebude robiť to, k čomu ho Boh práve teraz volá, zabil by svoje povolanie. Často počujeme, že na kázanie potrebujeme muža naplneného Duchom Svätým, aby bol plný viery, robil zázraky. Ale na toho, kto umýva kostol, nikoho nenapadne klásť ruky. Apoštolov to napadlo. Zvolili si mužov, ktorí boli plní moci Ducha Svätého, aby rozdeľovali jedlo. Aj na nich kládli ruky a zvlášť sa za nich modlili. Tak vybrali aj sv. Štefana. Mohol sa vzpierať a hovoriť: „Cítim, že ma Boh volá, aby so sa venoval kázaniu a k modlitbe, mám dary Ducha Svätého. Nemohol by to robiť niekto, kto tieto dary nemá?“ On však nič také nepovedal. Pokorne to prijal a robil to celým srdcom. A Pán sa cez neho oslávil mocnými činmi.
Uvediem príklad spolubrata Fritza. Už 15 rokov je na misiách. Mnoho ľudí sa uzdravilo, keď na nich kládol ruky. Aj malomocní. Mnohé zázraky a obrátenia sa stávali, keď kázal Božie slovo. Prišiel s nami na obnovu a mal iba jednu prednášku za celý týždeň. A viete, čo robil? Vzadu v kostole každé ráno vítal ľudí, ktorí prichádzali. Počas programu niekedy kolísal na rukách malé dieťa, aby sa jeho matka mohla sústrediť. Alebo kľačal a modlil sa za prednášajúceho.
Veľmi dôležitú úlohu tu hrá modlitba. Je to skrytá služba a tu sa spozná na čom človek stojí. Keď mám mať prednášku veľa sa pred ňou modlím a prosím druhých o modlitby. A čo ak má prednášku tvoj brat? Koľko času stráviš modlitbou za neho? Tu spoznáš o čo ti ide. Chceš, aby sa oslávil Pán, alebo trošičku aj ty? Skoro každý veľký evanjelizátor začína umývaním WC. Keď je človek zlomený a ochotný robiť čokoľvek, obyčajne ho Pán povoláva k veľkým veciam. Každá práca je v podstate rovnaká, keď ju robíme z lásky pre Pána. Či je to matka, ktorá z lásky celú noc presedí pri svojom chorom dieťati, študent, ktorý sa učí na ťažkú skúšku, ktorá mu v praxi nič nepomôže, alebo nejaký robotník, ktorý ťažko pracuje pri páse… Keď to robia pre Pána, získavajú tým veľa milostí. A keď napríklad vidíš, že bola vyliata milosť Božia cez tvoje kázanie, nepripisuj si hneď zásluhy. Túto milosť ti mohli vyprosiť práve títo ľudia. Dôležitú úlohu má služba príhovornej modlitby. Príhovorná modlitba je niečo, čo je v skrytosti, nikto to nevidí, nezmeria a neocení. Často ľudia povedia, že ten a ten mal dobrú prednášku. Ale to, že celú dobu sa tam zaňho niekto modlí, to nie je vidieť. Navzájom sa dopĺňame. Sme údmi Kristovho tela Cirkvi. Každý jeden z nás je nenahraditeľným v očiach Božích.
© Kateřina Lachmanová
© Spoločenstvo Martindom
