Lk 4: „Duch Hospodinov je nado mnou lebo ma pomazal, aby som prinášal dobrú správu chudobným, ohlásil slobodu zajatým, slepým navrátil zrak, pozdvihol obťažených a ohlásil Pánov milostivý rok.“ Zaujímavé v tom texte je to, že sa tam spomínajú obťažení, zničení slepí, zajatí… – to všetko sú núdzni ľudia a tým všetkým Ježiš niečo priniesol. A tak aj nám je dané niečo, len ak máme nejakú formu núdze.
Ak si spokojný kresťan, Pán sa ťa nedotýka; ty stále musíš vedieť, že si závislý na Bohu, stále musíš poznať svoju núdzu a vedieť, že bez Neho si stratený človek a že len s ním si človek, ktorý patrí k víťaznému vojsku. Ježiš bol pomazaný a konal všetky tieto veci mocou Ducha. Ak my chceme dnes ísť s evanjeliom k iným, o čo viac musíme byť pomazaní Duchom Svätým. My potrebujeme jeho pomazanie a my potrebujeme byť tí slabí a zlomení.
Nejde tak o našu schopnosť ako o našu vydanosť, nejde o to, či si schopný robiť veľké veci, či si schopný uzdravovať a pomáhať druhým, ale o to, či si ochotný to robiť. Na to aby Boh ľudí uzdravoval stačí, aby si ty na nich kládol ruky, aby si sa za nich modlil, aby si na nich zvolával Božie požehnanie a Boh bude robiť svoju časť práce, lebo uzdravovanie je Jeho dielom, nie tvojím.
Je tu svedectvo jednej mladej posadnutej ženy, ktorá bola nakoniec oslobodená. Niekoľkí exorcisti sa za ňu modlili osemnásť mesiacov – bol to veľmi ťažký prípad. Táto žena prejavovala nadprirodzenú schopnosť rozumieť cudzím rečiam. Hovorila démonickými jazykmi, (sú veľmi podobné daru jazykov, ale vyznačujú sa nepokojom a nutkavým prejavom – človek sa v nich musí modliť, nemá slobodu prestať), keď bola v tranze rozprávala po španielsky a po rusky, alebo mala obrovskú silu, napr. zdvihla osobné auto do výšky dvadsať centimetrov. Pohybovala sa veľkou rýchlosťou po zemi ako had a keď sa nakoniec jedného z nich pokúsila prepichnúť nožnicami, tak sa rozhodli, že to musia modlitbou za jej oslobodenie ukončiť. Keď sa nad ňou modlili a žehnali jej sviatosťou, vymrštilo sa jej telo do výšky a vyšiel z nej démon hnevu, ktorým bola poviazaná, ďalej duch pomstychtivosti, nelásky a žiarlivosti. Odišiel z nej „hlavný duch“ a potom ďalší, ktorí naň boli naviazaní. Ona potom prežívala naplnenie Duchom Svätým.
Jeden z nich o tom povedal, „tu som si uvedomil slovo z Mk 14,29: „Dal som vám moc nad všetkými démonmi.“ Pavol o tom píše ako o schopnosti konať divné skutky v 1Kor 12,9: Dar viery a mocných činov. Kresťanská komunita musí všetko toto zabezpečovať obrovským množstvom modlitby. Musíme sa spolu modliť ako komunita, aby sa mohli medzi nami prejavovať všetky služby. Niekto má dar kázať, niekto uzdravovať, niekto oslobodzovať, povzbudzovať, pomáhať, iný dar vnútorne upokojovať. Keď my sa spoločne modlíme, tak sa tieto jednotlivé služby prejavujú. Je omylom mať taký postoj, akože ´tamten dar sa mi páči, tak ho budem chcieť aj ja.´ Budem sa za tým hnať a stále to bude na nič. Ty musíš objaviť svoj dar. Ak hľadáš svoj dar pýtaj si ho od Pána a On ti ho ukáže.
Sú také dva spôsoby toho, ako sa Pán zmocňuje ľudí, ktoré nachádzame v Písme. Jeden je charizmatický a druhý je ten, keď v človeku nastáva premieňajúca moc. „Vložím do vás nové srdce a nového ducha,“ píše sa v Ezechielovi. Toto je najdôležitejšie zo všetkého. Prečo sa deje, že ľudia niekedy počas modlitby odpadnú na zem alebo že sa trasú? To je normálne. Aj pri dare jazykov sa neraz človeku trasie sánka, cítite chlad či teplo, alebo príjemný pocit „blaženosti“, chce sa vám skákať. Sú to prejavy Ducha Svätého a je dobré keď sa dejú.
Na čo sa to deje? My všetci sme stvorení na obraz Boží a to, po čom túžime je postaviť sa tvárou v tvár pred Boha. My máme v sebe rôzne zábrany a keby sme sa mohli ocitnúť pred Božou tvárou, tak by nás z toho „vystrelo“, takú by sme prežívali božiu bázeň. Je to veľké tajomstvo a občas sa deje to, čo je opisované v Písme. Dan 10: „Zrazu som bol sám, uprene som hľadel do neba a mal som veľké zjavenie, moje telo stratilo svoju silu celý som sa triasol.“ V Sk 9: Pavol stratil všetku silu a padol na zem a potom bol tri dni slepý. Sk 10: Peter mal zvláštne videnie a bol v tranze. Vidíme, že tento fenomém fyzických prejavov Ducha je v Písme zaznamenaný.
Aký je cieľ spočinutia v Duchu? Je to veľmi blízke vnútornému aj fyzickému uzdraveniu človeka. Častokrát, keď sa na zhromaždení modlia za človeka a nemajú naňho čas, tak sa stane to, že padne na zem, nechajú ho tam ležať a on je uzdravený rýchlejšie, ako keby sa zaňho modlili dlhší čas. Ide o umožnenie vnútorného uzdravenia a oslobodenia.
Jedna mladá žena bola naraz uzdravená aj oslobodená keď sa za ňu modlili a ona spadla na zem. 15 rokov mohla jesť len chlieb vodu a nejaké kašičky. Lekári neprišli na dôvod jej problémov. Mala veľké ťažkosti. Mnohí sa s ňou aj modlili za oslobodenie, ale nebol to duchovný problém, nebola uzdravená, nevedeli čo to je. Trpela tým 15 rokov, bola stále dobrou kresťankou, ale trápila sa týmto problémom. Raz na modlitebnom zhromaždení sa s ňou pomodlil jeden exorcista, ona padla na zem – ale inak sa nič zvláštne nestalo.
Na druhý deň po práci šla nakupovať a a v supermarkete dostala nutkanie ísť na záchod. A všetko čo z nej na záchode vyšlo, bola malá anglická minca, ktorá bránila, aby jej črevá poriadne pracovali. Minca nikdy nebola viditeľná ani pri röntgenovaní. Jej oslobodenie a uzdravenie nastalo až potom, ako bolo Duchu Svätému dovolené, aby konal, čo chce.
Problém je, že nie v každom kresťanskom spoločenstve dovolíme Duchu Svätému, aby konal to, čo On chce. So službou osobnej modlitby sa stretneme málokde, kresťania sa stretávajú a modlia sa tam množstvo rôznych modlitieb – hodinu, dve aj tri, zasvätia sa tam niektorému zo svätých a idú domov. Majú zážitok modlitby, ale nestretnú sa so spätnou väzbou, že Boh sa dotýka nás, nepočujú Boha hovoriť, nenechajú si Ním poslúžiť, nedovolia Mu, aby sa prejavil vo svojom pôsobení aj fyzicky.
Jedna žena bola z nejakej psychickej choroby liečená elektrickými šokmi a mala z toho vedľajšie následky, celoživotné. Keď sa s ňou modlili tak sa triasla „ako bláznivá“ a potom bola zdravá; bola uzdravená z vedľajších následkov liečby elektrickými šokmi. Ďalšia mladá sestrička (rehoľná) bola uzdravená od zlého ducha za ten čas, čo ležala po modlitbe na zemi asi 4 hodiny. Je to zvláštny Boží zásah do ľudského života.
Čo cítia ľudia keď sa s nimi deje fyzicky niečo zvláštne? Kým ležia na zemi, nedvíhajte ich, im je tam dobre. Človek vtedy prežíva niečo vnútorné nádherné, obrovskú radosť z Boha. Dovoľte Bohu, aby vám robil čo chce. Bol som v komunite, kde sa pôsobenie Ducha prejavuje zvlášť fyzicky. Na jednej konferencii mali službu občerstvenia a uzdravenia. Prišiel som do telocvične, kde slúžili. Hovorili veľmi pokojne, o tom, že sa Duch Svätý bude ľudí dotýkať, že si netreba nič zvlášť všímať, len Ho nechať, aby pôsobil. Začali sa modliť ´Pane príď a požehnaj toto zhromaždenie,´ zahrali peknú pieseň a tak. Zrazu sa to tam začalo meniť na „blázinec.“ Náhle som počul dupot, niekto triasol rukami, potom iní popadali po zemi… Na tej konferencii som mal nejakú poriadateľskú službu a bol som už dosť unavený. Povedal som si, že pôjdem na ich workshop, pretože sa volal „Služba občerstvenia a uzdravenia“, a ja som to občerstvenie nazaj potreboval. Sedel som v kúte a keď som odišiel cítil som v sebe obrovskú úľavu – oddýchnutie fyzické i vnútorné povzbudenie. Je to manifestácia Božej moci.
Niektorí ľudia vstanú a cítia sa akoby odpočívali a modlili sa niekoľko hodín. Iní ľudia sú neschopní vstať, aj keď sú si vedomí úplne všetkého, čo sa deje okolo nich. Niekedy sa stane, že človek počuje všetko, čo sa deje a netreba s ním nič robiť. Niekedy sú tí ľudia svojim vnútorným zrakom obrátení k Bohu, nič nepočujú, nepreberú sa. Tento stupeň vnútornej skúsenosti je rozličný.
Dôležitá je jedna vec: vo všetkom treba hľadať vnútorné stretnutie s Bohom. Totiž môžeš oklamať sám seba tým, že budeš bažiť po telesných pôžitkoch stretnutia s Duchom Božím a vtedy nenastane tá vnútorná skúsenosť. Stáva sa to medzi charizmatikmi. Jediným správnym cieľom je vnútorná skúsenosť a telesný zážitok sám o sebe nikomu nič nedá. Za 5 minút sa budeš cítiť rovnako nervózny a nič z toho. Keď si ale hľadal Boha, a zažiješ aj fyzické prejavy Ducha Svätého, pocítiš to vnútorne.
Svätí prežívali takéto veci často a svedčia o tom. Čím dlhšie sa modlíme, tým väčšmi vzrastá božia moc, aby sa prejavovala tak, že nás zbavuje našich zábran. Je krásne vidieť spoločenstvo bez zábran, ktorí sú úplne božími deťmi bez toho aby zo seba robili ´dôstojné ľudské bytosti´ a nemohli kvôli tomu prísť k Bohu.
Svedectvo sv. Terézie z Avily: „Môžem dosvedčiť, že potom ako som bola vytrhnutá do extázy, sa mi moje telo častokrát zdalo byť iba takým ľahkým, akoby vôbec nemalo svoju váhu. Niekedy som nevedela rozpoznať, či sa moje nohy vôbec dotýkajú zeme, na chvíľu ako trvala táto extáza, bolo moje telo ako mŕtve a nebolo schopné sa hýbať ani nič urobiť. Či už som sedela, či som mala ruky roztiahnuté alebo spojené v modlitbe – ale vždy len na krátky čas. Mala som svoje vedomie, ale niekedy som ho stratila a aj keď som nebola schopná akéhokoľvek skutku, stále som bola pri sebe a mohla som rozumieť tomu, čo sa deje; ale len ako z veľkej diaľky alebo v hmle.“ To je úryvok zo životopisu sv. Terézie Avilskej.
Musíme sa k tomuto fenoménu telesných prejavov pôsobenia Ducha Svätého postaviť bez súdenia, pretože sa medzi kňazmi a laickými kresťanmi stretávame častokrát s názorom typu, ´Pán by to nerobil, lebo On koná veľmi pokojne.´ Ale tvrdiť, že vonkajší pokoj tela je vždy prejavom vnútorného pokoja ducha je trochu plytké. Samozrejme, že pokoj ducha sa prejavuje aj pokojom tela, ale nemusí to tak byť. Musíme sa k tomuto fenoménu približovať opatrne a jediným správnym rozlišovacím znakom je, či tento fakt má dlhotrvajúci vplyv na život človeka v pozitívnom slova zmysle. Či to, čo človek následne robí a prežíva vo svojom živote, chváli Boha, či je človek Bohu viac odovzdanejší a či privádza Božie kráľovstvo stále viac sem na zem.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
