Dnes večer by som začal jedným zvláštnym veršom z Listu Hebrejom Hebr 2,14: „Pretože súrodencov spája telo a krv, i On sa stal jedným z nás, aby svojou smrťou zbavil moci toho, kto vládne smrťou, totiž Diabla, a aby tak vyslobodil tých, ktorí boli strachom pred smrťou držaní po celý život v otroctve.” Sú tu spomenuté tri dôležité veci. Prvou je, že Ježiš je náš brat, teda niekto blízky a príbuzný. Druhá, že svojou smrťou zbavil moc toho, kto vládne smrťou – Diabla. A táto vyjadruje silu Diabla vládnuť smrťou a zotročovať ľudí, pretože majú strach zo smrti, a strachom zo smrti si z nás Diabol robí otrokov. No a že Ježiš Kristus svojou smrťou zbavil Diabla moci. Diabol už nemá moc a nemôže nás strašiť smrťou. A dnešná prednáška by mala byť práve o strachu.
Strach je najväčší Diablov nástroj, ktorý na nás používa s veľkou efektivitou a periodicitou. Zo smrti nesmieme mať strach. Keď si všimnete, všetky primitívne národy, no nielen primitívne, ale aj všetky ostatné náboženstvá, si spravili zo smrti modlu. A potom, podmnožinou strachu zo smrti, je strach z budúcnosti a strach z toho, že sa mi bude zle dariť. To je už len odvodený strach zo strachu zo smrti. Všetky tieto národy uzmierovali svojich démonov a predkom balili do rakvy všetko možné, usilujúc sa akýmkoľvek spôsobom vyžiadať to, aby ich nejasná budúcnosť bola šťastne zabezpečená. Keď si všimnete, aj v Starom zákone žalmista hovoril: „Už ťa nebudem môcť chváliť, keď zomriem, nechaj ma pri živote. Čo budem robiť v Šeole, v krajine zomierajúcich, v krajine mŕtvych?” Všimnite si, čo potom hovorí sv. Pavol: „Mne žiť je Kristus a zomrieť zisk. Zomrieť je ešte lepšie, pretože môžem byť s Pánom.” A toto sa udialo preto, lebo Pavol už vedel, že Ježiš za neho zomrel. Tu je napísané: „Jeho smrťou, Ježišovou smrťou na kríži, Ježišovým krížom, Ježišovou krvou je zničená moc Diabla.“ Diabol totiž vládol smrťou a vládol strachom zo smrti. A kto sa bojí smrti, je zotročovaný, manipulovateľný a manipulovaný. Tí, ktorí pochopili, že Ježiš Kristus za nich zomrel a že je zničená moc smrti, sa zrazu začali na ňu tešiť. Toto boli ľudia maximálne použiteľní pre Boha, pretože išli do čohokoľvek. A ničoho sa nebáli, pretože keď sa im vyhrážali, že ich zabijú, tak si povedali: „Ako dobre…“ S takým človekom nezmôžete nič, iba zabiť, ale presne to chce. A toto sa udialo vierou alebo toto sa deje v nás, keď uveríme, že Ježiš zomrel – zomrel za nás a že smrť naozaj stratila nad nami moc a už nepanuje nad nami. V prvom liste Korinťanom v 15. kap.(1Kor 15) je písané: „No smrť, kdeže je tvoj osteň, smrť, no, kde je tvoje víťazstvo?” Zvíťazil Ježiš, nezvíťazila smrť. On svojou smrťou zničil smrť a vstal ako živý. Teraz zaujímavá poznámka. Všimnite si, že to pochopili pri vyliatí Ducha, pochopili to vtedy, keď boli opití Duchom. Vtedy pochopili, vtedy sa to v nich naplno uskutočnilo. Lebo dovtedy boli za zatvorenými dverami a dobre si ich strážili. A potom vyšli a už im bolo jedno, čo sa stane. Už im bolo jedno, či ich zbičujú, či ich zatvoria do väzenia, či ich ukrižujú, či ich ukameňujú… Stratili strach zo smrti. Na tomto mieste nastala jedna obrovská skutočnosť – zažiarilo svetlo.
Strachom zo smrti boli strašení všetci. Keď Ježiš priniesol slobodu, tak na ľudí, ktorí boli oslobodení zo strachu pred smrťou, sa už nevzťahujú tieto veci. Diabol nemôže útočiť všeobecne, lebo toto poznanie tu je a ak ho máme, tak sa snaží útočiť na jednotlivcov. Snaží sa nás zneisťovať. Kto z vás je zneisťovaný strachom, ako to bude zajtra, ako to bude s našim bývaním, ako to bude s našou prácou, s mojimi peniazmi, s mojim povolaním? Koho z vás to tlači k zemi? Ja som si vypísal niekoľko zaujímavých významov slova strach alebo úzkosť v tomto diabolskom ponímaní alebo v tomto útlaku. Toto slovo má niekoľko ekvivalentov, hlavne v gréčtine. Je zaujímavé, že sa týka jednotlivca. Gramatický tvar to ukazuje. Diablovou stratégiou je, vždy si vytiahnuť z masy jednotlivca a ničiť ho, likvidovať. Preto je spoločenstvo niečo úžasné. A preto, keď tu odznie svedectvo o tom, že ja som mal celý život strach alebo ma niečo gniavilo a Ježiš sa ma dotkol, tak môžeš byť povzbudený aj ty. V spoločenstve si zvláštnym spôsobom chránený. Nie davovou psychózou a ničím podobným, ale práve zvláštnym svedectvom, ktoré je pre teba zvláštnym povzbudením.
Teraz niekoľko príkladov, ako by sa dali vysvetliť tieto slová. Ľudia, ktorí sú obkľúčení v meste a v silnej agónii, v zvláštnom strachu čakajú, ako dopadne výsledok bitky, či sa nepriateľ vovalí do mesta alebo či bude odohnaný. Viete si predstaviť ten strach a tú úzkosť. Ďalším príkladom môže byť absolútna strata odvahy v slepej doline bez východiska. Zrazu si vovedený do niečoho, čo sa pred tebou zatvorí a je pred tebou tma a nemáš cestu … Toto je jedna z vecí, ktorými sa nás Satan snaží strašiť. Ďalší význam tohto slova je: uväznené myslenie, blokáda myslenia, myšlienky na ťažké veci … Ďalšie je: spútanosť a udusenosť strachom. To je jedna z tých fínt a trikov. Tak sa bojíš, až si úplne spútaný. Ďalšie slovo, ktorým by sa dal pocit strachu vyjadriť, je pocit, že si privalený niečím ťažkým. Toto môže v tebe spôsobovať strach.
Možno treba spomenúť pár vecí, čo hovorí Božie slovo o tomto strachu. Prvá vec, na ktorú musíme zaútočiť je, že musíme zničiť toto klamstvo a zmocniť sa pravdy. Vedieť, čo je pravda, keď na nás dolieha podobný strach. Ako ľudia, ktorí sú obliehaní v meste a nevedia, ako dopadne bitka. Vedz, že bitka už dávno prebehla a výsledok tejto bitky už predsa dávno vieš. Víťaz je dávno známy a dávno oslavovaný. Ak si gniavený strachom, ktorý sa podobá tmavému údoliu, či slepej uličke, ktorá nikam nevedie a všade navôkol je tma, vedz, že Božie slovo hovorí, že Boží prút a Božia palica sú tvojou útechou. „Aj keby si šiel tmavou dolinou, aj keby nemal miesto, aj keby si nevedel, čo ďalej…“ (Ž 23). A keď si v tej slepej uličke a nevieš, čo ďalej, tak si spomeň na Božie slovo, ktoré hovorí, že Boh ťa nedovolí skúšať nad tvoje vlastné sily, ale s každou skúškou ti dáva zároveň východisko z tejto situácie. Je jediná možnosť ako nemať strach zo smrti, ako nemať strach z budúcnosti, ako nemať strach z toho, či bude o mňa postarané. Tou možnosťou je, že budeš dôverovať Bohu. Veľakrát o tom hovoria žalmy, ale celé Božie slovo je o tom: „Dôverujem v Pána a preto sa nebojím. Nedôverujem v Pána a preto sa bojím.” Pretože hlavná pointa je v tom, že nie si uviazaný na svoje istoty – na istotu svojej práce, istotu svojho bývania, istotu svojich dobrodincov. Istota toho, že to nejako pôjde, istota svojho zdravia, istota toho, že keď budem chorý, mám svojich známych lekárov – samé istoty. Dôvera v Boha je život bez istôt, no nádherný život, pretože Boh jediný je verný. On jediný je istý, On jediný je ten, ktorý dodržiava prisľúbenia. Dôvera v Boha, ktorá je založená na obete Ježiša Krista, na láske Ježiša Krista, na požehnaní Ježiša Krista, na krvi Ježiša Krista a na našej viere v Neho. Ten, kto verí, kto pozná Ježiša a kto verí, že bol obmytý Jeho krvou, že je zachránený človek, ten môže dôverovať. Musíš byť znovuzrodený, aby si mohol dôverovať Bohu a aby si nemusel mať strach zo smrti. Ten, kto sa na kresťana iba hrá, ten kto naozaj nepozná Ježiša a nemôže sa na Neho spoľahnúť, lebo nemá záruku, ktorá je iba vo viere, bude mať vždy strach zo smrti, strach z budúcnosti a strach zo zajtrajšieho dňa.
Ďalšia vec, na ktorú sa sústreďuje Diabol, okrem tohoto všeobecného útoku na strach zo smrti, sú predsudky. Predsudky sú zaužívané veci v našej mysli, určitým spôsobom bariéry alebo pevnosti, ktoré sú tak a hotovo. Jeden z najdôležitejších predsudkov aj tu medzi nami a zvlášť v európskej kultúre je otázka: „Čo si o mne pomyslia iní, čo na to povedia iní?“ A Ježišova milosť je tu na to, aby búrala tieto predsudky v našej mysli. Aby priniesla veľké kladivo a rozmetala to. Pretože ľudia s predsudkami si nemôžu užívať Božej slobody. Ľudia, ktorí sú zviazaní predsudkami, či už kultúrnymi, alebo rodinnými, alebo nejakými nepísanými pravidlami, si nemôžu užívať Božej voľnosti a Božej slobody. Lebo Duch Pánov je tam, kde je sloboda. Duch Pánov nie je tam, kde sú predsudky, kde sú škrupule. A preto je pre nás také dôležité vedieť to, že sme povolaní do slobody. Je pre nás dobré vedieť zrušiť predsudky toho, že zbožný človek vyzerá takto: človek s pokorným až poníženým výrazom, bez života, upierajúci svoj pohľad hore… Tento popis kresťana je európsky predsudok. Nedajme sa zošnurovať našimi predsudkami. Jediné, kde máme mať mantinely, je láska. Máme byť vedení láskou a Duchom Svätým. A nemyslím si, že láska od nás vyžaduje to, aby sme boli strnulí.
Ďalšou vecou, ktorá je priamym pozvaním alebo priamym znakom slobody je, že nikto ťa neprinúti, aby si bol slobodný. Pretože to je sloboda. Ty si vyberieš sám. Pokiaľ si ty sám nevyberieš, že chceš teraz, tak nečakaj až niekto príde k tebe. Keď napr. hovoríme o chválach a ty aj chceš zodvihnúť ruku, no privolil by si, aby niekto k tebe prišiel, zodvihol ti ju, aby si to potom mohol zvaliť na neho. Si pozývaný do slobody. Braňov príklad so 100 Sk: Keď ti bude niekto dávať tieto peniaze a ty si ich nevezmeš, tak ich nebudeš mať. Takto je to aj so slobodou. Boh ti ju ponúka. Ak si ju nevezmeš a ak si ju neužiješ, tak ju nebudeš mať. Najviac ma bolí, keď chodíme po Slovensku a vidíme ľudí, ktorí snažia ísť za Bohom a myslia to úprimne. A predsa sú nešťastní a smutní, sú uťahaní, sú dobití… Chodia cez týždeň na omšu, navštevujú pravidelne spoveď a záleží im na Bohu. No nikdy nepočuli to volanie do slobody, nikdy nezažili radosť z Pána. Nikdy nezažili spomínaný ”odvaz.“ Nezažili ho, pretože vnímajú Boha ako „škrupulanta.“ Myslia si, že Boh by nás zbil, keby sme boli slobodní. Mne sa dnes páčili deti, keď tu behali okolo. Vôbec im nezáležalo na tom, ako na to reagujú ostatní. Malému Damiánovi vôbec nevadilo, čo si o ňom pomyslíme, keď nám tu zaspieva, jednoducho – nemá predsudky. Ako sme sa tešili, ako sme ocenili, že prišiel dopredu a spieval. Vôbec nebolo pre nás dôležité, ako spieval, my sme ocenili, že tu bol a spieval. A takto je to aj s Bohom. On ocení to, že si slobodný. A to je jedno, čo tu budeš robiť, k čomu ťa povedie. On oceňuje to, že si slobodný, že to robíš.
Predsudky sú pre nás mimoriadne nebezpečné. Určite nám pomáhajú prežiť v tomto svete, ale my si nemáme nechať diktovať predsudkami to, čo budeme robiť, lebo sa stávame ich otrokmi. Ja som si na sto percent istý, že mnohí z vás prežili také volanie do slobody a nemyslím len tu na modlitbách, či v spoločenstve. Prvé, čo diabol rýchlo priniesol, aby zastavil takúto slobodu, bolo: „Vedľa teba v tretej lavici sedí tvoj šéf, nerob to, neriskuj. Čo si o tebe pomyslí babka. Čo si o mne pomyslí môj muž …?“
Nedávno som čítal už asi tridsiaty krát knihu s názvom: „Oni hovoria inými jazykmi.“ Zaujímavou vecou je, že keď autor chcel po prvýkrát prežiť slobodu, celých niekoľko rokov skúmal jazyky a písal o nich knihu pohľadom zvonka. Napokon chcel prežiť aj pohľad zvnútra, chcel sa zapojiť a prosil, aby sa Duch Boží na neho vylial. Bránilo mu však to, čo si o ňom pomyslí jeho manželka. Ona to vycítila, hoci obaja boli silno racionálne typy. Našla si dôvod na prechádzku. Ako výhovorku. Na konferencii v izbe ich sedelo viac, rozprávali sa o rôznych veciach a samozrejme najviac o krste Duchom i o veciach s tým spojenými. On prikyvoval a ona sa potom zobrala a odišla. Hovoril si: „Tušil som prečo asi. Pretože ma miluje.” Keď sa prechádzala asi hodinu, povedala si: ”Už sa snáď môžem vrátiť naspäť, pretože manžel už povedal, čo mal na srdci a niečo sa dialo“. No keď sa chcela otočiť, Boh jej povedal: „Neotáčaj sa a choď stále rovno.“ Hlúpe na tom bolo to, že mala problémy s očami a nemohla ísť dlho proti slnku. Žena sa však vybrala práve proti slnku, tadiaľ bola práve cesta. Ona poslušne privierala oči a kráčala ďalej. Po dvoch hodinách sa rozhodla, že by to už snáď naozaj stačilo. Boh jej opäť povedal: ”Neotáčaj sa a stále kráčaj rovno.“ Keď to už trvalo niekoľko hodín, Boh jej dovolil vrátiť sa naspäť a jej muž v tom istom čase prežil krst Duchom Svätým. Dostal dar jazykov. A keď tam tak stál, túžil urobiť to, čo robia klasickí letniční, jednoducho zdvihnúť ruky a zarevať na Pána. Odkedy to skúmal, stále po tom túžil, ale nikdy to neurobil, lebo čo by povedali ostatní? Hoci sa za neho všetci v tej chvíli modlili, nič sa nedialo. A vtedy, ako on spomenul, udialo sa niečo, čo bolo v jeho živote nočnou morou. Boh povedal: „Keď chceš byť pokrstený Duchom, tak vstaň a zodvihni ruky.“ On si povedal, že to bol najväčší trest. Napokon vstal, zodvihol ruky a potom už len vykrikoval od radosti niekoľko hodín. Preto manželka nemohla prísť skôr.
Takýto silný predsudok môže mať aj manžel s manželkou. Predsudok, ktorý nás ukracuje o Božiu milosť, o Božiu radosť, o Božiu slávu. A my sme povinní bojovať proti týmto predsudkom, my sme povinní bojovať za Božie slovo. Pretože, čo nám je prednejšie – predsudky, či Božie slovo? Čo nám je prednejšie, predpísané maniere ľudí alebo to, čo od nás chce Boh? Musíš si vybrať. Ja viem, že je to ťažké, hlavne začiatok, ale ty musíš vedieť, čo ti je cennejšie. Keď ti je cennejšie to, čo si o tebe pomyslia iní, tak nebudeš mať to, čo ti ponúka Boh. Keď ti bude cennejšie to, čo ti ponúka Boh ako to, čo si myslia ľudia, tak budeš mať Božie veci. Ja ti poviem to, čo ťa možno prekvapí. Časom si ťa začnú vážiť aj tí, ktorých si sa najviac bál. Mal si strach, čo si o tebe pomyslia. Chvíľu ťa budú sledovať ako nebezpečného človeka, ale keď budú vidieť, že si verný a hlavne, že za tým vidno tvoj život, zmenu tvojho života, potom si ťa začnú vážiť. Keď v tých začiatkoch cúvneš, nemáš už u nich nikdy šancu. Keď vytrváš, potom si ťa budú vážiť celý život ako človeka, ktorý za niečo stojí.
Posledná vec, ktorá je veľmi dôležitá – ďalšie druhy strachu, ktorými vládne Diabol, sú (nevedeli sme to pomenovať, keď sme o tom diskutovali) určité naše stereotypy, niektoré naše presvedčenia. Najvýstižnejší príklad tohoto presvedčenia je veta: „Toto pre mňa nie je. Je to dobré, ale nie je to pre mňa. Je to pre iných. Vlastne to ani nepoznám, je to niečo nové…“ Odsúdim to ako niečo zlé. Napríklad klasickým medzidenominačným príkladom je názor, že katolíci sú zlí a hotovo. Nech by sa medzi nimi dialo čokoľvek, nech by sa tam udialo akékoľvek prebudenie a Boh by to potvrdzoval. Katolíci sú zlí zo zásady alebo aj presvedčenie, že tí a tí sú zlí. Neochota nechať sa presvedčiť Bohom, neochota vstúpiť do niečoho nového.
Záverečné opakovanie:
Strach zo smrti – opakom strachu zo smrti je dôvera v Boha, ktorá je založená na Ježišovom kríži, smrti a zmŕtvychvstaní.
Predsudky, zviazanosť predsudkami – na druhej strane je nekonvenčnosť. Nekonvenčnosť, evanjelium na prvom mieste, Božie zásady na prvom mieste… Čo je dôležitejšie – poslúchať viac Boha alebo ľudí? Ochota nechať pôsobiť Boha bez akýchkoľvek obmedzení. To je ako keby si povedal niekomu: „Môžeš k nám prísť na návštevu, ale iba v smokingu.“ A my niekedy hovoríme Bohu rovnako nezmyselné obmedzenia. „Môžeš prísť ku mne a môžeš vo mne konať, ale len potiaľ, pokiaľ to nebude odo mňa vyžadovať nadvihnúť ruku alebo dať to viditeľne najavo.“
Poslednou vecou sú naše postoje, naše presvedčenia, či koľaje po ktorých ideme. A nech by bolo dookola čokoľvek, my ideme tadiaľto, lebo tak to má byť. Opakom toho je kreativita – túžba po nových veciach, po novom naplnení, po novom stretnutí sa s Bohom, po nových a nových veciach. Pretože, čo sa stane, keď budeme chcieť vždy iba svoje staré veci, ktoré máme, ktoré sú úžasné a nebudeme chcieť nové? O desať rokov povstane nové prebudenie a noví budú nad nami ohŕňať nosy a budú hovoriť: „Akí suchári, aké nudné piesne, aká slabota, slabé prejavy, to je neuveriteľné… Tam nikdy nepôjdem.“ A my budeme len rásť, starnúť a starnúť. Napokon budeme mať 50, 60, 70… Už nebudeme mať dorast a nebudú k nám chodiť mladí. Postupne budeme zomierať a zomierať… Napokon posledný napíše: ”Som posledný žijúci člen spoločenstva pri dóme Sv. Martina. Česť jeho pamiatke.” Ale keď budeme mať božiu kreativitu, tak o desať rokov k nám prídu nejakí pankáči z ulice, uvidia nás tu vyskakovať a poskakovať bruškatých, šedivých a povedia si: „To je sila, to chceme aj my.“ A zoberú gitary a zložia iné piesne, zažijú nové prebudenie, no budeme si s nimi veľmi rozumieť. Budeme si veľmi podobní a hlavne Božie slovo pôjde ďalej a ďalej…
Takže ešte raz vymenujem slobodu kresťana:
Sloboda kresťana mu patrí. Sloboda ti patrí. Keď ju nemáš, je to tvoja chyba. Môžeš ju aj nechcieť mať. A zodpovedný si za to ty sám. Alebo ju môžeš chcieť mať a vstúpiť do pozvania. Kde je Duch Boží, tam je sloboda. On prináša so sebou slobodu. Slobodu založenú na dôvere v Boha, na obeti Ježiša Krista. Ide o slobodu, ktorá je nekonvenčná, lebo i Boh je nekonvenčný. On robí úžasné veci. Boh, s prepáčením, „kašle“ na naše pravidlá, na naše predsudky. Niekedy ako keby naschvál. On je nekonvenčný, dáva evanjelium na prvé miesto, chce, aby sme ho nechali pôsobiť bez obmedzenia. A Boh je úžasne kreatívny a preto nemá vychodené koľaje. Boh túži, aby sme boli znovu a znovu naplnení. V prípade, že ho budeš poslúchať v týchto veciach, udejú sa veľké veci. Keď Šavol pred Damaskom oslepol, Boh povedal jednému zrelému a váženému členovi cirkvi v Damasku, ktorý sa volal Ananiáš, keď sa modlil: „Ananiáš, vstaň, choď do ulice, ktorá sa volá Rovná a tam nájdeš Šavla z Tarzu, ktorý je momentálne slepý a čaká, kedy sa prídeš za ním pomodliť. A on si hovorí: „To nemyslíš vážne, Pane, to je samovražda, veď to je ten, ktorý nás najviac prenasleduje. A ešte má aj bumážky od veľrady. Určite z toho nevyjdem dobre…” A Boh mu hovorí: „Povedal som ti, zober sa a choď.” A nepovedal mu: „Šavol, veď to je už môj človek, ten už je obrátený, ten ťa vybozkáva od radosti, keď prídeš…“ Nie, on mu to nepovedal. Povedal mu, aby sa zobral a išiel. Keď poslúchol a prekonal svoj postoj, prišiel, pokrstil Šavla, pomodlil sa zaňho. Ten uvidel, chválil Boha a máme sv. Pavla…
Svedectvo:
Mám pre vás jedno svedectvo. Ja som zažila vo svojom živote jednu dosť strašnú udalosť. Videla som veľmi znenazdajky zomierať veľmi blízkeho človeka a asi o pol roka na to som začala mať strašné stavy strachu. Boli tak príšerné, že som ani nedokázala vyjsť z bytu. Bála som sa, že keď vstúpim do výťahu, tak so mnou spadne a keď pôjdem po schodoch, tak tie so mnou spadnú a ja zomriem. Stále sa to stupňovalo a bolo to stále horšie a horšie. Modlili sa za mňa ľudia, aj moja mamina, ale stále to nechcelo prejsť. Nakoniec som prišla za jednou sestrou zo spoločenstva a ona sa nado mnou pomodlila a bolo to veľmi nádherné a odvtedy to odišlo. Poučenie z toho je, že aj keď sa za mňa modlilo mnoho ľudí, ja som to vlastne ešte nechcela. Ja som si ten svoj strach svojským spôsobom, o ktorom som nevedela, takpovediac pestovala. Až keď som sa rozhodla, že naozaj ho už zažívať nechcem, pomodlili sa za mňa a odišlo to. Takže, aleluja. Chválim za to Boha a hovorím všetkým, ktorí máte akýkoľvek pocit strachu – je to od zlého a vôbec to nad vami nemá žiadnu moc. Amen.
Sestra mi pripomenula jednu vec, ktorú som vám chcel povedať, ale zabudol som.
Najhoršia vec na tom celom strachu je to, že to nemá žiaden reálny základ. Je to len švindel, je to len finta. A ty sa necháš oklamať fantazmagóriou a preludmi. Úžasná kniha o tom je Život Antonína pustovníka. Hovorí o tom ako ”veci” prišli a strašili ho vo všelijakých podobách. A on na to odpovedal: ”Choďte preč, pretože keby ste naozaj mali takú úžasnú moc a mohli by ste ma roztrhať, tak by ste to už dávno urobili a nešaškovali by ste tu okolo mňa. Ale keďže tu šaškujete, je jasné, že tú moc nemáte a ja vás v mene Ježiš posielam preč.“ Čiže naozaj, sú to len bubliny, a to je na tom to najžalostnejšie a najhoršie. My skočíme na bubliny a potom sa celý život bojíme vecí, ktoré nemajú reálny základ. Pretože jediná moc, ktorá je rozhodujúca, je v Ježišových rukách a my sme Ježišovi ľudia.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
