Dnešný večer by som chcel hovoriť o modlitbe. Sám rozmýšľam nad modlitbou. Uvažoval som o tom, ako veľa sa zmenilo v mojom modlitebnom živote. Krátko potom, ako sme odovzdali svoj život Pánovi, stretávali sme sa každý týždeň na stretku. Tá modlitba, ktorá z nás prýštila, bola vlastne iba chvála. Začali sme spolu chváliť Pána za jednoduché veci. Za to, aký je úžasný, za to čo robí. Možno si to ešte Braňo pamätá. Naraz sa niekto pozrel na hodinky a povedal: „Mňa doma zavraždia!“ Bolo desať hodín večer a s chválami sme začali o piatej. Nebolo to nič iné len chvála. Takto to trvalo skoro tri mesiace. Braňo do nás začal vŕtať a hovoril, že by bolo dobré aj ďakovať Pánovi, aj prosiť o odpustenie. To prišlo postupne samo.
Podobne si spomínam na časy, keď som sa budil v noci, kľakal som si k Pánovi a modlil sa. Nastavil som si budík. Zobudil som sa. Modlil sa a prihováral. Boli časy a vlastne to aj stále pretrváva, že sme si navzájom na stretku nechali zapnuté telefóny v noci. Ak niekto z nás bol v ťažkostiach, mohol kedykoľvek zavolať tomu druhému a povedať: „Prosím, modli sa za mňa, som teraz naozaj v problémoch.“ To boli také naše chlapčenské boje s čistotou, kedy sme zúfalo chceli zostať pri Pánovi. Jednoducho nepadnúť za ten svet, zostať pri ňom. X-krát som volal v noci. Raz po takomto páde vznikla pieseň: „Ty si môj Pán, Ty dvíhaš ma.“ Bol som prekvapený, ako ma po tom hriechu Boh zdvihol. Úžasne blízko som bol pri ňom. Nevedel som si to vysvetliť. Ako je to Pane, veď teraz som padol. Úplne som Ťa zradil. Opustil som Ťa. Odstrčil som Ťa. Urobil som si svoje a bolo mi jedno, čo si si v tejto chvíli o mne myslel. Boh mi vtedy povedal: „Milujem ťa! Túžim po tebe. Chcem byť s tebou viac. Mám ťa rád tak isto ako pred tým, než si spáchal tento hriech.“ Mal som strach pred Bohom a myslel som si, že ma opustí. On prišiel a hovorí: „Takého ťa milujem.“ Volal som k Nemu: „Zachráň ma, sám už neviem, čo mám ďalej robiť!“ Takto sa moja modlitba neustále mení. Teraz už nemám denne hodinu čas, kedy by som sedel len v tichu, hoci veľmi po tom túžim. To sme mali v komunite. Keď sme sa s Martou zobrali, na rok sme odišli do komunity. Ráno o šiestej sa mi rozlepili oči. Oni už fungovali. Chválili Pána. Ja som sa zobudil asi tak v polovici: „Chvála ti Pane!“ Nebol som zrovna ranné vtáča, ale ku koncu chvál to už bolo dobré. Po chválach bola hodina voľna, kedy sme mohli byť len s Pánom. Chodieval som sa prechádzať, rozprávať sa s Pánom. Postil som sa, chcel som byť len pri Ňom.
Práve dnes som sa rozprával s Martou, že nám to chýba. Marta mi hovorila: „Veď už sa ani len nemodlíme poriadne.“ „Ty by si chcela?!“ „Ty by si chcel?!“ To sme si nechali ukradnúť. To je niečo, k čomu by sme sa chceli vrátiť. Boh nás bude upozorňovať na veci, ktoré sme si nechali ukradnúť zo svojho života. Ak túžime ďalej kráčať za Pánom, On sám nám bude ukazovať veci, kde odbočujeme.
Modlitba nie je iba jednoduchou, a pre niektorých ľudí prirodzenou metódou, ako sa rozprávať s Pánom. Modlitba je však jediným spôsobom, ako sa s Bohom stretnúť a ako s Bohom hovoriť. Modlitba je radostné privilégium. Modlitba je zároveň výzva, je to mnohokrát práca. Poriadny kus roboty je modliť sa. Vypnúť, sadnúť si k Pánovi, odhodiť preč veci, ktoré sú okolo nás a byť s ním. Mne sa asi najlepšie modlí v sprche. Iní majú radi WC, tam ich nikto nevyrušuje. Poznal som človeka, ktorý sa perfektne modlil len v autobuse, lebo nikoho nepoznal. Vrátil sa po mnohých rokoch naspäť na Slovensko a hovoril: „ To je úžasné, iba si sadnem do autobusu, nikoho nepoznám, a tak sa modlím.“
Svet sa bude pokúšať akýmkoľvek spôsobom túto výzvu, ktorou nás Boh volá, zastaviť. Zastaviť modlitbu v našom živote. Pravdou však je, že je to práve modlitba, ktorá premáha svet. Modlitbou a pôstom sa zničia určité duchovné vplyvy v nás, ktoré nemôžme iným spôsobom odstrániť. Ak sa vydáme a zasvätíme modlitbe, spôsobí, že budeme žiť nebo už tu na zemi. Ňou nám Boh otvorí nebo, aby sme ho mohli žiť s Ním už v tomto živote, aby sme mohli prežívať s Ním každú chvíľu, zdieľať sa s Ním, chodiť s Ním.
Je niekoľko mužov v Písme, v Starom zákone, o ktorých je napísané, že chodili s Bohom. Verím, že to bolo práve modlitbou. Pavol hovorí: „Modlite sa neustále, modlite sa bez prestania!“
Musíme sa naučiť prekonávať bežné modlitbové zábrany. Niektoré si rozoberieme.
1. Nedostatok dôslednosti
Verím tomu, že ten nedostatok dôslednosti vyplýva z toho, že nerozumieme celkom do dôsledkov nášmu vzťahu s Bohom. Nášmu vzťahu s Otcom, ku ktorému nás vlastne Kristus pozval, do ktorého nám otvoril dvere. Toto je úloha modlitby.
Boh nie je taký kozmický mincový automat, do ktorého vhodím mince a niečo z neho vypadne. Poviem auto – vypadne „ševrolet“, poviem peniaze – vypadne šesť švajčiarskych účtov. Poviem dieťa – vypadne manželka alebo aj tri. To je úplne o inom.
Modlitba nie je ani vitamín C alebo iný vitamín, o ktorom nás učia každé ráno. Plno reklám nám ponúka šumivé a neviem ešte aké iné. Ani toto nie je modlitba.
Či sa viac alebo menej modlíme nespôsobí, že budeme viac alebo menej spasení alebo zachránení alebo milovaní Pánom. Modlitba je vzťah s Bohom, ktorý je pravidelný, založený na trvalej komunikácii s Ním. Pochopenie tvojho vzťahu s Kristom ťa pohne do modlitby. Ak pochopíme, čo pre nás Kristus urobil, tak nás to úplne vrhne do modlitby. List Rimanom (Rim 8,1): „Už niet odsúdenia pre tých, ktorí sú v Ježišovi Kristovi.“ Boh tróni na trónoch vo svojej sudcovskej sále a opakuje nad nami: „Nevinní.“ Práve kvôli Kristovi, kvôli jeho smrti na kríži, kvôli vyliatej krvi, ktorou sme očistení, potom, ako sme ho prijali do svojho života. Napriek tomu, že tam stojí ten, ktorý nás neustále obviňuje a hovorí: „Toto spravil, ten patrí mne, ten je môj. Aha, pozri, čo robí. Teraz klame a opäť klame. Vidíš ho!?“ Boh sa pozrie a vidí Krista vo mne. Aj keď moja druhá ( ľudská ) polovica klame, hovorí: „Nevinný! Ten má môjho syna v sebe, ten je nevinný. Je mu odpustené.“ Ježíš, ktorý žije vo mne spôsobí, že ja naozaj budem túžiť po odpustení môjho hriechu.
Boh nás miluje bez podmienok. List Efezanom (Ef 2,4-6): „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi.“ Boh nás teda nemiluje preto, že by sme boli nejako špeciálne hodnotní. Ale pravdou je, že sme špeciálne hodnotní, lebo nás miluje Boh. Máme špeciálnu nadprirodzenú hodnotu, lebo sme Bohom milovaní. Myslím, že každý rodič by tu povedal, že miluje svoje dieťa napriek tomu, čo v danej chvíli robí. Aj Boh nás miluje napriek tomu, čo robíme. Boh nás miluje bez ohľadu na to, čo v danej chvíli robíme. Koľko dobrých skutkov robíme navyše. Miluje nás stále rovnako. Božie srdce je orientované na milosrdenstvo. Ef 2,8-10: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“ Toto celé dvojveršie hovorí o tom, že Boh sa nepozerá na nábožnosť v našom živote, ani na to, aké plody si tou nábožnosťou zarábame, ale díva sa na naše srdce a cez vieru, cez Ježiša Krista, nás neustále prijíma.
Pamätáme si ešte príbeh márnotratného syna. Odišiel z domu a premrhal všetky peniaze. Žil životom, ktorý nebol vôbec dobrý. Kvalita jeho života bola zlá. Neviestky i všetko ostatné. Nerobil nič dobré. Napriek tomu ho otec vzal naspäť, otvoril svoju náruč a prijal ho. Hneď si ho privinul, ako sa vrátil. Na prst mu dal prsteň, ktorý bol symbolom moci.
Napríklad v Amerike majú také testy, kde pri vyhodnocovaní matematiky povedia, že máte dva zlé body. Myslím si, že by sa malo hovoriť skôr naopak. Máš osemnásť dobrých bodov, keď všetkých malo byť dvadsať. Aj Boh keď hovorí, tak hovorí: „Ty máš osemnásť dobrých bodov.“ Boh je ten, ktorý spočítava dobré body. Satan je ten, ktorý ráta zlé a potom sa s nimi oháňa. Je pravda, že Boh hľadí aj na naše duchovné nedostatky, ale vždy koná na základe toho, že Jeho prirodzenosťou je v skutočnosti láska. Boh sa naozaj zľutúva nad nami. Čiže modlitba nie je skutok alebo nejaká služba alebo povinnosť. Je to spôsob života, ktorý žijeme v kontakte s Bohom. Modlitba je vylievanie srdca pred Bohom. Státie pred ním. Chodenie s Kristom. Volanie Ducha Svätého, aby on sám prichádzal do môjho života a konal vo mne.
List Rimanom (Rim 8,26): „ Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“ V českej ekumenickej Biblii je napísané takým nevysloviteľným „tkáním“. V inom slovenskom preklade je takým „divným šepotom“. V anglických Bibliách je napísané „v jazykoch akokoľvek“. Rád by som si to pozrel ešte v gréčtine, v origináli. Takže Boh je vlastne taký súvislý tok svojej vlastnej prítomnosti v nás. On s nami žije. Máme právo sa k nemu kedykoľvek obrátiť.
Myslím si, že z nedostatku našej dôslednosti nepoznáme dosť dobre Boží charakter. Sme preto nedôslední v modlitbe. Aj ja sám som nedôsledný v modlitbe, lebo si neuvedomujem, čo pre mňa urobil. Ako pre mňa otvoril dvere, akú moc mi vlastne dal, čo môžem spraviť.
2. Nedostatok počúvania
Väčšina z nás, vrátane mňa, hovorí viac v modlitbe, ako počúva. Bez komentára! Je toľko vecí, ktoré potrebujeme Bohu povedať. On ich určite nevie, tie prosby určite nepozná. Nepozná, čo všetko by sme chceli, je mu to potrebné neustále opakovať. Je pravdou, že máme prosiť. V liste Kolosanom je napísané: „S vďakami prinášajte svoje prosby k Bohu.“ Na iných miestach je napísané: „S tíšením sa sluší ťa chváliť a uctievať“. Ak by sme teda ostali v tichosti, tak by nám Boh začal zjavovať nás samotných. Začali by sme sa zrazu vidieť tak, ako nás vidí Boh. Myslím si, že by sa nám veľmi pohodlne pri ňom nesedelo hlavne vtedy, kedy by nám ukazoval tie veci, ktoré sa v našom živote majú zmeniť. Myslím si, že toto veľmi potrebujeme. Iba stáť pred Ním a nechať Ho hovoriť. Ukazovať veci, kde sme úplne vedľa. Kde stojíme úplne mimo. Kde si ideme vlastnou cestou. Kde si robíme vlastné, kde si razíme svoje. Ale to by nám Boh veľakrát rád povedal: „Vieš čo, počkaj, skús tadiaľto. Ja idem tadiaľto, poď so mnou, toto už nechaj tak. Zastav sa!“
3. Nedostatok viery
Všetci prežívame, že máme nedostatok viery. Je to jednoducho pravda. Ak by sme naozaj verili, že Ježiš pohol s horou a zatriasol s ňou len tak. Ak by sme uverili, že uzdravil chorých, alebo vzkriesil mŕtvych, určite by sme sa modlili viacej za zázraky. Aby viera bola v nás taká pevná, žeby sme sa modlili za ľudí, ktorí sú okolo nás, za uzdravenia najbližších, ktorých máme. Práve tam strácame vieru. Neustále sa modlíme zato, aby nám Pán dal dobré miesto na parkovanie pred „Teskom“ alebo v strede mesta pred prácou. Modlíme sa, aby sa postaral o voľné miesto v autobuse, lebo dnes asi odpadneme od únavy. Hovoríme Pánovi: „Nech môj šéf nie je v práci“ a mnoho iných vecí. Modlíme sa len za to, čomu dokážeme sami veriť. To, o čom si myslíme, že v danej chvíli potrebujeme. V skutočnosti je len jedno dôležité. Pozrieť sa na to, čo Boh prisľúbil. Na zasľúbenia, ktoré nám dal. Potrebujeme zomrieť sami sebe v týchto našich prosbách. Vierou sa postaviť podľa neho. Úplne ho nechať, dôverovať mu. Dôverovať mu úplne vo všetkom. Dobrá správa je, že nejde o to, koľko viery máme, ale o to, v Koho veríme. Ježiš je tou osobou, o ktorú sa opiera naša viera. On je tou silou našej viery. Dobrou správou je, že Ježiš Kristus všetky tieto veci, ktoré my nedokážeme, už raz urobil. Je to popísané v celom Novom zákone. Mŕtvi vstávali, hluchí zrazu počuli, slepí videli. Boh je ten, ktorý poslal svojho syna, aby ukázal, že sa to dá. My sa teraz môžeme úplne oňho oprieť. Máme toho, ktorý to už spravil. Hovoril: „Staň sa!“ Amen.
Nemusíme sa starať o dĺžku modlitby, o ten čas. Duch Svätý sa o to postará, keď sa modlitba stane zvykom v našom živote. Zrazu si po čase uvedomíme, veď som mal s tým problémy. Napíšme si veci, za ktoré sa modlíme. Veďme si modlitebný denník, aby sme videli, čo Boh už urobil! Tento týždeň som sa vrátil k veciam, za ktoré som sa modlil pred dvoma rokmi. Musel som konštatovať, že sú všetky vypočuté. Ak by som si to nepísal, tak by som si aj teraz myslel, ako som si včera myslel, že Boh ma nepočuje. Boh neodpovedá, hoci už urobil toľko vecí v mojom živote.
Myslím si, že keby žil dnes Dávid, tak by používal možno „nejaký dancefloor“ na: „Aké vznešené sú tvoje skutky, môj, Pane!“ Možno by to bol „rap“, možno by to bol nejaký ťažký rock: „Ó, chválim!“ Všimnime si, v každom žalme je napísané: „Spievajte na melódiu piesne.“ Potom nasleduje samotný názov. Škoda, že vtedy ešte neboli magnetofóny. Nie je to vytesané do žiadnej tabuľky. Ale je isté, že aj Dávid preberal melódie, ktoré počul. Aj my teda môžeme na melódiu piesne: „I don´t know“ spievať: „Chválim Ťa Ježiš!“, alebo „S Tebou vstanem z mŕtvych.“ Môžeme byť úplne tvoriví. Môžeme byť slobodní a čokoľvek použiť na chválu Boha. Raz mi Branko ukazoval v londýnskom múzeu kamennú kaďu a hovorí: „Pozri, akí boli tí mladí kresťania hlúpi, používali okultné predmety“. Pod kaďou bolo napísané: „Okultná nádoba používaná v Egypte na prevteľovanie do druhého života, na odchod mŕtvych, na ponorenie k duchovným predkom.“ Text ďalej pokračoval, že jedným z tých mladých kresťanov bol aj svätý Atanáz. To je náš favorizovaný svätý. O ňom sa dočítate, že kade chodil, vymetal démonov, vyhadzoval všetko možné. Braňo hovorí: „Úha, tomu bolo jedno, načo sa tá kaďa používala predtým. Jemu sa hodila na krstenie nových kresťanov. Vymietol odtiaľ všetkých tých démonov, ktorí sa tam držali celé storočie a ráno tam ponáral nových kresťanov patriacich Kristovi.“ Preto môžeme používať akúkoľvek pieseň na vzdávanie chvály Kristovi. Nech je naše srdce pri ňom. Keď sa modlíme, buďme kreatívni. Či je to melódia, či je to len nejaký recitatív, buďme tvoriví v tom, ako zostaneme s Ním cez deň. Ako budeme k Nemu kráčať.
Otvorme si Žalm 23. Špeciálne si pozrieme piaty verš (Ž 23,5). Ešte predtým, ako sa do toho žalmu vrhneme, predstavme si bojisko. Také klasické starozákonné bojisko. Nech si každý predstaví seba samého v roli bojovníka. Vôkol teba krv a poodtínané končatiny. Ako tak bojuješ s tým mečom, už nevládzeš, odpadávaš od únavy. Jednoducho sa nevládzeš pohnúť ďalej. Naraz si uvedomíš, že už nestojíš na bojisku proti ľudským nepriateľom, tak ako je napísané v Liste Kolosanom, ale stojíš proti príšerám, proti duchovným mocnostiam. Si už nesmierne ukonaný. Nevládzeš ani zdvihnúť svoj meč pred seba, ani sa zahnať. Zrazu za tebou niečo dupe. Iba rozmýšľaš: „Jejdanenky!“ Otočíš sa a za tebou akési hlavy! Nejaký drak! Meč je už taký ťažký, že ho v tej chvíli ani nezdvihneš. Hlava sa priblíži, otvorí ústa a odpadneš.
Po chvíľke sa preberieš, nevieš koľko času medzitým ubehlo. Vidíš prestretý stôl. Prikrytý bielym obrusom. Máš vyzuté topánky a umyté nohy po tých celých dvadsiatich dňoch boja. Na stole je množstvo jedla. Kuriatka, šalátiky, opekané prasiatko, víno, naplnený kalich až po okraj. Povieš si: „Dvadsať dní ťažkého boja. Ani som si neoddýchol, ani som nič nejedol.“ Vyčerpaný sa pustíš do jedla. Celé to zapíjaš dobrým, červeným vínkom z obrovského kalicha. Napadne ťa: „Aký mám vyblýskaný, naostrený meč. Čo som to vlastne stalo? Bojoval som?“ Chytíš ten meč, otočíš sa, teraz taký zaseknutý obraz, tá hlava. „Švih“ a padne dole.
V Žalme je napísané: „Prestieraš mi stôl pred zrakmi mojich protivníkov.“ Práve uprostred boja, tlaku v živote, naplno, ako sa na nás valí. Povieš si: „Hej, ja nie som z tohto sveta! Pane, prosím, vyslyš ma! Nemôžem ďalej! Ty mi prestieraš stôl pred očami mojich protivníkov.“ Zoberme si, ako musia zúriť. Zrazu príde niekto, kto má nad tým všetkým moc. Ako v nejakej počítačovej hre. Stačí stlačiť „pause“. Všetko očistí a potom to môžeme začať od začiatku.
„Leješ mi olej na hlavu, môj kalich mi napĺňaš až po okraj.“ Máme právo zastaviť sa, otočiť sa k Pánovi, načerpať pri ňom! Nemyslím tým to, že uprostred sťahovania v budove si zrazu sadneme na trištvrtehodinové litánie a moji kolegovia budú poskakovať naokolo. Poviem: „Moment, mám duchovnú chvíľku.“ Myslím si, že potrebujeme byť citliví v tom, čo kedy robíme. Náš život máme zdieľať s Pánom. Chodiť po uliciach a hovoriť Pánovi: „Áno, toto je dobré, že si tak stvoril. Hmmm, tomuto celkom nerozumiem.“ Iba byť s ním, ostávať pri ňom. Aby sme sa naučili takej slobode. Precvičiť si slobodu. Stáť v slobode. Všade sa presviedčať o tom, aký je Boh dobrý.
© Braňo Letko
