Boží čas sa blíži a Boh bude potrebovať veľa ľudí do služby. Preto ich bude teraz veľa povolávať. Keďže má s nami veľké zámery , bude sa snažiť povolávať nás. Preto musíme byť pripravení počúvať a následne poslúchnuť. Už niekoľko rokov očakávame v spoločenstve duchovný pohyb, že sa bude niečo diať, že nás Boh požehná ešte viac a bude spôsobovať niečo, čomu sa hovorí prebudenie. A nie len medzi nami, lebo prebudenie bude rásť, ak budeme poslušní. Verím, že väčšina z vás si uvedomuje proroctvo, ktoré sme prijali, že Boh nám otvára nové dimenzie služby. Akoby sa otvorili ďalšie dvere a odostrel závoj, ktorý je na nich a bolo by ti povedané: „Pokojne choď. Vstúp ďalej. Tu sú nádherné veci, ktoré si ešte nevidel, len prekroč prah a kráčaj.“ Mnohí z nás si predstavujú príliš komplikovane, čo to znamená vstúpiť do nových rozmerov služby. Tak stoja pred dverami a hovoria, mudrujú: nie je ten závoj odtiahnutý nejako málo, alebo nie je ten prah privysoký – mohol by som sa možno potknúť. Často nerozumieme Božím zámerom. A to poškodzuje náš život.
Priblížil sa Boží čas! Niektorí z vás boli včera – utorok na kurze Učeníka, na pravidelnom stretávaní ľudí, ktorí sú ochotní slúžiť a budú musieť veľa slúžiť, ja im to garantujem z tohto miesta, a videli sme, že niečo sa deje. Ja som občas pozvaný do nejakej komunity, alebo sa stretnem s nejakými ľuďmi a vidím, že začínajú prežívať niečo podobné. Tu ani nehrá veľkú úlohu čas, kedy začali po tom túžiť a ako začali po tom túžiť, ale to, že vidia, že túžba v nich spontánne rastie. A viem, že aj ich túžba bude vypočutá, lebo bola vypočutá aj tá naša. Dnešná prednáška má byť pozvaním, aby ste vstúpili do nového rozmeru služby. Ja som doňho vstúpil hneď, ako bolo to proroctvo vyslovené, pretože som nechcel strácať čas. A je to pravda – funguje to! Boh ma požehnal zvláštnym spôsobom. Môže aj vás. A tak znova hovorím, že Boh bude v blízkej dobe potrebovať každú ruku a každú nohu. Bude potrebovať každú službu ktorá je nevyhnutná na to, aby efektívne fungovalo Božie kráľovstvo, aby sa rozširovalo. Možnože si to celkom tak neuvedomujeme, pretože väčšinou vidíme ľudí len tu vpredu, čo robia a ako robia, atď.; a zdá sa, že zopár ľudí to zvládne. Slúžim Bohu už niekoľko rokov a vidím, že zopár ľudí to nezvládne. Keby som ja dnes nemal okolo seba päť ľudí, ktorí pracujú naplno pre Boha, a ďalších, ktorí mi pomáhajú, keď potrebujem, tak by som tu asi nestál, lebo by som buď skolaboval alebo by som sa na všetko vykašľal. Preto Boh potrebuje každého z Vás. Vás s menej výraznými službami ešte viac, ako tých s výraznejšími. A ja si vážim ľudí, ktorí robia „len“ takú nenápadnú robotu, možnože len niečo vybehávajú … Bez nich by to nešlo. Mnohí z nás prežili naplnenie Duchom Božím a to ešte neznamená, že boli povolaní. Naplnenie Duchom Božím je dosiahnutie štandardu kresťanského života a povolanie je vykročenie na cestu, na ktorú má vystúpiť každý štandardne vybavený turista alebo pútnik, ak chcete. Každý z nás je pútnik a väčšina z nás už má „štandardnú výbavu na cestu“. Teraz ešte musí vykročiť a musí počuť „kam“. Preto povolanie prichádza po naplnení Duchom. Ak nie si naplnený Duchom, ťažko môžeš prijať konkrétne povolanie do budovania Božieho kráľovstva, pretože logicky to nesedí. Boh to tak nerobí. Boh ťa najprv naplní a ty začneš premýšľať v Božích dimenziách, Božou štruktúrou myslenia, ktorá je značne odlišná od našej, ktorá je založená na viere. Potom si schopný prijať povolanie, potom si schopný počuť, čo Boh od teba chce. Človek naplnený Duchom Božím totiž chce byť povolaný. Zdá sa mu neprirodzené, že je naplnený Duchom a teraz dosť, teraz to skončilo, teraz som dosiahol, všetko, čo som mal. To nie je tak. To je len štandardná výbava, ktorá má byť použitá. A pritom po naplnení Duchom Božím prichádza povolanie do služby Bohu. A Duchom naplnený človek chce byť povolaný. Túži, vidí, že niečo mu chýba, potrebuje byť niekde využitý, potrebuje sa vložiť do práce pre Boha. Angličania majú také príslovie: hovoríš ako konvertita alebo jednáš ako konvertita. Pôsobí to dosť dehonestujúco, pretože každý z nás si možno prežil, keď sme sa tak čerstvo obrátili a boli sme ochotní urobiť čokoľvek, kdekoľvek a akokoľvek. Často hlava-nehlava a často sme tým narobili aj dosť škody. V prísloví je to myslené tak, že: no počkaj, veď ty z toho vytriezvieš, čo zasa nie je celkom pravda, pretože z obrátenia a z toho čerstvého dychu, ktorý získame, sa nemá vytriezvieť. Má sa získať iba múdrosť v praktizovaní. A preto, ty máš byť ďalej ako konvertita, ale máš aj počúvať Boha nielen v tom, že čo máš robiť, ale aj ako to urobiť. Charakter konvertitu je teda taký, že on nedokáže sedieť, nič nerobiť pre Boha, veď pred chvíľou sa ho Boh dotkol, požehnal ho a on by mal teraz zostať sedieť?! Preto je otvorený pre povolanie a preto ho môže dostať. Ak ty očakávaš to pozvanie do povolania, potrebuješ ho prijať. Potrebuješ si byť istý, že prišla „obálka“, s adresou „nebeské kráľovstvo“ – neviem, kto tam vybavuje povolanie a kto ich nosí, ale bude tam „pečiatka“ Boha Otca. Príde to na tvoju adresu, a bude to zrejme do vlastných rúk, takže to budeš musieť osobne prevziať a podpísať. To preto, aby si si bol istý, že to prišlo a že to prišlo od Boha. Takže prijmeš to pozvanie a si si istý, že ťa povolal. Lebo bez toho budeš pobehovať ako splašená kozička – raz tu, raz tam, raz tuto si ukusnem… A buď si istý, že keď ju očakávaš, ona príde. Boh je totiž veľmi adresný. Boh pozná tvoju adresu, pozná tvoju osobu.
Povolanie často znamená to, že budeme robiť nie to, čo sa nám momentálne chce, ale to, čo nám momentálne hovorí Boh. Alebo ako sa to často deje v praxi, Boh si na to použije duchovnú autoritu. Povie, že čo by si asi mal robiť. Takže robiť to, čo chce od nás momentálne On, a nie my, aj keď sa to momentálne nezdá príťažlivé. Pre väčšinu ľudí tu, je príťažlivé iba to, čo sa odohráva vpredu . Ostatné nie je príťažlivé. To je veľká škoda!
Nedávno som čítal peknú historku. Jeden člen veľkého argentínskeho prebudenia, ktoré sa tam deje, keď sa obrátil a bol úspešný žiak biblickej školy, dostal sa na nejaký seminár a mal dostať aj svoju službu. Keďže služby rozdeľoval človek, ktorého dobre poznal, tak čakal, že dostane viesť biblickú hodinu alebo spevokol. Keď prišiel rad na neho, predstavený povedal: „Ty budeš…“,a on si už v mysli vybavil – ty tu budeš najdôležitejší -„…Ty budeš čistiť záchody“. Jeho vnútro sa vzbúrilo: ja záchody čistiť nebudem, na to som sem neprišiel. Keď si to potom prišiel vydiskutovať, pýtal sa predstaveného, že prečo by mal čistiť záchody. A on mu hovorí: lebo ty to teraz potrebuješ. Pretože ty teraz potrebuješ čistiť záchody. To je kvôli tebe. On povedal: ja tie záchody čistiť nebudem! Na to predstavený povedal: „žiaľ, tak ich budem musieť čistiť ja, lebo všetky úlohy sú už rozdané a tie záchody nemá kto čistiť“. Ten žiak odišiel a predstavený sa naozaj v jednu hodinu vzal, zobral si kefu a vedierko a vybral sa čistiť záchody. Tamten vydržal asi iba chvíľu pred tými záchodmi „stepovať“ – od nervozity, potom sa vrátil a povedal: budem to robiť ja, lebo to mám robiť ja. Boh od neho chcel, aby čistil záchody. Jedna veľká protestantská mládežnícka organizácia prijíma tiež ľudí na misie, cvičia a školia ich. A mnohí z nich hovorili o tom, že išli na veľkú misiu niekam, zanedbaným ľuďom hlásať evanjelium, a jedna z vecí, čo tam robili, že ich naučili používať WC. Alebo v drogovej štvrti sa odpadky s výkalmi vyhadzovali von z okna a oni boli tí, čo zobrali lopatky, nakladali to a čistili to.
Častokrát povolanie a horlivosť mníchov skúšali tak, že im dali najpodradnejšie roboty. Ten, ktorý to vydržal, mal povolanie. Ten, ktorý to nevydržal, nemal povolanie. Pretože ten, ktorý mal povolanie, tomu to povedal Boh: „budeš tu“, a on tam určite ostal. A ten, ktorý nemal povolanie, ten do rehole prišiel kvôli iným veciam ako ubytovanie a jedlo, preto, že si ho budú ľudia vážiť, …, ten to nevydržal. A preto Boh povolaných čistí od podlahy. Keď sa ti nezdá, že je pre teba dôstojné čistiť záchody, Boh ti nezverí nič dôležitejšie, ak nie si pre Boha ochotný čistiť záchody, On ťa nepostaví nikam vyššie. Avšak ak si ochotný čistiť pre Boha záchody, tak potom ti povie: „poď, verný služobník, osvedčil si sa v malom, dám ti viac“. A čo je ešte horšie, Boh vyžaduje pre tvoje momentálne povolanie aj zápal, horlivosť. Horlivosť do umývania záchodov. Boh proste chce vidieť tvoju zlomenosť. To je celé.
Nehovorím, že každý z nás bude umývať záchody, ale každý z nás by mal byť ochotný urobiť pre Boha to, o čo ho On požiada. Každý z nás by mal v povolaní naplno využívať všetky svoje talenty, dary, charizmy a iné schopnosti. Mal by sa do toho vložiť naplno. Lebo Biblia opisuje prípad, kedy služobník zo strachu zakopal jediný svoj talent do zeme a povedal si: môj pán je prísny pán a keď sa z cesty vráti, bude môj talent žiadať naspäť, radšej ho teda zakopem do zeme. Keď sa jeho pán vrátil, veľmi sa na neho nahneval, lebo ostatní svoje talenty preinvestovali a tým znásobili, ale on nie. On jediný vykopal zo zeme ten istý a povedal: „tu máš, pane…“. Pánovi domu to nestačilo. Pamätáte si, čo mu povedal? Tak si to mal dať aspoň ďalšiemu služobníkovi, ten by z toho zarobil ďalšie peniaze, nemal si ho zahrabať do zeme.
Boh bude v blízkej dobe potrebovať mnoho služobníkov. A ja som sa včera pýtal: kto z vás je ochotný, keď bude treba, stáť 10 hodín ako usporiadateľ na nejakom stretnutí, alebo kto z vás je ochotný strážiť autá na nejakej akcii 10 hodín, kto z vás bude ochotný robiť akékoľvek bočné služby, lebo ich bude práve treba, alebo vylietavať niečo či vybavovať? Bez toho, aby mal priamu účasť na tej dobrej a kvalitnej akcii, ktorá tam bude, pretože bude momentálne zabezpečovať niečo iné? Kto z vás bude ochotný sa niekde v zatvorenej miestnosti modliť, pritom nebude absolútne vedieť, čo sa tam za dverami deje, ani nebude môcť vidieť tie zázraky? Kto z vás bude ochotný, keď to bude treba zobrať si deň voľna a zabezpečiť niečo? Boh hľadá takých. Iba keď sa nájdu takí, iba potom môže prísť zvláštny zásah. Človek, ktorý je povolaný, začne podriaďovať povolaniu svoj život. Postupne začne vyraďovať veci, ktoré mu berú čas na to, čo má robiť. Ja som tak musel zanechať mnoho vecí. Veľa som športoval, veľa som súťažil a prišiel čas, kedy som sa toho musel zriecť. Nehovorím, že každý musí teraz prestať športovať – každý má svoju cestu, každý vie, čo má zanechať, zanedbať a čo nie. Dokonca Boh to robí tak – a to som takto stretol už mnohých – že niekoho obráti a zoberie mu talenty, ktoré mal, alebo mu ich pozastaví. Stalo sa to napr. s hudobníkmi, s maliarmi, ale nemusia to byť len umelci, čo niečo tvoria. Zastaví im to na určitý čas, prečistí im to a potom povie: teraz už môžeš. Alebo nie teraz môžeš, ale: teraz musíš, teraz to od teba chce. Takže je to individuálne, ale tá veta znie: podriaďovať svoj život svojmu povolaniu. To vôbec neznamená zdať sa svojej práce, ktorú mám a chodiť po žobraní alebo byť ako František. Každý inak, ale každý má podriaďovať svoj život tomu, aby efektívne slúžil Bohu. Keď budeš slúžiť, tvoj život dostáva zvláštnu vyváženosť. Všimnime si, koľkí z nás sme nevyvážení. V jednej oblasti sme veľkí horlivci – dobre nám to ide a v druhej sme infantilní – nemáme ani šajnu o tom, čo by sme mali vedieť, aby to bol ten štandard. Keď začneme slúžiť, služba nás núti byť vyváženými, pretože potrebujeme raz to, raz to, potrebujeme poznať odpovede na mnohé otázky a mnohé získame cestou. Preto sa deje toľko uzdravení – fyzických, psychických, mentálnych aj duchovných počas služby. Lebo Boh ťa nebude uzdravovať „len tak“, aby si znova ostal taký, aký si. Ale Boh chce, aby si išiel za ním. A ty ani nezbadáš, ako odídu tvoje depresie. Depresia už nie je pre Teba dôležitá, ale Boh. Ty teraz premýšľaš nad Božími vecami a pripravuješ Božie veci. Zažil som mnoho uzdravení, mnoho oslobodení a mnoho požehnaní, a naopak mnoho poškodení, keď sa ľudia po obrátení sústredili na seba. Keď nečakali to povolanie, ale čakali, že Boh povolá niekoho, aby slúžil im. Nepovedali: Bože, čakám, kde ma pošleš, ale povedali: Bože, pošli niekoho ku mne, nech mi slúži, som taký úbohý. Takí ľudia sú schopní sa zamotať, zamotať, stále viac zamotať do svojho vnútra. Problémy, ktoré boli „centimetrové“, teraz majú „dva metre“, zrazu oni sú najstratenejší ľudia na svete, im nikto nepomôže, im pomôže iba stále plakať, hnevať sa a stále iba nadávať. Nikdy im nenapadne, že chyba by mohla byť v nich. Vyváženosť znamená aplikovať Božie veci do života. Pravý Boží služobník aplikuje Božie veci do života, do všetkých oblastí svojho života. Do oblasti peňazí – financií aplikujem Božie veci, Božie princípy a požiadavky. Alebo si poviem, že moje peniaze patria mne. Dobre, ale potom Boh nemá peniaze. Alebo si povieš, som len správca, toto sú Božie peniaze a ja ich len spravujem. Spravujem ich múdro a s rozvahou. Ďalšia časť, oblasť je čas. Čas je výrazná oblasť tvojho života, ktorá ti môže panovať. Boží služobník necháva preniknúť Božie zásady aj do spravovania času. Čas mu nemôže panovať, pretože Pán Ježiš je Pánom aj času. My, ktorí sme s ním, tiež panujeme času. Ďalšia časť je telo. Určite viete, že Boh povedal, že máme prinášať svoje telo jemu, ako duchovnú obetu, ako duchovnú bohoslužbu. Keď podriaďuješ svoje telo – nerobíš teda to čo práve ono chce, ale to, čo chce Boh, robíš duchovnú bohoslužbu, prinášaš duchovnú obetu. To, že sa zaprieš, je duchovná bohoslužba, vtedy vykonávaš duchovnú liturgiu. A myslím, že sme hovorili aj o tom, že človek, ktorý je naplnený Božím Duchom, tomu spôsobuje radosť podriaďovať aj svoje telo Božím princípom a Božím veciam. Že to nie je niečo ako: hmm, tak to Bože teda nejako urobím. Ale je to: ďakujem, Bože, že som to mohol urobiť, že som nemusel zareagovať telesne. Ďalšia časť, oblasť tvojho života ako služobníka je tvoj majetok. Komu slúži tvoj majetok? Komu slúži to všetko (nemyslím len peniaze, tie sú prvé), čo máš, slúži to iba tebe alebo iba tvojej rodine? Ak áno, tak si bohatý človek (aj keď nemáš veľa), lebo to máš iba pre seba. Si bohatý človek. Ak tvoj majetok patrí Ježišovi, ako tvojmu Pastierovi a tvojmu Pánovi, tak si bohatý človek, ale v ňom. A On ti ho vôbec nebude brať, nevypáli ti ho, ani nič podobné. To len znamená, že ho spravuje On. A On ti povie: „Peter, dnes večer by som potreboval, aby si prichýlil v tvojom byte dvoch ľudí“. A ty povieš: „dnes večer nie. Veď nakoniec je to môj byt“. V tom prípade máš svoj byt – dobre si to povedal. Ale keď povieš: „Pane, veď je to tvoj byt, ja ho len spravujem“, tak Boh to zvláštnym spôsobom požehná. Tvoj byt zväčší, pretože On má tú moc. Zrazu zbadáš, že si zobral doň prespať dvoch ľudí, a tvoj byt je zrazu nejaký veľký, že ti ani nevadí, že sú tam. Ďalšia vec sú dary a obdarovania. Všetky majú byť zapojené do tvojej služby a všetky majú byť preniknuté Božími princípmi a Božími pravdami. A to aj tie prirodzené, ktoré si dostal, ako: výrečnosť, zručnosť, technickú zručnosť, schopnosť niečo vybaviť, vedieť sa dohodnúť s ľuďmi. Ale aj nadprirodzené. Ak máš charizmy a nespravuješ ich Božím spôsobom, tak Boh ti potom povie: „ty si kto, veď ja ťa nepoznám“. A ty budeš hovoriť: „ Ty ma nepoznávaš Pane?! Však to v tvojom mene som uzdravoval, to v tvojom mene som robil zázraky, to v tvojom mene sa tisícky ľudí obracalo. Čo ty ma nepoznáš?!“. A On povie: „Nie, teba nepoznám, nejako si ťa nepamätám. Myslím, že sme sa ani nestretli, nie poriadne.“
Ale keď ako pravý Boží služobník nechávaš prenikať Boha do každej oblasti svojho života, prichádza zvláštna vyváženosť. Prichádza vyváženosť a to buduje ľudí. Lebo aj nevyváženosť dokáže obrátiť ľudí – nejaký horlivec, ktorý nemá ani šajnu o duchovných zákonoch a len zvestuje Ježiša, ľudia sa naozaj obrátia. Lebo Boh využíva každú možnosť. Ale už ich nedokáže vybudovať. Oni si z neho nedokážu zobrať niečo, z čoho by sa dalo vybudovať. Ale vyvážený Boží služobník ich dokáže budovať, oni sa pozrú na neho a vidia, že môžu budovať svoj život.
A k tomuto je dnes večer pozvaný každý z vás. A ja vidím pred nami veľké veci. Ja som do nich vstúpil a pozývam aj vás. A je to iba na vás, veď nikto z nás nie je nenahraditeľný. Keď to Bohu nepôjde s nami, tak má dve možnosti: buď ešte chvíľu počká a povie si, že nejako to ešte chvíľu vydržím, možno to s nimi ešte pôjde; alebo keď to dlhšie nepôjde, bude si zasa dlho hľadať inú skupinu, bude ju budovať a formovať a zasa bude musieť čakať na to, či sú ochotní vkročiť do toho ďalšieho rozmeru. A keď nebudú, tak zasa bude musieť čakať. Ja vás pozývam, aby ste prekročili prah a vstúpili do služby. Ja som už vstúpil a vydal som sa po ceste. A aby sme mohli ísť spolu, potrebujete mať rovnaké poznanie Boha, potrebujete vstúpiť do tých istých priestorov. Potrebujete prijať tie isté veci.
Pred niekoľkými mesiacmi som videl, že sa niečo začína diať. A ono sa to naozaj začalo diať pred niekoľkými týždňami. A teraz vidím, že za niekoľko mesiacov sa budú diať veľké veci. Ja ich vidím a uvidíte ich aj vy. Ak vykročíte. Boh je nesmierne veľký. Myslím, že Ho nenasledujeme dlho, možno necelých 10 rokov, a videli sme mnohé zázraky. Ale je to len „odvar“ oproti tomu, čo teraz chystá Boh. Je to len malé zrniečko voči tomu všetkému, čo Boh pripravuje. A ja sa modlím, aby nemusel hľadať iných. Aby to nepochoval so mnou, s Braňom, s komunitou, s týmto spoločenstvom a so všetkým, čo nám doteraz daroval. Aby to nepochoval, ale aby si mohol vydýchnuť a povedať: „Konečne!“. Konečne môžem vyliať na zem zvláštne veci. Je to na spadnutie a budete tomu musieť podriadiť život. Takisto ako ja. Kto nájde svoj život, tak ho stratí; kto stratí svoj život pre evanjelium, tak ho získa na veky. Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, nemôže priniesť úrodu. Ale ak padne a odumrie, prinesie úrodu. Jedno 30-násobnú, jedno 60-násobnú a jedno 100-násobnú. To preto, aby sme kvitli, kvitli pred Bohom a rozširovali vôňu jeho poznania. A ja viem, že to bude. A ešte sa budú mocní tohto sveta triasť a budú sa báť. Budú sa báť Boha, lebo za nami uvidia mocného Krista. A toto je ten pravý Boží zámer, že On keď príde, tak duchovne „valcuje“. Duchovne získava pre seba a za sebou necháva obrobenú krajinu. Krajina, ktorá dlho stála len tak úhorom, zrazu začne prinášať ovocie. Pretože ňou prejde Božia moc. A tí smädní ľudia, tí úbohí smädní ľudia, ktorí túžia spoznať Ježiša, ale nevedia ako, lebo nikto im o ňom nehovoril, budú šťastní. A to, že hľadajú Boha, to vieme. Keď sme boli teraz naposledy v Košiciach a nemali sme dosť času modliť sa osobne, povedal som: „tak sa aspoň postavte vy, ktorí chcete prijať Pána, vy, ktorí chcete, aby vstúpil do vášho života“. Vystrelili ako raketa, všetci čo tam boli, možno len asi 3-4 z tých 400 ľudí zostalo sedieť, vystrelili naraz, nie postupne, vystrelili, akoby ich pálili stoličky. Pretože oni chcú spoznať Boha. Pretože oni sú hladní po Bohu. Nedávno som bol s jednou dievčinou s Infocentra u notárky, kvôli 1% zaregistrovaniu. Dlhšie sme čakali, ale potom nás prijala a pýtala sa: čo vy robíte? Tak som povedal: chodíme po Slovensku, hovoríme o Bohu, vydávame časopis, tiež organizujeme kresťanské koncerty atď. Ona sa zrazu „otvorila“ a začala mi hovoriť úplne intímne veci, ktoré hádam nehovorila ani svojím najbližším. Len tak, nikdy v živote ma nevidela. A začala mi hovoriť, že: ja som síce veriaca, aj chodím v nedeľu do kostola, ale viem, že pôjdem do pekla. Ja to viem, že tam pôjdem. Ľudia to vedia. My potrebujeme získať ten Boží zármutok nad nimi, tú Božiu bolesť nad nimi. Musím sa priznať, že nie ešte vždy ju mám. A preto môžem ísť; a hlásam, modlím sa a robím to a to. Ale tiež sa priznám, že som ešte neprežil zvláštny Boží zármutok. Zopárkrát áno – veľmi to bolelo a veľmi som plakal. Ale nie je to niekde tak vo mne vnútri, že by ma to tak hnalo, ako keď prežijeme Boží zármutok nad tým, že oni sú stratení, že ich duše kričia „pomoc!“. Ja viem, že o chvíľu ich budeme tešiť a onedlho nebudú tie duše kričať „pomoc“, ale budú kričať „Aleluja!“. A k tomu nás Boh pozýva. K tomu pozýva teba, ale musíš dostať „pozvánku“. Musíš ju čakať, musíš ju prijať a musíš na tom robiť. Ale pokiaľ si pyšný, tak nebudeš chcieť „upratovať záchody“. Ale Boh nespolupracuje s pyšnými, lebo mu do toho priveľmi „kecajú“. Boh spolupracuje s poddajnými, nádhernými a zlomenými ľuďmi pre Božie kráľovstvo.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
