Som si istý, že za posledný týždeň sa vo vašom živote udialo veľa a tí, ktorí boli otvorení a pýtali si pomazanie, o ktorom sme hovorili, ho dostali a mohli prežiť naozaj zvláštne veci. Ja verím, že je medzi vami viac ľudí, ako náš brat, ktorý sa s nami podelí o krátke svedectvo:
„Jedna z vecí ako apoštoli vedeli, že prijali Ducha Svätého, bolo, že sa prestali za Ježiša hanbiť, vyšli zo zavretých miestností a hovorili o Ňom, hoci vedeli, že im hrozí smrť. Ja som nemal možnosť za Ježiša zomrieť, ale mohol som zožať výsmech a dokázal som otvoriť ústa aj keď som medzi cudzími ľuďmi strachopud. Povedal som, že patrím Ježišovi a že odsudzujem predmanželský sex, ničiaci lásku, potraty, homosexualitu a ďalšie veci, za čo sa mi kompletne všetci, čo tam boli, nahlas vysmiali. Nazvali ma svedkom jehovovým, profesorom a neviem čím všetkým, ale ja som mal v srdci nádherný pokoj a vedel som, že toto vo mne spôsobuje Duch Boží a že môžem s istotou povedať, že som ho prijal a chcem ho ešte viac. Amen.“
Tiež začnem svedectvom. Minulý týždeň tu naozaj bol Duch veľmi prítomný a chcel nás požehnávať. Vždy keď sa na to pozerám spätne, vidím, že to bol naozaj zvláštny čas. Stalo sa mi, že som sa dozvedel, že jedno dieťatko mojich príbuzných, má veľké problémy s hladinou bilirubínu v krvi, čo spôsobuje detskú žltačku. Môže byť ohrozený mozog a pečeň a ešte čosi iné. Toto dieťa malo ísť na kontrolu, ktorá mala rozhodnúť o tom, či mu budú robiť transfúziu krvi. Cítil som, že tam mám ísť. Bolo už neskoro večer, ale bol som ohlásený, tak ma pustili aj o desiatej. Chlapček už spal. Asi 5-7 minút som mu veľmi žehnal, kládol naň ruky a modlil sa za zvláštne zdravie a zvláštnu Božiu priazeň. Cítil som, že Boh niečo urobil, tak som to povedal aj jeho matke. Na druhý deň ráno mi volala, že výsledky sa tak neporovnateľne zmenili k lepšiemu, že sa prestalo úplne hovoriť o obavách z poškodenia mozgu alebo čokoľvek iného. Uvedomil som si, že to bola Božia moc, ktorú som načerpal tu.
A druhá vec, čo sa mi stala. Nosil som na rukách svoje malú dcérku. Má po celej tváričke dosť silný ekzém. Celá bola červená a všeličím sme ju mastili, ale veľmi to nepomáhalo. Tak som si povedal, že keď som sa mohol modliť za cudzie dieťa, tak sa budem aj za svoje. Začal som jej žehnať viac, zvolával som na ňu Božiu milosť a keď som sa večer vrátil domov, štyri pätiny toho ekzému boli preč. Za necelý deň, za niekoľko hodín! Znova to bolo to, čo som dostal tu. Lebo som prosil, aby som to mohol dostať. Som si istý, že keď sme dnes večer žiadali Boha a v Jeho mene otvárali zvláštny priestor, nový rozmer na chvály, ktorý budeme prežívať, už teraz začal a na budúci týždeň budeme volaní do niečoho zvláštneho! A o týždeň znova! A potom znova! Pretože to je slovo viery, ktoré musí byť vyslovené, a potom začína pôsobiť. Je to ako proroctvo, ktoré vyslovuješ až kým sa to v nás alebo iných ľuďoch nenarodí. Božie slovo sa v nás počne, alebo počne tú situáciu, a potom sa narodí a začne existovať. Viem, že tu sa čosi počalo a za chvíľu sa to narodí. A budú to zvláštne veci.
Neviem, či ste si uvedomili, že sme hovorili o kľúči k charizmám, o kľúči k Božej moci, že pokiaľ nemáme kľúč, ťažko niečo otvoríme. A druhá vec, o ktorej sme hovorili, čo mi povedal Pán, že neprijímame charizmy, pretože z nich máme strach. Doteraz som si myslel, že nevieme ako na to. Spätne som si uvedomil, že sme nikdy nevyučovali o charizmách dopredu. Začali sme o nich vyučovať vždy až keď sa objavovali, aby sme ukázali ľuďom, kde sú hranice, ako sa to má diať a tak ďalej. A nakoniec som si uvedomil, že tak to bolo aj so sv. Pavlom, že on im nehovoril, ako charizmy prijať a čo preto urobiť, aby sme ich dostali, ale hovoril ľuďom, keď ich už mali, lebo prichádzajú naozaj veľmi ľahko a Boh ich dáva veľmi rád. Takže nebolo potrebné vyučovanie. Uvedomil som si, že je omyl vyučovať o charizmách a potom ich prijať. Nie, najskôr nesmiete mať strach a musíte ich chcieť. Oni prídu a potom môžeme vyučovať ďalej.
Možno poznáte ten „trojitý strach“. Jeden z vyučovania v našich zboroch, cirkvách, farnostiach, od našich profesorov a kňazov, že charizmy sú zlé, alebo zanikli a tak ďalej. Druhý, že by ťa charizmy znemožnili, že by si musel robiť niečo nezvyčajné. A tretí taký omyl, že až keď sa začnú prejavovať, potom do nich vykročím. Ale Božie slovo hovorí o tom, že sa k nám pridávajú, alebo spolu kráčajú, (aspoň podľa Mk 16). „Kráčať spolu“ znamená, že keď nevykročíš, tak neprídu. Vlastne ani nebudeš vedieť, či si ich dostal alebo nie, lebo sa nebudú môcť prejaviť. Keby som sa nebol modlil za tie deti, tak neviem, čo som tu prijal. Ako by som sa to dozvedel? Nadprirodzeným vnuknutím alebo čím? Nie, tým, že sa to prejavilo. A znova hovorím: keď budete mať strach z chariziem, nebudú sa prejavovať! A je jedno, či je to strach z učenia, alebo z toho, že sa znemožníš, alebo že nevieš, čo Boh od teba bude chcieť, či nebudeš musieť ísť do Mozambiku alebo do Angoly. Vždy je to strach a nedôvera voči Bohu, že keď mi niečo dá, bude ma tým chcieť zničiť.
Keď som premýšľal a modlil sa, o čom dnes hovoriť, preniklo ma niekoľko vecí. Napr. taký súvis prorokovaného slova a toho, ako prichádza prebudenie. Tá postupnosť. Niekoľko vecí sa tak už narodilo. My sme o nich rozprávali, básnili pred Bohom, občas ich spomenuli v modlitbe a videli ako zasľúbenie. A oni sa narodili. Nie o mesiac, ani o dva, ani o tri, ale narodili sa a sú z nich veľké veci!
Jeden príklad. Raz sa mi zdalo, že ma nespravodlivo pokutovali policajti. Vtedy som sa začal tak z trucu modliť za obrátenie policajta, aby mi ho Boh dal. Nech sa obráti, že to bude Boží človek. A pamätáte si, že potom sme sa dopočuli o policajtovi, ktorý sa prudko obrátil a išiel do seminára? Aleluja! Tak toto je niečo také, čo Boh spôsobí v tebe. U mňa to bolo z trucu, ale to môže byť aj iným spôsobom. Boh ti niečo položí na srdce, začneš sa modliť a dopredu prorokovať tú vec, aby sa stala, budeš toľko na tom nástojiť, až to Boh urobí. Ale aby sa rodili veci, musíme najprv dovoliť, aby sa počali.
A znova vyhlasujem proroctvo, zasľúbenie z Písma, ktoré sa narodí aj tu a budem ho vyhlasovať vždy, keď si spomeniem. Ide o slovo z Mareka: „Tých, ktorí uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať démonov a hovoriť novými jazykmi, budú brať hadov do rúk a ak vypijú niečo smrtonosného, nič sa im nestane, na chorých budú vkladať ruky a tí budú uzdravení. Keď im to Pán povedal, bol vzatý do neba, usadol po Božej pravici. Oni potom išli, všade kázali a Pán s nimi pôsobil a ich slovo potvrdzoval znameniami.“ Hovorím, aby sa toto slovo narodilo v tomto spoločenstve!
Aká je Božiu postupnosť rodenia týchto vecí? Všimnime si, ako sa to dialo s apoštolmi. Pán im povedal, aby sa modlili, tak sa modlili. Po modlitbe, žiadaní a čakaní na Tešiteľa, ktorého si nevedeli ani predstaviť, ani netušili, čo sa môže udiať, zostúpil na nich Duch Boží. Na viac ako 120 ľudí naraz, v jednej miestnosti. Oni vyšli a kázali. A keď kázali, obrátili sa ľudia, zmenili svoje životy a prijali Božiu výstroj a Božiu moc do života. Čiže postupnosť je: niekto prosí, zostúpi Duch, zmocní niekoho na kázanie, na ohlasovamie slova, ľudia uveria, dajú svoj život Bohu a keď sú naozaj zasiahnutí Bohom, chcú slúžiť, byť budovaní, chcú kráčať ďalej a prichádza medzi nich toto pôsobenie. Lebo Písmo hovorí, že oni šli, hovorili, budovali, a preto ich sprevádzali takéto znamenia. Nielen apoštolov, nielen 72 učeníkov, ale každého, pretože toto prebudenie rástlo geometrickým radom. Pomazanie a moc prijímal každý. Rôznym spôsobom, ale každý ju prijímal a každý mohol slúžiť v moci. To bol naozaj geometrický rad a toto je prebudenie. Má rásť. Začína pramienkom a za chvíľu je z toho obrovská rieka.
Druhý moment, ktorý s týmto súvisí je, že kde prichádza prebudenie, tam ľudia zvláštnym spôsobom začínajú kvitnúť. Začínajú sa rozvíjať, rásť, začínajú sa dopĺňať. Všetko to, čo v nich bolo zakrpatené dorastá, krásni ľudia. Preto je prebudenie také príťažlivé. Písmo hovorí, že boli milí všetkému ľudu, aj tým, ktorí neverili. Boli milí, pretože to bolo niečo zvláštne. A to niečo zvláštne patrí do Cirkvi aj dnes, teraz a nielen tu medzi nami ale všade. Niečo, že druhí budú musieť pozerať a závidieť, že budú hladní a budú čakať v radoch, aby sa mohli dostať ku Kristovi. A že budú ochotní čakať aj dva roky, aj tri, päť, kým sa osvedčia a budú môcť byť prijatí. Toto je zvláštne Božie pôsobenie.
A preto prichádzali charizmy. Viete načo slúžia charizmy? Na budovanie Cirkvi, na prípravu svätých na službu a na všeobecný prospech a dobro a spôsobujú zrelosť, ktorá sa prejavuje podobnosťou Kristovi. Keď ich nemáme, tak nám chýba toto budovanie, tento rast.
A teraz pokračujme. Vezmite si, že 3000 ľudí prijalo zvesť, prijalo výzbroj moci a teraz ich už nebolo 12, už to bolo niekoľko stovák ľudí, medzi ktorými povstalo niekoľko desiatok príhovorcov, ktorí sa modlili tak, ako tí vo večeradle, ktorí vymodlili ďalšie vyliatie Ducha. Ale bolo tam aj viac kazateľov a ohlasovateľov, ktorí mohli ísť k ďalším, bolo tam viac prorokov, ktorí mohli prinášať prorockú zvesť. Bolo tam viac služobníkov, ktorí slúžili akýmkoľvek spôsobom ľuďom, ktorí pracovali pre Pána a Cirkev a toto spôsobuje enormný rast. Toto je zrelosť. Keď sa začína násobiť požehnanie, prichádza k zrelosti. A preto jedna vecí, ktorá má pôsobiť v modlitbe na začiatku a to „spojené príhovory a chvály“, pretože aj Peter a tí ľudia sa tam prihovárali a chválili Boha. Boli ochotní kľačať, prosiť, pýtať a zároveň aj chváliť a prosiť pre iných úplne nezištne. Tak na tej modlitbe má byť prítomné aj prehlasovanie Božieho slova. To je súčasť modlitby.
Ďalšia vec je používanie. Pokiaľ niečo nepoužívaš, v duchovnom zmysle to začína strácať silu, vitalitu. Uvediem ten starý príklad. Keď tu bol jeden kazateľ z Anglicka, jedna rehoľná sestra a zároveň zdravotná sestra sa ho s takým sklamaním v hlase pýtala: „Ja sa modlím už dva roky za dar uzdravovania a nič sa nedeje.“ A on sa jej spýtal, nad koľkými ľuďmi sa už modlila, aby vyzdraveli. Odpovedala, že ešte ani za jedného. „Tak ako vieš, že Boh nevypočul tvoju prosbu?“ Takto je to často aj s nami. Jedna vec, ktorá s tým súvisí, je ochota robiť všetko. V Rim 12 je napísané, aby sme sa venovali všedným službám, aby sme si nevyberali, aby sme neboli prieberčiví. Lebo Boh ťa pomaže na väčšiu službu, až keď si ochotný sa venovať úplne všednej službe. Na začiatku nášho spoločenstva sme mali taký víkend. Boli sme na takej chatke, kde sa v noci muselo kúriť, tak som vstával dvakrát, trikrát za noc. Rúbal som drevo, postaral som sa o to, o hento a vôbec sa mi to nezdalo nejaké prízemné. A Boh potom vidí tvoju ochotu a vernosť robiť čokoľvek, a tak ti dá viac.
Tá istá kapitola Rim však k tomu pridáva vytrvalosť v modlitbe. Máš sa modliť, žiadať, prosiť. A v Ef 3,20 je napísané, že On pôsobením svojej moci spôsobí oveľa viac, ako si len dokážeme predstaviť. Oveľa viac, ako si pýtame. Preto verím, že apoštoli si ani nevedeli predstaviť, čo to znamená, že ich navštívi Tešiteľ a čo sa bude diať. Preto pýtajme si, aj keď možno nerozumieme, aj keď nevieme, čo sa bude diať. Lebo oni dôverovali Bohu. Oni dôverovali Ježišovým slovám, keď povedal, že je lepšie, aby odišiel, lebo by k nim neprišiel Tešiteľ. „A keď On príde, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
