Odpustenie je prvým kľúčom, ktorým môžeme otvoriť dvere, aby mohol prísť Ježiš so svojou uzdravujúcou mocou. Druhým kľúčom je pokánie. Prečo musíme robiť pokánie, keď nám ublížili? Ak nám niekto ublížil, on nesie 100% – tnú zodpovednosť za svoj čin, ale my nesieme 100% – tnú zodpovednosť zato, čo s tým urobíme. Následkom zranenia sme do svojho srdca prijali nepravdy o sebe, o druhých alebo o Bohu, ba čo viac, tými nepravdami sme mnohokrát zraňovali seba i ostatných, a tým urážali Boha. Pre slovo pokánie sa v Starom zákone používajú dva výrazy: 1. naham (ľutovať, zmeniť zmýšľanie), 2. šub (obrátiť sa, vrátiť sa), v Novom zákone sú použité výrazy metanoeo, metamelomai (zmena mysle, teda aj ľutovať, pociťovať výčitky). V každom prípade, pokánie znamená skrze ľútosť zmeniť zmýšľanie. Ako príklad by sme mohli uviesť zmenu pohľadu na seba z „nepotrebného stvorenia, o ktoré nemá nikto záujem“, na „Božie milované dieťa, ktoré Boh veľmi chcel a obdaril Ho všetkým potrebným, aby mohlo byť darom pre ostatných“. Zmyslom pokánia pri uzdravení je cez skutočnú ľútosť prežiť oslobodenie od následkov zranení.
Čo je však skutočná ľútosť? Boh často ukazuje zlé veci nášho života prostredníctvom svedomia. Mať výčitky ešte neznamená ľutovať. Musíme k nim zaujať stanovisko. Sme sklamaní, že sme zlú vec neurobili lepšie, či sa chlácholíme tým, že to robia aj iní, alebo naozaj ľutujeme to, čo nám svedomie vyčíta? A ak áno, prečo to ľutujeme? Ľutovať totiž môžeme napríklad aj to, že zlo ktoré sme vykonali vyšlo najavo, alebo že za to budeme potrestaní! Ľutovať môžeme aj zo strachu napríklad z Božieho hnevu, z pekla! To však nie je skutočná ľútosť. Tá by mala byť motivovaná láskou. Uvedomenie si a bolesť z toho, že som svojím postojom zraňoval buď seba, iných, ale predovšetkým urážal Božiu lásku k nám, je pravou, skutočnou ľútosťou, ktorá vedie k ozajstnému, dokonalému pokániu, ktoré mení náš život.
Ovocie tohto pokánia je, že:
- keď sme konfrontovaní,
prijímame pravdu,
- zameriavame pozornosť na zranených a na Boha,
- pociťujeme škodu, ako keby sa stala nám,
- berieme zodpovednosť za vlastné konanie,
- prijímame následky hriechu,
- dovoľujeme Bohu zmeniť naše srdce azmýšľanie,
- vytvárame si nové návyky, čo spôsobuje náš duchovný rast, rozhojňuje sa vnás Božie požehnanie azažívame oslobodenie od zlozvykov.
Na záver by som chcel demonštrovať príklad použitia týchto kľúčov. Boh nám cez výčitky svedomia naznačil, že často používame klamstvo, lebo sa bojíme následkov z povedanej pravdy, ktorá je nám nepríjemná. To je horké ovocie nášho života, ktoré dozrelo ako následok určitého zranenia. Poprosme Ducha Svätého, aby nám ukázal, kedy a ako došlo k tomuto zraneniu. Ak sa nám v mysli vynorí zážitok z detstva, ako sme napríklad rozbili vzácnu vázu a následok oznámenia tejto „nehody“ bola bitka od otca, tak toto môže byť počiatočné semienko terajšieho väzenia strachu priznať sa, povedať pravdu. Potrebujeme oslobodenie skrze kríž Ježiša Krista, ale kľúče od väzenia – Odpustenie a Pokánie – vlastníme my. Použime ich. Postavme sa pod kríž nášho Pána a zamyslime sa nad Jeho bolesťou, ktorú znášal preto, aby nám mohlo byť odpustené. Poprosme Ho o silu zo srdca odpustiť otcovi za zranenie. Povedzme Mu, ako nás bolel prejav nelásky nášho otca, ako sme sa zľakli, ako sme sa rozhodli radšej nehovoriť pravdu, aby sme sa vyhli následkom. Odpusťme otcovi, že nám ublížil, odpusťme sebe, že sme boli nešikovní, poprípade odpusťme Bohu, ak mu to vyčítame, že nezabránil tejto situácii. Robme pokánie z toho, ak sme doposiaľ otcovi tento čin neodpustili, z prijatia nepravdy, že lepšie je klamať, ako znášať následky pravdy, pokánie z toho, že naše klamstvá ublížili mnohým ľuďom a zranili Boha. Žehnajme otcovi a prosme Boha, aby nás skrze kríž Ježiša Krista uzdravil. Rozhodnime sa žiť pravdu, a to v každom prípade, a prosme o pomoc Ducha Svätého.
Boh túži, aby sme prežívali lásku a slobodu. Svojou obeťou nám Ježiš tieto hodnoty navrátil. Čerpajme z tejto nesmiernej pokladnice milosti, ktorú Boh ponúka z lásky k nám.
Vlado Radík
