„Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky; vysloboď ma, veď si spravodlivý. Nakloň ku mne svoj sluch, ponáhľaj sa a zachráň ma. Buď mi skalou útočišťa, opevneným hradom mojej spásy. Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať. Vyvedieš ma z osídla, čo mi nastrojili, lebo ty si moja sila. Do tvojich rúk porúčam svojho ducha; ty si ma vykúpil, Pane, Bože verný.“ (Žalm 31,2-6)
Ak sme zranení alebo v nebezpečenstve, hľadáme miesta útechy a ochrany. Mnohé z nich ale v skutočnosti neposkytujú útechu a ochranu. Sú to miesta, kde sa skrývame pred pravdou. Zvykli sme si utekať na tieto miesta namiesto toho, aby sme hľadali ochranu a útechu u Boha. Z tohto hľadiska sa stali našimi falošnými útočiskami.
Útočisko je miesto, ktoré nám poskytuje úkryt alebo ochranu pred nebezpečenstvom alebo ťažkosťou. Falošné útočisko je vytvorené našou hriešnou prirodzenosťou, kedy sme to my, kto určuje a riadi, kde nájdeme útechu a ochranu. Ide o akékoľvek miesto mimo Boha. Naším jediným útočiskom však má byť Boh sám. Ježiš nedržal svoj život vo svojich rukách, ale mal ho u Boha. Náš strach ale našepkáva, že u Boha nenájdeme to naplnenie, po ktorom túžime a tak sa radšej ukryjeme tam, kde sme si istí, že ochrana príde. Náš strach pochádza z toho, že nepoznáme Boha takého, aký je a nevieme, že On nás tak veľmi miluje, že nás nedokáže odmietnuť, nedokáže nás nemilovať, nedokáže nás odstrčiť od seba, nedokáže nás neobjať – veď On sám je Láska.
Falošné útočisko nás práve oddelí od tejto Lásky, ktorá jediná môže naplniť naše základné potreby.
Útočisko hľadáme, lebo máme potreby. Problémom nie je, že človek má potreby a ani to, že ich chce uspokojiť. Naše potreby sú reálne a z času na čas podnietené Bohom, aby nás k sebe pritiahol bližšie, aby sme mohli zakúsiť to, aký naozaj je a nechali sa Ním milovať. Voči svojim potrebám nemáme zomrieť, ale potrebujeme zomrieť svojim hriešnym spôsobom uspokojovania týchto potrieb mimo Boha. Medzi základné potreby patrí napr.: ochrana, útecha, hodnota, láska, prijatie, zdravie, potreba byť poznaný, vypočutý a potreba po porozumení. Sú to potreby, ktoré ako ľudia budeme hľadať vo svojom živote vždy, či už sme veriaci, alebo nie.
Falošné útočiská a kresťan
U nás kresťanov sa naša hriešna prirodzenosť bude snažiť zamaskovať miesta našich falošných útočísk a dať na ne nálepku Boha. Buď sa snažíme zo všetkých síl a voláme to disciplína, alebo sme v stave bezvýchodiskovosti a voláme to podriadenie sa. Napr. keď už nevieme, čo máme robiť, schováme sa do úkrytu, ktorý sa volá podriadenie sa.
Keď sme v kríze alebo v problémoch, sme pokúšaní unikať do našich falošných útočísk namiesto toho, aby sme to riskli a dôverovali Bohu, že sa s nami v našej kríze stretne. To sa stáva hlavne vtedy, keď sa cítime neistí, nedostatoční, bez ochrany a snažíme sa chrániť samých seba. Kamenné srdce, o ktorom sme už písali, je tiež falošným útočiskom.
Ako zistím, čo je moje falošné útočisko?
Potrebujeme o nich počuť od bratov a sestier, inak nebudeme rásť. Naše útočiská sú návykové, takže si niekedy ťažko uvedomíme, že do nich unikáme. Napríklad jedlo a hudba sú útočiská, o ktorých si môžeme povedať, že na tom nie je nič zlé. Zlé je na tom to, že sa snažíme pod ich strechou potlačiť rôzne nepríjemné pocity, ktoré sú v nás – niekto nás odmietol v práci, nahnevali sme sa a máme výčitky, cítime sa sami, máme pocit, že nám nikto nerozumie – nasadíme slúchadlá alebo sa poriadne najeme a myslíme si, že pocity sú preč. Oni ale v skutočnosti neodišli, len sme ich potlačili, lebo jedlo ani hudba nám nedá to, čo sme v skutočnosti hľadali, keď sme sa zle cítili. Falošným útočiskom môže byť aj hnev. Keď sa hneváme, cítime sa bezpečne – vpíjame do nášho srdca akýsi pocit bezpečia. V skutočnosti sme ale hľadali bezpodmienečné prijatie, porozumenie, pochopenie, objatie, pocit bezpečia atď. Vo falošnom útočisku tieto pocity nikdy nedostaneme. Boh sa bude snažiť, aby nám ukázal na tieto falošné útočiská a zároveň sa pokúsi privinúť si nás k sebe a naplniť to, čo očakávame. Je to proces. Tiež sa nestane zo dňa na deň, že stratíme všetky svoje útočiská, to by sme už potom nehľadali Pána a nešli k Nemu stále bližšie.
Boj v nás nastane vtedy, keď už si začneme uvedomovať, čo je našim falošným útočiskom, do ktorého stále unikáme, ale na druhej strane vieme, že tam nechceme byť, lebo v skutočnosti nedostávame to, čo sme išli do úkrytu hľadať. Odchod do úkrytu sa za celé tie roky, čo tam chodíme, stal návykový. Potrebujeme sa pomaly začať vyberať iným smerom a to k Bohu samému. Keď si aj uvedomíme, že sme opäť vo falošnom úkryte, poďme k Bohu a povedzme mu o tom. Povedzme mu, že sme slabí a dovoľme mu, aby nás vzal do svojich rúk preč z nášho falošného bunkra. Z mojej vlastnej skúsenosti viem, že byť slabý a dovoliť Bohu, aby sa k nám priblížil, býva veľmi ťažké. V našej prirodzenosti totiž stále je (aj na základe našich skúseností) zaslúžiť si prijatie a nedokážeme ho prijať len tak zadarmo.
Uzdravenie
Potrebujem byť uzdravení z vecí, ktoré nám zabraňujú dôverovať Bohu. Keď nájdeme svoje falošné útočiská, potrebujeme Bohu vyznať a činiť pokánie z toho, že sme sa do nich ukrývali. Potreby tu budú, ale potrebujem s nimi ísť priamo k Bohu a žiadať Ho o Jeho spôsob naplnenia tejto potreby.
„Pánova cesta je pevnosťou pre bezúhonného človeka.“ (Príslovia 10,29a)
Potrebujeme dovoliť, aby nás riadil Boh, nie my sami. Potrebujeme sa poddať Jeho milosti, milosrdenstvu a ochrane.
Soňa Jančíková
prevzaté a dopĺňané: Uzdravenie srdca človeka, seminár, Elijah House
Nahlas 7/2009
Môj príbeh: Hudba sa stala mojou skrýšou
Keď som ešte nepoznal Pána, venoval som sa v mojich 15 – 19 rokoch hudbe, predovšetkým metalu. Počúval som hlavne progresívny metal a black metal. Tieto štyri roky som prežíval veľmi ťažko, trpel som depresiami. Mal som veľmi komplikované vzťahy s rodinou a priateľmi. Hudba sa stala mojou skrýšou, mojím malým vyslobodením z reality života.
Vo svojom vnútri som pociťoval obrovskú a veľmi bolestivú prázdnotu, ktorú bolo treba niečím vyplniť. A tak som hodiny a hodiny denne počúval metal. Predstavoval som si pri tom, ako som gitarista a s kapelou hráme piesne, že som dobrý gitarista a ľudia ma obdivujú. Stalo sa to mojím koníčkom, mojím vysneným životom. Vyvolávalo to vo mne super pocity, napĺňalo ma to a bola to jedna z mála vecí, v ktorej som videl zmysel.
Hudba ako black metal má navyše duchovný základ. Nevedel som vtedy, že mám nejaké duchovné potreby, no táto hudba a veci, čo som na základe nej robil, mi ich napĺňali. To, že až po 3 rokoch, odkedy som spoznal Pána, som sa z tohto duchovného vplyvu úplne vymanil, tu nechcem rozpisovať.
Teraz, keď poznám Pána, už nemusím počúvať hudbu, aby som vydržal pri živote. Teraz som s Ním a chcem byť s Ním, tráviť čas s Ním a byť v Jeho objatí. Som rád, že On prišiel do môjho života, stal sa mi Otcom a Záchrancom a On napĺňa všetky moje citové aj duchovné potreby. Dáva môjmu životu iskru a zmysel.
Andrej
Môj príbeh: Zajedala som svoje problémy
Aj ja som mala vo svojom živote problém s falošným útočiskom. Keď som vo svojom vnútri cítila prázdnu dieru alebo som bola veľmi smutná, mala som silný pocit, že keď si niečo zajem, určite sa môj stav zlepší a prázdna diera zmizne. A tak som zajedala svoje problémy a po vykonanom skutku sa pridali ešte aj pocity viny ako, to som nemala robiť, takto budem určite tučná a koľko som toho zase zjedla atď. Raz mi Boh ukázal, že jemu sa to nepáči a týmto konaním sa vlastne idem „vyžalovať“ alebo prosiť o pomoc svojho falošného boha – jedlo. Čo teraz? Vydržím to bez neho? Tak som Bohu povedala, že už nechcem mať viac falošných bohov, že chcem len Jeho samého. Rozhodla som sa, že keď to na mňa príde, najprv budem utekať za Bohom a vyžalujem sa Mu, a keď sa to skutočne už nebude dať vydržať, tak si dám niečo na jedenie.
Raz sa tak aj stalo. Niečo ma veľmi rozladilo a nevedela som to spracovať, preto som sa, mysliac na svoje predsavzatie, začala modliť a rozprávať svoju krivdu Otcovi. No a potom som si išla kúpiť sladkosti. Posadila som sa na lavičku a začala som ich žuvať. Po chvíli prežúvania som si uvedomila, že mi to vôbec nechutí. Odložila som teda zvyšok do tašky a odkráčala som domov. Odvtedy mi už viac nechutí zajedať svoje problémy.
Boh ma teda oslobodil. Stačila len ochota a pokánie.
Miriam
Môj príbeh: Potreboval som ukázať celému svetu, že som to zvládol
Vždy som rád športoval. Rád som behával, hral futbal, basketbal, volejbal, vodné pólo, tancoval. Dokonca som robil často aj také veci ako lozenie bez lana po vysokých skalách a 12-poschodových činžiakoch v Bratislave z vonkajšej strany. Plával som v širokých fínskych jazerách cez búrku a čakal na kŕč do nohy, aby som tam ostal. Chodil som sám po nociach lesmi, len aby som stretol niečo, čoho som sa mohol báť, a keď bolo niekde niečo nebezpečné, tak som tam bol hneď prvý. Hľadal som útočisko v mágii a v okultnom svete, lebo to bolo pre mňa niečo ešte neznáme, niečo, čo som ešte neovládol.
Bavilo ma to. Stále si pamätám, ako som sa cítil. Potreboval som utekať pred sebou samým. Potreboval som to dokázať. Potreboval som vyhrať. Potreboval som ukázať celému svetu, že som to zvládol a že to viem. A až keď som to dokázal, keď som bol prvý, keď som iných pokoril a dokázal viac ako oni, tak som mal pocit, že niečo znamenám. Mal som pocit rešpektu a uznania.
Potom vstúpil do môjho života Boh a ja som pocítil Jeho dokonalú lásku. Dal mi vedieť, že pred Ním nemusím nič dokazovať, na nič sa hrať, nikam utekať. On ma prijíma takého, aký som. On ma miluje takého, aký som. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a Boh začal meniť môj život. Namiesto falošného pocitu, že až keď niečo dokážem, tak budem niečo znamenať, prišiel do môjho života milujúci Otec, ktorý ma prijal s otvoreným náručím.
Maťo
