Naposledy sme z rôznych strán hovorili o vzťahu. O tom, že treba doňho veľa investovať. Keď do vzťahu s partnerom, s partnerkou, s manželkou, s manželom, s deťmi neinvestuješ, tak sa ti to o nejaký čas vráti a ten vzťah bude taký vŕzgavý, nebude napredovať. Do vzťahu musíš veľa investovať. Vzťah sa buduje, stavia. Keď to nerobíš, tak bývaš v chatrči.
Jedna dôležitá vec, že Božie pôsobenie, vzťah, stretnutie s Bohom sa odohráva vo vnútri, nedá sa zachytiť zmyslami. Je to niečo nevysvetliteľné, nevypovedateľné. Nevidíš Boha, necítiš Ho, nenahmatáš Ho, ale v jednej chvíli vieš, že je pri tebe. On prišiel, a ty môžeš povedať – ja som sa stretol s Bohom. Teraz som sa stretol s Ježišom, viem, že je so mnou, a že sa ma dotkol. Nevieš to inak povedať, len zrazu to vieš. Zrazu to nejako vo vnútri, v srdci vieš, že sa to udialo. Ono sa to potom prejavuje aj navonok. Ten vzťah potom prejavíš aj zmyslami.
Hovorili sme o tom preto, že pre kresťana by malo byť normálne vedieť byť pri modlitbe slobodný aj telom. Boh často privádza k spevu, k pohybom, k tancu, k adorácii, ku kľaknutiu, radovaniu sa,… Ale to nie je ten dotyk Boží, to je už ten prejav vzťahu, prejav milosti. Dotyk prichádza len dovnútra, je tvoj, nikto ti ho nemôže zobrať. Je taký zvláštny, taký nevypovedateľný. Nevieš to nejako vysvetliť niekomu inému a on to ani nepochopí. On musí prežiť to, že aj jeho sa dotkne Boh a potom povie: „Áno, teraz viem o čom hovoríš. Aj mňa sa tak dotkol, aj ku mne prišiel.“
Je dobré vyjadrovať svoju vieru ústami nahlas. Aj v modlitbe, hovoriť s Pánom. V srdci veriť, ústami vyznávať. Nepovedať si, že všetko stačí len v mysli, len vnútri; mám so všetkým pokoj, s každým pokoj, viera je taká súkromná vec, tichučká,…
Nie, viera sa prejavuje aj ústami, takisto aj v modlitbe. Máš budovať vzťah s Kristom. To je to najdôležitejšie, jednoducho vstupuješ do vzťahu, a tak pracuj!
Niekoľko bodov :
Iniciatíva k modlitbe prichádza vždy od Krista, od Ježiša, to nie je naša vec, ani naše rozhodnutie. Ten prameň je niekde inde ako v nás. Ježiš nás predchádza. Snaží sa milosťou nás naviesť, ukázať sa a pracovať. Popud k modlitbe je vždy od Ježiša, Ježiš je ten prvý. Ježiš je ten nádherný milenec, ktorý prichádza s iniciatívou.
Vo vzťahu s Ježišom je vždy iniciatíva na Jeho strane (rozdiel oproti vzťahu s partnermi). To neznamená, že On urobí všetko. Tá iniciatíva má určité hranice. Hranice po naše „áno“ alebo „nie“, ale On je ten prvý.
Modlitba je stretnutie dvoch „smädov“. Ježišovho smädu po tebe a tvojho smädu po Ježišovi. Ježiš smädí po tebe, túži a chce sa s tebou stretnúť. Mnohí z nás, keď sa pozrú spätne na svoj život, vedia vystopovať jasné a zreteľné znaky, kedy Ježiš ako keby pribiehal a robil zátarasy: „Teraz tadiaľto, tuto, poď sem.“ Chvíle, kedy sa chce s tebou stretnúť, zreteľné stopy Jeho účinkovania, aby ste mohli byť spolu. Vtedy si tomu možno nerozumel, nevedel, neposlúchol, odmietol, mal si iné lákadlá, ale neskôr vieš, ako sa o teba usiloval. Toto je Ježišov smäd po tebe.
A ty tiež smädíš po uznaní, po láske, po dobre, po šťastí, po naplnení vnútra. Možno aj tak podvedome tušíš, že ti to môže dať Ježiš, možno netušíš a myslíš si, že je veľký suchár, pretože tak ti je predstavovaný už mnoho rokov. Ale naozaj iba On ti to môže dať. A tento tvoj smäd, keď vyústi, hnaný Ježišom (Jeho milosťou), do toho „Áno, chcem Ježišu“, vtedy sa stretnú dva smädy. A vtedy prichádza uhasenie toho smädu, vtedy začína vzťah, vtedy príde to o čom sa nedá veľmi hovoriť, len ty to povieš takými suchými slovami: „Stretol som Ježiša. Ježiš sa ma dotkol.“
K tomu stretnutiu prichádza v srdci. Srdce je niečo nepreskúmateľné, niečo, na čo myseľ nestačí. Niečo, kde sa skrývajú aj hlbiny našej psychiky, možno aj veci, ktoré nevieme pomenovať, možno veci, za ktoré sa hanbíme, ktoré nepredstavíme nikomu. A tá nedostupnosť rozumu je pre nás príjemná, že rozum na to nestačí. Ale tam prichádza Ježiš, do srdca. Jemu ide o srdce. Jemu nestačí intelektuálne poznanie viery. To majú a mali mnohí, mnohí neveriaci, mnohí veriaci, mnohí urážatelia Pána. Viera nemôže byť len intelektuálna. Aj intelektuálna, ale musí zostúpiť do srdca. A tam prichádza Ježiš. Tam sa s tebou stretáva. Je napísané: „Iba Boží Duch vie, čo sa skrýva vnútri ľudského srdca.“ Iba Ježiš vie, a preto je to stretnutie také úžasné, že On dokáže naplniť aj tvoje nevypovedané túžby.
Vstúpiť do modlitby, znamená vstúpiť do zmluvy, povedať svoje „áno“, „vstupujem do tejto zmluvy“. Keď vstupuješ do zmluvy s Ježišom, jednak obrovský nádherný a krásny Ježiš sa zníži k tebe a spraví s tebou zmluvu, ale tú zmluvu On už napísal aj podpísal popredu zo svojej strany. On jednoducho dal všetko a ty len prídeš a dáš svoj podpis – áno, súhlasím s týmto. A buduješ zmluvu.
Dôležitá, veľká vec – ozajstná modlitba – začína až po obrátení, až keď zažiješ Boží dotyk. Poznám jednu starkú, ktorá žije vo viere, je si istá, že je dobrá katolíčka, že sa snaží modliť. Viackrát sme hovorili o tom, že je dobré modliť sa spontánne, z toho, čo vychádza zo srdca. So sebou nosí vešpery, tie sa často modlí, má tam asi 100 obrázkov s modlitbami. Ona to myslí dobre a veľmi úprimne, ona sa ich pomodlí za deň niekoľko krát. Keď sme jej hovorili, že by mohla si niekedy vyskúšať len spontánnu modlitbu, povedala, že to by za chvíľu skončilo, za chvíľu by sa vyrozprávala, za pár minút by bolo po modlitbe, ale že ona sa chce dlhšie modliť.
Tu je ten rozdiel. Mnohí úprimne sa chcú modliť a prežívať krásny vzťah s Ježišom, a do určitej miery ho majú. Oni sú naozaj ľudia modlitby. Ale majú strach zrazu ostať ticho pred Bohom. No a čo, keď ti dôjdu slová. Čo sa stalo? Práve vtedy vchádzaš hlbšie. Vtedy nemáš utiecť, vtedy nemáš zobrať rýchlo Žalmy a začať ich čítať, alebo rýchlo nejakú modlitbu a čítať ju, alebo rýchlo siahnuť po ruženci. To sú dobré modlitby – žalm, ruženec,…, ale to sú opory, to nemá byť útek k tým modlitbám. To máš vtedy, keď si vyprahnutý, keď chceš zakončiť modlitbu, alebo vstúpiť do nej, alebo keď sa spolu modlíme. Ale to nemá byť útek pred krásnym tichom, ktoré nastáva s Bohom. Až vtedy začína modlitba, keď sa ty vyrozprávaš pred Bohom.
Ozajstná modlitba je až tá, keď si nahý pred Bohom. Keby ste vy všetko vedeli o mne, keby ste vedeli o mne to, čo vie Ježiš – ja to pred vami skrývam. Mnohí si to skrývame. Vy to skrývate predo mnou. Keď prídeš k Ježišovi snažíš sa robiť to isté. Môžeš to robiť. Jedna vec je to, že On o tom vie, že pred Ním to neskryješ, druhá, že vyzeráš ako hlupák a tretia, že neprijímaš nežnosť a požehnanie, ktoré prichádza z toho priznania „Takýto som Ježišu. A ešte ti to aj poviem. Mám takéto problémy a toto ma trápi.“ Úprimnosť a nahota. „Vieš Pane toto sa ma dotklo. Nemyslel som si, že to urobíš takto. Nesúhlasím s tým.“ Úprimnosť pred Bohom, vedieť Mu povedať, čo si myslím ja. Aj o tom, čo robím. Ja mám takú skúsenosť, že keď sa na niečo posťažujem: „Pane toto sa mi nepáčilo…“, potom keď si uvedomím, čo bolo, prídem: „Prepáč, Pane, ja som videl zle. To bola moja chyba.“ To bolo častejšie hlavne zo začiatku. Teraz už viem, že keď Boh čosi robí, má to naozaj niečo do seba.
Nemusíme čakať, kým budeme perfektní, aby sme mohli ísť k Ježišovi. Mnohí sme žili v hriechu a nechceli sme prísť k Bohu. Až keď si to dáme do poriadku a budeme dobrí, potom povieme: „Pane príď!“ Nie! Taký, aký si v tejto chvíli, ale s tou zlomenosťou v srdci, že začneš činiť pokánie, že už to nechceš, príď k Pánovi. Povieš: „Pane príď, pozri aký som hrozný!“ Vtedy prichádza k tebe.
Ozajstná modlitba prichádza až po obrátení, pretože až vtedy si ochotný sa učiť. Učiť modliť. My neradi priznávame, že sa nevieme modliť. Treba sa učiť s Ježišom modliť. On ťa bude učiť, bude ti dávať milosť, bez ohľadu na to, čo cítiš. Modlitba nie je o citoch, o pocitoch a o extáze. Modlitba je o vernosti, úprimnosti, o dodržiavaní toho čo mi Boh povedal, o láske, bez ohľadu na pocity. Niekedy ti je fantasticky a ťa to tiahne k modlitbe, ale niekedy sa cítiš vyprahnuto a zle a máš ísť k modlitbe. Má ťa to tiahnuť k modlitbe a neubrať ani sekundu. Byť pri Pánovi. Chvíle prázdnoty, sucha, ticha, púšte sú požehnaním pre tvoj duchovný život. Boh ti v nich dáva veľa.
Prameňom modlitby je Duch Boží a Jeho milosť. Máš piť z týchto prameňov, aby si mohol sa sýtiť modlitbou. Duch Boží sa do teba vlieva a prináša milosť, a to je prameň modlitby. Tam sa môžeš sýtiť. Môžeš prísť k Ježišovi a „piť Ducha Božieho“. Ježiš hovoril: „Kto je smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije a z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To je v evanjeliu podľa Jána a bolo to povedané o Duchu svätom. Môžeš prísť k Ježišovi a piť Ducha. Vtedy budeš spoznávať, čo je to moc, keď na teba zostúpi moc Božia. Keď na teba zostúpi niečo, čo nevieš ani opísať, bázeň. Zrazu vieš, že niečo sa deje, že prichádza Pán do tvojho života, že ti teraz niečo hovorí. Teraz niečo usekáva z tvojho života, že prichádza s autoritou a nehou. Autoritou ako lev a nehou ako baránok. A ty niekedy nevieš, čo máš robiť, tak plačeš.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
