Na to, aby tvoj život prinášal plody, potrebuje byť dobre vedený. Nie je samovoľný, nie je automatický a nie je ničím zabezpečený „len tak“. Nemajme žiadne istoty v tom, že ak niečo budeme proste robiť pravidelne, takže nám to automaticky zabezpečí zdravý duchovný život. Stále musíme kráčať Duchom. A žiaden systém nikomu nezabezpečí, že bude Duchom naplneným človekom. Zabezpečí nám to vedomé hľadanie Pána Ježiša Krista, vedomé načúvanie Jemu, vedomé poslúchanie Jeho a robenie všetkého, čo on káže.
V duchovnom živote je veľmi dôležité správne začať. Mnoho ľudí začne akousi túžbou byť dobrým kresťanom, ale v podstate sa im to nedarí. Prečo? Vyslovme také základné body. Je dôležité správne začať a správnym začiatkom v živote kresťana je odovzdať sa Pánu Ježišovi Kristovi a zveriť sa mu do jeho moci. Kresťanom ťa neurobí ani morálne dobrý život, za to nebudeš spasený. Kresťanom ťa neurobí tvoja dobrá snaha pomáhať ľuďom. Kresťanom ťa neurobí, keď prečítaš veľa kresťanských kníh, kresťanom ťa neurobí ani dobre vyštudovaná teológia, ani vysoké postavenie v ktorejkoľvek cirkvi. Kresťanom ťa urobí, keď vedome uveríš v Pána Ježiša Krista, vo všetko čo On urobil, vo všetko čo je o Ňom napísané a vo všetko, o čom zdravá kresťanská cirkev káže, ako o základnom kresťanskom posolstve. To je zapísané v Kréde evanjelia kresťanov, ktoré vyznávajú. V Anglicku bol známy prípad jedného vysokopostaveného anglikánskeho kardinála, ktorý verejne vyhlásil, že neverí v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. To ale znamená, že tento muž nie je kresťan, napriek vysokému postaveniu v kresťanskej cirkvi. Každý, kto neverí, že Ježiš Kristus je Spasiteľ, Boží Syn, že zomrel za naše hriechy, že bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych, že vstúpil na nebesia a vylial svojho Svätého Ducha, tento človek nie je kresťanom, hoci by to o sebe tvrdil a hoci by sa aj veľa modlil.
Kresťan je ten, kto prijal Ježiša a kto sa Bohu podriadil a s ním žije. Po druhé, čo potrebujeme pre ovocie nesúci kresťanský život, je prijatie Ducha svätého. Mnohí ľudia aj príjmu Pána Ježiša a podriadia sa mu, ale neprijmú ho ako toho, ktorý do nich vkladá Ducha Svätého. Takže mnoho ľudí bolo požehnaných, ale neprijímajú Ducha, ani jeho pôsobenie. Čo sa stane? Pokým neprijmeš Ducha Božieho a jeho pôsobenie v tvojom živote, budeš stále padať. Budeš kresťanom, ale bude sa to v tvojom živote prejavovať neustálou slabosťou, neustálym padaním. Iba Duch Boží je schopný a dáva človeku moc a silu nad hriechom. Moc a silu proti pokušeniu, moc a silu proti veciam, ktoré ťa chcú zdolať, aby si zlyhal.
Po tretie, potrebuješ mať istotu o prijatí Bohom. Viete čo hovorí mnoho ľudí, a my toto často opakujeme, keď sa pýtame „si kresťanom?“ a on povie „možno“ alebo „asi“, „snažím sa“ alebo „chcel by som“ alebo „nedarí sa mi“. Ale ty si musíš byť istý, že keď vyznávaš Ježiša tak Mu patríš. To znamená, že v tej chvíli si prijatý Bohom. Nemôžeš tvrdiť, že zajtra budeš spasený, že určite sa dostaneš do neba. Kto z nás to môže povedať? Ani jeden. Keby si to chcel povedať, tak si klamár, pretože Božie Slovo to nehovorí. Božie Slovo hovorí, že si zachránený teraz, ak spĺňaš v tejto chvíli všetky podmienky záchrany, a tými sú pokánie a vydanosť Pánovi Ježišovi Kristovi. Pre zajtrajšok nemáš silu. Neviem, čo so nami bude zajtra, ale vieme, ako som na tom teraz. Dnes som zachránený Pánom, pretože som ho nezaprel.
Po štvrté, potrebuješ sa pravidelne modliť. Každý deň. Potrebuješ sa stretnúť s Bohom v modlitbe. Každý deň potrebuješ, aby ťa znovu naplnil Duch. To sa deje aj skrze modlitbu. Katolícki kresťania poznajú ďalší prostriedok milosti, a tou sú sviatosti. Ale zvlášť potrebujeme poznať to každodenné stretnutie s Duchom Božím, aby nás naplnila jeho milosť. Každý deň sa musíš modliť; kresťan ktorý sa nemodlí je padajúci kresťan a veľmi ľahko príde o svoj „záchranný pás.“ Každý deň potrebuješ čítať Božie Slovo. Prečo? Lebo to povedal Ježiš Kristus. To je všetko. Ježiš sám často vstával a modlil sa, Ježiš dobre poznal Božie Slovo. Odkiaľ ho poznal? Venoval mu svoj čas.
Ježiš povedal, že z jeho Slova sme sýtení. Ježiš tiež povedal, že aj z jeho tela sme sýtení, a tak sú dva druhy pokrmu. Je chlieb slova a je chlieb tela. A potrebujeme obidva. Ak chceme nahradiť jeden druhým, budeme padať, to znamená že existuje XY kresťanov, ktorí stále prijímajú Božie telo a stále ho prijímajú a zároveň nekonečne veľa padajú – lebo nepoznajú ani základné princípy kresťanského života. A tak sa snažia zo svojich síl urobiť odpustenie, zo svojich síl byť dobrý, zo svojich síl byť morálni a nedarí sa im, pretože iba Biblia vysvetľuje, ako sa to robí. A Biblia ti zároveň dáva silu, keď to študuješ, aby si to vedel urobiť. Takže Božie Slovo.
Za ďalšie je veľmi potrebné, aby si verejne vyznával Krista. Kresťan o ktorom druhí nevedia, že je kresťanom, nie je celkom kresťanom. Pretože my sme svetlo a Ježiš povedal, že žiadna svieca, ktorá je zapálená, nie je postavená pod mericu alebo pod kýbeľ, pretože ona má svietiť, má byť postavená navrch. Takže je potrebné vyznávať Krista a hovoriť o tom, že mu patríš.
Za ďalšie, veľmi dôležitá je príslušnosť k cirkvi. Kresťania neexistujú bez cirkvi. Každý kresťan a každý človek, ktorý uveril v Pána Ježiša, automaticky sa stáva údom jeho Tela. Dnešný problém kresťanov je, že sú denominačne rozdelení, ale ty musíš patriť do spoločenstva kresťanov. Ak máš tradíciu akúkoľvek, ku ktorej patríš, je nutné ňou žiť, je nutné do nej patriť. Viac o tejto téme hovoriť nebudeme, pretože sú v tom rozpory medzi kresťanmi, ale opakujeme, buď živý v cirkvi, do ktorej patríš. Ak tam nie si živý, si tam na pohoršenie a rozhodni sa, či si vôbec kresťanom. K príslušnosti k cirkvi patrí aj dôležitosť kresťanského spoločenstva. Je veľmi dôležité, aby si patril do malej úzkej skupiny, s ktorou sa stretávaš. Je ľahké byť totižto kresťanom na anonymných bohoslužbách. Každá cirkev, každá zdravá cirkev má bohoslužby, kde je lámanie chleba alebo kde je vysluhovanie niektorých zo sviatostí. Je ľahké tam byť kresťanom, pretože anonymný dav nevidí tvoje kresťanstvo naozaj. Ako kresťan, aby si rástol a zrel, potrebuješ patriť do malého kruhu kresťanov, ktorý sa stretávajú pravidelne, aby sa spolu modlili, aby čítali Božie Slovo, aby sa zdieľali o živote viery, pretože tam uvidíš koľko padáš a tam uvidíš, koľko ti druhý pomohli, tam uvidíš, čo to znamená naozaj uplatňovať pravdu Ježiša Krista v živote.
A k tomu patrí potreba bohoslužieb. Bohoslužby sú dôležité, to nie je vedľajšie, to je potrebné, pretože Kristus si želal, aby sa kresťania stretávali na bohoslužbách a na lámaní chleba. On si želal, aby sme túto vzácnu vec robili, preto, aby On bol medzi nami takým spôsobom, akým On chcel. Aj v tomto sú medzi kresťanmi znovu rozpory ale zopakujme, že bohoslužby a lámanie chleba sú vrcholne dôležité pre život kresťana a nie je možné ich svojvoľne vynechávať.
Za ôsme, je treba stále hľadieť na Ježiša. Ježiš je tvoj majster. Tvojim Majstrom nie je tvoj vedúci, nie tvoj kňaz, ani nie iné nádherné príklady v cirkvi. To všetko sú príklady, ale Ježiš je ten, koho máš nasledovať. Kým to nebudeš robiť, vieš koho budeš nasledovať? Ľudí. Akýchkoľvek, či už dávno zomreli a sú živí u Pána ale budeš opakovať iba ľudí. Môžeš si z nich brať príklad, ale to je všetko. Akonáhle ich budeš nasledovať, stane sa ti, že keď „tvoj“ človek padne, s ním padneš ty. Viete koľko ľudí sa odvráti od cirkvi, keď sa prezradí nejaký hriech biskupa alebo nejakého pastora? Je z toho rozdelenie celých zborov. Odchod kopec katolíkov z cirkvi. Každý kresťan robí chybu, ktorý na takých ľudí nadáva namiesto toho, aby sa za nich modlil, aby sa modlil za pokoj cirkvi, aby sa modlil za napravenie toho hriechu. Mnohí sa pohoršia a odídu, pretože nasledovali človeka! Nenasledovali Pána! Pretože keď nebudeš nasledovať príklad Majstra, potom sa budeš odvolávať na ľudí, potom budeme hovoriť, že farári sú takí a onakí … V tej chvíli do teba vniká kritika, horkosť, a to je jedovatý koreň, o ktorom je napísané v liste Hebrejom, že si naň máme dať pozor, aby nám v srdci nevyrazil koreň horkosti, ktorý je príčinou mnohého zla. Koreň horkosti ti vyraší vždy, keď začneš kritizovať cirkev, keď začneš kritizovať jednotlivých ľudí v cirkvi. Vtedy nehľadíš na Ježiša.
Za ďalšie, je to práca pre Krista. Jednou z najdôležitejších vecí k upevneniu normálneho ľudského života je práca, robota. To znamená dennodenne pracovať. Keď to nebudeme robiť – stane sa s nami čo? Budeme mľandraví a slabí. Jedna z vecí, ktorá sa stáva nezamestnaným ľuďom je, že sa narúša ich psychika. Človek si psychické zdravie udržiava aj preto, že pracuje. Veľa bezdomovcov, sa už nemôžu zaradiť do normálneho životného procesu. Po troch dňoch alebo po týždni odídu z práce, lebo niečo v ich psychike je narušených a oni sa nemôžu dostať do normálneho procesu. Preto sú nutné resocializačné centrá. Ak je medzi nami niekto nezamestnaný, tak musíš pracovať akýmkoľvek spôsobom. Pohľadaj si brigádu, pomáhaj aj bezplatne, len urob niečo, aby si pracoval. Akonáhle sa začneš povaľovať doma, začneš neskoro vstávať a budeš neskoro chodiť spať. Potom sa ti úplne prevráti režim a budeš stále pociťovať nedostatok peňazí a budeš stále na niečo brblať a tak to pôjde dokola. Tvoja osobnosť sa začne rozkladať.
Takisto to je aj s duchovným životom. Žiadny človek nie je možné, aby si uchoval duchovnú silu bez duchovnej práce. Aktívny kresťan je radostný kresťan. Ale aktívny kresťan, ktorý dobré pozná Pána a je pevný vo svojom vnútri, pre toho je veľmi dôležité. Niektorí kresťania sú uchránení od rôznych pokušení a hriechov len preto, že pracujú, že sú aktívni. A mnohí iní sú mľandraví a padajú, pretože nepracujú. Pretože nič nerobia pre Ježiša Krista a pre cirkev. Pretože nič nerobia preto, aby budovali. Ježiš Kristus povedal, ´poďte za mnou a ja vás urobím rybármi ľudí´. (Mt 4) Každý kto nie je rybárom nejakým spôsobom, kto nezískava ľudí pre Krista nejakým spôsobom, neprežíva toto priame nasledovanie Pána. A každý z nás môže získavať druhých pre Krista. Na to nepotrebuješ vysvedčenie, ani evanjelizačnú školu ani teológiu, ba ani zrelosť. Mnohí hovoria, ´ja sa ešte pripravujem, ja pôjdem do evanjelizačnej školy, ja si ešte spravím kurz, potom pôjdem a poviem druhým o Ježišovi.´ Tvoje vysvedčenie je vydanosť Pánovi. To je jediná kvalifikácia na prijatie do zamestnania u Pána Ježiša Krista.
Každý z nás potrebujeme jedinú kvalifikáciu – byť ochotní pracovať pre Neho. A každý z nás musí pracovať. Pán Ježiš nás povolal – prečo? Aby sme šli a prinášali ovocie. To je 15 kap. ev. Jána – aby sme šli a prinášali ovocie. (Jn 15,11). ´Toto som Vám hovoril, zostávajte vo mne, aby ja som zostával vo Vás.´ V celej 15 kap. hovorí o viniči, potom o kmeni, o ratolestiach, o miazge, hovorí o tom, že ten, kto zostáva v ňom, prináša ovocie a jeho radosť, že je plná. ´Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil Vás a poslal som Vás, aby ste prinášali ovocie a vaše ovocie, aby zostalo. Aby za čokoľvek budete prosiť Otca v mojom mene, že ja vám to dám.´
Ježiš Kristus teda hovorí, že ten, kto nesie ovocie, ten, kto pracuje pre Pána a prináša mu ovocie, ten keď ho prosí v jeho mene, /a tým je v jeho mene, že mu prináša ovocie, lebo ho poslúcha,/ bude vypočutý, teda bude prinášať ovocie, pretože človek, ktorý prináša ovocie sa v najvyššej možnej miere modlí za zdar Božieho diela. Toto dielo bude požehnané. Na začiatku tej kapitoly Ježiš hovorí o radosti, ktorá bude v nás. Toto je sila kresťana – radosť.
Takže tí, ktorí pracujú pre Pána naozaj môžu prežívať túto radosť v ňom. Ak ju neprežívaš ty, potom sa musíš zamyslieť, čo pre Neho robíš. Ak si hovoríš, že si príliš mladý kresťan, tak ešte raz: nie si moc mladý na to, aby si o Pánovi hovoril. Stále o ňom môžeš hovoriť. A každý z nás má toto robiť, týmto začíname. Tvoja odpoveď keď bude – ja sa na to nehodím – potom tvrdíš, že Pán Ježiš Kristus povolal nejakého zmätkára alebo nejaký nedokončený výrobok. Keď povieš, že nie si pripravený, nie je to pravda. Musíš to vedieť, musíš začať a byť ochotný urobiť veľa chýb. Ak by si chcel povedať, že nechceš robiť chyby, tak je treba urobiť také prirovnanie, že je ďaleko lepšie urobiť veľa chýb a urobiť veľa zlého, z ktorého sa veľa naučíš, než neurobiť nič. Pretože akonáhle už sa niečo naučíš, chyby odstrániš a potom sa stávaš stále skúsenejším a úspešnejším. Ak však chceš čakať dokedy budeš tak skúsený a nič zároveň nerobiť, aby si bo úspešný, vieš kde skončíš – v ´evanjelizačnej škole tretieho veku.´ Budeš študovať a študovať a študovať a študovať a študovať a študovať a študovať a študovať a študovať a študovať a študovať až …. Potom to bude nekonečné. Jedno hnutie v cirkvi má takú dlhú prípravu, {a väčšinou sa tam nejakým spôsobom dostanú len vekom starší kresťania}, že v polovici už majú pohreb… Zomreli nesformovaní, snáď dovtedy stihli aj niečo urobiť…
Žiadna práca na svete nie je tak ľahká, ako práca pre Pána. Všade musíš byť odborník, tu nie. Tu sa ním stávaš. Zopakujme ešte raz, jedinou kvalifikáciou je vydanosť. Takže jednou z najčastejších chýb je, že premárnime množstvo času tým, že sa pripravujeme na službu. Teraz nehovorím o to, že po čase je nutné začať niečo k tejto službe študovať. Máme však hovoriť druhým všetko, čo Ti Pán Ježiš urobil. Vypočul tvoju modlitbu, tak to niekomu povedz, dal Ti niečo pekné, tak to niekomu povedz, poučil ťa o niečom alebo dal ti zaucho, tak to niekomu povedz, pretože to je zvláštna nadprirodzená vec, ktorú urobil Boh s človekom. Najlepší spôsob prípravy je okamžite začať.
Urobte si predsavzatie, že si napíšete krátky zoznam ľudí, za ktorých sa budete dovtedy modliť, až sa neobrátia. Máte takú odvahu? Spravte si zoznam a modlite sa.
Ak budeš každý deň Pána prosiť za niekoľkých ľudí, určite sa obrátia. Kedy? To je na Ňom. A keď budeš mať akúkoľvek možnosť, aby si im niečo o Bohu povedal, využi to. Nebuď však násilný. Buď jeho priateľom, staň sa jeho priateľom. Nie len kvôli tomu, aby sa obrátil, kvôli nemu. Buď jeho priateľ a to nekompromisný priateľ. Nemusíš robiť kompromisy vo svojom živote, aby sa on obrátil, ty buď nekompromisne pri ňom a buď stále majákom Ježiša Krista, bez ohľadu na to, či bude nadávať, či bude zlý na teba alebo podobne. Teda modlitba za neobrátených je ďalší krok.
Akúkoľvek chybu urobíš v tejto práci pre Krista a urobíš ich niekoľko, nikdy sa nenechaj zmalomyseľnieť, totiž tvoja chyba ťa nediskvalifikuje. Jedna z ťažkých vecí je každému hovoriť – Požehnaj ťa Pán, Nech ťa žehná Pán Boh. Je to síce aj náročné, ale dokým sa ti bude dariť, dovtedy budeš úspešný, pretože to budeš hovoriť s takou odvahou, istotou. Ale, akonáhle urobíš prvých pár chýb v živote, zdá sa nám, že musíme zavrieť ústa a už sa s tým pozdravom od Pána Boha neozývať. Totiž – to zahanbuje a pokoruje. Je ťažké hovoriť druhým, nech ich požehná Pán Boh, keď si urobil hriech a ostatní to vedia. Hoci ty si sa kajal a ostatní to samozrejme nevedia, že si sa kajal, vtedy je to veľmi ťažké. Ale vtedy musíme vedieť, že my sme majákom niekomu inému.
Keď to urobíte, že spravíte hriech a znovu máte dávať najavo svoje kresťanstvo, ostatní môžu mrmlať – Čo si ty o sebe myslíš, čo si urobil včera, čo ty nám tu rozprávaš! Ty si uvedomuj, že si len obyčajným stĺpom, ktorý ukazuje, že ty nie si ten hrdina, ktorý to dokázal a že aj tak sa musíš hrdiť menom Ježiš Kristus, ktoré je napísané na tebe, a to si vyžaduje obrovskú pokoru. Takú veľkú, že ju nemáme radi. A to je ťažké. Radšej povieš – Nech sa vám darí – alebo – Všetko dobré – alebo proste zakamufluješ to, len aby si nespomínal Krista, lebo už sa ti zdá, že sa hanbíš. Našim víťazstvom je naša pokora, v ktorej vstávame, pretože k pokore sa priznáva Boh. Dokým budeme chcieť, aby sa priznával k našej sile, vtedy nebudeme veľmi úspešní. Zlyhať je veľmi fajn, pretože potom uvidíme, ako ďaleko sme schopní ísť. Nebojme sa svojich malých alebo veľkých omylov a nedostatkov.
A nech nás netrápi ani ohováranie. Nám môže byť jedno, čo o nás ľudia hovoria. Jediná vec, ktorá musí o nás platiť je, že to čo hovoria, nesmie byť pravda. Môžu ťa ohovárať.
My sa nemusíme trápiť tým, ako nás ľudia vidia, my máme žiť pred Pánom. Nikdy nemusíme dbať o to, čo hovoria ľudia, a jedinou podmienkou, ak to nebude pravda.
A často tie naše najväčšie chyby, alebo to, čo sme sa domnievali, že bolo zlé, prinieslo po rokoch Bohu obrovskú slávu a často to až po rokoch spoznáme, tie naše zmätky a nedokonalosti. Do jednej skupinky raz začal chodiť nový člen. Len sa tak rozhliadal a bol tam asi štvrtý krát. Vedúci sa vždy dôkladne pripravoval. Nie je to typ učiteľa, ale začal pracovať s tou svojou nedokonalosťou. Kým vôbec povedal názov prednášky, tak ubehlo asi desať sekúnd, potom vysvetľoval, o čom to vlastne bude hovoriť. Raz sa ale toľko zamotával, až nakoniec asi po 10 minútach povedal: „Myslel som si, že to viem lepšie, ale už to tu nedokončím.“ Sadol si. Vyzeralo to ako totálne fiasko. Totálny amatér, ktorý tam pritiahne niekoľko ľudí a nevie im ani sprostredkovať, čo im Pán Boh chce povedať. Ani to nedokáže. Ten nový člen však po čase povedal, že toto ho nadobro presvedčilo, že ten človek patrí Bohu. Zdá sa to smiešne? Je to realita. Naše chyby, ak sme ich dali Pánovi z nás robia veľkých ľudí. Nie naša dokonalosť, naše chyby. Takže neklesajme na mysli a čakajme na to, kam nás aj týmto vyučovaním dovedie Pán.
Dôležitý bod: zájdi za svojím kazateľom alebo kňazom a povedz mu, že chceš pre neho pracovať. Že mu chceš pomôcť v jeho práci. Zájdi za ním a staň sa človekom, na ktorého sa farár alebo pastor môže spoľahnúť. Viete koľko potrebujú pomoc? Jeden kňaz raz povedal, že iba tí ľudia, ktorí sa mu zaviazali, mu aj naozaj pomohli. Ale koľko je tých, ktorí povedali: „Pán farár, však sa obráťte, keď bude treba niečo.“ Nikdy ale neboli k dispozícii. Alebo len v 5% prípadov. Vždy niečo mali. Vždy bolo niečo dôležitejšie. Viete prečo tí ľudia nakoniec nie sú ochotní, hoci to povedali? Lebo všetci si predstavujú nejakú bombastickú prácu, len nie nejaké hlúpe ukladanie stoličiek, len nie nejaké stráženie pred dverami, len nie nejaké upratanie záchodov. To podľa nich nie je práca. Každý sa cítime na viac. Ja si pripravím toto, ja pôjdem tam a dajte mi mandát a urobím veľké veci. Ale nie mandát z nás urobí veľkých ľudí, ktorí robia veľké veci.
Takže daj sa mu pre prácu v Cirkvi a maj toto na zreteli ako tvoj najdôležitejší cieľ. Ako tvoju najdôležitejšiu úlohu. Možno sa ti stane, že ti kňaz či pastor nič nezverí, ale daj mu šancu, aby ťa odmietol, a potom si hľadaj niečo iné. Možno sa ti stane, že ťa nebudú potrebovať, alebo ťa vysmeje. V každom prípade daj mu možnosť, pretože praví služobníci sú veľmi potrební. Pán Ježiš povedal: „Modlite sa, aby Boh poslal robotníkov do svojej žatvy,“ a to nie sú iba kazatelia, to nie sú iba kňazi a pastori, to nie sú iba veľkí evanjelizátori a uzdravovatelia, to sme my – drobní ľudia, ktorí robia drobné veci. Pretože tam sa tak brúsi tvoj charakter a Boh robí z teba nádherný drahokam Jeho lásky. Boh z teba urobí nádherného človeka, keď pre Neho budeš pracovať.
A to posledné, čo Mu môžeš povedať je, dať sa Mu k dispozícii, aby z teba urobil misionára. Teraz nemyslím celkom nejakú zahraničnú misiu, ale dovoľ Mu, aby si ťa poslal tam, kam On chce. Jednou z vecí, prečo mnohé spoločenstvá a zbory rastú, je to, že ľudia odtiaľ nechcú odísť. Na jednej strane je to pozitívum, svedčí to o tom, že je im tam dobre a čerpajú, no na druhej strane je to mínus, pretože často neodchádzajú preto, že nič nerobia. Pretože ak ťa tam zasahuje Kristus a nájdeš svoje povolanie a svoju úlohu v Cirkvi, tak je možné, že ťa pošle preč, aby si založil ďalšiu skupinu, aby si sa vypracoval, aby si vypracoval ďalších ľudí, aby si ich vychoval. Pretože naším cieľom je získavanie detí, formáciou ich vychovať k zrelosti, pretože tým sa ty stávaš zrelým v Otcovi. A až kresťan, ktorý dosahuje duchovné otcovstvo alebo materstvo, je naozaj zrelý kresťan. Ak nebudeš pracovať preto, že je fajn prísť a načerpať a ďalej sedieť…
Stáva sa to v každej skupine po prvom roku. Prvý rok tam chodíme, do akejkoľvek modlitebnej skupinky v akomkoľvek hnutí a je nám tam dobre. A keď sa pýtame ľudí, prečo chodíš do skupinky, odpoveď je: „Lebo tam veľa dostávam. Lebo sa tam za mňa modlia, lebo mi to pomáha. Lebo rastiem.“ Po roku, pokiaľ sám na to nepríde, alebo ak mu to nepovie vedúci, ak nezačne prinášať do spoločenstva, tak je spoločenstvo v prudkom ohrození neuveriteľne hnusnou chorobou – tučnotou. Tučné ovce sú ľudia, kresťania, ktorým obrastá srdce tukom, lebo majú všetko, čo potrebujú a nemajú kde ten cholesterol spáliť. Pretože nič nerobia. Pretože si myslia, že jeho vyťaženosť v práci je veľká, že on si nemôže oddeliť ani 15 minút na príhovornú modlitbu, on určite nemôže založiť skupinu atď. Neraz rastú skupiny a hnutia preto, lebo sú v nich ľudia, ktorí nič nerobia.
Ty musíš vedieť, čo robíš pre Krista. Vieš, čo konkrétne máš robiť pre Ježiša dnes, zajtra v Cirkvi? Možno sa na to ešte len pripravuješ, ale vieš to? Odpovedz si v mysli. A buď úprimný. Máš len dve možnosti: áno alebo nie. Ak teda vieš, pýtam sa ťa: „Robíš to?“ A to je jedno, kde si v tom procese, si možno v procese prípravy, ale musíš pre Pána makať. Musíš ísť za svojím cieľom. Pretože ak to nerobíš, potom si tučnou ovcou, ktorá možno bude mať problém dostať sa tou úzkou bránou do neba. Možno sa tam zasekneš bruchom a zadok sa ti ostane trčať do pekle, ale potom ťa tam stiahne, lebo je ťažký….
Je nutné pracovať pre nášho Pána Ježiša Krista a ty musíš vedieť, aká je tvoja úloha v Cirkvi a musíš v tom byť odvážny. Ešte jedna dôležitá otázka. Viete, aká je vaša charizma? Podľa Písma každý jeden kresťan má charizmu. Každý. Ak patríš Kristovi, ak si kresťanom, musíš mať, máš charizmu. Vieš, kde to zistíš? V práci, nie v škole. Zrazu zistíš, čo ti ide viac, keď začneš pracovať. A tam sa prejaví tvoja charizma. Keď sa budeš s druhými modliť, keď budeš hovoriť. Jeden brat mi teraz nedávno hovoril na otázku, či vie, aká je jeho charizma: „No ešte donedávna som si myslel, že mám kázať a zdokonaliť sa v tom, a preto som išiel do evanjelizačnej školy.“ Bol však pokorný pochopiť, že nemá kázať. Lebo to je jedna z veľkých vecí, lebo to mnohí nemôžu pochopiť, že oni nemajú stáť vpredu. Väčšinou si kresťania myslia, že majú hneď stáť vpredu a vyučovať či kázať.
Máš charizmu a ty ju musíš spoznať. Musíš zistiť, ktorá to je a musíš ju používať. A Boh ti dáva úžasné veci skrze tvoju charizmu. A tiež skrze tvoju slabosť, skrze tvoju neistotu. Vieš kedy zažiješ zázrak? Keď sa už nič iné nemôže stať. Keď už budeš úplne na dne, tak povedz Pánu Ježišovi: „Pane, je čas na zázrak.“ Pán sa priznáva k viere, k spoľahnutiu sa. K takejto viere svedkov priznáva sa Pán svojim svedecvom (list Hebr 11).
Záver je ten, že iba služba pre Pána ti prinesie duchovný rast. Iba služba Pánovi, veľmi konkrétna a veľmi skutočná, spôsobí v tvojom živote, že nesieš ovocie, o ktorom platí, že keď ho nebudeš mať, budeš sa oň usilovať svojimi silami. Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, vernosť, miernosť, zdržanlivosť, dobrota (Gal 5,22). Keď nemáš Ducha, ktorý nesie v tebe ovocie, budeš taký láskavý, ako sa len dá. Budeš tak odpúšťať, až ťa to bolí, budeš taký zdržanlivý, že až, ale nepodarí sa ti to, lebo to je ovocie tvojho tela. To len pokazíš, lebo z tejto moci nie je možné prinášať ovocie. Nie je možné sa zaťať a dokázať to.
Takže práca pre Pána prináša ovocie. Práca pre Pána prináša rozlíšenie, dozvieš sa, čo máš robiť a keď budeš robiť veľa v Cirkvi, zistíš, čo nie je tvoja služba, ale budeš krásnym človekom, pretože ťa Pán vybrúsi. Prináša to rast Cirkvi, budovanie Cirkvi a inak to nepôjde.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom