Teraz budeme hovoriť o spoločenstve. Na čo spoločenstvo existuje, na čo je potrebné, aký je zmysel, cieľ spoločenstva. Vieme, že malé spoločenstvá začínajú dnes v Cirkvi vznikať, ale nie každý chápe zmysel malých spoločenstiev, na čo je to dobré a ako majú vyzerať.
Modlitba:Pane, Ty sám si ten, z ktorého to najhlbšie spoločenstvo vychádza. Pretože Ty sám žiješ v spoločenstve, prosím Ťa, aby si nám dal rozumieť, aby si nám dal vnímať a počuť, aby sme boli poučení Tvojim Duchom a tvojim Slovom. Amen
Keď si sa rozhodol pre Ježiša, keď si sa rozhodol uveriť Ježišovi a zveriť sa mu, keď si vstúpil do Ježiša, rozhodol si sa pre dve veci: rozhodol si sa pre Jeho slovo a pre spoločenstvo. Rozhodol si sa pre Jeho Slovo, pretože jedným z titulov Ježiša Krista je: Slovo Božie (Zjv 19,13). Prijať Ježiša, znamená prijať Písmo – Božie slovo, za záväznú normu svojho života. Je dôležité aby si to vedel: keď si prijal Ježiša a myslíš to vážne, prijal si Písmo – Božie slovo, za záväznú normu svojho života.
Po druhé: rozhodol si sa pre spoločenstvo. Je to absolútne nevyhnutný krok a iný výber nemáš. Po prvom kázaní Petra sa na Turíce ku tej skupine ľudí, ktorí už verili v Ježiša, pripojilo tritisíc ľudí. Bol to proste následný, prirodzený a nevyhnutný krok. V gréckom texte Nového zákona je použitý pasívny tvar, že boli pripojení k nim. Toto sa stalo každému z nás. Ak si uveril Ježišovi, bol si pripojení k jeho spoločenstvu. Kto chce mať Ježiša, nevyhnutne s ním získava celú skupinu jeho ľudí, všetkých, čo k Nemu patria. Proste sa to nedá oddeliť. Boh v tom spoločenstve, ktoré nasleduje Ježiša vytvoril určité zákony, určitý poriadok, podľa ktorého to celé funguje a ktorý si nevymysleli apoštoli. V Cirkvi fungujú určité zákony, ktoré si nevymysleli apoštoli, oni proste začali existovať a tak to funguje. Je dobré, aby sme podľa nich žili, nie aby sme len dodržiavali literu zákona, ale aby sme skrze ne žili, pretože potom budeme požehnaní.. Boh ich vytvoril pre našu orientáciu, nie pre naše zviazanie – je to niečo ako čiary na ceste. Keď sa chcete autom niekam dostať, tak je múdre a dobré, aby ste sa riadili podľa značenia na cestách a podľa značiek. Ani značky ani čiary na cestách nie sú nám dané na to, aby nás obmedzovali. Keby si si povedal že ty nebudeš rešpektovať všetky tieto obmedzenia, tak skončíš zle, pretože prejdeš do protismeru a zvalcuje ťa najbližší nákladiak.
Keď si uveril, zmenili sa tvoje vzťahy k Bohu a k ľuďom. Predtým si bol Bohu odcudzený, ale teraz si mu celkom blízko, teraz žiješ v pomere pokoja s Bohom (Rim 5,1), a dokonca si sa stal jeho dieťaťom (Jn 1,12). Kristus, ktorého si predtým ignoroval, ktorý bol pred tým tvojim sudcom, je dnes tvojím priateľom. Stal sa tvojim pastierom a chce ti dávať tie najlepšie veci, chce ti dávať to, čo ťa bude najviac, najviac, najviac občerstvovať. On je aj tvojim Pánom, má moc nad tvojím životom, je tvojim veľkňazom – skrze neho sa dostaneš k Otcovi, je tvojim svetlom na cestu, je tvojim chlebom, ktorým sa živíš…. Je toho veľa, čím sa pre teba stal. Zmenil sa teda tvoj vzťah k Bohu a zmenili sa aj všetky tvoje vzťahy k ľuďom.
Stal si sa súčasťou veľkej skupiny ľudí, živých aj mŕtvych, ktorí mu patria. Si spoluobčanom mučeníkov, si spoluobčanom apoštolov, veľkých hrdinov viery, ale aj spoluobčanom všetkých, čo ešte veľkými hrdinami viery nie sú, a vôbec nie sú svätí. Medzi nimi si sa ocitol. Boh ťa medzi nich postavil, pretože Božím plánom pre tvoj život je, aby si bol uprostred nich úplne vnútorne obnovený.
Bez ohľadu na to aká bola tvoja minulosť, či si bol slušný, alebo si nebol dobrým človekom, odkedy si uveril v Ježiša, On sa už nepozerá na tvoju minulosť; nepozerá na to, aký bol tvoj život. On len chce aby teraz, keď mu patríš, bolo pri pohľade na teba vidieť, aký je On sám. Aby mohol o tebe pred svetom a diablom povedať s veľkou hrdosťou: “Pozrite, toto je moje dielo, toto som urobil ja.” A nato si musel uveriť v Ježiša a na to si sa ocitol vo veľkom kruhu ľudí, živých aj mŕtvych – dnes už fyzicky mŕtvych, ktorí patria Ježišovi; stal si sa ich spoluobčanom a uprostred nich ťa chce obnovovať, chce zmeniť tvoje vnútro. Bez ohľadu na to, či si bol zlý alebo dobrý, pretože bez Ježiša si bol aj tak skazený. Aj keď si snáď bol dobrým človekom, Boh ťa bude obnovovať, robiť novým. Chce nás teda prepracovať, chce nás premieňať a chce nás naplno uzdraviť – a k tomu si vymyslel terapeutický plán, ktorý sa volá spoločenstvo.
Spoločenstvo je skupina ľudí zhromaždených okolo Ježiša Krista. Ocitol si sa v ňom či chceš alebo nechceš. Či si to uvedomuješ alebo nie – si v spoločenstve. Znamená to, že okolo teba je určitý okruh ľudí. Z vlastnej rodiny asi vieš, aké je niekedy nepríjemné a ťažké znášať sa so svojimi najbližšími. Mať ich rád, mať ich stále rád, robiť pre nich veľa dobrých vecí – to je proste problém; omnoho ľahšie sa nám žije s priateľmi, kamarátmi a kolegami. So svojou rodinou prežiješ najviac hádok, so svojou rodinou prežiješ najviac problémov a protirečení. Zaujímavý moment nastáva vtedy, keď chce niekto ublížiť niekomu z tvojich blízkych – keby niekto robil zle tvojmu bratovi, tak mu ukážeš. Ale doma sa možno ani nerozprávate, lebo ti zobral autíčko.
Ak teda napäté vzťahy, problémy, ťažkosti, hádky prežívaš vo svojej vlastnej rodine, nemusíš sa čudovať, že aj v tvojej novej nebeskej rodine, v ktorej si sa ocitol, sa bude diať to isté. Po počiatočnom zidealizovaní si Cirkvi po svojom obrátení, keď sa obzeráš sa, aké je to všetko krásne, začneš objavovať, že aj medzi bratmi a sestrami s nebeským občianstvom sa vyskytujú hádky, problémy, hašterivosť, závisť, nespokojnosť, neláska aj otvorené nepriateľstvo. Zistíš, že niektorí súrodenci v Kristovi sú netaktní, iným nemôžeš nič povedať, lebo sa urazia, iní sú hlúpi, ďalší sú domýšľaví, úskostliví, pokryteckí alebo falošní. Niektorí majú fanatické politické postoje, neslušne sa správajú v reštaurácii, nevhodne sa obliekajú alebo im smrdí z úst.
A teraz si musíš uvedomiť, že Pán Boh ich miluje práve tak veľmi ako teba. Aj keď pre teba to môže byť náročné, On ich má rád práve takých akí sú, pretože ste v jednej rodine. Hneď na to musíš pripustiť, že aj ty máš chyby a aj tvoj a ich život musí rásť a predierať sa určitými vývojovými etapami. Božím cieľom toho, že si medzi nimi je premena tvojho charakteru. Nie celkom ich charakteru, (čomu by si ty asi rád urobil), ale premena tvojho charakteru.
Uzdravujúci proces tvojej premeny má spôsobiť, aby si mal charakter Ježiša Krista a to vedie k tomu, že sa začnú riešiť aj tvoje duševné problémy. Naše duševné problémy sa budú riešiť tým uzdravujúcim procesom, ktorý začal, keď si sa ocitol v spoločenstve, v Cirkvi, uprostred svojich nových bratov a sestier, za ktorých máme klásť svoj život.
Neexistuje kresťan, ktorý ak robí všetko o čom hovorí Písmo – Božie slovo, aby nemohol pohnúť svojimi problémami. To nie je možné. Ak ho naozaj počúvame a poslúchame, uskutočňujeme ho prakticky, potom sú naše problémy riešené. Ale našou stratégiou nie je zamerať sa na riešenie svojich problémov. Tu nastáva prvý omyl mladého kresťana, keď sa začína zameriavať na svoje ťažkosti a problémy. Našou stratégiou je aby sme boli ako Ježiš a pracovali pre neho, nie zameranosť sa na seba. Keď sa zameriame na Ježiša, to znamená aby sme poznali jeho charakter, mali jeho charakter a žili ako On, naše problémy sa začnú riešiť spontánne. Ani si to neuvedomíme a mnohé z nich zmiznú veľmi pomaly, jednoduchým, pokojným spôsobom a spozorujeme to dajme tomu až pol roka potom, keď sme sa ich už zbavili.
Toto uzdravenie sa dá opísať aj tak, že sa vlastne stávame schopnými spoločenstva, stávame sa schopnými žiť v spoločenstve. Niektorí ľudia akoby to nemohli – sú celkom úprimní, naozaj sa snažia žiť vieru, ale nemôžu sa zaradiť do žiadneho spoločenstva. Niečo im stále nevyhovuje. My sa musíme naučiť žiť v spoločenstve a toto je proces uzdravenia, ktorý v nás bude fungovať, učíme sa proste nesebecky milovať. Na to ale musíme z nášho vnútra vyhodiť všetky naše pocity menejcennosti, pocity odmietania, pocity nehodnosti. Slová a postoje typu: “všetci kresťania okolo mňa sú požehnaní, len ja nie. Mňa tu Pán Boh len trpí, ja som taký nešťastný chudák, všetkým sa darí, len mne to nejde, ó keby som bol ako XY, ó keby sa mi darilo ako XY, ó keby som mal XYZ vecí, to by šlo, to by sa potom žilo…” Toto je veľakrát podvedomý, nevyslovený postoj, ale jednoducho je absolútne mylný. My nie sme v Cirkvi len trpení, my nie sme Bohom len trpení, my sme hlboko milovaní našim Otcom, ktorému záleží na tom aby sme našli svoje miesto pi ostatných bratoch a sestrách, cez ktorých nám chce strašne veľa dať.
Odkiaľ toto odmietanie a sebaodmietanie prichádza? Zvyčajne začína hlboko v detstve. Keď je dieťa odmietané rodičmi, zakrátko začne odmietať samé seba. Keď je odmietané vrstovníkmi, zakrátko začne odmietať samé seba. Teraz sa zameriame na tých rodičov. Keď ho odmietajú rodičia, ono si začne uvedomovať o sebe, že je na ňom niečo zlé. Prečo? Boh to s nami zariadil tak, že vyrastáme celkom odmalička závislí na rodičoch a hľadíme na nich ako na dokonalých. Každé dieťa má o svojich rodičoch povedomie, že sú dokonalí. Boh to vymyslel tak, že rodičia sú zobrazením Boha v rodine. Nech robia čokoľvek, každé dieťa má pocit, že rodičia nerobia chyby, čiže všetko čo robia rodičia – to je správne. Kedže ho odmietajú, je niečo na tom odmietaní správne, dieťa to chápe tak, že na ňom samom je niečo odmietaniahodné a začína sa s tým stotožňovať. Každé dieťa sa stotožňuje s postojmi rodičov, takže je presvedčené, že je hodné tohto odmietania a začne odmietať samé seba.
Takýto dojem z človeka získajú aj ľudia okolo neho a začnú sa k nemu tak správať. Ľudia okolo mňa získajú tento dojem a začnú sa ku mne odmietavo správať. Tu vzniká taký začarovaný kruh – ty máš pocit, že sú všetci proti tebe, utvrdzuješ sa v tom a dávaš to okoliu stále najavo; a tvoje okolie s tebou tak aj jedná, akoby bolo proti tebe, lebo ty im to tak stále naznačuješ.. A ty sa takto utvrdzuješ v tom, že svet je zlý a nechce ťa. Takto vznikajú húfy depresívnych ľudí, ktorí sa odťahujú od sveta, ktorí sa schovávajú vo svojich domoch či bytoch, pohŕdajú svetom, uťahujú sa, chodia zachmúrení, obliekajú sa do všetkých tmavých vecí, ktoré sa dajú kúpiť a keď sa ich niekto opýta, aký bol dnes deň povedia: “Hm. Nanič.”
Takýchto ľudí je ťažké potešiť, pretože za každou ružou, ktorú im podáš hľadajú čo zlého im chceš urobiť. Keď otrháš všetky tŕne, povedia, že si im ich nechcel darovať a keď ich tam necháš, povedia, že si ich chcel popichať. Ale Boh chce, aby sme sami so sebou nakladali inak, aby sme sa sami k sebe správali inak než takýmto odmietavým spôsobom. Ako?
Boh chce aby sme sa sami k sebe správali tak ako sa k nám správa On. 1Kor 13,4-7: “Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa márnivo nevypína ani nenadúva, nekoná neslušne, nehľadá vlastný záujem, nerozhnevá sa, utrpené zlo nezapočíta, neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Nech sa deje čokoľvek, láska vydrží, láska verí, láska má nádej, láska vytrvá.”
Takto sa máš správať ty sám k sebe. Máš so sebou dosť trpezlivosti? To zvyčajne nemáme, voči sebe sme mimoriadne netrpezliví. Máš k sebe dosť lásky? Nemáme. Máš k sebe dosť milosrdenstva? Nemáme. Ale to všetko máme ku sebe mať, máme sa tak správať. Ty sa proste začni rešpektovať, začni rešpektovať samého seba. Niektorí ľudia sa k sebe správajú ako k tomu najväčšiemu otrokovi alebo k tomu najhoršiemu zločincovi alebo k nejakému zvieraťu. My máme rešpektovať samých seba a venovať si lásku, rešpekt, úctu. Presne tak ako je to tu napísané, že láska je taká a taká, presne takto sa k tebe správa Ježiš. Tento popis tu, to nie je len ideál lásky, ktorý by sme mali dokázať druhým dať, to je pre nás nenaplniteľné, to dokáže len Duch Svätý v nás; takouto láskou nás miluje Boh a takou milujme samých seba.
Láska verí. Teraz dôležitá otázka: Veríš sám sebe? To je veľmi dôležité pre našu vieru. Veríš sám sebe alebo sa nemôžeš spoľahnúť ani na to, čo sám hovoríš? Je dôležité aby si sa nechal Bohom uzdraviť zo všetkých takýchto pocitov a zo všetkých týchto zlých postojov odmietania sa, aby si získal sebaúctu a aby si vedel, že tvoje vlastné slovo platí. Ak žijeme tak, že nevážime slová, ak hovoríme dve na tri, používame rozšafne veľké slová ktoré nič neznamenajú, ak používame veľké slová bez obsahu, všetko zveličujeme – neveríme ani sami sebe. Akosi vieme, že to, čo hovoríme nie je celkom pravda. Zvlášť títo ľudia naplnení odmietaním alebo nespokojnosťou všetko zveličujú – každá kvapka dažďa sa im zdá ako potopa. Trochu prší, povedia “to je hrozné, že tak strašne prší!”. Ak budeš používať slová, ktoré absolutne nemajú ten obsah, ktorý hovoríš, nebudeš im sám veriť; ak hocičo hocikde sľúbiš a skoro nič z toho nesplníš, nedodržíš, potom sa v rozhodujúcej situácii nedokážeš modliť modlitbu viery. Je veľmi veľa ľudí, ktorí nevedia povedať, či sa odovzdali Ježišovi, aj keď sa už modlili modlitbu odovzdania sa. Toto je jeden zo symptómov – oni neveria čo hovoria, neveria tomu, čo robia. V rozhodujúcej chvíli sa potom nedokážu modliť ani modlitbu viery, pretože nedokážu veriť ani sami sebe; nemôžu sa totiž spoľahnúť na to, čo hovoria.
Ale Božia vôľa je aby sme sa mohli spoľahnúť na vlastné slová. Boh chce aby sme mohli vyslovovať slová viery, slová, ktoré spôsobujú veľké veci, pretože sú to slová viery. To znamená, že musíme naozaj hovoriť pravdu v súlade s Božím slovom, nesmieme preháňať ani zmenšovať. Nesmieme zveličovať, musíme o sebe hovoriť práve tak ako o nás hovorí Boh. Keď niekto povie, “Mňa Pán Boh nemá rád…”, tak je to lož ako Kilimanďžáro. Pán Boh ťa má rád, pretože to povedal Pán Boh a keď ty tvrdíš, že ťa nemá rád, tak sa robíš väčším ako je On. On ťa má rád a ak vychádzaš len z toho čo sám pociťuješ, tak robíš zo svojich pocitov Pána Boha. Aj keď ti tvoje pocity hovoria, že ťa Boh nemá rád, ale On hovorí, že ťa má rád, tak musíš o sebe hovoriť “pravdu podľa Neho.” “Mne Pán Boh nepožehná, mňa Pán Boh nebude chcieť, mne Pán Boh nepomôže…” a tak podobne dokola.
Nesmieš hovoriť veci, ktoré nie sú pravdou. Musíš hovoriť v prislúchajúcich termínoch. Biblia je plná toho ako ťa vidí Boh a my môžeme do toho dorastať. Je pravda, že my často nie sme práve teraz takými akými nás Pán Boh vidí, ide ale o to, že nemáme hovoriť “to nikdy nedosiahnem.” Keď Boh o tebe hovorí, že si úžasný muž, ktorý bude konať veľké skutky a ovplyvní polovicu národa, tieto jeho slová sa majú pre teba stať horizontom, do ktorého budeš dorastať. Nie strašne vysokou laťkou, ktorej sa budeš báť a o ktorej budeš hovoriť, že sa nikdy nemôže naplniť. Toto sa ti má stať horizontom, ale ak ty budeš stále dokola omieľať aký si hrozný, ako sa ti nedarí, ako je všetko nanič, ako sa všetko v tvojom živote pokazilo a všetko možné sa tam už stalo a že to sa môže stať len tomu najhoršiemu smoliarovi – tak to ťa tam dokonale zabetónuje, takže tvoje charakterové slabiny takýmito postojmi dobre upevníš a nedokážeš sa ich zbaviť.
Práve tie slabiny proti ktorým sa možno snažíš bojovať, upevníš, zabetónuješ takýmito postojmi. Nečudo potom, že si človek bez radosti, že sa obmedzuješ na život s tým, čo sa ti všetko v živote stalo. Je pravdou, že v našich životoch sa stalo veľa zlého, ale ty nie si obmedzený tým, čo sa ti stalo. Ty nie si obmedzený len na to, aby si žil v tom čo sa ti stalo. Keď ti náhodou zomrie polovica rodiny, máš snáď plakať ešte ďalších štyridsať rokov? Smútok je na čas na mieste, ale nemáš v ňom ostať žiť. A nemáš byť ani obmedzený svojimi reakciami na to čo sa ti stalo.
Nejde o to čo sa ti v živote stalo ale o to, ako reaguješ na to čo sa ti stalo. Keď mi niekto dá facku, náš vzťah neovplyvní len jeho facka, smer nášho ďaľšieho vzťahu určí moja reakcia na jeho čin. Môžem vyjadriť svoju neľúbosť, ale celú vec odpustiť a povedať si, že Ježiš žiadal nastaviť aj druhé líce a urobím to. Ale keď sa s dotyčným pobijem, obaja budeme zranení, náš vzťah je ovplyvnený tým ako som reagoval, nie len tým čím sa to začalo. Niekto ťa urazil, pretože mal nedostatočné informácie o tvojom postoji a vynadal ti do neviem čoho, tak ty sa urazíš na ďalších desať rokov. On sa už za dva dni dozvie, že to bolo ináč, štyridsaťkrát sa ti ospravedlní, sedemdesiatkrát ti bude klopať na dvere, ale ty proste neotvoríš lebo už si sa urazil. Ovplyvnil si svoj život na ďalších desať rokov.
Presne takto jednoducho môžeme ovplyvňovať svoj život a nenechať sa obmedzovať tým, čo sa nám stalo, ani svojimi nesprávnymi reakciami. O tomto sa zmieňoval Ježiš keď hovoril, že nemáme konať tak ako svet koná, ale hovoril, “keď ťa niekto udrie po pravom líci nastav mu ľavé, keď ti niekto berie plášť daj mu košeľu, keď chce niekto aby si s ním šiel jednu míľu, choď s ním dve.” (Lk 6,29). Nenechaj určovať svoj život reakciami v ktorých rozhodovala tvoja horkosť zo všetkého zlého, čo už v živote máš. Dovoľme Duchu Svätému aby nám dal pohľad na seba samých, aby nás upozorňoval na tieto zlé postoje. Veľmi rýchlo zistíme ako negatívne o sebe rozprávame, rýchlo zistíme ako pesimisticky sa správame k sebe a k druhým. Aké zlé veci nechávame vo svojom živote figurovať a pôsobiť a vôbec nás už nebude prekvapovať, že je v nás toľko nespokojnosti, neradosti. Že máme pred očami toľko čiernoty, že chodíme zachmúrení a vŕtame sa v tom všetkom, čo sa nám zdá byť ťažké.
Otče v nebi, stvoril si nás ako svoje deti a my sme ešte tak často ovplyvnení a vedení úplne niečím iným, než je tvoj obraz o nás, než sú tvoje nádherné milujúce oči, ktoré sa na nás upierajú.. Otče veľmi ťa prosíme, aby sa nás dotkol tvoj Duch, aby sa nás dotkla tvoja ruka. Nech požehnanie ktoré sme tu dostali od nášho kňaza v nás teraz začalo pôsobiť milosťou. Aby sme my sami boli uzdravení od toho čo nám kazí pohľad na to krásne, čo si pred nás položil. Duchu Svätý, veľmi ťa prosíme aby si nám začal ukazovať, čo všetko zlé robíme vo svojich životoch, ako negatívne ovplyvňujeme svoje životy, aby si nám ukázal, čo máme vyhodiť zo svojich postojov, zo svojho srdca, zo svojho slovníka. Nauč nás novým slovám, novým postojom, novým pohľadom, aby sme mohli byť uzdravení a rásť do všetkých tých nádherných vecí, ktoré si nám ty pripravil. Otče Svätý prosíme v mene tvojho Syna Ježiša.
Amen.
Použité pramene:
H.Henkel: Boží cesta ke svobodě; prepis kázania, Život víry, jún-sept 1994
J.White: Duchovní zápas, Návrat domú, Praha 1994; upravené
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
