Dnes budeme hovoriť o tom ako sa vyrovnať s kritikou. Keď som si otvárala rôzne miesta v Písme o karhaní, dohováraní a prijímania dohovárania a kritiky, je to vždy spojené so získaním múdrosti. Sme veľmi povzbudzovaní k tomu aby sme sa nechali napomínať, aby sme dovolili druhým nás korigovať. A vlastne tak ako sa píše v liste Židom, ovocím bude pokoj a spravodlivosť. Nejde o to aby sme sa zošnurovali a nechali sa každým kto je okolo nás dusiť, to je ten prítomný pohľad, ktorý je taký ťaživý., Keď sa pozrieme trochu dopredu ovocie toho je naozaj pre naše dobro. Pretože kritika tu nie je preto, aby nás dusila. V skutočnosti nás dusí náš hriech a naša pýcha.
Keď kritiku prijmeme správnym spôsobom, tak sme oslobodení k väčšiemu, hlbšiemu a trvalejšiemu pokoju a k spravodlivosti. Tak ako je to v Prís 3,13-18: „Blahoslavený je človek ktorý dosahuje múdrosť a muž, čo nadobúda rozumnosť! Lebo je výhodnejšie zarobiť si ju než nadobudnúť striebra…jej cesty sú cesty krásy a na jej chodníkoch je plno pokoja. Je stromom života pre tých, kto sa jej chytili a tí čo sa jej držia sú blažený.“ Ide o to, že ak človek získa múdrosť tak tá vedie k pokoju a k blaženosti. Na iných miestach knihy Prísloví sa hovorí, že múdrosť predchádza vychovávanie, kritika zvonku alebo dohováranie. To sú prostriedky našej výchovy, povedala by som že je to jeden z podstatných prostriedkov našej výchovy.
Podobne ako keď idete na záhradku, kde dlho nikto nepracoval a začnete plnými rukami vytrhávať burinu tak za pol hodinu je za vami vidieť obrovský kus práce. Na prvý pohľad to tak vyzerá, ale potom musíte vziať motyčku vrátiť sa a kúsok po kúsku vytrhávať korienky a začať to upratovať aby to nejako vyzeralo. Keď to urobíte len na povrchu, tak zaprší a bude to bujné tak ako predtým, ešte bujnejšie, lebo ste to vytrhali a to povzbudí rast. Samozrejme keď spravíte ten prvý vpád do záhrady, urobíte kus práce, človek je tým nadšený, ide mu to celkom hladko a hneď je niečo vidieť. A potom keď pokračujete je to dôležitejšia práca a je oveľa pomalšia, únavnejšia a pritom na nej viac záleží. K čomukoľvek nás Pán vychováva, tak v tej ďalšej fáze už nie je tak veľmi vidieť to ovocie a pritom veľmi záleží na tom kroku, práve tu začína o niečo ísť a tu na tej púšti mnohí odpadávajú, prestáva ich baviť tá mravenčia práca, ktorá je nutná aby z človeka niečo ďalej bolo. Ako hovorí Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista: „Len ten bezpečne rozkazuje, kto je rád poslušný. Len ten bezpečne vládne, kto sa rád podriaďuje.“
AKO SA VYROVNAŤ S KRITIKOU
Včera sme hovorili, že nemáme kritizovať, o tom ako máme správne hovoriť a teraz sa na to pozrime z opačnej strany. Čo robiť, keď kritika prichádza. Budem hovoriť z pohľadu vedúceho. Vedúci pod paľbou kritiky, ako sa má k nej postaviť. Mnohí z vás to prežívate, v tej pozícii ste, máte tú skúsenosť, ale chcem upozorniť, s menšími úpravami to čo budem hovoriť môže použiť úplne každý i ten, kto nikoho nevedie, lebo ste minimálne v pozícii zodpovednosti, v pozícii vedúceho voči sebe samým; vediete seba, svoj život, svoju dušu, takže všetky tie veci s väčšími-menšími úpravami platia i pre váš individuálny život.
Druhý pohľad, ktorý vám chcem doporučiť, je pozrieť sa na to z druhej strany, lebo my sme niekedy v pozícii kritizovaného a niekedy kritizujúceho a o obidvoch budem hovoriť. Možno niekedy tie motívy kritiky, nesprávne dôvody kritiky, ktoré prichádzajú, ktorú kritiku brať, ktorú nebrať – ja sa na to môžem pozerať z pozície toho, kto je kritizovaný, alebo z pohľadu toho, kto kritizuje. A my si sami občas nerozumieme prečo nám niektoré veci idú na nervy, prečo sa do nich „obúvame“. Sami sebe veľakrát nerozumieme.
Chcem vám doporučiť, práve pre ten osobný rast, aby ste sa neskôr k tejto prednáške vrátili, pretože dnes sa povie mnoho právd, veľmi dôležitých, ale rýchlo za sebou kde jedna prebije druhú. Keď si to napíšete, máte to pre svoje ďalšie svoje rozjímanie, ale samozrejme keď sa k tomu nevrátite za dva dni, nebudete o tom vedieť nič. Nie je to téma podaná na jednom príklade, ktorá vám ostane v hlave; z tohoto vám zostane nejaký čriepok v hlave, lebo sú to veľmi podstatné veci. Bude záležať na každom z vás či sa k tomu vráti, alebo to nechá úplne zapadnúť.
Kritika je pre nás rôzne bolestná, rôzne ťažká na prijatie podľa toho odkiaľ prichádza. Budem hovoriť ako keby z pozície vedúceho spoločenstva alebo komunity, farnosti – kňaza. Kritiku, ktorá prichádza zvonku – od nepriateľov Cirkvi, od ateistov, od toho kto vôbec nerozumie situácii, sa berie vcelku dobre. To nie je problém, pretože človek si to vždy môže vyložiť, že je tam ignorancia na strane tých, ktorí kritizujú, zásadná nevedomosť, nevedia o čom hovoria alebo zaujatosť, predsudky, ich zahorklosť, zlomyseľnosť. To znamená, že to nemusím brať až tak vážne kto to hovorí, niekedy tá kritika zvonku ma môže i povzbudiť: „Aha, duchovný boj nastáva, zrejme sme dôležití, niekomu prekážame“, takže nás to ešte zmobilizuje, dodá nám to energiu… Kritika zvonku nás môže povzbudiť, niektoré povahy, mňa to trebárs povzbudzuje.
Ale potom príde kritika od tých, čo sú vám trochu bližšie, trebárs od iných kresťanov, od iných vo vašej denominácii, z iného spoločenstva obnovy. Alebo žijeme v komunite a od iných ľudí v tej komunite, ktorí nie sú síce mojimi dôvernými priateľmi, ale sme na jednej lodi. Tam je to už bolestnejšie, lebo človek vníma minimálne, že minimálne v očiach sveta alebo tých zvonku by sme mali byť jednotní. Takže je to bolestné, keď človek vidí, že stále tu nie je niečo v poriadku, keď je tu stále takéto trenie a napätie. Nie je to také jednoduché to spláchnuť a povedať, že oni sú mimo. Ale i toto sa dá často vysvetliť, že oni majú iný názor preto a preto, poznám ich minulosť, poznám ich zranenia… Trebárs nevidia do toho ako som to myslel; takže i to sa dá nejako odraziť.
Najbolestnejšia kritika prichádza od tých, s ktorými máme dobrý vzťah, ktorých milujeme a ktorých máme radi a vieme, že oni nás majú radi nás. Alebo to môže byť od ľudí, ktorí ma pred 2 rokmi prehovárali aby som vzal tú rolu, ktorú teraz vykonávam, a naraz sa obrátia proti mne. Kritizujú čo robím a vo mne sa dvihne vlna horkosti. „Ako to, veď ja sa pre to obetujem, veď ja som to vedel, veď ja som to nechcel robiť, hovoril som, že na to nemám, všetci ma presviedčali, že áno a teraz sú všetci proti mne ako osy…“ a človek je v pokušení hodiť flintu do žita, utiecť z bojiska, zatvrdiť sa a zavrieť sa do seba. „Dobre, ja už nikdy nič takého nebudem robiť, nikomu sa nedá dôverovať…“ Uzavrie sa. To zranenie môže byť veľmi hlboké, keď prichádza od ľudí, ktorým dôverujem, ktorých mám rád. To nepochopenie je veľmi bolestné.
Niečo podobné prežila Panna Mária, keď pre to najcennejšie čo mala, že počala z Ducha Svätého, muž, spravodlivý Jozef, ktorého si veľmi vážila, ktorého milovala, mal proti nej podozrenie. Vysvetlil si to úplne inak, myslel si že ona zhrešila cudzoložstvom a iba z lásky k nej sa rozhodol, že ju nevydá kameňovaniu ako by mal, ale ju chcel potichu prepustiť. A ona musela v tom žiť, dokiaľ to Duch Svätý neuviedol na správnu mieru. To je prípad keď v tom bola nevinne, ale samozrejme to často nie je tak, často človek i urobí chybu a to pred ľuďmi, ktorých má rád a pred ktorými by chcel vyzerať inak než vyzerá. Tak to sú chvíle kedy to veľmi bolí a dobré je to vedieť, že je to ťažké. Uvedomiť si to, keď to prichádza a nereagovať ako slimák – uzavrieť sa do seba, kašlať na všetko.
V každom prípade kritika nikdy nie je príjemná. Preto som vám ráno dala na rozjímanie tie tri citáty. Kaz 7,5: „Lepšie je počuť výčitku od múdreho, než ospevovanie od hlupákov.“ Prís 12,1: „Kto miluje napomenutie, miluje poznanie, kto dohováranie nenávidí je hlúpy.“
Prís 9,8: „Dohováraj múdremu a bude ťa milovať.“ Môžeme si ten pohľad obrátiť na seba a uvedomiť si ako my reagujeme na nejakú kritiku. Každá je nepríjemná, či pochádza od múdreho alebo od hlupáka. Samozrejme inak budeme reagovať na kritiku, ktorá prichádza z predsudkov, a inak na kritiku, ktorá prichádza od človeka múdreho, od ktorého vieme, že to má premodlené, že nás má veľmi rád, záleží mu na nás. V každom prípade platí to, že keď dokážeme kritiku dobre spracovať, povedie k našej múdrosti a sme veľmi proti sebe keď to berieme ako obťažujúci hmyz okolo nás a všetko sa snažíme zo seba otriasť. Keď máme okamžite obranný postoj na všetko čo sa nám nepáči, čo ide proti nám, či už je to urazenosť alebo malomyseľnosť. Týka sa nás to v rôznych rovinách. Aj ako kolektív reagujeme buď tou aroganciou, že aj tak máme pravdu, že oni sú všetci blbci alebo sú všetci farizeji, ktorí nechcú počuť pravdu.
PREČO KRITIKA PRICHÁDZA – z akých dôvodov.
Je dôležité roztriediť si to, lebo my reagujeme na všetko paušálne, jedným spôsobom, podľa svojej povahy.
Prečo kritika prichádza? Znova opakujem prvú vec, zvlášť keď ide o vedúceho – vodcu. Kritika tu proste vždy bude, bude prichádzať, ale skôr ako to budeme rozoberať si uvedomme, že kritika patrí k životnému prostrediu vedúceho – tak ako k nemu patrí vzduch a voda, je to úplne normálna vec, to nie je vec nejakej zvláštnej skúšky. Niekedy prichádza proste logicky, nie zo zloby druhých. Kritika patrí k jeho životnému prostrediu a keď človek nie je schopný toto vôbec stráviť a prijať tak zrejme nemá vôbec dar vodcovstva, pretože – hovorí o tom jedno anglické príslovie – že keď neznášaš horúco, tak odíď z kuchyne, nemáš čo robiť v kuchyni… Keď neznášaš vysokú teplotu, tak nemôžeš byť kuchárom.
Kritika patrí k pozícii vedúceho a vodca ako sme hovorili musí mať schopnosť, že navzdory kritike a negatívnym reakciám okolo dokáže ísť dopredu, nestratiť z očí cieľ. Vidíte Mojžiša ako ide po púšti a ľud reptá a všetci by sa chceli vrátiť. Schopnosťou vodcu je navzdory negatívnemu ohlasu okolia ísť ďalej. Samozrejme, keď je kritika oprávnená a on ide cez mŕtvoly ďalej, tak to je najhoršie. Ale to je schopnosť ktorú vodca musí mať za podmienky, že je v pravde. Pokiaľ to nedokáže – ísť ďalej navzdory negatívneho ohlasu okolo, tak dopadne tak, že bude vlečený okolnosťami, bude vlečený ľuďmi, náladou v momente situácie. On nebude viesť, on bude úplne rezignovať na svoje vodcovstvo, nepovedie, povedú ho hlasy ľudí okolo, povedú ho dané situácie.
Ďalšia vec na uvedomenie: kritika nevyhnutne príde i keď bude človek úplne bez chyby, i keď bude všetko robiť bezchybne a dokonale t.z., že si všetko postrážiš – ani tak sa jej nevyhneš. Ona príde i keď bude človek jednať úplne bez chyby, napríklad Ježiš. Nie je na svete človek, čo by sa páčil všetkým ľuďom.
Teraz si rozoberieme dôvody prečo kritika prichádza.
1) Dôvod prečo kritika prichádza je, že ľudia ťažko znášajú zmeny.
Keď je vedúci skutočným vodcom, tak on je ten, ktorý tie zmeny nutne spôsobuje. Keď si sedí stále na mieste, tak nie je vodca, keď bude všetko rovnaké aby bol kľud, to nie je vodca. Vodca je ten kto smeruje k nejakým cieľom v budúcnosti a preto prispôsobuje prítomnosť tak aby sa ich dosiahlo; nutne spôsobuje zmeny, to patrí k jeho funkcii. Lenže je tu jedna realita: Väčšina ľudí neznáša zmeny. Hovorím väčšina, nie všetci. Poznám ľudí, ktorí nevydržia ani 2 dni v izbe, ktorá by mala nábytok na jednom mieste – musia ho stále sťahovať.
Ľudia neznášajú zmeny. Každá nová vec, každé nové rozhodnutie, nový smer bude mať odporcov. Nie všetkých ľudí, vždy sa to bude niekomu páčiť a niekomu nie, to proste patrí k životu.
Dôležité je uvedomiť si, že vždy budú existovať ľudia, čo budú oponovať tej zmene nie pretože je zlá, horšia alebo dobrá, ale jednoducho z princípu, lebo je to zmena, zo žiadneho iného dôvodu.
Je to zmena. Napr. to nastáva vo chvíli, keď sa zmení kňaz a je oheň na streche. Bela keď chce aby ľudia stáli cez určitú časť omše, cez ktorú predtým sedeli. Keď je múdry tak počká aspoň 1 rok či 2, až sa postavia nejaké mosty dôvery. Alebo keď človek vstúpi do manželstva a začne prerábať druhého, že len tak sa môžu robiť veci a nie inak a už len preto, že nastoľuje zmeny vo zvykoch toho druhého, tak to znepokojuje a dráždi.
2) Prečo kritika nevyhnutne príde?
Vodca sa zaoberá budúcnosťou, je nasmerovaný k uskutočneniu cieľa, ktorý leží v budúcnosti. Preto je tá prítomnosť je vždy nedokonalá, to je tam podstatné. On niečo buduje, to je ako keď sa stavia dom – je tam stavenisko, keď to nie je hotové tak sú tam hromady piesku, tam na tráve leží fúrik a vyzerá to ináč ako keď už je dom hotový. Po dome sa nosí piesok a malta a aj keď je trebárs hrubá stavba hotová, teraz sa tam niečo upravuje, niečo maľuje. Pretože je to v procese vytvárania, tak to nie je kompletné, nie je to dokonalé, nie je to hotové tak sú tam oprávnené dôvody ku kritike. Pokiaľ to berieme úplne prirodzene, tak tá hromada by tu nemala byť ale nejakú dobu tu bude, lebo treba dokončiť to a to. Keď to berieme prirodzene, tak s tým môžeme žiť a môžeme ísť ďalej.
Znovu upozorňujem: pozerajme sa na to dvojakým pohľadom. Vedúci musí vedieť, že ľudia tieto veci nechápu a budú kritizovať, neuvedomia si, že je to len dočasný stav; že ja to tiež takto nechcem, ale zatiaľ to musíme takto znášať, pretože buď nie je dosť ľudí; my nie sme v tej zrelosti, aby to bolo dokonalé, musíme teraz znášať mnoho vecí… Takže vedúci musí zniesť kritiku, niekoľkokrát ju prehltnúť, niekedy to môže vysvetliť, niekedy nie, niektorým ľuďom áno, iným nie, ale musí vedieť, že to nutne príde.
Ale pozrime sa na to z druhého pohľadu, z pohľadu kritizujúceho: ako často my vystrelíme kritiku a pritom si neuvedomujeme, že tie veci musia byť zákonite nezrelé preto, lebo tí ľudia okolo nás sú nezrelí, pretože ten vedúci je nezrelý, pretože všetko je v procese. Takže je nezmysel chcieť všetko perfektné, že niekam ešte len ideme. Spomínam si v životopise Don Bosca sa hovorí, že zo začiatku, keď začal on tie svoje prvé domy, bol človekom poriadkumilovným, veľmi cieľavedomý, presný, dosiahol veľa vecí v živote, žiadny leňoch alebo zmätkár. Ale pretože tých vecí mal tak veľa, musel počítať so spolupracovníkmi. A často to boli chlapci z ulice… Nemal financie, ani tie budovy také ako by potreboval, všetko bolo len dočasné. A on častokrát chodil tadiaľ radšej so zavretými očami, aby nevidel všetko, čo je zlé, lebo by to hneď zabalil, lebo to proste svojou povahou neznášal, radšej sa nepozeral, čo bolo všetko zlé a nešlo tak, ako chcel. Samozrejme v priebehu rokov, keď mal tých spolupracovníkov na ktorých sa mohol spoľahnúť s prevzatím zodpovednosti, tak sa tie veci museli vylepšovať, ale dočasne sa tu musí tolerovať mnoho vecí.
3) Ľudia nevidia ciele v budúcnosti tak jasne ako vodca.
A to je logické, lebo keby ich videli jasne, tak oni by boli vodcami; to je jeho zvláštny dar ako sme o tom hovorili, že tuší veci, ktoré oni nie a dokáže si mnohé veci dokresliť. Že vidí príležitosti, ktoré oni nevidia a on sa môže s tými ľuďmi zdieľať len do určitej miery, takže nutne nastane nejaké napätie. Oni budú prednášať otázniky, pochybnosti vo veciach, v ktorých on má trebárs jasnejšie i keď on tu možno urobí jednu chybu, že nekomunikuje to, čo by mal komunikovať. Že on to úplne vidí a zabudol, že to tým ľuďom nevysvetlil. Potom je jasné, že v tom majú zmätok, že nevedia prečo robíme to a prečo to, k čomu je toto. Začnú reptať a pochybovať o tom, nechápu kam ich vlečie. Niekedy to môže byť chyba v ňom, že nepovie to, čo by už mohol povedať, s tým súvisí ďalší bod.
4) Ľudia nemajú prístup k informáciám a ku všetkým tým zdrojom ako vedúci.
Nepoznajú všetky okolnosti, nevedia, čo sa deje a robia závery z neúplných predpokladov, sú to také skraty. Je tu zase problém komunikácie vedúcich, veľmi často to vedúcemu nedôjde, že ľuďom nepovedal dosť a oni si domýšľajú veci a preto reptajú, preto kritizujú. Lebo nevedia prečo robím to, prečo sa stalo toto. Ľudia medzi sebou uvažovať budú a keď im nedáte dostatok informácii, budú uvažovať úplne inak ako vy, to je jasné. Časť z toho môže byť chybou vedúceho, časť z toho nie je jeho chyba, lebo sú to veci, ktoré nie sú dohotovené a nie je dobré ich dávať na bubon, dávať všetkým. Tu nastáva priestor pre dôveru zo strany tých ľudí, musia niečo riskovať, zveriť časť svojho života tomu vedúcemu. Ale je tu jemná hranica, dá sa to zneužívať, vedúci sa môže práve zatvrdiť vo svojej frajerine a ako sme hovorili vzhliadnuť sa v tej moci, ktorú mu dáva práve prístup k informáciám, ktoré druhí nemajú. Keď vie viac ako ostatní, tak je to určitá koncentrácia moci, a to môže niekomu imponovať, niekto sa v tom môže vzhliadnuť a naschvál tým druhým nepovie viac a práve oni nemôžu rozhodovať keď nič o tom nevedia. Takže sú všetci závislí na mne, ja jediný môžem rozhodovať…
Sú ľudia, ktorí sa nechcú zdieľať, nechcú komunikovať a hovoria ´prečo to tí ľudia chcú vedieť, nech mi dôverujú, predsa ja som tu vedúci, oni nech poslúchajú, oni to nepotrebujú…´ Veľmi nebezpečný postoj takej arogancie. Samozrejme sa tam zdvihne za chvíľu vlna odporu, reptania, kritiky; ľudia majú pocit, že je nad nami nejaká mafia. Tie hlasy sa začnú ozývať, ale ľudia znesú keď im povie: „Nebudem vám hovoriť detaily lebo to nie je doriešené. Poviem dôvod nezdieľania sa. Nie preto, že ste blbci a nesmiete to vedieť, že by ste to niekde vyzvonili, je to nedoriešené, nechcem tu robiť nejaké fantázie pred vami a potom to meniť 10x tak prosím vás, majte trpezlivosť. Modlite sa za mňa, o tom sa práve teraz uvažuje alebo že máme také a také možnosti to ešte nie je doriešené.“ Vždy záleží na tom ako sa tu komunikuje, či som tajomný a ľudia majú pocit takejto mafie alebo mojej nedôvery k nim alebo poviem k tomu nejaké dôvody, prečo zachovávam tajomstvo, ktoré je oprávnené.
5) Kritika bude prichádzať intenzívnejšie keď sa vízia začne nejako strácať, rozplývať sa pod tlakom prítomných problémov.
Začíname strácať pojem prečo sme vlastne tu, k čomu sme smerovali, pretože tie prítomné prekážky a problémy, ktoré musíme teraz riešiť sú veľmi veľké. Proste tie prítomné problémy nám prerastú tú víziu, ten cieľ za ktorým ideme. Tam začne paľba kritiky, o tom by sme si mohli prečítať celú knihu Exodus. Kniha Exodus to je práve učebnica kritiky a spracovávania kritiky, dobrej i zlej. To sú boje tých pohľadov, toho kritizovaného i kritizujúceho, tam sa môžeme naučiť o kritike veľa. Iný príklad z Nm 13 a Nm 14: Tam je príbeh ako poslali vyzvedačov do zasľúbenej zeme. Poslali tam 12 mužov, medzi nimi boli Jozue a Kaleb. Poslali ich tam na výskumy, či tam môžu vojsť. Oni sa vrátili a niesli na sochoroch veľký strapec hrozna. Takže boli tam a dokázali, že tá zem je skutočne veľmi bohatá a krásna, že to fakt stojí za to, lenže tých 10 mužov začalo rozprávať, že sú tam nepriatelia ako obry a my sme proti nim ako kobylky. Že je to ľud strašne silný a mocný a že my nič proti nim nezmôžeme. A len tí dvaja Jozue a Kaleb sa v tej chvíli prejavili ako vodcovia, prejavili dar vodcovstva, pretože povedali: Iste sú tam prekážky, no nie sú to obry. Áno, sú tam bojovníci, ale Boh hovoril, že bude s nami takže sa nemusíme báť a ideme cez tie prekážky. Postavíme sa a ideme za tým cieľom. Videli tú zem ako krásnu, videli že Boh ich poslal, tak idú aj keď sú tam prekážky. Lenže tí ostatní videli prekážky a zmalomyseľneli a nakazili tým aj ostatných. A celý ľud tam sa posadil na zem a celú noc preplakal. Niežeby už dostali výprask od tých nepriateľov, oni ich ani nevideli a už plakali, čo je malomyseľnosť. Tí desiati boli veľmi potrestaní a Jozue a Kaleb boli vyzdvihnutí, že jediní sa postavili vo viere v Boha a boli ochotní ten ľud povzbudiť.
Toto je typický príklad keď sa nám vízia pod vplyvom prekážok nejako rozplýva a zdvihne sa vlna kritiky. A ľud znovu proti nim reptal, nariekal a plakal a nadával… Veľmi typické. Platí takáto zásada: Cesta k akémukoľvek významnejšiemu cieľu vedie cez púšť. Inými slovami: Čo nič nestojí, za nič nestojí. S tým treba počítať keď sa niekam vydáme.
A práve na tej púšti sú potrební vodcovia. Pokiaľ ide cesta po diaľnici je pohoda, každé malé dieťa môže viesť. Každý môže viesť keď nie sú prekážky, keď všetko ide, všetci sú ľudia radostní, keď nikto nekritizuje, keď každý robí to čo má robiť, keď všetko ide ako má ísť, môže viesť každé malé dieťa. Nemusí mať dar vodcovstva – tú zvláštnu kapacitu. Ale ak nastane púšť a pokušenia púšte, útlak, tam treba človeka, čo má dar vodcovstva a ktorý je i osobnosť keď už niečo vytrpel. Všimnite si Mojžiš, ktorý ich vedie púšťou sám predtým 40 rokov strávil na púšti ešte s tými ovcami. Bol to človek ktorý sa naučil spoliehať na Boha vo svojom osobnom živote, preto bol schopný zniesť toto všetko. On si prešiel tieto skúšky najprv sám na sebe. Preto je tak dôležité to „trestanie Pána“ v prítomnom čase – nie, že nás trestá, ale že nás vychováva.
6) Prečo kritika prichádza?
Kritika prichádza keď ľudia vidia reálne chyby vo vedení. Nie je ten prípad že majú trám či triesku v očiach, vidia chyby, ktoré sa robia a ten vedúci ich nevidí. Buď ich nechce priznať alebo oni vidia nebezpečie na ceste, ktoré ten vedúci nevidí. On ich vedie niekam do jamy a oni to vidia, pretože je zahľadený do diaľky na ten svoj cieľ, ktorý má a nevidí to tak dobre ako oni. A to sa stáva dokonca často, pretože práve povolaním vedúceho je skutočne sledovať ten dlhodobý cieľ a ísť za ním – má zaostrené do diaľky a niekedy tie detaily prítomného života nevidí.
Trochu všeobecne to platí i v manželstve – nie je to 100%-né – že muž má viac globálny pohľad na situáciu a žena má tú jemnosť vidieť detaily. Preto potrebujú dobre spolupracovať, spoločne majú žiť v harmónii. Oboje je dôležité – v niektorých situáciách sa veľmi ubližuje deťom tým, že on prehliada tie maličkosti, nejakú hádku vyrieši tak, že všetkým dá po hlave, aby bol pokoj a nebude rozlišovať kto bol vinný. A niekedy by sme sa zahrabali do tých detailov, keby tam vládla len žena. Hovorím obecný príklad, nejde o muža a ženu, ale o tie vlastnosti, ktoré i v Kristovom tele majú pracovať pospolu, tá jemná intuícia a vnímanie detailov – a pohľad globálny, pohľad do budúcnosti, aby sme sa nezahrabali pri riešení nejakých maličkostí a nestratili zo zreteľa prečo sme vlastne tu.
Preto je tak nutné tímové vedenie. Je veľmi potrebná spätná väzba. Je veľmi potrebné mať okolo seba ľudí, ktorí pôjdu so mnou cez všetko a budeme sa môcť radiť a premodlievať všetko. Mať ľudí, ktorým dovolím hovoriť do môjho života, s ktorými budem riešiť rôzne veci a viem, že mi nebudú len pochlebovať a potľapkávať ma po ramene. Spätná väzba je veľmi potrebná. Mnoho komunít vo svete na to veľmi dbá. Tam kde je sólovedúci, to sú tie, ktoré vyzerajú ako sekty a čoskoro sa obrátia niekam na scestie. Kde je len jedinec a môže to byť ohromný charizmatik, v nejakom smere je to až svätec, ale samozrejme má niektoré hluché miesta ako každý z nás. Na niečo má vynikajúci dar a niekde má hluché miesta a keď len on vedie a nie je nikým korigovaný, tak to ide úplne na scestie niekam inam. Telo Kristovo je nutné v tomto i práve pre vedúceho, on nemá všetko.
To je prvá vec, aby mal okolo seba tím k tomu vedeniu a druhá vec je, aby vedúci komunikoval s ľuďmi ktorých vedie, lebo veľmi často múdrosť prichádza skrze Kristovo telo. Preto je tak dôležité nájsť si pre nich čas, nielen mať s nimi schôdzu kde im vysvetlím svoje plány a potom rýchlo beriem svoj diár a letím niekam inam, ale aby mali oni čas vysloviť, čo si o tom myslia a aby nemali strach mi to povedať. Aby to bola rovnocenná komunikácia partnerov vo veciach, ktoré sa týkajú všetkých. S tým že právo rozhodovania je na vedúcom. Komunikácia je veľmi potrebná dokonca i keď tie vzťahy nie sú dosť zrelé. Dá sa vtedy anonymne napísať anketu čo si ľudia myslia o tom či onom a nemusia sa podpisovať.
Komunikácia s ľuďmi – veľmi nutné. Jeden taký nápad z biznisu: dopredu sa dajú tabule a nastolia sa problémy a začne sa hovoriť postupne o jednom probléme po druhom napr. naše spoločné chvály. Každý z tých ľudí má právo stručne a jasne povedať niečo k tomu; nikto tam nemá mať prednášky a presvedčovať niekoho o niečom, ale vyjadriť svoj názor stručne a jasne a ten sa zapíše heslom; ďalší tiež. Nikto to nemá právo komentovať i keby to bola neviemaká kravina, nikto nemá „omdlievať“ a hovoriť ´to je nezmysel, to nebudeme písať´; všetko sa to napíše a keď je z toho celý zoznam vedúci ho zoberú, premodlia a uvažujú nad tým, čo je z toho slovo Božie a čo osobná horkosť atď. Robia to i v technike, pozvú ľudí, čo zdanlivo nemajú do toho čo hovoriť, lenže tí ľudia, čo nemajú vzdelanie majú jednu výhodu, že nepoznajú tie detaily, ale majú výhodu, že nie sú obmedzení myslením v tej koľaji. Inými slovami pokora je tu nutná, Boh pokore žehná, že človek nie je ako majster sveta.
7) Ďalším dôvod: rozdielne názory na situáciu a otázniky, ktoré vzniknú v ľuďoch.
Zákonitý dôvod, prečo prichádza kritika: máme na rovnakú situáciu iný názor, pretože prichádzame z iného prostredia, pretože tú vec vidíme inak. To si treba uvedomiť to vyzerá samozrejmé, ale niekedy to je pre nás veľmi ťažké – že ten môj pohľad nie je absolútny, je len môj. Obrovský pokrok urobíme, keď pripustíme, že ľudia môžu vidieť veci inak, to je obrovský pokrok v zrelosti človeka, keď pripustí, že ľudia môžu mať rôzne názory na tú istú vec, že veci vidia inak a nemusia byť pritom mimo, že nie je nutné aby sa všetci prispôsobili mne.
Príklad tejto situácie: budete diskutovať v spoločenstve ako sa máte pripravovať na evanjelizáciu. Budú tam rôzni ľudia, podľa toho aké im dal Boh dary. Niekto má pocit, že to nemôžeme robiť, dokiaľ sa za to pol roka predtým nemodlíme – to je asi príhovorca. On vie aká je moc príhovornej modlitby, bezpečne vie, že v duchovnej oblasti sa nič nepohne našimi pantomímami, ale len vtedy keď, bude dostatok modlitby. Áno, má pravdu z toho svojho pohľadu, že modlitby je tam zapotreby mnoho. Jeho tak nezaujíma nácvik pantomímy, ani nácvik svedectva. Na všetko by povedal, „to Duch Svätý urobí, i keď tam ten človek hovorí nezmysly. To nevadí, dôležité je, aby to bolo premodlené.“ Preto ho nezaujímajú tie dlhé porady a plánovanie, chcel by všetok ten čas na príhovor, na modlitbu, to je jeho hľadisko. Potom tam bude niekto kto hovorí, „stále sedíme pod jednou strechou, potrebujeme vyjsť do ulíc ono sa to samo nezevanjelizuje; Pán Ježiš sa predsa nezavrel do kláštora na brehu mora niekde, on vyšiel do ulíc medzi ľudí. Je potrebné hovoriť to slovo, je potrebné hlásať to slovo…“ Sú ľudia, ktorí sú plní nepokoja – už keď sa modlíme dve hodiny tak ženie všetkých von a evanjelizovať…
A potom bude ďalší typ, ten chce evanjelizovať, chce do ulíc, to je taký úzkostlivý človek a než začne robiť, chce všetko vedieť presne ako to bude. Prvý krok, druhý krok, čo kto bude robiť a keď to nevie tak je veľmi neistý a nesvoj a je mu z toho nanič. Druhý to berie negatívne ako dodržovanie pravidiel, chce byť veľkorysejší, nechať niečo na vedenie Duchom Svätým, povie „vyrazíme no a čo nejako to dopadne, veď sme to robili mnohokrát…“ a všetci svojím spôsobom majú pravdu. Nepoviem čo je správne, všetci majú svojím spôsobom pravdu, preto je nutné to dať dohromady a učiť sa tej pokore, že tak ako to ja vidím, to nie je absolútne. Že sa nenafučím a nejdem z takej porady, že to všetci robia zle… Musíme zniesť to napätie, že máme iné pohľady a nájsť nejakú strednú cestu, v niečom musím ustúpiť ja, v niečom ten druhý, niekedy musím ja ustúpiť 100%-ne a to je správna cesta. Tu je dôležité učiť sa to, že nielen počúvnem ale podriadim sa. To je veľký rozdiel. Pretože človek môže ísť s ostatnými na ulicu ako rozhodli bez modlitby a byť celú dobu nafučaný a pozerať sa celú dobu ako to tam kazíme, prečo to nejde ´veď som to hovoril, že som mal pravdu´ , a vlastne svojim vnútorným postojom to dielo rozbíja, je tam nejednota vo vnútri. Tým ruší pôsobenie Ducha Svätého i keď má naozaj pravdu. Môžem mať v tom pravdu, ale keď tam stojím nafučaný ako kritik, tak ja som tým najväčším problémom, nie to, že to nie je 100%-né. Je to moje umieranie a to bolí.
Preto hovorím že je to už veľká zrelosť keď tam dôjdeme, že to dokážeme. I keď sa nakoniec dohodli, že môj názor neberú do úvahy tak tam idem a 100%-ne spolupracujem a nie že sa tam len dovlečiem a proste stojím tam a mňa to nezaujíma. Tak si to robte ako ste sa rozhodli ale aj tak to dopadne tak ako som hovoril atď.
8) Ďalšia vec prečo kritika prichádza oprávnene je zneužívanie moci, zneužívanie autority. Totalitárny, autoritársky vodca, ktorý neznáša spätnú väzbu, nikto mu nesmie nič povedať on má vo všetkom pravdu, vždy a všetko musí byť tak, ako to on povedal. A to čo je najhoršie je, keď sa to zaleje takým „cementom svätej poslušnosti“. Tam je práve najlepšia tendencia k sekte. To je presne, čo robia sektári, dobré i zlé sa zaleje práve takým betónom svätej poslušnosti, podriadenosť vodcovi. „Ty nemusíš myslieť, ja myslím za teba, o ničom nepochybuj ja mám horúcu linku do neba. Vy len poslúchajte nič viac sa od vás nechce a to je najsvätejšie, čo môžete robiť.“ Pozor, ja tu nehovorím proti poslušnosti tak ako sa o nej hovorí v reholiach atď. ale proti zneužívaniu toho slova. Ale má to nejaké medze, minimálne som zodpovedný rozlišovať komu sa odovzdám v poslušnosti, som zodpovedná za to, komu vydám svoj život. Proste každý okolo mňa si nemôže robiť nároky, že budem 100%-ne počúvať, vidíte, že by to bolo úplne mimo.
Ešte k tomu zneužívaniu moci. Nechajte sa Pánom vychovávať, než sa tlačíme do pozície vodcu a práve kritika je jedným z tých liekov proti arogancii. Spoločným menovateľom tých utlačovateľských vodcov je, že neprijímajú kritiku, oni majú vždy pravdu i keď hovoria o pokore od rána do večera, ale o pokore hovoria tak, že ostatní sa musia podriadiť im. Pokora je hlavná cnosť ktorá pomáha udržať tam ten totalitný, policajný systém. Oni neprijímajú kritiku, oni majú pocit, že na nich nikto nemá, pretože sú najsvätejší, pretože to oni myslia najlepšie, najlepšie to robia. My to budeme rozlišovať svoje kroky, ale s tým kto je taký svätý ako my… To je všetko medzi riadkami, to sa tak nevysloví.
Hrozné je potom pozerať sa na to ovocie po niekoľkých rokoch. Je vždy niekoľko z nich, ktorí sa z toho nedostanú ani do smrti a potom sú niektorí, ktorí sú úplne mŕtvi, už nie sú schopní dôverovať nikomu, niekedy strácajú vieru v Boha, lebo sa cítia zmanipulovaní a zneužití. Znovu hovorím, len ten bezpečne vládne, kto sa rád podriaďuje, len ten bezpečne rozkazuje, kto rád počúva.
9) Kritika prichádza zo žiarlivosti.
Nemusíte sa ňou zaoberať. Ž 106,16: „V tábore žiarlili na Mojžiša a Árona, ktorý bol boží svätý.“ Mnohí ľudia si myslia tajne, že oni mohli byť na mieste vedúceho, že oni boli prehliadnutí, že by sa malo dať na nich, na to čo chcú oni. Im sa zdá, že to vidia lepšie, predsa že oni majú dary, ako to, že si to nikto nevšíma…Je to len zo žiarlivosti a z pýchy. Biblický príklad: Saul a Dávid. Saul strašne žiarlil na Dávida keď videl že ho akoby zatieňuje.
10) Veľmi primitívne a veľmi časté: Ľudia kritizujú, lebo je to ľahšie ako niečo vytvoriť. Začať niečo budovať, teraz stáť pod paľbou kritiky, robiť chyby, robiť pokusného králika, že niečo skúsim a nie je to dobré a musím to meniť atď. Ísť cez tie prekážky to stojí veľa energie, veľa riskovania a poškodená vlastnej povesti. Hocikto dokáže ísť k hotovému alebo k polohotovému dielu a ukázať ´toto nie je presne, toto je krivé, tam chýba to a to´, áno to už je jednoduché. Niekto povedal: „Schopnosť vidieť chyby, je dar nepríliš vzácny a príliš rozšírený.“ Je to dar lacný a v tele Kristovom veľmi rozšírený. To je charizma, ktorú má skoro každý. Ale je strašne dobrý, keď ho obrátime najprv na seba. Potom bude na správnom mieste, potom nám obrovským spôsobom pomôže k rastu.
Teraz si povieme AKO S KRITIKOU ZAOBCHÁDZAŤ.
1) Naučiť sa s ňou žiť ako s niečím prirodzeným a normálnym.
Je to niečo, čo patrí k životu. Bez nejakého trpiteľstva či nejakej zatvrdlivosti, ale vedieť ju čo najefektívnejšie využiť, stráviť. K tomu existujú nejaké pravidlá: 1) neodpálkovať ju okamžite. Neodmietnuť ju, nestriasť sa jej okamžite. Vodca je ten, kto musí mať schopnosť ísť navzdory negatívnej kritiky za svojím cieľom; ale je hrozné keď je to človek, ktorý neznáša kritiku, pretože si myslí, že on je ako Boh všemohúci, že on to všetko vie, všetci ľudia, čo hovoria proti nemu sú mimo. Má komplex.
Preto na ochranu jeho a ochranu každého z nás je nutné vždy a od kohokoľvek tú kritiku najprv prijať a začať o nej uvažovať pred Bohom. Neznamená to, že hneď budem podľa nej robiť kroky, ale prijmem ju. Od niektorých ľudí sa nám dobre berie, čo nám hovoria, od niektorých zasa strašne. A najlepšie je, že Pán Boh nám túto školu do života dá: bude nám posielať do nášho života prorokov, ľudí, ktorí nám nie sú sympatickí. Niekedy Pán Boh pošle niekoho, kto bude hovoriť a bude pritom mimo. Bude hovoriť úplne v zlej situácii, v zlom čase, na zlom mieste so zlými motívmi a napriek tomu hovorí pravdu. Človek, ktorý sám vo svojom živote má naozaj maslo na hlave, každý to vidí, ktorý sám podľa toho nežije, podobne ako farizeji. Pán Ježiš to povedal o farizejoch, poslúchajte ich, urobte čo vám povedia, ale nejednajte ako oni jednajú. A bohužiaľ keď vás príde poučovať taký farizej, hneď vás zotrie a hneď vaša prvá reakcia je – ´pozri sa na seba´.
Je tu príklad o Balaámovej oslici, ktorá zachránila proroka. Boh si s ním nevedel rady tak dovolil aby tá oslica prehovorila a zachránil ho a to trikrát. Tým, že ho zhodila zo sedla a nechcela ísť ďalej a potom k nemu hovorila ľudským hlasom… Boh ho chcel varovať skrze ňu aby nešiel do skazy, že išiel zlým smerom. Na toto nezabudnite, že Boh môže prehovoriť i cez osla v našom živote. Možno príde človek, ktorý je nám nesympatický, ktorý robí len zmätky, ktorý má zlé motívy, vieme dobre že si na nás vylieva žlč, ktorý na nás žiarli a napriek tomu, to čo hovorí môže byť pravda, môže tam byť posolstvo, ktoré k nám nepríde iným kanálom. Boh ho nám posiela ako proroka a skúša našu pokoru, alebo dúfa v našu pokoru, že prijmeme a keď neprijmeme je to pre našu škodu.
Takže nezabudnite, že proroci v našom živote nie sú len svätci, môžu to byť ľudia veľmi nepríjemní. Prvý krok je ten, že to prijmem a budem nad tým uvažovať, či to nie je od Boha alebo či jadro z toho nie je od Boha, možno je jadro mimo, ale v nejakom detaile mali pravdu. A kto sa to naučí ten porastie, pôjde dopredu ako blesk, kto sa naučí takejto pokore. Pretože Boh k nemu bude hovoriť každých 5 minút v jeho živote. On to totiž robí, hovorí k nám, ale my si vyberáme, kto nám môže hovoriť do života a tu si veľmi škodíme. Preto som hovorila na začiatku tie citáty z knihy Prísloví. Ten múdry človek si váži dohovárania a tam nie je povedané od koho. Iste od múdreho sa to berie lepšie. Takže neodpálkovať to, pretože keď Pán Boh posiela prorokov nepríjemných tak väčšinou ide proti našej arogancii.
Arogancia je hrozným nebezpečenstvom v našom živote. Mali by sme sa preto učiť ďakovať Pánu Bohu za každého koho nám posiela, aby nás kritizoval, aby nás brzdil. Ďakovať z toho pohľadu, nie z masochizmu, ale pretože viem, že ma to trochu uzemňuje. Obzvlášť keď mám v nejakej oblasti dary, obzvlášť keď sa mi v niečom darí. Je to nepríjemné, je to protivné, ale som rada, že Pán Boh na to dbá, keď robím prednášky a príde ma 5 ľudí pochváliť ako ich to úžasne oslovilo a viem, že mi nepochlebujú. Potom prídu vždy traja ďalší, ktorým vadilo to a to a vidím, že je to z ich horkosti a niekedy z nezrelosti a niekedy je to dokonca pravda, vypichnú mi tam niečo, čo bol z teologického hľadiska blud, alebo že som mala ruky vo vreckách alebo sa im nepáči niečo iné a viem, že majú pravdu. Alebo som povedala niečo arogantné alebo som povedala príklad, ktorý niekomu ublížil. Prvá reakcia v človeku je odpáliť to, že oni sú mimo a ostatným sa to páčilo a toto je človek nejaký zranený, proste nezaoberať sa tým.
Druhá reakcia je malomyseľnosť, ´no áno, veď som ti to hovorila Pane Ježišu, že to nechcem robiť, že na to nemám, že som neštudovala teológiu, proste ja to už nikdy nebudem robiť… To sa v človeku mieša. Ani jedna z nich nie je zdravá, nie je to reakcia pokory. Treba sa to naučiť, vziať to, v kľude to spracovať, ísť ďalej a dovoliť Pánovi nech nás vychováva, lebo inak nevyrastieme.
2) Ďalší bod, čo s kritikou: Nebuď z kritiky malomyseľný.
Za tým nie je nič, len pýcha, nič iné. Niekedy to chce vyzerať ako pokora, ´už sa do ničoho nebudem pliesť´, je za tým len pýcha – pretože som mal o sebe lepšie predstavy. V situácii keď ma kritika zraní, môžem ísť a hľadať povzbudenie u druhých, ktorí poznajú situáciu, pomôžu mi to rozobrať, čo z toho zobrať a čo nie, čím sa nenechať rozkladať a tiež útechu. Keď kráľa Dávida chceli kameňovať jeho vlastní muži, ktorých dlho viedol od víťazstvu k víťazstvu, tak je v Písme napísané: „A Dávid našiel silu v Bohu“ Aby vydržal, aby sa nezatvrdil a aby nezmalomyseľnel. (1Sam 36).
3) Nenechaj sa kritikou demoralizovať.
My týmto slovom často myslíme malomyseľnosť, teraz to myslím doslovne ´demoralizovať´, tzn. viesť k nemorálnemu rozhodnutiu. K niečomu, čo je proti môjmu svedomiu, že ľudia ma tlačia a ja to vyriešim podvodom, aby si to nikto nevšimol, že som urobil tú chybu. Alebo klamstvom, niečo zapriem a hodím vinu na druhých, poviem ten to vymyslel, ten za to môže, lebo ja som to nevedel… Vedúcemu, ktorý rozhoduje vo veľkých veciach sa to môže stať ľahko. Začína to drobnými ústupkami vo svedomí, že aby som sa zapáčil ľuďom tak trebárs niečo prifarbím, trochu niekedy podvediem, aby zakryl chybu, alebo aby utíšil odporcov. Nechám sa zviesť k nelegálnemu či nemorálnemu postupu.
4) Nenechaj sa kritikou ovládať.
Vodca má o kritike uvažovať, prípadne sa prispôsobiť ak je oprávnená, urobiť podľa toho opatrenia, ale nie, že on vždy bude prispôsobovať svoje rozhodnutie podľa toho, čo ľudia hovoria. Že bude stále meniť ciele, rozhodnutia podľa toho, čo povedia ľudia; to by ste sa mohli veľmi ľahko zamotať, pretože rozhodnete, že v nedeľu pôjdete na výlet, pár ľudí vyskočí ´hurá pôjdeme na výlet´ a polovica povie ´ále nám sa nechce na výlet´. A vedúci, ktorý nie je vodcom povie ´nie nepôjdeme na výlet, budeme radšej v tábore a budeme sa hrať´ a tá druhá polovica urobí ´ále zase sedieť v tábore…´ a tak sa bude snažiť urobiť kompromis. Povie ´budeme sa pol dňa hrať v tábore a pol dňa pôjdeme na výlet´ a všetci urobia ´áá…´ A on sa do toho zapletie a budú naňho nakoniec všetci naštvaní. Nie už len preto, že urobil také nepopulárne rozhodnutie, ale že je také nemehlo, že sa nemôže rozhodnúť. Už nemôže stáť za jedným táborom, lebo teraz sklamal všetkých. Na začiatku by bolo len pár kritikov, ktorí sú ale vždy, keď o niečom rozhodnete a nakoniec sú už všetci naštvaní. Tak na to pozor. Nenechať sa kritikou ovládať, nenechať sa točiť závanom každej nálady. Vodca musí vláčiť ľudí kam ani nechcú, je to hrozný kríž vodcu. Mojžiš mal za sebou presne takú bandu rebelov celú tú dobu na púšti a niekedy bol zničený až tak, že hovoril ´Bože, čo ja som ich porodil, že ich tu mám nosiť?´ – je to tam tak doslova. A ľudia si pri tom myslia aké je to úžasné byť vedúcim, ešte mu to závidia.
5) Neber kritiku osobne – nepersonalizuj si ju
Tom Marshal hovorí, že je to najdôležitejšie a najťažšie zo všetkých týchto pravidiel.
Čo tým myslíme, brať kritiku osobne:
a) keď vedúci cíti kritiku ako útok na svoju vlastnú osobu. Je to veľká známka nezrelosti toho človeka, jeho neprijatia seba. Berie to tak, že každý kto nesúhlasí s jeho názorom je jeho osobný nepriateľ. On to neprežíva tak, že môj názor je zlý, ale tak, že ja som zlý.
b) zameria sa až s nenávisťou a odmietnutím voči tomu kto tú kritiku prináša a odmietne jeho i jeho názory.
Teda nebrať kritiku osobne znamená nielen nenechať sa ňou ovplyvňovať, čo je niekedy nutné, ale aj nepersonalizovať si ju. Kritika na môj názor nie je kritika mňa, mojej celej osoby. Nemusím do tej situácie vžívať. Zároveň keď ten človek kritizuje, musím sa veľmi brániť, aby som si z neho neurobila svojho nepriateľa okamžite tým, že so mnou nesúhlasí. On ma možno naozaj má rád, len nesúhlasí s mojím názorom, s mojím rozhodnutím. Nesmiem si automaticky myslieť, že keď ma niekto kritizuje, že je môj nepriateľ a odpíšem ho a začnem sa podľa toho hneď správať. K tomu patrí to, čo sme hovorili o tej oslici Balaámovej, v tom nás Pán Boh bude veľmi vychovávať a veľmi cvičiť. Niekedy ani nepôjde o tú vec, o ktorej sa hovorí, diskutuje, ide iba o výchovu nášho charakteru. Nezabudnime na toto vtedy, keď niečo riešime v spoločenstve, v rodine – veľmi často nám Pán Boh posiela nepríjemných ľudí a ani nejde o tú vec o ktorú sa už mesiace hádame, ide o výchovu nášho charakteru.
6) Snaž sa odhaliť za kritikou jej dôvod.
Prečo prichádza o tom sme už hovorili na začiatku. Potrebujem to zistiť, pretože podľa toho budem na ňu reagovať. Každý problém vyžaduje iné riešenie – niekedy je potrebné to doslova spláchnuť, niekedy je potrebné toho kto tú kritiku nesie napomenúť, pretože je za tým nesprávny postoj a vôbec nejde o to, čo hovorí. Niekedy je potrebné veľmi citlivo si vypočuť a urobiť nápravné opatrenie; niekedy je potrebné aby sa vedúci tomu človeku ospravedlnil.
Je to ako keď vás bolí hlava, môže to byť z rôznych dôvodov, môže na vás ísť chrípka, z únavy – napätia, že ste museli veľmi premýšľať v poslednej dobe, alebo sa blíži zápal mozgových blán. Je to strašne veľa rôznych príčin. Alebo máte pokazené oči a slabé okuliare, všetko je bolesť hlavy, ale každý má inú príčinu. Keď sa zle naordinuje liečba, tak je to úplne vedľa. To isté platí s kritikou, preto vám nepomôže paušálne riešenie na všetko, ani ustupovanie na všetko ani útok na všetko. Treba to rozlišovať.
