Zmenu o ktorej sme hovorili naposledy potrebujeme zažiť na to, aby sme vôbec dokázali žiť v spoločenstve – v ktorom sme sa ocitli. Musíme vyhodiť tieto veci zo života, tieto postoje z nás musia odísť – postoje sebaodmietania a hnevu voči všetkému zlému v živote, aby sme dokázali žiť v spoločenstve. Na to potrebujeme prísť k Ježišovi a prijať jeho jarmo: Mt 11,28-29: “Príďte ku mne všetci, ktorí ste obťažení a ktorí sa namáhate, prijmite na seba moje jarmo a ja vám dám odpočinutie, učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.” Komu to Ježiš hovorí? Všetkým, ktorí majú problémy. Všetkým obťaženým, ujarmeným, unaveným hovorí, “príďte ku mne a zoberte si moje jarmo. Zoberte si moje jarmo a učte sa odo mňa.”
Dve veci žiadal, aby sme sa od neho učili, a to byť tichý a pokorný. Potom, hovorí, že budeme občerstvení. Prečo žiadal tieto dve veci? Pretože práve tieto dve veci nám nie sú vôbec prirodzené.. To nie sú prirodzené vlastnosti ľudského srdca, byť tichý a pokorný, naopak my všetci sme rebelantskí a pyšní. Tichosť a pokora je to, čo sa máme od neho naučiť, potom sa stane to, že do tvojho života vstúpi občerstvenie a radosť – uľahčenie. On nepovedal, “poďte ku mne a ja zoberiem vaše problémy, poďte ku mne a zbavím vás všetkého, čo sa vám v živote zrovna nepáči.” On hovorí, “poďte ku mne a naučte sa aký som ja; vtedy si zapriahnete moje jarmo. A to vás občerství.” Viete ako zapriahali dobytok? Mladú kravičku zapriahli vedľa starej kravy, pretože stará krava vedela kadiaľ má kráčať keď orala, už nebola bláznivá, už sa naučila životom so svojim roľníkom, že má ísť rovno. Kdežto mladá krava musela byť k nej priviazaná v jarme, nad krkom boli akoby zviazané takým drevom a musela ísť kadiaľ ju stará krava ťahala, takže potom to dopadlo dobre. Takže takto sa tá mladá krava učila od starej, ako dobre slúžiť.
Toto máme robiť i my – vziať Ježišove jarmo na seba a nechať sa ťahať jeho krokom, kráčať kadiaľ kráča On. To znamená učiť sa tichosti a pokore srdca. To útočí na našu vôľu; Ježiš chcel aby si sa od neho učil vôľou, to je metóda jeho duchovnej terapie. Metóda ľudskej duchovnej terapie je snažiť sa človeka vytrhnúť z ťažkostí. Metóda Ježišovej terapie je: poď sa učiť.. Nie “zbavuj sa ťažkostí”, ale “poď sa učiť”. “Choď tak ako idem ja.”
My sa nesmieme zamerať sa na to ako sa dostať zo svojich ťažkostí, našou stratégiou je zamerať sa na Ježiša. Na to, čo On hovorí, na to ako On žije, robiť to, čo On hovorí, hovoriť to, čo On hovorí, hovoriť to o sebe, hovoriť to o druhých a žiť v Cirkvi, t.z. v spoločenstve jeho ľudí. Takže nemáme byť pyšní – to je tichosť, nemáme sa dožadovať svojich vecí, ani záujmu druhých, nekričať, nepresadzovať sa, nie – všetko, čo chcú tvoje egoistické postoje v tebe presadiť. V dôsledku tohoto sa staneme slobodnými ľuďmi, schopnými vzťahov.
Sk 2,42: “Vytrvalo počúvali učenie apoštolov, boli spolu a modlili sa.” Toto je popis prvého spoločenstva kresťanov a môžeme si na tom veršíku všimnúť, že mali zjavne silné vzťahy. “Boli vytrvalo spolu” – byť vytrvalo spolu znamená byť spolu aj keď je nám ťažko, keď je nám na nič, keď mi niekto niečo zlé urobil. My sme totiž spolu len “nevytrvalo”, niekto ti niečo zlé urobí a už sem viac neprídeš. Jedna sestra raz mala s niekým v spoločenstve problém, tak tam proste nechodila. Nie je to správne riešenie situácie.
Nedostatok vzťahov v súčasných kresťanských spoločenstvách sa mnohé skupiny snažia vyriešiť takou tesnejšou formou žitia, pretože právom cítia potrebu vzťahov. Počas sv. omše, počas liturgie nie je možné vytvárať vzťahy. Vzťahy je možné vytvoriť len ak sa bude liturgické spoločenstvo schádzať ešte na iných zhromaždeniach a je veľmi dôležité aby o tom kresťania vedeli, len vtedy sa nám podarí vytvárať tesnejšie vzťahy a pracovať viac na misii Kristovej. Nakoniec každý misionár potrebuje mať zázemie. Preto vznikajú rôzne rády, rôzne inštitúty, rôzne laické spoločenstvá, ktoré majú svoje záväzky – tak môžu mať tesnejšie vzťahy na to, aby mohli pracovať pre druhých, aby mohli získavať druhých pre Krista.
Myslenie tohto sveta nás pripravuje o vzťahy. Absolútne. Lk 15,11-32, je to podobenstvo o márnotratnom synovi alebo sa dá povedať že je to podobenstvo o milosrdnom otcovi. Čo sa tam udialo: Syn si povedal, že peniaze sú lepšie ako byť s otcom. To je základná myšlienka. Syn si povedal, že mať peniaze, mať majetok, mať možnosť niečo získavať, užívať si, mať okolo seba veľa ľudí vďaka peniazom, je lepšie ako byť s otcom. Vybral si zážitok namiesto vzťahu. Zamyslite sa nad touto vetou. Dávajte pozor všade tam, kde si vyberáte zážitok namiesto vzťahu. Zničí vás to. Boh nám, keď ho budeme veľmi nástojčivo žiadať, dá aj to, čo je pre nás zlé. Ak si neústupne žiadame, dá nám to, pretože naše poslúchnutie si nemôže od nás vynútiť. Pokiaľ si úprimný kresťan a chceš mu byť podriadený a pýtaš si niečo, modlíš sa za niečo, čo je pre teba zlé a On ti to stále nedáva, tak je to fajn. Pokiaľ si podriadený tak to prijmeš, lebo On ti zlú vec nechce dať. Ale akonáhle sa v tvojom srdci preklopí ručička váh na tú stranu, že už ti nejde o vzťah, ale o zážitok, aby si niečo získal, už ti nejde o vzťah s Pánom – On ti to dá. Vzťah si nebude vynucovať. Otcova neustála láska však tento váš vzťah stále obnovuje, ty sa máš kam vrátiť a tak to bolo aj s milým synom. On sa má stále kam vrátiť.
Predstavme si, ako to asi bolo v ich rodine. Otec odmalička vychovával svojich dvoch synov a ten mladší urobil strašne nepríjemnú vec. V Izraeli musel vždy starší syn čakať na to, až sa otec rozhodne darovať mu svoj majetok. Tomu staršiemu – prvorodenému vždy pripadol dvojitý podiel a ten mladší dostal len zvyšok. Čo sa ale udialo teraz: prišiel mladší syn a hovorí, Otče, rozdeľ svoj majetok, daj mi môj diel majetku. Bolo to úplne nevhodné, pretože normálne sa dedičstvo rozdeľovalo až po otcovej smrti a tento mladý muž vlastne hovorí, “Otče ja už sa nemôžem dočkať kedy zomrieš. Už by som chcel aby si zomrel aby som mal nejaké peniaze; sú krásne miesta na ktoré sa chcem dostať a veľa vecí, ktoré chcem robiť, už ma to nebaví na tejto farme, tie kravy už ma nudia.” Možno to tak bolo – potreboval proste vypadnúť z domu. Takže rozhodol sa prejaviť nejakú iniciatívu a uviesť veci trošku do pohybu. Úžasná vec na tom je, že otec ho neposlal preč. Otec ho nevyhodil a nepovedal, “čo to tu trepeš,”; v Izraelskej spoločnosti neboli také nedisciplinované vzťahy, to vôbec nebolo také voľné, ich rodinný systém bol dosť prísny. Nuž neposlal ho preč a asi prečo? Toto nám niečo napovedá o zvykoch v ich rodine. On ho od malička vychovával a záležalo mu na ňom. Predstavme si, že celé roky sedávali spolu pri stole, obedovali, večerali spolu a otec doňho vlieval svoju lásku a svoj život. Stále ho povzbudzoval a snažil sa v ňom a v celej rodine budovať otvorenú atmosféru. Jedným z takých modelov rodinných zvykov bola tá veta, že “všetko, čo mám je tvoje”, že všetko všetkým patrilo, oni boli úplne slobodní.
Náš Otec v nebi má práve takéto srdce. Keď sa ten syn rozhodol, že opustí otcovu farmu, tak opustil omnoho viac ako farmu. On opustil zdroj života, z ktorého žil. Svoj život čerpal od otca a teraz sa oddelil od otcovho domu, odišiel a jediný život, zbytky života boli to, čo si so sebou niesol vo vrecku. V otcovom dome pulzoval otcov život, ale teraz mal už vlastne len otcove peniaze. Ešte stále žiari radosťou domova, v ktorom žil, ešte stále prekypuje energiou, ešte stále nesie so sebou nejaké znamenia toho, kam patrí – všetku tú energiu a krásu, ale neskôr všetko stratil. Tento mladý muž bol obklopený priateľmi, ktorí ho obrali, ktorí z neho všetko vysali. Pretože títo ľudia, títo priatelia, to boli ľudia s falošnými vzťahmi – boli pri ňom len vtedy, keď si mohli brať. Svet má práve dnes takéto vzťahy, vzťahy, ktoré nedávajú, vzťahy, ktoré berú. Keď všetko vyčerpal, zistil, že nemá vôbec nič. Zistil, že každý z tých vzťahov, ktoré mal, z tých priateľov, ktorých mal, ho neposilnil, ale naopak ho vysali, tieto vzťahy ho vyprázdnili. Bol ďaleko od toho silného miesta otcovho domu. Bol ďaleko odtiaľ kde mohol stále čerpať a teraz si začal uvedomovať, že on stratil viac než peniaze, že on stratil prítomnosť vzťahu a rozhodol sa, že sa ho pôjde pokúsiť nájsť. Ešte dlho trvalo, kým to urobil, ešte dlho trvalo kým prišiel až na úplný koniec a uvedomil si, že je nutné ísť pohľadať zdroj života.
Toto chce Boh pre nás, obnoviť naše vzájomné vzťahy, obnoviť náš vzťah k Nemu a On nám stále ponúka možnosť vrátiť sa, možnosť vrátiť sa do jeho rodiny a zároveň chce aby sme obnovili vzťahy medzi sebou.
Pretože tak chce posilňovať a stále udržiavať na Zemi svoje Kráľovstvo. Diabol nám ukradol vzťahy, aj v Cirkvi, ukradol nám vzťahy a v súčasnosti v tejto oblasti úplne víťazí, absolútne na svete triumfuje. Čo sa mu podarilo urobiť? Odtiahol ľudí, oklamal nás ľudí od toho, aby sme tvorili hlboké, priateľské a skutočné vzťahy, aby sme budovali pevné rodiny. Prečo dnes po celom svete stúpa rozvodovosť? Prečo na celom svete existuje doslova kampaň proti rodine? Pretože rodina je absolútnym základom všetkých vzťahov. Na miesto toho dokázal diabol celosvetovo vnútiť spoločnosti falošné vzťahy. Ako to vyzerá? Dnes ľudia budujú svoje vzťahy v bare. Priatelia sa stretávajú v bare, je určitý štandard ako treba byť oblečený, aké treba mať auto. Ľudia budujú veľmi povrchné priateľstvá, stretávajú sa na diskotékach, v nejakých záujmových skupinách alebo v nejakých kluboch, kde sa stretáva len určitá skupina ľudí. Povedzme manažéri, obchodníci a ďalší. Stretávajú sa v určitých skupinách, kde existuje určitá úroveň a tu existujú určité vzťahy. Sú na svete aj celé mestečká plné hracích automatov a rôznej inej zábavy a tí, čo na to majú sa tam chodia pravidelne baviť. Stretávajú tam iných ľudí a považujú ich za svojich priateľov. Stretávajú tam pravidelne tých istých ľudí zase pri inom automate, a videli sa tam naposledy pred rokom asi štyri dni a považujú sa navzájom za priateľov.
Korene všetkých drogových závislostí sú v 100% prípadoch v dôsledku narušenia vzťahov v rodine. Toto rozprával kňaz, ktorý pracuje so závislými – s narkomanmi. Hovoril, že v sto percent prípadoch boli korene závislosti v odcudzení sa v rodine. Vtedy, keď už rodičia nemali vzťah, nemali dosť času byť so svojim dieťaťom, vtedy, keď ich zaujímal už len výkon ich dieťaťa. “Spravil si si úlohy? Áno. Dobre, tak choď spať.” “Mama nudím sa.” Tak si zapni telku.” Keď sa stane niečo zlé, rodičia to rýchlo a rázne riešia krikom a zákazmi. Toto nie sú vzťahy. Rodičia nemajú čas sadnúť si a hrať sa so svojim dieťaťom, len byť v prítomnosti hrajúceho sa dieťaťa. Pre dieťa je to mimoriadne dôležité. Pre nás je to strata času. Ale byť v jeho prítomnosti, pri ňom, znamená “dávať sa mu”. Odcudzenie nastáva, lebo si vytvárajú vzťah s prácou a nie s partnerom a s rodinou. Rodičia hľadajú kariéru, rodičia sa ženú za tým a za tým, rodičia sa snažia pozdvihnúť úroveň rodiny – materiálne zabezpečenie našej rodiny, potrebujeme bývať trochu lepšie, mať viac vecí, možno lepšie auto; ale už sme nezbadali, že nemáme blízko jeden k druhému. To všetko je odcudzenie sa. Lenže človek bez vzťahov nemôže existovať. Nikto z nás nemôže existovať bez vzťahov. Čo urobíme?!
Nahradíme si ich. Spoločnosť 20. Storočia vymyslela tisíce nových druhov vzťahov, ale tie nie sú skutočné, sú úplne prázdne. Hovoríme tomu “konzumný spôsob života”. Ľudia si vytvárajú falošné vzťahy, povrchné a prázdne, založené na príťažlivosti. Koľko mladých ľudí začína svoje vzťahy, pretože sa jeden druhému páčia? Krása je to, čo dnes považujeme za hodnotu, volíme miss krásy. Krásu tela považujeme za hodnotu. Tvrdíme vlastne, že v tom je hodnota, že sme dokázali tak “vyfitnesovať” svoje telo, že sme dokázali všetko vymaľovať tak pekne, aby to bolo čo najväčšiemu okruhu ľudí na svete príťažlivé a pekné. Ľudia si vytvorili povrchné a prázdne vzťahy, založené na príťažlivosti, ale nie na tej skutočnej hodnote, ktorou je vnútro človeka. Aj drogovo závislí majú svoj vzťah a viete s kým? S drogou. Droga je ich partnerom. Sú doslova do drogy zamilovaní a skrze ňu, skrze drogové opojenie majú potom zážitky s okultným svetom. Stretávajú sa s duchovnými bytosťami, ktoré sú úplne padlé. To im poskytuje droga – zážitok namiesto vzťahu. Áno vzťah nám má poskytnúť zážitok – ale toto je zvrátenosť, ktorá im bola poskytnutá namiesto normálneho vzťahu. Oni už vzťahu ani nie sú schopní.
Vo vzťahu sa musíme vyvarovať snahy vlastniť toho človeka. Toto je to, do čoho mnohí padáme – snažíme sa vlastniť toho druhého, nejako ho získať tak, aby mi patril. Toto je jednoducho manipulácia. Deje sa to vtedy, keď sa robíš závislým na ľuďoch a vyžaduješ si od ľudí to, čo máš prijímať od Boha. Keď sa sťažuješ na to, že nedostávaš čo potrebuješ. Vtedy sa snažíš vlastniť človeka, snažíš sa mať vzťah, ale ty ho chceš získať majetnícky – čiže lásku, prijatie, povzbudenie, potešenie, pozornosť, oporu, útechu – to si začínaš vyžadovať od ľudí, partnera, ľudí v spoločenstve, ľudí v práci, v nejakom záujmovom krúžku, v ktorom sa nachádzaš. Keď toto začínaš robiť, začínaš ľuďmi manipulovať.
Toto všetko ti má poskytovať Boh a my si tým v spoločenstve máme slúžiť. My si navzájom máme byť potešením, oporou, útechou, povzbudením atď. Ale máme si tým slúžiť, nebezpečné je ak to začínaš od človeka vyžadovať a ak začínaš negatívne reagovať na to, že sa ti to nedostáva. To znamená nahnevám sa, keď sa môj priateľ baví s niekým iným, urazím sa, stále sa na neho lepím, stále chcem byť v jeho prítomnosti. To všetko potrebné ti musí poskytnúť Boh a ty nesmieš stavať človeka nad Boha. Čerpaj u Pána a rozdávaj to, čo ti dáva Boh. Čerpaj lásku od Pána, čerpaj potešenie od Pána. Ty musíš mať také spoločenstvo s Bohom, že to budeš prežívať a potom to budeš druhým dávať. Vtedy sa bude diať, že môžeš od druhých prijímať kamarátstvo, priateľstvo, môžeš sa spoľahnúť na druhých, nikdy nie vtedy, keď si to od nich vyžiadaš a nejako si ich zaviažeš. Je to hriech proti prvému prikázaniu, toto všetko ti má dať Boh. Ak toto všetko začneš vyžadovať od ľudí, začneš byť pre nich nepríjemný a bohužiaľ stane sa ti to, čo si nechcel – dostaneš sa do izolácie, ľudia sa začnú od teba odťahovať.
Toto sa stane každému z nás, keď budeme znásilňovať človeka, aby sme získali vzťah – dostaneme sa do izolácie. Smieme lásku od druhých prijímať, ale nesmieme ju vyžadovať. Nesmieš to robiť ani partnerovi, ani manželovi. Ak sa teda na druhých len lepíš a vyžaduješ si ich pozornosť, stávaš sa nepríjemným a ľudia sa od teba odtiahnú. Ak budeme ľuďom vyčítať, čo všetko nám nedávajú, tak sme úplne na vedľajšej koľaji. Jer 17,5-6: “Toto hovorí Pán, prekliaty muž, ktorý dúfa v človeka a opiera sa o obyčajné telo a srdcom sa odvracia od Pána, bude ako jalovec v pustatine, ktorý neokúsi prichádzajúce dobro, bude prebývať vo vyprahnutom kraji, v púšti, v zemi soľných plání, kde sa nedá bývať.” Prekliaty je človek, ktorý sa spolieha na to, že človek mu niečo poskytne a srdcom sa odťahuje od Pána. Nezískaš to, čo získať chceš, nenájdeš to, čo naozaj potrebuješ, nenájdeš oporu, nenájdeš pokoj, lásku a všetky tieto veci – naopak čo sa ti stane? Budeš ako jalovec v pustatine, ktorý neokúsi prichádzajúce dobro, budeš prebývať vo vyprahnutej krajine, v púšti, v zemi soľných plání, kde sa nedá bývať. Jalovec je vegetujúci strom, bez listov, bez ovocia, neprilietavajú k nemu vtáci, žiaden tieň, len sucho, slnko, bez vody opustený v izolácii. Toto je výsledok človeka, ktorý sa dostal do takéhoto postoja, ktorý chcel mať vzťahy takýmto spôsobom. Výsledkom je púšť, sucho, piesok, žiadny tieň – obraz človeka so zničeným životom. Ostane vo vyprahnutej zemi, kde nikto nebýva a to je osamelosť – pozor nie samota, samota je dobrá. Každý jeden z nás sa musíme naučiť žiť v samote, pretože ľudia nikdy nebudú okolo nás nadosmrti, my musíme vedieť žiť v samote, kde je len Boh. Boh prebýva v samote a tam nás čaká.. Ale nie osamelosť, to je rozdiel, osamelosť nie je to, čím nás chce Boh požehnať.
Ten kto chce mať a vlastniť ľudí ako majetok a spoliehať sa na nich, ostane v izolácii. Takíto ľudia hľadajú, kto ich bude ľutovať a radi ostávajú v ľútosti nad svojimi bolesťami a zraneniami. Daj pozor aby si nevyhľadával ľútosť druhých ľudí. Takýto ľudia mávajú strašne vysoké účty za telefón, lebo sa strašne sťažujú. Je to bolestivé pre nich a je to nepríjemné pre ostatných, ale nie je to žiadna cesta k požehnaniu a k šťastiu. Urobme radšej to, čo nám hovorí Otec v Písme – prijmime jeho a On sa nám stane zdrojom. On sa nám stane zdrojom oporou, On nás bude utešovať, poskytovať nám spoločenstvo a dávať nám radosť a tak sa naplnia tvoje potreby. Keď ty budeš čerpať od Pána a dávať to druhým a každý druhý v spoločenstve robí to isté, čerpá od Pána tie čisté veci, to sú veci z prvej ruky, veci so zárukou, to dostaneš a dáš druhým. Čo sa nám stane? V spoločenstve si budeme dávať jeden druhému veci od Boha. My si nebudeme sebe navzájom dávať iba ľudské veci, ktoré sa pokazia na druhý deň, my sebe navzájom budeme dávať veci božie. My sa budeme napĺňať navzájom vecami, ktoré nám dal Pán a tak budú božie veci medzi nami neustále. Takže potom môžeš uplatniť svoje práva a povinnosti voči spoločenstvu, práva na lásku, na prijatie, na odpustenie, na požehnanie, na pokarhanie, máš právo aby ťa pokarhali druhí keď robíš niečo zle, máš právo aby si bol prijatý, ale je to vtedy, keď ty robíš to isté pre ostatných, keď uplatňuješ aj svoje povinnosti voči spoločenstvu. Nestaviaš človeka nad Boha a preto to môžeš mať.
V spoločenstve nájdeš pomoc, ľudia okolo teba vidia veci lepšie ako ty, niekde môžeš mať špinavú škvrnu na chrbte, ktorú nevidíš. Je taký príbeh o baníkoch, že vždy keď vyšli zo šachty, teda vyfárali a išli do sprchy, tam sa všetci sprchovali v spoločných sprchách a navzájom si umývali chrbty. Pretože keď ty sa umývaš, tak si umyješ celý chrbát až na jedno miesto uprostred, ktoré sa nedá dočiahnuť, keď si dobrý gymnasta tak sa ti to podarí ak máš za sebou zrkadlo, ale oni to tak nerobili, pretože v bani a na podobných miestach všetci musia stáť jeden za druhým. Oni sa vždy otočia chrbtom k sebe a umývajú si chrbty navzájom – a to si máme robiť. Všetci vidia tvoju špinu na chrbte, vy vidíte moju, ja vidím tie vaše, ale nevidíme tie svoje. A ak si to nebudeme robiť, ak budeme voči sebe len pokryteckí, usmievať sa na seba a budeme si s úsmevom myslieť o druhom “Ty si ale špinavý keby si sa videl, to je hrozné…” A on vie, že to tam má, ale nepovie “Prosím ťa, mohol by si mi umyť chrbát, lebo sa cítim hrozne, vyzerám ako blbec.” Keď nebudeme k sebe skutoční tak budeme vedľa, tak budeme chodiť všetci so špinavým fľakom na chrbte a budeme sa smiať a ukazovať si jeden na druhého a tí za nami si budú ukazovať na nás a budeme chodiť dookola a smiať sa na vlastných chrbtoch. My si musíme svoje chrbty navzájom umývať. Naozaj musíme byť čistí. Niekde môžeš mať naozaj špinavú škvrnu a oni ti musia umyť chrbát a ty im to musíš dovoliť.
V spoločenstve kde sú vzťahy, ťa bude Boh uzdravovať a budovať, ale musíš nechať zmiznúť svoje komplexy. Prijímaj sa. Ak sa ty odmietaš, ľudia získajú tento dojem z teba, ale Boh ťa stvoril takého aký si a to je skvelé, že si taký. A ak sa budeš odmietať, zabiješ všetky vzťahy, ktoré si mohol mať, pretože sebaodmietanie znamená, že máš obrovský strach z odmietnutia druhých a máš strach prijímať. Nie si schopný vybudovať nič, si len osamelý bežec v dave ostatných, si osamelý bežec v peletóne. Aj v spoločenstvách je veľa ľudí, ktorí hovoria, “ja som stále sám “a pritom tam pravidelne chodia. Budujte vzťahy. Nikto z vedúcich vám ich nevybuduje. Vy sami musíte budovať svoje spoločenstvo. Vzťahy sú jednou z mála vecí, čo si odnesieme do neba. Všetko, čo na zemi dosiahneme, všetko necháme tu. Jediné, čo budeme mať sú hodnoty v našom vnútri a jednou z nich sú vzťahy, ktoré sme mali tu na zemi a my všetci ich hlboko potrebujeme. A keď ich nebudeme budovať naozaj, keď si nevytvoríme najprv svoj vzťah s Pánom, nikdy nevytvoríme vzťahy s ľuďmi, lebo ľudia sa nás budú strániť. A keď sa nám podarí získať peniaze, budeme si ľudí kupovať, budeme si kupovať partnerov a partnerky, budeme si kupovať majetok, budeme sa snažiť ľudí získať len na to aby boli pri nás. Oni vám to všetko zoberú, možno sa s nami opijú a zase nás opustia. To je všetko čo čaká človeka, ktorý očakáva od ľudí to, čo má dostať od Boha.
Amen.
Použité pramene: H.Henkel, Boží cesta ke svobodě, Život víry jún-sept 1994
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
