Človek je osoba. Boh je tiež osoba. Osoby majú svoje špecifické vlastnosti. A jeden zo znakov osoby je, že vie a môže rozhodovať o sebe, o svojom vnútri. Preto máme schopnosť, moc zatvoriť svoje vnútro pred niekým, alebo sa pred niekým otvoriť. Pred človekom,ale aj pred Bohom. Zatvoríme sa pred niekým a veľmi si ho nepúšťame. Naopak platí, že v každej situácii existuje moment, kedy sa môžeme viac otvoriť pre Boha, alebo keď sa môžeme pred Ním zatvoriť. Keď sa pred niekým zatvoríš, múdra a korektná osoba sa nebude snažiť dobyť sa do tvojho vnútra. A Boh je múdry. Musíš s Ním spolupracovať. Buď to urobíš, alebo to neurobíš. A to je prvý krok k prijatiu požehnania a Jeho blízkosti.
Boh sa ťa chce v prvom rade dotknúť a zasiahnuť tvoje vnútro. Chce sa dostať do tvojho ducha, do tvojho srdca, tvojho vnútorného človeka. To je Jeho prvoradým cieľom a prvoradou víziou. To, že ti potom dá nejaké dary, alebo že ťa uzdraví, či spôsobí niečo s tvojim zovňajškom, je preňho druhoradou záležitosťou.
Biblia často hovorí o ľudskom vnútri, Starý zákon hovorí o srdci, Pavol používa výraz – vnútorný človek. Naše vnútro je kompletné, je to náš vnútorný človek. Do toho vstupuje Duch Boží, chce sa tam usídliť, to je Jeho chrám. Vždy keď niekam príde Duch Boží, je to ako v podobenstve o rozsievačovi. Duch Boží sa autenticky dotýka, ale zlá pôda nie je pripravená, preto sa často neprejaví ovocie.
Ešte raz zdôrazňujem, že Boh chce zostupovať do tvojho vnútra. Chce niečo vybudovať. Je to vec, ktorá sa dá ťažko popísať. Je to niečo veľmi hlboké, intímne. Jeho vstup sa prejavuje zmenou charakteru. Charakter to je niečo, čo je vo vnútri, čo nesie tvoju pečať. Slovo charakter je odvodené od slova pečať, má rovnaký slovný základ. Pečaťou ľudia potvrdzovali svoje autorstvo a vlastníctvo. Prejavovali to aj navonok. A tak je to aj s nami. Ale Božia práca je, že dá niekomu charizmy. Ty si len Boží správca, to nie je tvoja zásluha. Ty si toho len účastný, spolupracuješ.
Zmena tvojho charakteru môže prísť podľa Božieho plánu, až keď na teba zostúpi Duch Boží. To je Božia pravda. Možno poznáme tie naše sebazaprenia a zmenu charakteru, vyprodukovanú zmenu, ktorá môže byť príťažlivá, ale ktorá dlho nevydrží. Nie je trváca a čo je najdôležitejšie, neprináša radosť. Je to len sledovanie toho, aby som nepadol, aby som sa teraz nenahneval, aby som nevybuchol…
Božie pôsobenie je iné, prináša radosť. Spôsobí radosť z toho, že takto sa nezachovám a radosť prináša sloboda. Sloboda, ktorú prináša Duch Boží , slobodu od hriechu, od zlých vecí, neposlušnosti.
Keď bol Saul vyvolený a pomazaný za kráľa, Samuel mu vopred povedal, čo sa stane. On mu to oznámil, čo sa stane, keď vojde do mesta, že narazí na hlúčik prorokov zostupujúcich z návršia atď. V tom sa ho zmocní Duch Pána a upadne do prorockého stavu a zmení sa na iného muža. Sotva sa Saul obrátil a Samuel odišiel, Boh mu premenil srdce. (1Sam 10) Saul už nebol taký istý. Navonok bol rovnaký, vysoký, veľmi silný, pohľadný, ale už to bol iný Saul.
Podobne o tom hovorí aj Joel v tretej kapitole. Keď na nás bude vyliaty Boží Duch, vtedy budete mať moc, všeličo sa zmení vo vašich životoch.
A keď Peter zvestoval v deň letníc: „Bolesť im prenikla srdce.“ (Sk 2,37) To bolo niečo vo vnútri. Duch Boží, ktorý sa chvíľu predtým vylial, plynul cez Petra a spôsobil im bolesť. Bolesť nad sebou a nad tým, čo sa stalo Ježišovi.
Preto potom povedal: „Čiňte pokánie, dajte sa pokrstiť…“ Na konci je napísané, čo všetko robili: Boli spolu, modlili sa, stretávali sa, dávali si peniaze a boli milí ku všetkému ľudu. Tí ľudia sa zmenili a nezmenil sa len ich zovňajšok. Keď niekto vytrvalo chodí za apoštolmi a počúva ich slovo, neverím, že to robí preto, aby sa zapáčil apoštolom, alebo že bude mať z toho nejaký zisk. Určite sa našli aj výnimky, ale to, ako sa Pánova moc vznášala všade bolo znamením toho, že tí ľudia naozaj čosi mali.
A podobne Samson, začal svoje veľké dielo, až keď ho začal budiť, postrkovať Duch Svätý. Dovtedy to neurobil. Len rástol z Božej priazne. Len potom, keď naňho zostúpil Duch Boží, potom to urobil. Potom bol pripravený a mohol ísť. A podobne Samuel. Keď počúval Héliho a počúval Boha. A potom už vedel, že je to Boh – povedal: „Áno, Pane, Tvoj sluha počúva.“ A výsledok – zaplavila ho Božia milosť, priazeň. Samuel bol známy svojou čistotou charakteru. A to bolo preto, že bol s Bohom.
Na to existuje jediný recept. Keď sa otvoríme, prijmeme Ducha, často sa zmení mnoho vecí naraz. Pretože Boh nás dokáže oslobodiť za sekundu z mnohých hriechov. To je Jeho vec a Jeho pôsobenie na charaktere a na tom nemáš žiadnu zásluhu. Boh chce niečo, čomu sa hovorí poddajnosť. Pretože On chce pracovať na tvojom charaktere a čo je veľmi zaujímavé, nás Boží ľud nazýva hlinou! Hovorí: „Vy ste hlina, ja som hrnčiar. Nikde v Písme nie je človek nazvaný skalou, iba keď Boh hovorí Petrovi, že je skalou, ale to je úplne v inom význame. (prekl. skalka) Skalou je nazvaný iba Pán Jahve, Hospodin a my sme hlinou. Skala je niečo pevné, hlina je niečo, čo má dostať tvar. A preto Boh – skala mení tú hlinu. Na hline je najzaujímavejšie to, že musí byť tvárna, aby bola použiteľná. Preto hrnčiarska hlina nemôže byť zo záhrady, naberieš si trochu hliny, pocapkáš a hráš sa s tým. To musí byť špeciálna hlina, ktorá je mazľavá, tvárna, ktorá vydrží spolu. A preto ty máš byť hlina, ty si hlinená nádoba, ktorú Boh utvoril a môže formovať ako On chce. Jedna je vázou, druhá je panvicou, tretia je hrncom, ale Boh tvorí. Neurobil miliardu váz, aby sa potom nemalo na čom variť. Boh je ten majster, ktorý tvorí túto hlinu, je veľký umelec a tvorí úžasne. A má pred sebou veľký vzor – tým je Ježiš Kristus. On nás stvárňuje do podoby Ježiša Krista. Každý z nás kto je poddajný Duchu je stvárňovaný do podoby Ježiša. A víziou je, že na konci sveta by malo po zemi chodiť niekoľko miliárd Jeho dvojníkov. Každý by sa mal podobať na Ježiša a keď je poddajný, tak Boh ho formuje opatrne, krásne vnútri.
Toto formovanie prebieha mocou Ducha. Keď žiješ pod mocou Ducha, keď prežívaš trvalú prítomnosť Ducha (teraz ale nehovorím o pocitoch), keď prežívaš Jeho moc, vtedy si formovaný. Vtedy sa to deje najrýchlejšie a najlepšie.
Takže najskôr otvorenosť, aby mohol prísť, a potom ochota meniť sa, nechať Boha pôsobiť prítomného nad svojim životom a byť trpezlivý. A ďalšia vec, moc do toho Bohu nehovoriť. Lebo každý z nás chce prísť za Ním a povedať Mu, ako to má robiť. Poviem vám jeden vtip. Hneď po stvorení sa Boh kochá nad všetkými svojimi stvoreniami. Diabol sa pri Ňom zastaví a hovorí: „Dobre, dobre, celkom sa ti to podarilo. Už by to chcelo len trošku zreorganizovať a bude to perfektné.“ Nám sa občas stáva niečo podobné. Tak vás vyzývam na trpezlivosť, pretože Boh vie, kedy má robiť a vie aj čo má robiť.
Iné je, keby si nebol otvorený, ale vzpurný, tak hľadaj vinu aj niekde inde a nemusíš byť trpezlivý, buď netrpezlivý so svojim správaním alebo so svojou neotvorenosťou. Ale ak sa naozaj necháš premieňať Bohom, tak buď trpezlivý, pretože On je umelec. On vie, kedy má džbán vytiahnuť. A to, čo chce v nás Boh vidieť, ten charakter, vnútornú zmenu, sa niekedy nazýva aj ovocie.
V liste Galaťanom je to nazvané ovocie Ducha, ale na iných miestach aj ako ovocie trpezlivosti, viery, ovocie dobrého života. Gréčtina má tiež niekoľko slov na ovocie, ale jedno slovo je používané najčastejšie a takmer vždy iba v tejto veci. Hovorí o tom, že ide o niečo, čo vyprodukuje iba živý organizmus. Keď si duchovne mŕtvy, nevyprodukuješ vôbec nič, žiadne ovocie. Dokážeš možno urobiť nejakú prácu pre Boha, ale nenesieš ovocie, pretože ako môže suchá ratolesť na viniči niesť nejaké hrozno? Ale ratolesť, cez ktorú prúdi miazga, prináša nádherné ovocie. A tak je to aj s tebou. Musíš byť živý organizmus a život prichádza iba od Pána života, od Darcu života, a potom na tebe bude rásť ovocie.
A ešte jedna dôležitá vec s týmto podobenstvom. Ovocie je iba živý organizmus a o živý organizmus sa treba starať. Keď chceš mať dobrý strom, musíš ho hnojiť, okopávať, polievať… Tak je to aj s nami.
Ďalšia vec je prostredie, v ktorom máš prinášať ovocie, alebo v ktorom rastieš. Je to veľmi dôležitý aspekt pre tvoje formovanie. Napríklad moja staršia dcérka je úžasné dieťa, som z nej úplne nadšený. Je milá, poslušná, starostlivá, má dobré srdce, dala by aj posledné. Skrátka je slušne vychovaná. Odišla na 4 dni k starým rodičom, kde sa stretla so svojim bratrancom skoro rovnako starým. Manželka tam bola s ňou. Keď som sa po tých štyroch dňoch vrátil pre nich (pripravoval som byt, pretože o chvíľu sa mal narodiť malý súrodenec), bolo v jej správaní vidieť veľkú zmenu. Od bratranca odpozerala veci, ktoré predtým nerobila, a tak kričala, hádzala veci, začala šušlať, no jednoducho naša dvojročná výchova bola ohrozená. A trvalo dosť dlho, kým to prišlo do normálnych koľají.
Niečo podobné sa deje aj nám. Dostaneme od Boha dobrú výchovu, formovanie, a potom sami, svojim rozhodnutím začneme vchádzať do prostredia, ktoré ničí naše ovocie a ktoré ničí ten náš tvar. Prostredie začne na teba vplývať a povieš si: „Prečo práve ja by som mal takáto váza. Budem niečo iné, dám si privyrobiť jedno ucho tuto.“ A stratí sa to, čo si mal. Budeš deformovaný. V zlom prostredí a na nesprávnom mieste budeš naberať zlé veci. Budeš ich naberať oveľa rýchlejšie ako tie dobré. Moja dcérka neodpozorovala nič dobrého. Nie žeby bratranec bol nejaký kaskadér, že by robil iba zlé veci, ale ona nabrala iba zlé. A často sa to deje aj nám. Ty si zodpovedný za to, kde sa vyberieš. Akú partiu, priateľov si vyberieš, kde sa s nimi budeš stretávať. Za to nemôže Boh. Keď sa ty rozhodneš, že budeš patriť do partie narkomanov, lebo tam ti je dobre, tak nečakaj, že tam budeš rásť a prinášať ovocie. Alebo keď sa dáš medzi zlodejov, alebo partiu svetákov, ty dobre vieš, že prestaneš prinášať ovocie.
Zmena charakteru sa má týkať predovšetkým vnútorných vecí a najviac mysle. To znamená zmýšľania, pohľadov na veci, názorov, a potom všetkých vecí života. Tvojho pohľadu a ovocia v tvojej reči, sexualite, zarábaní peňazí, v pohľade na peniaze, v tvojom dávaní peňazí, v tvojej láskavosti, pravdovravnosti… Boh zachádza hlbšie a hlbšie a tvaruje do detailov.
A zvlášť chcem hovoriť o mysli. Často si vytvoríme predstavy a hlavne ich považujeme za správne. Keď to niekto vidí inak, nie sme ochotní ich zmeniť. To by som ešte bral. Nemám meniť svoj názor podľa čohokoľvek, čo mi kto povie. Ale často nám niečo hovorí Boh. Priamo, nie cez druhých. Priamo cítiš, čo máš robiť, čo nie je dobré a vtedy musíš podriadiť svoje zmýšľanie, svoj názor, pretože keď to neurobíš, začneš sa deformovať v jednej oblasti. A ten celok už nebude taký, ako má byť.
Jeden z takýchto názorov, ktoré sú v Biblii. Peter povedal, alebo si myslel, možno išlo o všeobecné presvedčenie, že sa nebudú krstiť pohania, že k pohanom sa nepôjde. Božiemu Duchu dalo dosť veľkú prácu, aby ho presvedčil. Ale Peter potom poslúchol. Povedal: „Dobre.“ aj keď vedel, že bude znášať veľa útokov. A naozaj, keď sa vrátil od Kornélia, hneď sa okolo neho všetci zhŕkli a pýtali sa, čo to malo znamenať: „Ako to, že si bol u pohanov? Nevieš, že takýto je náš názor na vec?“ Postupne musel vysvetľovať, že to bola Božia ruka. Aj v tebe bude Boh hovoriť, keď si ochotný počúvať a ochotný zmeniť svoj názor. Bude ti vysvetľovať veci a bude ti ukazovať, aký má na to názor.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
