Počas života od nášho narodenia zažijeme množstvo situácií, ktoré ovplyvňujú náš život. Nie všetky skúsenosti musia byť negatívne. Naše skúsenosti formujú naše srdce do tej miery ako si ich my interpretujeme. Na základe interpretácie si osvojíme v našom srdci vieru. Čo to znamená?
Mnohé reakcie rodičov, ale aj súrodencov, priateľov, spolužiakov sme si interpretovali a prijali ich do srdca po svojom. V skutočnosti ale nemuseli byť myslené tak ako sa zdali nám samým. Je dokonca bežné, že v rodine, kde je viac súrodencov na jednu reakciu mami alebo otca zareaguje každé dieťa inak. Naše srdcia sú jedinečné, neopakovateľné a rôzne citlivé.
Pozrime sa, ako sa to deje.
Máme v živote určitú skúsenosť – uprednostňujú jedného súrodenca pred vami. Táto skúsenosť vytvára vieru – ja nie som taký/á dobrá ako on (pocit menejcennosti). Táto viera je falošná viera – tí druhí sú lepší. Viera sa premieňa na očakávanie – keď prichádzaš do ďalších situácii v živote s touto vierou, očakávaš, že to tak bude znova a znova. Očakávaš, že opäť uprednostnia niekoho pred tebou, napr. v škole – učiteľka ťa nevyberie do nejakej skupiny, ale vyberie spolužiaka. Tvoja viera sa ešte posilní a očakávanie sa naplnilo – ja som to vedel, že zasa je niekto lepší ako ja. Z neustáleho očakávania, že sa ti to stále bude diať na ďalších miestach, kam sa v živote posunieš sa stáva zvyk. Reakcia srdca je vždy rovnaká, zvyková.
Pozrime sa na to ešte inak.
Ak niečo prežijeme, máme skúsenosť. Interpretácia, teda to, čo prichádza do môjho srdca, ako som si situáciu vysvetlil môže byť strach, hanba, vina…
Na základe toho sa v srdci vytvára viera v podobe horkosti, klamstva, neodpustenia. Preto, že všetky tieto veci prebývajú v mojom srdci a sú hlboko zakorenené na základe nich konám vo svojom živote (ovocie). Ovocím môže byť: hnev, rebélia, kritika, perfekcionizmus, manipulácia, hanba, strach z napomínania, neschopnosť dôverovať Bohu, neschopnosť prijať nesúhlas, strach z odmietnutia atď.
Ako rozpoznať ovocie v našom živote, aby sme našli tú prvotnú skúsenosť a ako jednať s týmito vecami bude témou v ďalších číslach.
Soňa Jančíková
Môj príbeh: Zahanbená
Chcela by som sa s vami podeliť o skúsenosť, ktorá sa mi stala, keď som bola prváčka. Škola mi pripadala ako veľký, dôležitý svet, čím som sa cítila ešte menšia ako obyčajne. Pani učiteľku som vôbec nepovažovala za druhú mamu, tak ako sa to písalo v šlabikári. Bola som tiché dieťa, hanblivé a v triede som mala iba jednu kamarátku. Prečo? Nevedela som sa akosi zapojiť do triednych naháňačiek cez prestávky, obhadzovať sa peračníkmi alebo si písať perom po rukách čmáranice. Asi som si už vtedy myslela, že mňa by nikto nenaháňal, nehodil mi žiadny peračník, ani by mi nikto nechcel počmárať ruku. Napriek tomu som sa vždy do školy tešila. Mala som svojich spolužiakov rada, aj keď som mala v triede iba nenápadné miesto.
Raz na hodine výtvarnej výchovy sme niečo maľovali, každý vo svojej lavici. Dnes si už nepamätám, čo to bolo. Viem však, že som to chcela namaľovať dobre a tak mi to dlhšie trvalo. Všetci už odovzdali svoj výkres a pani učiteľka čakala iba na mňa. Sedela som vzadu a tak zavolala: „Myslím, že už bude koniec hodiny, dones mi svoj obrázok!“ Odložila som štetec a v tom som si všimla, že sa všetci na mňa pozerajú. Zrazu som bola stredobodom pozornosti, líca mi očerveneli a ako som tak išla pomedzi lavice, všetci videli, ako sa mi trasú ruky.
„No poď rýchlejšie, ty ´trasorítka´,“ zavolala na mňa pani učiteľka a všetci sa začali smiať. Ruky sa mi roztriasli ešte viac a ja som sklopila oči, lebo som vedela, že celá horím. Cesta od mojej lavice ku stolu trvala neskutočne dlho.
Vtedy som si to neuvedomovala, ale do môjho srdca sa vtislo niečo tvrdé a ťažké. Bol to pohľad o mne samej, zaujal vo mne miesto, akoby tam odjakživa patril. Ten pohľad znamenal: „Keď si ťa ľudia všimnú alebo sa na teba pozerajú, si iba na smiech. Vždy ťa vysmejú!“
Viete, tvrdé veci zo srdca sa akosi časom, len tak samé od seba, nevytrácajú. Ten pohľad vo mne jednoducho zostával a ja som tomu úplne uverila. Všetky moje dni, vzťahy a rozhovory prechádzali cez tento pocit zo mňa samej, ako cez nejaký filter.
Teraz mám už 25 rokov a prijala som Boha ako svojho otca. A Boh je dobrý ocko. Poznal toto moje tvrdé miesto v srdci, vedel ako to celé vzniklo a túžil ma z toho uzdraviť. Už dlhšie sa toho Boh vo mne dotýkal a pripravoval ma na to. Raz mi jedna sestra povedala: „Ani nevieš, ako sa príjemne na teba pozerá. Pôsobíš veľmi milo.“ Mňa to veľmi zarazilo, ona nevedela o mojom zážitku z prvej triedy, nevedela, čo si o sebe myslím.
Najprv som jej ani nechcela veriť. Ale večer predtým mi Boh ukázal, že to aká som, ako vyzerám a ako ma vidia ľudia, vymyslel už veľmi dávno a vložil to do mňa vtedy, keď som bola v brušku mojej mamy a tiež, že to vymyslel dobre.
Tak som si pred Ním otvorila srdce, priamo na tom tvrdom mieste a Boh sa toho dotkol. Cestou domov som vyplakala smútok z toho, že som tak dlho verila klamstvu a prijala som svoju novú identitu: Som fajn. :o)
B.
