Zo svojich životov musíme vyhodiť postoje sebaodmietania, všetky postoje, ktoré spôsobujú v našich životoch komplexy. Ježiš povedal: “Poďte ku mne všetci a učte sa odo mňa.” Jeho stratégiou je aby sme sa naučili od neho, nepovedal “poďte ku mne a ja vás zbavím ťažkostí”, ale povedal “poďte a ja vás naučím; naučte sa odo mňa tichosti a pokore a potom príde vaše uľahčenie.”
Si teda členom božej rodiny, musíš si uvedomiť, že Ježiš zachránil rovnako všetkých okolo teba, naplnil vás tým istým Duchom, ste rovnoprávnymi členmi nebeského kráľovstva, slúžite tomu istému Pánovi a čítate to isté Písmo. Čo to znamená? Kvôli tomuto všetkému ty si zaviazaný im a oni sú zaviazaní tebe. Patríš k ľuďom vo svojej Cirkvi či chceš alebo nechceš a všetky svoje záväzky voči týmto ľuďom máš naplniť v láske, pretože keď ťa Kristus zachránil, On zaplatil tvoj dlh voči Bohu namiesto teba. Čo sa stalo? Teraz máš ty dlh voči Ježišovi. A čo hovorí Ježiš? On chce aby tvoj dlh voči Ježišovi bol prevedený na jeho pozemskú rodinu – na jeho Telo, na tvoju novú nebeskú rodinu. Ježiš chce aby tvoj dlh voči Nemu bol splatný ľuďom, ktorí sú okolo teba v Cirkvi. Bez ohľadu na to, čo pre teba tí ľudia urobili, či nič neurobili alebo urobili veľmi málo – si ich dlžníkom. Sme si navzájom dlžníkmi.
Prečo je to tak? Prečo Boh vlastne vytvoril takýto nevyhnutný záväzok? Je to nevyhnutnosť, ty si sa ocitol v Cirkvi a si dlžníkom všetkým ľuďom, ktorí sú okolo teba, pretože dlh, ktorí máš splácať Ježišovi, Ježiš chce, aby si splácal im. Záväzok vytvára v živote stabilitu. Ak sa budeš v živote musieť rozhodovať príliš často v zásadných veciach – ak budeš v živote príliš často meniť v zásadných veciach svoje rozhodnutia, staneš sa neistým a úzkostlivým. Preto ti Boh tvoje rozhodnutie v niektorých veciach odobral, jednoducho si svojich bratov a sestry v Cirkvi nevyberieš.. Ty ich proste máš. Sú tvoji. Oni sú proste takí a patria k tebe a ty si im zaviazaný rovnako ako oni tebe. Nič nemôžeme na tejto skutočnosti zmeniť – na tom, že ich máš mať rád, zaujímať sa a starať sa o nich. Si zaviazaný všetkým aj tým, ktorí sa ti nebudú páčiť; niektorí ťa budú popudzovať, znervózňovať a budeš mať snahu sa im vyhnúť a naopak iní ťa budú priťahovať a budeš sa cítiť v ich prítomnosti občerstvený a povzbudený. Ale ty sa neobmedzuj v Cirkvi len na svojich obľúbencov, ani v spoločenstve si nevyberaj len tých, ktorých máš rád. Naopak, dávaj sa aj tým, ktorí ti nesedia a ktorých vidíš kriticky, pretože patríš aj k ľuďom s ktorých názormi vôbec nesúhlasíš.
Je to tak dobré, pretože keby bol záväzok založený len na vzájomnej príťažlivosti, tak by trval len tak dlho ako by trvala príťažlivosť a zároveň by vytváral veľké napätie, pretože tí ľudia sa stále musia snažiť byť príťažliví, aby nestratili záujem druhých. Keby bol teda založený na príťažlivosti, v skutočnosti by to nebol ani záväzok ani vzťah, lebo keď sa stratí príťažlivosť, pocit blízkosti sa vytratí a ľudia sú si odcudzení. To je problém všetkých, ktorí sa zosobášili len preto, že sa jeden druhému iba páčili. Takýto vzťah je len zdrojom napätia a úzkosti namiesto toho, aby bol bezpečným prístavom. Toto nerob ani v cirkvi – nevyberaj si obľúbencov, lebo ťa rýchlo sklamú.
My všetci potrebujeme milujúce prijímanie, založené na záväzku. My nie sme priatelia pretože si vychádzame v ústrety, ale pretože sme účastní na Novej zmluve, ktorú s ľudstvom uzavrel Ježiš Kristus, keď lámal chlieb a pil víno, keď vylial svoju krv. My všetci potrebujeme milujúce prijímanie, založené na záväzku, potrebuješ kruh ľudí – tu niekde na zemi – ktorí ťa budú neustále prijímať, ktorí ťa vždy budú hľadať, ktorí sa o teba budú zaujímať a to bez ohľadu na to, či si atraktívny alebo nie. Ak zhrešíš, budú ti to vytýkať a budú mať na to právo; požiadajú ťa aby si to ľutoval a zmenil, ale neprestanú sa k tebe hlásiť a neopustia ťa. Potrebuješ kruh takýchto ľudí okolo seba. Nestratia záujem o teba práve preto, že ich priateľstvo k tebe nie je založené na obdive, (pretože veľmi rýchlo každý stratíme všetko, kvôli čomu sme spočiatku obdivuhodní), ale je založený na Novej zmluve.
Ak ťa Kristus žiada, aby si sa zaviazal k trvalej zodpovednosti voči ľuďom v spoločenstve, o ktorých by si sa inak vôbec nezaujímal, tak ti robí veľkú láskavosť, pretože ťa žiada aby si robil to, čo sám najviac potrebuješ. Trvá na tom aby si tvoril to čo najviac potrebuješ – aby si tvoril starostlivé spoločenstvo, ktorého členovia sa nikdy neopustia. Čo to teda znamená? Potrebuješ kruh ľudí, ktorých budeš vždy prijímať, kruh ľudí, o ktorých sa vždy budeš zaujímať a bude ti na nich veľmi záležať, bez ohľadu na to, či sú atraktívni, milí, či ich obdivuješ alebo neobdivuješ, či ti je niekto nepríjemný. Potrebuješ kruh ľudí, ktorých neopustíš ani keď zhrešia, máš právo ich napomenúť, dokonca niekedy máš povinnosť im to povedať, ale musíš byť pri nich, lebo tvoj záväzok voči nim nie je založený na obdive k nim, ale na Novej zmluve Ježiša Krista. My všetci potrebujeme milujúce prijímanie založené na záväzku.
Vstupom do Cirkvi sa pripájaš ku skupine hriešnikov, takých ako si ty. Je to len veľká skupina hriešnikov, nad ktorými sa Boh zľutoval – práve tak ako nad tebou. V Cirkvi musíš zotrvávať a nie odísť, keď sa ti niečo prestane páčiť, potom by totiž bola Cirkev záujmovým klubom. Keď ma to v nej zaujíma, tak v nej budem, keď ma to v nej nezaujíma, tak odídem. Ale to je to isté ako keby sme boli členmi biliardového klubu – keď sa mi chce hrať biliard chodím tam a platím vstupné a keď sa mi nechce hrať biliard, prestanem tam chodiť. Lenže Cirkev nie je nejaký klub, Cirkev nie je ani skupina vyvolených, ani skupina tých lepších, Cirkev je skupina hriešnikov, nad ktorými sa Boh zmiloval a v Cirkvi sa nájde naozaj hocikto.
Potrebuješ si v Cirkvi nájsť skupinku, s ktorou sa budeš modliť, študovať Písmo a žiť tesnejšie, nežiť len tak všeobecne. My potrebujeme prežívať ten kontakt s gigantickým telom Kristovým a ten najlepšie prežívaš na liturgii, vtedy si môžeš uvedomiť jednotu Tela, môžeš si uvedomiť, že toto sa deje všade v katolíckej Cirkvi na celom svete. Ale potrebuješ aj malú skupinu ľudí, s ktorou prežívaš tesnejšie vzťahy. S ktorými si si blízko; nemajú to byť zase len ľudia, s ktorými sa potešíš a je vám milo, dáte si chlebíčky a idete domov, ale ľudia, s ktorými sa modlíš, s ktorými žiješ, s ktorými čítaš Písmo, ľudia s ktorými sa povzbudzuješ vo viere a stretávaš sa kvôli tomu aby si spoznával Pána. Nájdi si takúto skupinku a pravidelne sa s nimi stretávaj a pozeraj sa na túto skupinku nie len ako na činnosť ku ktorej si sa pripojil, (napr. prídem niekam, kde si vypočujem nejakú prednášku a nejako tam už prebehne tá hodina modlitby,) takže neber to len ako činnosť, ktorá sa tam deje, ale pozeraj sa na tých ľudí ako na ľudí, ku ktorým patríš. V tom je veľký rozdiel, pozerať sa na to tak, že “prišiel som a odišiel som a nič sa nezmenilo”, alebo ako na ľudí ku ktorým patrím a som jedným z nich. Snaž sa byť k nim citlivý a zaujímaj sa o ich potreby, hľadaj ich potreby, rozmýšľaj ako im pomôcť, klaď si otázky alebo premýšľaj, zisťuj, poobzeraj sa. Nepotrebuje náhodou niekto s niečím pomôcť doma – kvapká niekomu voda? Potrebuje niekto pomôcť so sťahovaním, odviesť domov alebo nemá niekto teraz navyše peniaze a rád by si kúpil sveter, ale nemá za čo? Toto sú všetko potreby, ktoré medzi sebou máme, ale ak si to nedokážeme ani prejaviť, potom vytvárame medzi sebou bariéry a spoločenstvo nebude miestom prijatia, ale miestom usmievavých masiek, ktoré sú milé, ale nedokážu byť k sebe úprimné. Tak sa zaujímaj o druhých a hľadaj. Naozaj tu nie je nikto, kto by potreboval tvoju pomoc? Naozaj tu nie je niekto, kto by potreboval s tebou niečo zdieľať? Alebo je tu niekto, kto má doma ťažkosti a potrebuje neustálu modlitebnú podporu? Zaujímaj sa o druhých, pretože vy musíte vytvoriť starostlivú rodinu, uvedomuj si to! Boh od nás chce, aby sme v Cirkvi, vytvárali starostlivú rodinu. S veľkou ochotou prijímaj záujem druhých, keď ti ho prejavujú, ale ešte s väčšou ochotou sa zaujímaj o druhých, hľadaj druhých. Kristus zomrel za všetkých a – za nás rôznych – a to preto aby nás zmieril s Bohom a zmieril nás medzi sebou navzájom.
Takže taký postoj, že niekto mi tu ublížil, tak ja sem viac neprídem, tak to by sme za chvíľu nechodili nikam, lebo aj v robote ti niekto ublíži a musíš tam ísť máš tam nejaký záväzok. Alebo v rodine ti niekto ublížil, veľakrát to tak je, že sa 25 rokov nerozprávame s troma štvrtinami rodiny, pretože raz dávno sa “moja maličkosť” urazila. Kristus nás zmieril s Bohom a zmieril nás jedného s druhým a my musíme z toho čerpať. Ef 2,14, Ef 2,17-18: “…zvestoval mier, mier vám, ktorí ste ďaleko aj tým, ktorí ste blízko a tak v ňom sa smieme postaviť pred Otcom v jednote Ducha.” Teda On nás spojil. Genialita kresťanstva spočíva v tom, že Kristus dokáže spôsobiť, že spolu dokážu existovať ľudia, ktorí by sa inak o seba vôbec nezaujímali a nielenže nezaujímali, vôbec by zo seba nemali radosť, keby sa mali stretnúť. A to dokonca aj ľudia, ktorí by si boli inak navzájom nepriateľskí. Kristus dokáže spôsobiť, že tí, ktorí ho naozaj prijali a žijú pre Neho sa prijímajú bez ohľadu na spoločenské postavenie či majetkové pomery, to dokáže viera v Krista. Vysokopostavení alebo politici sa vedia porozprávať s radovými pracovníkmi o svojich problémoch, bohatí ľudia alebo tí, ktorým sa hovorí, že sú “z vyššej vrstvy”, sa vedia porozprávať a modliť s ľuďmi, ktorí nič nemajú. V Kristovi miznú všetky rasové problémy. Všetky predsudky, že niekto má šikmé oči, miznú keď zistíš, že je kresťan. Ty, ako kresťan, prestávaš mať rozdiely; svet rozdiely stále má. Dnešnému svetu, ktorý má stále problémy s rasou, ktorý má milión merítok skrze vzdelanie a majetok má Cirkev čo povedať. Vo svete vás posudzujú podľa toho aký máte diplom, keď sa uchádzate o prácu – z Harvardu alebo Cambridge – alebo odkiaľ ste, čo ste vyštudovali? A keď si náhodou vyštudoval vysokú poľnohospodársku v Nitre, tak si nič, si nula. Svetu, ktorý má takéto problémy, Cirkev má čo povedať.
Preto nikdy nesmieš dovoliť, aby sa to tvoje pravé cirkevné spoločenstvo prežívané v Duchu svätom, plné modlitby a Božieho slova, nahradilo nejakou kresťanskou činnosťou alebo akúkoľvek činnosť s kresťanskou nálepkou, či nálepkou humánnej pomoci. Pretože čo by bolo zvláštne na tom, že máte rovnaký záujem, čo by bolo zvláštneho na tom, že ti vyhovujú ľudia rovnakého zamerania? Ľudia zo spolku rybárov dokážu spolu chytať ryby, ale nedokážu spolu žiť a tak isto ľudia z akéhokoľvek iného spolku. Koľkokrát sa ti zdá, že je ti v práci dobre, že máš skvelých kolegov, ale akonáhle by si po 17-ej hodine mal ísť s nimi domov a stráviť s ním niekoľko ďalších hodín do ďalšieho rána, tvoja idyla by ťa po pár dňoch prešla. Kolegovia sa úplne zmenia. My dokážeme byť spolu, keď nás spája jeden záujem, dokonca jedna služba, keď spolu robíme jednu vec, ale keď máme spolu žiť – tak tu nastáva obrovský problém. Takže čo by bolo zvláštne na tom, že by ste mali spoločný len nejaký záujem?
Kristus sa na to pýtal tiež, Lk 6,32-33: “Ak milujete len tých, ktorí vás milujú, môžete za to čakať Božie uznanie? Veď aj hriešnici milujú tých, ktorí milujú ich. Ak robíte dobro tým, ktorí robia dobro vám, môžete za to očakávať Božie uznanie? Veď to isté robia hriešnici.” Dokonca ani blízkosť, o ktorej hovoríme, že ju majú medzi sebou bratia a sestry nie je tým zvláštnym, čím sa vyznačuje kresťanské spoločenstvo. Lebo sú rôzne formy blízkosti, sú rôzne formy medziľudskej pomoci. Je veľa humanitárnych organizácií, ktoré sa častokrát pracujú lepšie ako kresťanské organizácie. To len na okraj. Sú rôzne formy bezvýhradného prijatia, lenže kresťanské spoločenstvo je viac než záväzok. Je viac ako ľudské vzťahy a viac ako rôznorodosť, ktorá je spojená v jedno. Je to ešte niečo viac.
Čo to vlastne je? Lebo pocit prijatia nájdeš aj v inej skupine, než je kresťanská, ten nájdeš aj v terapeutickej skupine. Pocit bezvýhradného prijatia ti poskytnú aj iné spoločenstvá, nielen kresťanské. Takže čo nás odlišuje? Prečo je kresťanské spoločenstvo také dôležité, keď existuje aj mnoho iných, kde sa môžeš cítiť dobre a kde si môžete vyhovovať navzájom? Je to len preto, že zdieľame vieru? Len to je to dobré na kresťanskom spoločenstve? Alebo je to len preto, že zdieľame nejaký záujem, máme nejakú kresťanskú službu? Nie, na tom nie je nič zvláštne.
Schopnosť prežívať spoločenstvo, t. z. niečo zdieľať, poznávať sa navzájom a byť si blízko, túto schopnosť dal Boh úplne všetkým ľuďom. Kedysi na začiatku tá schopnosť bola v dokonalom stave a aj sa v nás všetkých zachovala, ale je zdeformovaná hriechom. Schopnosť zdieľať s niekým niečo, je poškodená a zdeformovaná. Hriech ju zdeformoval, pretože hriech poškodil a zdeformoval našu schopnosť poznávať Boha. Čo nastalo? Každý pokus napraviť ľudskú spoločnosť, spojiť kúsky rozbitej ľudskej spoločnosti nejakými ideálmi, nech už to vyzerá akokoľvek dobre, alebo nech to pôsobí akokoľvek úspešne je utopický. Napr.: na začiatku komunistického hnutia sa k nemu pridávali milióny ľudí a to vyzeralo mimoriadne úspešne. Ak nezačne stavať na tom, že buduje obnovený vzťah jednotlivcov k Bohu, tak každý pokus spojiť ľudí skolabuje – padne. My nedokážeme mať jeden s druhým skutočné spoločenstvo, ak obaja nemáme spoločenstvo s Bohom a narážam na to, prečo je kresťanské spoločenstvo úplne odlišné od všetkých podobných spoločenstiev.
Ak každý neprežijeme zmierenie s Bohom skrze Krista, ak my obaja nie sme obnovení v Kristovi, ak obaja stále nežijeme prehlbujúci sa a rastúci vzťah k Bohu, potom to, čo je medzi nami, bude len ozvena toho, čo bolo kedysi na počiatku. Ak obaja nie sme obnovení v Bohu, ak nie je napravený náš vzťah s Bohom, tak potom to, čo chceme prežívať blízkeho, ak spoločenstvo nepozná to, že ľudia v ňom sú skutočne obnovení Bohom, tak to bude len ozvenou toho, čo do nás kedysi Boh vložil. My všetci potrebujeme byť hlboko uzmierení s Bohom a stále poznať živý vzťah s Ním. Nejde len o to, že niečo zdieľame, pretože potom by bolo jedno, či zdieľame náboženstvo alebo hudbu alebo zbierame spolu huby. Podstatou kresťanského spoločenstva je obnovený a živý vzťah k Bohu. Lebo naozaj môžeš niekoho poznať len skrze Boha a tým, že zotrvávaš v Bohu.
Tvoj vzťah s Bohom musí ale stále rásť, ty v spoločenstve nesmieš len prebývať a sedieť tam a byť spokojný sám so sebou. My musíme rásť a to zahrňuje v sebe niečo, čo sa píše v 1.liste Jána a hovorí sa tomu, “chodenie vo svetle” – 1Jn 1,3-7, to znamená, že si stále udržiavaš nový vzťah s Bohom tým, že necháš Ducha Svätého, aby ťa stále usvedčoval z hriechov a že budeš na to náležite reagovať. “Toto je zvesť, ktorú sme od Neho počuli a ja vám ju oznamujem, že Boh je svetlo a niet v ňom ani najmenšej tmy. Ak hovoríme, že s ním máme spoločenstvo a pritom chodíme v tme, klameme a nečiníme pravdu, ak však chodíme vo svetle ako On je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou…” Máme spoločenstvo medzi sebou keď žijeme vo svetle. V Písme je stále poukazované na náš vzťah k Bohu a na náš vzťah medzi sebou. Ty musíš mať vzťah s Bohom, aby si mohol mať vzťah s inými ľuďmi. Pretože práve tak, ako sa v tebe bude obnovovať ten zázrak večného zmierenia s Bohom, bude stále rásť tvoja schopnosť žiť v kresťanskom spoločenstve s inými bratmi a sestrami; inak to nedokážeš, inak sa nedokážeš radovať s druhým ak nebudeš neustále zmierovaný s Bohom, ak nebudeš patriť Bohu.
Kresťanské spoločenstvo nesúvisí v prvom rade so vzájomným vzťahom, ale s naším spoločným vzťahom k Bohu. Nesúvisí v prvom rade s našou službou Bohu, ale s naším vzťahom k Bohu a s naším vzťahom medzi sebou, len potom dokážeme pre druhých niečo robiť, inak nemáme čím zaujať. To je záver toho, čo chcem povedať, nemáme čím zaujať. Iba v Ňom môžeme byť spolu a iba ak ti bude prvoradý tvoj osobný vzťah k Bohu, budú aj naše vzťahy také, aké majú byť. Lebo sa nemôžeme navzájom poznať a byť navzájom zmierení, keď nie sme zmierení s Bohom. A nemôžeme byť zmierení s Bohom, keď si neodpúšťame navzájom tzn., keď nie sme zmierení jeden s druhým. Ak ti ktokoľvek čokoľvek urobil, musíš mu odpustiť, aby si stále bol zmierený s Bohom a keď si čokoľvek urobil voči Bohu, musíš to napraviť, aby si mohol žiť v spoločenstve s ľuďmi. Inak to nepôjde.
Táto tvoja čistota vzťahu – chodenie vo svetle (biblicky), je nesmierne dôležitá vec. Ty totiž potrebuješ lásku druhých a potrebuješ naprávanie druhých a to isté potrebujú oni od teba, tvoju lásku a tvoje naprávanie. Evanjelium ti nebolo hlásané predovšetkým na to, aby si sa nedostal do pekla. Na čo ti bolo hlásané? Čo bolo zmyslom toho, že Ježiš prišiel a hlásal a hovoril, že Boh vás miluje, ja som cesta k Bohu? To nebolo prvotne preto aby nás zachránil pred peklom, bolo to preto, aby sme mohli vstúpiť do spoločenstva s Ním. Za to sa modlil Ježiš; to isté sa píše v 1Jánovom liste. O toto mu išlo. Nie preto, aby sme boli v prvom rade zachránení od pekla, ale preto, aby sme mali spoločenstvo s Bohom.
Za toto isté sa modlil Ježiš pred svojou smrťou – Jánovo evanjelium 17 kap. (Jn 17)Niekoľko hodín pred svojím zatknutím sa Ježiš modlil za svoju Cirkev v budúcnosti. Zvláštne, že prosil len za jednu vec, za nič iné. Keď sa modlil za apoštolov, prosil aj za iné veci. Ale pre Cirkev sa modlil len za jedno – aby sme boli jednotní. On chcel aby sme boli spolu a aby sme neboli proti sebe, ale za seba, aby sme jeden druhého podporovali. Ak sa modlil len za toto, ukazuje to aké je strašne dôležité aby to tak bolo. Môžeme sa čudovať prečo si to zasluhovalo jeho výlučnú pozornosť. Nečudovali by sme sa keby sa modlil za to, aby bola Cirkev mocná, aby sa dialo veľa zázrakov, keby sa modlil “Otče prosím ťa aby sa v Cirkvi dialo mnoho zázrakov aby sa mnohí ľudia obrátili.” Nemodlil sa tak; bolo by nám to pochopiteľné alebo nemodlil sa za to aby bola Cirkev verná, aby Cirkev nesklamala.
Bolo mu to dôležité aby tí, čo žijú v Cirkvi žili spolu v harmónii a žili blízko Kristovi. Jemu samému. Prečo? Lebo Cirkev bola na svete zanechaná preto, aby svet uveril. Preto sme na svete. V Jn 17,21 to Ježiš formuloval presne takto. Moc svedectva o Bohu neexistuje ako samostatný dar, ako nejaký nástroj evanjelizácie. Moc získať druhých pre Krista, neexistuje sama o sebe. Cirkev nedokáže presvedčiť ľudí niečím mocným, ale vlastným svedectvom. Tým ako sa správa k sebe navzájom. Ničím iným.
Len spoločenstvo, ktoré presvedčí, že existuje medzi nami niečo, čo spôsobuje Boh, dokáže ľudí presvedčiť o tom, že existuje Boh v nebi. Kde bude existovať vzájomné porozumenie, kde bude existovať vzájomné prijímanie sa na základe záväzku, nie prijímanie sa na základe toho, že Jarko alebo Ferko je ku mne dobrý, ale na základe toho, že Kristus povedal, že ho mám prijímať. Kde všade toto bude existovať, tam všade budú neveriaci presvedčení o Bohu. Pretože ich túžba po Bohu bude prebudená tým, že uvidia na kresťanoch to, prečo boli sami stvorení – prežívanie vzťahov. Ak to na nás naozaj uvidia, že sa prijímame bez ohľadu na to, akí sme, tak začnú túžiť po tom, aby aj oni mohli poznať zdroj toho všetkého, pretože to môže urobiť len Pán Boh a to každý dobre vie.
Teraz si možno povieš, “ale kde to je, kde to vôbec nájdem, kde to existuje, deje sa to vôbec?” Nemôžeš urobiť nič iné, len jednu jedinú veľmi dôležitú vec, môžeš začať u seba a trvať na tom bez ohľadu na to, či to druhí urobili alebo neurobili. Môžeš sa stať malým zdrojom božieho života a ak si ochotný stať sa nástrojom jednoty, tak božia moc bude stáť za tebou. Je rozdiel keď sa modlí nejednotné spoločenstvo, plné hašterenia a hádok a modlí sa za uzdravenie, požehnanie alebo evanjelizáciu a keď sa modlí spoločenstvo, ktoré vie, že má síce vzájomné problémy, ale dokázalo si už odpustiť. Ktoré sa bude prijímať aj keď tie zlé veci budú pokračovať, pretože nám odpustil Kristus a my si musíme odpúšťať stále. Za takýmto spoločenstvom bude stáť Pán Boh, skrze takéto spoločenstvo sa bude prejavovať božia moc.
Ak toto budeš robiť, tak zažiješ toľko utrpenia, bolesti, radosti a úspechov a víťazstiev o akých sa ti ani nesnívalo; toto všetko je tu na to aby si sa stal svedectvom pre ľudí vo svete a aj pre kresťanov okolo seba. Pretože pohľad na láskyplnú jednotu, neveriaceho upúta. Prerazí to všetky jeho argumenty, porazí to jeho inteligenciu, vyvolá to vzrušujúcu túžbu po tom, čo on sám potrebuje. Byť prijatý bez ohľadu na to, že je zlý. Toto sa stalo každému z nás – my všetci sme zlí od kosti až po posledný konček nechta, ale Kristus povedal, že nás aj tak chce. On nás zmení k lepšiemu. A kto sme my, že si dovoľujeme pohoršovať sa na jeho deťoch, keď sú zrovna trošku nepríjemné? Ak to všetko budeme robiť, ak sa budeme prijímať bez ohľadu na to či sme príťažliví alebo nepríťažliví, všetci k nám pobežia, pretože boli stvorení na to, aby prežívali to isté, čo my máme.
Nech sa táto báseň stane výzvou pre každého z nás, aby sme budovali to, o čom hovorí autor týchto slov, ktorí sa Bohu vydal úplne:
Pane, učiň ma nástrojom pokoja
aby som prinášal lásku tam, kde je nenávisť
ducha odpustenia tam, kde je neprávosť
jednotu tam, kde sú rozpory
pravdu tam, kde vládne omyl
dôveru tam, kde je zúfalstvo
svetlo tam, kde je tma
a radosť tam, kde je smútok.
Pane, veď ma, aby som skôr potešoval
ako čakal na potešenie,
skôr chápal, než chcel byť pochopený,
skôr miloval, než chcel byť milovaný.
Lebo ten kto dáva prijíma,
ten kto odpúšťa, tomu bude odpustené
a kto umiera, vstáva k životu večnému.
Amen.
Použité pramene:
H. Henkel, Boží cesta ke svobodě, Život víry jún-sept 1994;
John White: Duchovní zápas;
Návrat domú Praha 1994
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
