Spoločenstvo je skutočne živé až vtedy, keď naplní niekoľko základných bodov, ktoré do neho umožnia vliať život z Boha. Len takéto spoločenstvo bude pre jednotlivých členov zdrojom života a preto tam aj budú chodiť. Do živého spoločenstva ľudí nemusíme lákať, chcú tam chodiť a budú o to usilovať, pretože poznajú a prežívajú potrebu byť v ňom, vedia že nemôžu byť bez neho plnými ľuďmi. Tri najzákladnejšie časti spoločenstva 1. spoločná modlitba 2. štúdium -poznávanie Božieho Slova + zdieľanie sa o živote viery, 3. neformálne rozhovory, pohostenie.
Aby spoločenstvo žilo a praktizovalo spontánnu modlitbu je nutné, aby ľudia v ňom boli prebudení kresťania, ktorí Krista hľadajú a poznajú ho a prichádzajú tam preto, aby ho tu stretli ešte hlbšie. Aby boli prebudení predpokladá, že je im ohlasované evanjelium Ježiša Krista v moci, že Mu oni zveria svoj život. Skrátka – títo ľudia musia vedome prežiť svoje znovuzrodenie a toto aj naplňujú, uskutočňujú svojim životom.
Neznamená to, že spoločenstvo začneme až so zrelými ľuďmi, ale to, že keď ho začíname viesť, musíme všetkým ohlásiť Pána Ježiša Krista a nutnosť vydať sa pod jeho vládu. Ľudí, ktorí toto odovzdanie sa prežijú, môžeme prirodzene vyučovať o spoločnej modlitbe. Tiež o jej nutnosti, o potrebe vyjadrovať Bohu chválu. Keď oni sami začínajú prežívať Božie pôsobenie vo svojich životoch, vtedy budú ľahko rozumieť vyučovaniam o potrebe osobnej i spoločnej chvály, o ďakovaní a velebení. Ak tento prvotný zážitok odovzdania sa Kristovi, stretnutia s Ním a zažívanie jeho pôsobenia v živote nemajú, potom nerozumejú potrebe Božej chvály, nevidia jej potrebu v spoločenstve, sami ju nepraktizujú a nechápu ju.
Výsledok je ten, že spoločenstvo sa stretáva na prosbách. Ľudia sa schádzajú a veľa vecí od Boha žiadajú, ale je im zaťažko ďakovať. Vďaka Bohu trvá veľmi krátko, prosby dlho. Počas modlitby je vyjadrovaných veľa zbožných túžob a potrieb, predstáv, ale takáto modlitba nedáva ľuďom čerstvosť a život z Boha, stáva sa nepríťažlivou. Bez osobného prežívania Božieho vedenia a pôsobenia nemáme kreativitu a vďaky a chvála sa stáva monotónnou až zaniká. Neraz sa spoločenstvo po čase uchýli k formulovanej modlitbe ako východisku z núdze, čím sa stratí spontánne pristúpenie k Pánovi a osobný zážitok. Chybou spoločenstiev je, že v nich ľuďom len hovoríme, čo a ako je treba robiť, bez prežitia Božej moci.
Modlitba musí byť na prvom mieste života spoločenstva. Aby bola príťažlivá, musí tam vládnuť otvorenosť, čo je spojené s osobným modlitebným životom jednotlivcov. Teda ako vyzerá tvoja modlitba, vyzerá v konečnom dôsledku aj modlitba skupinky. Keď otvoríme Písmo (najmä od knihy Skutkov po listy) vidíme, ako veľa sa Boží ľudia spolu modlili. Keď apoštoli písali spoločenstvám svoje pastierske listy, veľa pripomienok a povzbudení sa týkalo spoločnej modlitby.
V Sk 2,41-44 je niekoľko čŕt zdravého spoločenstva – zúčastňovať sa spoločných modlitieb je jedna z nich. Je to jedna z potrieb, ktoré má každý človek, za čím je potreba zdieľať s Bohom to, čo prežívame. Vyjadriť, čo mám v sebe, byť pred Bohom otvorený a hovoriť o všetkom čo ma ťaží, teší… Je to aj čas príhovorov za druhých, zdieľanie ich potrieb, problémov i radostí. Tu sa učím niesť bremená druhých.
Ak na spoločenstve nie je otvorenosť, prejaví sa to tak, že modlitby ostanú veľmi všeobecné, budú sa týkať mnoho vecí len nie jednotlivcov a ich potrieb. Aj tvoje vlastné potreby budú prednášané veľmi neurčito. K otvorenosti veľmi nabáda atmosféra lásky a prijatia. No takáto otvorenosť nie je bežná a preto ľudí ktorí nepoznajú život v spoločenstve to veľmi prekvapuje a nebudú k tomu hneď ochotní či otvorení. Preto je dôležité aby vedúci budoval atmosféru zdieľania sa. Robí to práve tým, že on sám je otvorený so svojím vzťahom k Bohu a je otvorený aj so svojim životom pred ostatnými. Teda otvorenosť a atmosféra priateľstva nastáva, keď sú si členovia skupinky navzájom vykazateľní so svojimi životmi.
Boží človek potrebuje zažívať, že sa zasadzuje o niečie dobro a aj to, že iní sa zasadzujú o jeho dobro. Týmto odúčame ľudí egoizmu a konaniu na základe sebeckých sklonov, ktoré sú v nás. Ak sa toto nedeje, rastie v nás predstava vzdialeného Boha, ktorého láska je neosobná. Je abstraktná, pretože nie je prakticky prežívaná, je nezrozumiteľná. Ľudia potom ostávajú v cirkvi aj uprostred spoločenstva sami vo svojej opustenosti, so svojimi ťažkosťami, aj vo svojej radosti, ktorú prežívajú len ako jednotlivec.
Ďalšou črtou v tom odstavci Sk je chvála Bohu. Je to čas , kedy prichádzame pred Boha na to, aby sme sa Ho dotýkali, aby sme mu vyjadrili úctu s a klaňanie sa pre to, kým je On sám. Odpútavame sa od seba samých a našich ťažkostí, pozeráme na Boha, ktorý jediný je schopný naplniť nás občerstvením, radosťou a pokojom. Velebenie a oslava je priblížením sa k Bohu skrze vieru v Ježiša. Je vďakyplným a bázne plným uvedomením si jeho prítomnosti, keď sa zídeme v jeho mene (Mt 18,19). Je naším rozhodnutím, či chceme Pána velebiť a oslavovať, alebo nie. Biblia nás však k tomu neustále nabáda – napr. Ž 96,7-9; Ž 113; Ž 135,1-3). Boží ľud bol vyvolený k zvestovaniu jeho dobrodenia (1Pt 2,9). Boh rád počúva našu chválu a velebenie. V Žalmoch je množstvo povzbudení, aby sme chválili Boha, a to nielen ako jedinci, ale aj spoločne. (Ž 149,1)
Práve keď sa k nemu obraciame s chválou, dávame Bohu najavo, že nám na Ňom záleží viac ako na svojich potrebách a ťažkostiach. Toto je ťažké, ale ľudia, ktorí žijú z toho, že Boh je pre nich dôležitejší ako čokoľvek iné – pretože to zažili – budú Boha chváliť. Ba práve problémy sú ideálnym miestom na chválu Boha – naše motívy ku chvále sú omnoho čistejšie. Bolo celkom fajn mu ďakovať a chváliť ho, kým mi bolo dobre, veď bolo za čo – ale teraz? Je ti naozaj dôležitý Boh, alebo tvoj život a to čo sa s tebou deje? Veď jeho nemennosť, stálosť a dobrota sa nezmenili, aj keď tvoja situácia áno… Chvála Boha nemôže ostať len slovným vyjadrením čohosi, ale musí to byť náš životný štýl, tzn. všetko v živote podriaďovať Bohu, či sa nám to páči alebo nie. Žiť vo svetle – to je tak, aby sme nič z toho, čo žijeme, konáme a myslíme nemuseli skrývať. To bude „opravdivé uctievanie“.
Chvála je teda naša celková životná orientácia žitá stále, nielen keď sa „cítime na to“. „Či som ja Bohom iba zblízka – hovorí Pán, a keď som ďaleko, nie som Boh?“ pýta sa Pán v Jer 23,23.
Keď spoločenstvo i jednotlivec žije chválou Boha, zažije moc chvály – premieňajúcu a povzbudzujúcu. Práve vo chvále sa budú meniť naše problémy a my sami – lebo vtedy sme Mu vydaní tak, ako inokedy nie. O chvále a uctievaní je potreba občas na spoločenstve vyučovať – o jej význame, účele, zmysle. Ale najdôležitejšie je, aby vedúci bol v tom príkladom.
Ak na spoločenstve nebude čas vyvyšovania Boha a uctievanie, ľudia budú viesť „horizontálny“ život – nebudú sa vedieť samostatne obrátiť k Bohu, a ich vzťah naberie neosobnosť a nejasnosť, neurčité „posvätno“. Ak aj bude v spoločenstve dobré vyučovanie a mnoho aktivít, ale nebude chvála a uctievanie, bude to budiť pocit, že je všetko nasmerované k človeku a nie k Bohu. Nenaučia sa čerpať z Božej moci, ale spoliehať sa na vlastné sily a zbožné veci, ktoré pre Boha konáme. Ale toto plodí len hnanie sa, vyčerpanosť, naháňanie ľudí do aktivít a vnútornú neuspokojenosť. Potom ľudia budú používať rôzne duchovné princípy, osvedčené rady a postupy, aby dosiahli určité dobro a požehnanie, ale to je snaha dosiahnuť Božie zasľúbenie bez závislosti na Bohu. Takto sa človek ľahko stane závislý na sebe samom alebo na ľuďoch.
Modlitba spoločenstva je modlitba jednotlivca a zároveň sa modlím s ostatnými. V MY je skryté JA a SPOLU sme pred Bohom, pri Bohu. Nie je potlačená moja osobnosť a zároveň nie je presadzovaná na úkor druhých. Toto sa spoločenstvo musí naučiť, priniesť seba a prijímať druhých v neegoistickej láske.
Keď v skupinke velebíme a oslavujeme Pána, je nutné myslieť na:
1. Vedúci môže viesť spev, dať voľný priebeh modlitebnému spoločenstvu, stanoviť istý čas na tiché zamyslenie sa, alebo aj povzbudiť ku hlasitému velebeniu a oslavovaniu. Vo všetkom ale musí byť citlivý na vedenie Ducha Svätého.
2. Cieľom kresťanského velebenia je upriamenie sa na Boha. Preto sa máme vystríhať všetkého, čo by odvrátilo skupinku od sústredenia sa na Ježiša. Zvelebovanie má vystihovať reakciu celej skupinky na pôsobenie Ducha Svätého. Vedúci má dbať, aby počínanie jednotlivca nerušilo pri velebení a oslavovaní skupinku ako celok.
3. Pri speve je dobré, aby bol k dispozícii text, alebo aby každý z ľudí danú pieseň poznal. Keď nemôže spev viesť sám, vopred k tomu niekoho ustanoví.
PRÍHOVORY
Pri stretnutí sa skupinka modlí aj za potreby iných. Prihovárajú sa podľa potrieb, ktoré vidia, za veci, ktoré im ukazuje Pán, alebo ktorých naliehavosť cítia. Sem patria príhovory za blízkych, za rôzne podujatia skupinky, za šírenie Božieho slova, za Cirkev…
Zdieľanie sa a orodovanie nastáva vtedy, keď si členovia skupinky navzájom hovoria aj o osobných ťažkostiach a slúžia si vzájomne modlitbou, duchovnými darmi alebo praktickou pomocou. Takáto služba je viditeľným prejavom jednoty, vzájomnej závislosti a potreby starať sa jeden o druhého, pretože sme všetci údmi Kristovho tela.
Zdieľanie sa a orodovanie začína tým, že hovoríme jedni s druhými o našich úzkostiach a ťažkostiach. Biblia vyzýva veriacich, aby sa spolu tešili, spolu plakali a niesli bremená jedni druhým (Rim 12,15; Gal 6,2). Toto sa môže diať iba vtedy, keď ľudia v skupinke žijú v atmosfére lásky a dôvery. Keď sa navzájom zdôverujú a keď sa jedni za druhých modlia.
Členovia skupinky si môžu navzájom slúžiť nasledovne:
1. Modliť sa s vkladaním rúk za telesné či vnútorné uzdravenie alebo iné naliehavé potreby.
2. Nechať pôsobiť nadprirodzené dary Ducha Svätého, ktoré boli dané k tomu, aby budovali veriacich v Krista.
3. Vzájomne sa napomínať a povzbudzovať veršami Písma alebo svedectvom o Božom víťazstve nad podobným problémom v živote niekoho iného.
Vedúci skupinky musí zdôrazniť, že to, o čom sa v skupinke hovorí alebo čo sa deje, je osobné a dôverné. Nesmie sa to stať zdrojom klebiet, pretože by to bránilo ľuďom otvoriť sa a hovoriť o svojich potrebách a problémoch. Narušilo by to vzájomné zdieľanie sa i modlitby.
Zdôrazňovanie modlitby ako bezprostredného rozhovoru s Bohom pomáha ľuďom vyjadrovať sa jednoducho a úprimne, namiesto toho, aby sa modlili tak, aby sa to páčilo ostatným. Keď spoločenstvo začína určitým časom zvelebovania a oslavy Pána, skupinka si viac uvedomí Božiu prítomnosť. Ľudia sa uvoľnia a úprimne očakávajú na Pána.
Päť dôležitých pravidiel pre dobrý čas spoločných modlitieb:
1.) Modli sa nahlas, aby ťa mohol počuť každý člen skupinky.
2.) Modli sa krátko, to znamená najviac dve alebo tri vety.
3.) Modli sa vždy len za jednu vec. Skupinka by sa mala v modlitbe najprv vysporiadať s jednou vecou a až potom pristúpiť k ďalšej veci. Podriaďujte sa vedeniu Ducha Svätého. Každý sa môže modliť tak často, ako chce. Keď sa niekto chce modliť za štyri veci, má sa modliť štyrikrát a tak umožniť ostatným, aby sa medzitým mohli tiež modliť. Počúvajte jeden druhého.
4.) Modli sa jednoducho. Hovor s Bohom, akoby si hovoril s niekým iným: uvoľnene, úprimne a otvorene.
5.) Vo chvíli ticha načúvajte Duchu Svätému, potom sa zdieľajte s tým, čo vám položil na srdce a uplatnite to v živote osobnom i živote spoločenstva.
Prajeme Vám mnoho požehnania pre vedenie spoločenstiev a hlboké poznanie Pána. Ako pomoc ponúkame časopis vydávaný pre vnútornú potrebu modlitbových spoločenstiev, ktorý si môžete objednať na adrese: Informačné centrum Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, Kapitulská 9, 811 01 Bratislava.
S použitím prameňov.
© Mário Tomášik a Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
