Jedna z vecí, ktorá mi dnes počas chvál chodila po rozume je, čo všetko robí Duch Boží, za čím všetkým stojí? Za pokojnou adoráciou v kostole, za modlitbou pustovníkov, ale aj za takýmito chválami a jašením, za dôstojným slávením Eucharistie, ale aj za vyskakovaním a hraním na gitare… Toto všetko dokáže spôsobiť a Jeho pôsobenie je rozmanité. Je za tým a Jemu naozaj nevadí, že raz to je tak a inokedy onak. To ma skutočne veľmi teší a chcem povzbudiť aj vás, že Boh od nás niekedy chce, alebo nás vedie k možno nezvyčajným veciam, ktoré sme predtým nepoznali, alebo ktoré sa nám niekedy zdajú čudné. Ale jednoducho je to On a v Písme je napísané, že „veje, ako chce, a veje, kam chce a robí, čo chce.“ A keď to Boží ľud akceptuje a podriaďuje sa, zažíva požehnanie. Keď sa rozčuľuje a búri, nezažíva požehnanie.
Keď som sa modlil a pýtal Pána, o čom mám hovoriť v dnešný deň, stále mi chodilo po rozume slovo ochabnutosť a skleslosť. Všímam si, že je to medzi nami veľmi rozšírené. Často sa nechávame na ceste za Pánom znechutiť, ochabneme, postupne “zvlažnievame”, alebo sa dokonca ešte naštveme a sme plní horkosti, a čokoľvek rýchlo zanecháme. Už som to hovoril aj cez chvály, že takúto ochabnutosť a postupne až odpadnutie dokáže spôsobiť aj démon, a jeden taký špeciálny, je Duch rušenia sľubov. Postupne ťa privedie k takej apatii, chladu a nezáujmu, až začneš úplne strácať kontakt s Bohom, na všetko sa naštveš a potom sa už rozhoduješ podľa seba. Poznali to aj v celej kresťanskej tradícii. Mnísi hovoria o démonovi nezáujmu, vyprahnutosti, že počas modlitby je ti absolútne všetko jedno. A veľmi sa proti týmto veciam a tomuto duchu modlili, lebo naozaj dokázal spôsobiť ochladnutie celej komunity alebo odchod jednotlivých členov.
Zaujalo ma, že vždy je stav ochabnutosti, alebo Sv. písmo hovorí o ”zomdlenosti”, sprevádzaný sklamaním. Ako keby si bol úplne mdlý, nemastný, neslaný, vlažný. Začínaš byť sklamaný, či už zo svojej osobnej svätosti, či skôr nesvätosti, alebo z ľudí okolo seba, alebo zo svojej služby Pánovi, zo svojej rodiny… Toto sklamanie začína prinášať stratu nasadenosti. To je prvá vec, prestaneš byť nasadený pre Boha. Prestaneš byť horlivý. Začneš jednoducho uberať zo svojho razantného nástupu a potom prichádza malomyseľnosť. Takže sklamanie, strata horlivosti a nasadenosti a potom malomyseľnosť /veď aj tak to už nemá žiaden význam/. A nakoniec úplná ochabnutosť, nečinnosť, neschopnosť niečo robiť. Naozaj sa to deje veľmi často aj medzi nami. Niekedy po službe, po dôležitých a veľkých veciach v našom živote príde takéto ochabnutie, či ochladnutie. Sprevádza to aj strata ostražitosti. Už nie si taký ostražitý na zlé veci a nie si citlivý na Boží hlas. Čomu to možno pripísať? Rozmýšľal som nad tým, pýtal som sa Boha a študoval. Možno to pripísať trom veciam:
(1) Je to záležitosť, ktorá sa mnohokrát ani netýka duchovných vecí, ale týka sa normálneho fyzického prirodzeného sveta. A to, že nemáš dobré informácie. Často svoj momentálny dojem vydávaš za pravdu a môže sa ti potom stať, že si sklamaný zo svojich spolubratov, spolusestier v spoločenstve, v Cirkvi… Alebo si sklamaný zo služby, alebo máš zlé informácie o ovocí svojej služby /že to nemá žiaden význam, ovocie, že veci, ktoré hovoríš, padajú do prázdna/. Alebo, že to, čo si niekomu hovoril, bolo zbytočné. Častokrát je to len zlá informácia alebo nedostatok spätnej väzby. Potom často odpadávaš zbytočne, lebo to naozaj nie je pravda, môžeš niekoho obviňovať nespravodlivo, lebo si mal zlé informácie a jednáš na základe nepravdy a potom pôsobíš nepravdivo.
(2) Nepozeráš sa správnym smerom. Pozeráš sa na nesprávne veci vo svojom živote. A Písmo hovorí, že máme vytrvalo bežať v závode, ktorým ideme, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa našej viery. A na iných miestach je tiež často hovorené, že máme hľadať Jeho tvár, pozerať sa na Neho, hľadať najskôr Jeho kráľovstvo a Jeho spravodlivosť. Často sa zameriavame na iné veci. Buď na svoje osobné pády a zlyhania alebo na nezhody s bratmi a sestrami v spoločenstve, v Cirkvi, v službe. Alebo sa pozeráme na svoje problémy, ťažkosti a nedostatok lásky, prijatia, odpustenia, peňazí a čohokoľvek ostatného. Tým klesá naša viera a prichádzajú veci, o ktorých som hovoril – vlažnosť, sklamanie, zúfalstvo, beznádej. Teda, je dôležité nepozerať sa na ľudí okolo seba, ako kráčajú oni, ako sú svätí a ako sa darí im, ale pozerať sa na Boha. Nepozerať na okolnosti, že všetko je stratené, všetko vyzerá tak zle a už nič z toho nebude. Toto ti Písmo nehovorí. Písmo ti hovorí, že sa máš pozerať na Ježiša. Toto je tvoj život: pozerať sa na Ježiša a kráčať, kadiaľ ide On.
(3) Ďalšia vec, spojená s druhou, je viera. Musíš mať vieru. Keď pozeráš na Ježiša a kráčaš za Ním, rastie tvoja viera. To znamená viera v Ježiša, v Jeho moc a v Jeho pôsobenie. Nie je to viera v naše scenáre, ktoré už dopredu máme, ani v naše veci, ktoré sme prežili predtým, ani negatívna viera, že zase to dopadne zle alebo nič z toho nebude. Alebo len tie naše vychodené chodníčky, že predtým to robil Pán takto, tak zrejme aj teraz to bude robiť takto, a keď to teraz nerobí takto, tak sa robí niečo zlé a môžeme to rovno zabaliť. Písmo hovorí, že stojíme vierou a nie nazeraním. My tie veci dopredu nevidíme. Nemôžeme sa spoľahnúť na skutočnosť, ktorá bude potom, ani na tú, ktorú momentálne prežívame. To by bolo nazeranie. To by bolo presvedčenie sa o tom, čo je. Ale Boží ľud stojí vierou a žije vierou, žije vo viere. Preto potrebuješ mať vieru, a nie neveru. Lebo keď nemáš vieru v Pána, ale len poznanie o Ňom, vieru v Jeho život, v Jeho prítomnosť pri tebe a v Jeho konanie, tak máš iba intelektuálne poznanie, a to je zbytočné. Dokonca niekedy skôr na príťaž. Lebo vieš, že Boh je dobrý, starostlivý, zomrel za teba a tak ďalej, ale tvoja skutočná viera, ktorá nezávisí len od intelektu, ti hovorí, že aj tak sa Boh o teba nestará. Aj keď je dobrý, aj tak ti nepomáha, prečo neurobil toto a prečo neurobil hento… A prečo to robí takto. Vo svojej službe som už stretol desiatky ľudí, ktorý začali nenávidieť Boha. „Aktívni kresťania”, ktorí skončili v nenávisti voči Bohu. Lebo spočiatku to bolo také pekné, vykročili za Ním a Boh spôsobil v ich živote veľa vecí. Ale potom si predstavovali život podľa seba. A keď sa to nedialo podľa nimi vytvorených plánov, začali byť postupne sklamaní, potom sa začali hnevať a v ich živote začal naozaj rásť koreň horkosti na všetko dookola, no najviac na Boha. Začali Mu nadávať, potom sa začali od Neho odvracať a nenávidieť Ho, lebo nekonal podľa ich plánov a chúťok.
Takže ešte raz. V tvojom živote môže nastať zvláštna ochabnutosť a zomdletosť, ktorá začína sklamaním a pokračuje stratou horlivosti a nasadenia tvojho duchovného života a služby. Končí v malomyseľnosti, zatrpknutosti, v hneve na ostatných a výsledkom je mdlosť tvojho života. Si mdlý, vlažný, nechutný v tom slova zmysle, že nechutíš ostatným ako príklad svätosti a života s Bohom. A často je to spôsobené tým, že v prirodzenej rovine nemáš dosť informácií a v nadprirodzenej, že sa nepozeráš správnym smerom, ako ti určuje Boh a Božie slovo. Alebo sa aj snažíš pozerať správnym smerom, na Ježiša, ale nemáš vieru v to, že On je živý a má moc, a že naozaj má všetko v rukách. A to je viera. Nielen pozerať Naňho, ale naozaj prežívať, že ťa zachránil, že má moc a prežívať, že ťa volá a že chce byť s tebou.
Nesmieš mať vytvorené scenáre a držať sa týchto scenárov, či už negatívnych alebo pozitívnych. Teraz nehovorím o vízii, ktorú dáva Boh, teraz hovorím o našich scenároch, ako má Boh vyriešiť túto situáciu, ako sa má postarať o moju sestru, aby sa vydala, ako sa má postarať o môjho bratranca, ktorý je chorý. Bohu nehovoríme čo má, alebo nemá robiť, ale žiť s Ním a počúvať Ho.
Ako sa však vyhnúť malomyseľnosti a ochabnutým kolenám? Písmo hovorí: „Upevňujte ruky sklesnuté, posilňujte podlomené kolená! Povedzte malomyseľným: ”Vzchopte sa, nebojte sa, hľa, váš Boh” (Iz 35,3-4). Keď sa na to pozrieme, sú tu popísané tri veci a prvá je, že máme sklesnuté alebo zomdleté ruky. To isté slovo „zomdlené“, ktoré bolo použité aj v prípade, keď bojovali Izraelčania proti Amorejčanom. Mojžiš sa modlil na vrchu a mal zdvihnuté ruky. Keď mal zdvihnuté ruky a modlil sa, Izrael vyhrával. Lenže nie je ľahké držať zdvihnuté ruky niekoľko hodín. Tak aj silný chlap ako Mojžiš už nevládal ruky udržať a klesali mu. Preto prišiel Áron ešte s jedným bratom a podopreli mu ruky. A Izrael vyhrával. V gréckom preklade sv. Písma, v Septuaginte, je použité to isté slovo, ktoré je použité tu a potom je použité aj v Novom zákone: „Tie ochabnuté ruky bez sily, ktoré klesajú, zdvihnite“ (Hebr 12,12). Pozdvihnime tie zomdleté ruky, posilnime ich, držme ich. Zaujímavé je, že to Písmo vzťahuje na modlitbu. Posilňujme tých, ktorí sú zomdletí, modlitbou. Jednak ich posilňujme k modlitbe a jednak ich posilňujme modlitbou. Klesajúce kolená zmocnite, dodajte im moc.
Prvá oblasť sa týka modlitby, hovorenia a zdvihnutých rúk, druhá sa týka kráčania. Nohy, kolená kráčajte, zmocnite klesajúce kolená. V origináli je napísané doslova: „kolená, ktoré nemajú silu udržať“. Posilnite ich, zmocnite ich, dajte im moc do nôh. To je moc do kráčania. Takže človek, ktorý je zomdletý, sa má modliť a má ďalej kráčať verne a vytrvalo. A tretia vec je: Povedzte tým, ktorí sú bojazlivého srdca, buďte silní, nebojte sa.
Tretia sa týka, ako je v tomto verši napísané, srdca. Ale v liste 1Sol 5 kapitole, je spomínané, že máme povzbudzovať malomyseľných. Malomyseľných, tých, ktorí klesajú na mysli, ktorí si začínajú zúfať, a v tom istom verši: bojazlivého srdca. Srdce a myseľ, ktoré sú bojazlivé, malomyseľné, úzkostlivé, tie treba povzbudzovať Božím slovom. A ja sa teším, lebo Braňo Letko nevedel, čo budem hovoriť, a on vás tu 10 minút povzbudzoval, ak ste si všimli, a hovoril vám do života dobré veci. A toto je vec, ktorá platí na malomyseľnosť a bojazlivé srdce. Takže ruky, ktoré klesajú, tie máme posilovať. Kolená, ktoré nemajú silu, tým máme dodať moc a máme kráčať za Pánom. Mysli, ktorá je malomyseľná, ktorá si zúfa, ktorá neverí a ktorá by všetko najradšej hneď nechala, tej máme hovoriť: „Buď silná, neboj sa, ver v Pána.“ Takže tieto tri veci máme robiť: posilňovať, dodávať moc a kráčať a tretia je – povzbudzovať. Ale nie povzbudzovať tým klasickým svetským spôsobom: „Ale neboj sa, to bude dobré, však nejako to dopadne, niečo sa s tým už udeje, nejako sa to vykľuje.” Treba posilňovať Božím slovom, posilňovať Božími zasľúbeniami a posilňovať Božou prítomnosťou. Lebo my máme viac ako len svetské spôsoby a spoliehanie sa na náhody a okolnosti. Povzbudzovať Božím slovom. Boh hovorí: „Neboj sa!” Podobne sa píše v Liste Hebr 12 kapitole, ktorá sa týka aj Božej výchovy. Niekedy na nás Boh dopustí veci, ktoré sú ťažké, ktoré ťažko znášame. Je to Jeho výchova. „Pravda,každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná, neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorí ňou boli vychovaní.“ (Hebr 12,11) A ďalší verš: „Preto posilnite opustené ruky a zomdlené kolená vzpriamte.“ Niekedy Boh na teba dopustí veci, z ktorých by si mohol klesať na mysli, napríklad si sklamaný, že sa ti zle vedie, alebo sa nesplní niečo, čo si chcel.
To je spôsob Božej výchovy. Aj vtedy máme posmeľovať a posilňovať ľudí, ktorí sú vychovávaní takýmto spôsobom. V Liste Židom, je ďalej napísaná prvá dôležitá vec, ktorou máme kráčať v tejto udatnosti a nemalomyseľnosti, nezlomenosti, netrasení sa, ale ešte predtým hovorí o našom živote: „A usilujte sa mať pokoj so všetkými a posvätenie, bez ktorého nikto neuvidí Pána.” Máš pracovať na svojom živote bez ohľadu na okolnosti. Posvätenie a pokoj so všetkými. Budovať pokoj so všetkými, aj keď je to niekedy ťažké a možno ti naozaj ublížili. Máš odpúšťať, milovať, kráčať, spolupracovať. A teraz hlavne: „Dozerajúc, aby niekto postupne neodpadal od Božej milosti a aby v ňom nevyrástol nejaký koreň horkosti a nenarobil nepokoje a trápenia, a aby ním neboli poškvrnení mnohí.”
Koreň horkosti je zvláštna vec, ktorá v nás potom pracuje a vyvolá stav absolútnej malomyseľnosti, vlažnosti a nechuti do všetkého. Pocit horkosti, ako je tu napísané, má tendenciu rásť. On rastie. Stačí jeden človek v komunite, v spoločenstve, medzi priateľmi, ktorý si len pustí takýto koreň horkosti, nezáleží, či mu ublížili, neublížili, je v práve, nepráve, no začína živiť v sebe horkosť, a to má dopad na celé spoločenstvo. Lebo koreň horkosti ľahko vyrastie a spôsobí veľa nepokoja a trápenia. A preto máme dozerať, pozerať navzájom na seba a mať jeden o druhého záujem, aby nikto neodchádzal od milosti. A preto je dôležité, kto sme, čo sme a čo nám dáva Kristus, aby sme pozerali na Neho. Na konci tejto kapitoly je napísané: „Preto keď prijímame nepohnuteľné kráľovstvo, buďme vďační a s vďakou sväto slúžme, páčiac sa Bohu s úctou a bázňou pred Ním.” Dôležité je, že keď kráčaš za Bohom, nech sa deje v tvojom živote čokoľvek, máš Mu byť vďačný, lebo si prijal od Neho nepohnuteľné kráľovstvo, zvláštnu vec. To je prvá obrana proti horkosti, malomyseľnosti a sklamaniu. Buď vďačný. Písmo hovorí: vo všetkom ďakujme. V akejkoľvek situácii sme, ďakujme Bohu. Keď už nie za situáciu, ktorá sa nám zdá ťažká, tak za to, že nás vykúpil, že nás miluje, že sa o nás stará a že nás má rád. Buďme vďační a s touto vďakou aj slúžme Bohu tak, aby sme sa mu páčili. Ďalšia vec, ktorá s tým súvisí, je trpezlivosť. Písmo hovorí v Prísloviach, že je lepšie byť trpezlivým ako udatným hrdinom. Lebo udatný hrdina to niekedy môže zabaliť. Vybojuje 2-3 víťazné boje a nechá to tak. Lepšie je byť trpezlivým. Na niektoré veci má dosť času. Možno by si ich chcel skôr, ale musíš sa spoľahnúť na Neho, že je múdrejší. Preto máš byť trpezlivý. A trpezlivosť je ovocie Ducha Svätého (Gal 5). Boh to dokáže v tebe vybudovať, keď za Ním dokážeš kráčať. Máš byť trpezlivý.
Máš byť horlivý. Keď Ježiš horlil za Otcov dom, tak apoštoli si spomenuli, že v Písme je napísané: „Horlivosť za tvoj dom ma stravuje.” Je to niečo, čo ma páli vnútri, čo ma ženie, a preto jedna z dôležitých vecí, ktorú nesmieš opustiť, je horlivosť. Nech by sa dialo čokoľvek, máš zostať rovnako horlivý. Či sú výsledky, či nie sú výsledky. Keď vieš, že si na Božom mieste, máš byť stále horlivý, lebo sa ti môže stať, že ti potom Pán povie, ako je v Zjavení napísané: „Poznám tvoje skutky, že nie si ani horúci, ani studený, si nechutný, už-už ťa vypľúvam z úst.”(Zjv 3,15) Stráž si svoju horlivosť a zvlášť nasadenie za Pána. Lebo keď ho začínaš strácať, tak naozaj sa v tvojom živote niečo deje. Je to taká kontrolka. Strácaš horlivosť, niečo sa deje a musíš vedieť čo. Či hriech alebo či už naozaj vyrástol koreň horkosti, došla ti trpezlivosť. Musíš byť horlivý a bedlivý, a nedať si ju zobrať. Musíš byť ako Ježiš. Buď horlivý v službe Otcovi. Keď máš byť niečím stravovaný, tak buď stravovaný ako Pavol. Nedal sa zastaviť pred ničím. Bol horlivý, kameňovali ho a v Písme je napísané, že za chvíľu sa oprášil, akoby sa mu nič nestalo, vrátil sa do mesta a ohlasoval Evanjelium ďalej. Ten chlap bol nezastaviteľný. Až keď mu uťali hlavu, to zabralo. Ale nezabralo to celkom, lebo je teraz horlivý v nebi, a ešte horlivejší ako bol na zemi, takže je naozaj nezastaviteľný. A tá posledná vec, ktorá s tým všetkým súvisí, je: prijímaj povzbudenia, buď otvorený na povzbudenia Božie. Nechaj sa povzbudzovať Božím slovom, Božím proroctvom. Príď na miesta, kde si povzbudzovaný Bohom, aby naozaj bola povzbudzovaná tvoja vďačnosť, trpezlivosť a horlivosť. A Boh skutočne bude robiť veľké veci, no hlavne zmizne tvoja ochabnutosť. Keď sa ti zdá, že si ochabnutý a mdlý, vykroč, zdvihni svoje ruky v modlitbe, posilni kolená, kráčaj a nechaj sa povzbudzovať.
Mňa ešte napadlo také pekné slovo z Písma: „Ale tí, ktorí dúfajú v Pána, nadobúdajú novej sily. Vznášajú sa na perutiach ako orly, bežia a neomdlievajú, chodia a neustávajú.” (Iz 40,31) Božie slovo do nášho života. Tí, ktorí sa spoliehajú na Pána, nadobúdajú nové sily, aj keď sú unavení. Prichádza nová sila, vznášajú sa ako na perutiach orla, idú s ľahkosťou, vysoko, rýchlo, elegantne. Bežia a neomdlievajú, neunavujú sa, chodia a neustávajú, nemusia odpočívať, nemusia niekde klesnúť.
A ešte taká zaujímavá poznámka. Grécke slovo, ktoré vyjadruje zomdletosť a „neschopnosť mať sily”, nemať síl, možno čítať aj ako „nie sú schopní stáť“, ako zápor: nestojaci. A v Ef 6,11-14 je taký zvláštny verš, kde je trikrát napísané stáť. Je tam napísané: „Oblečte si plnú Božiu zbroj, aby ste mohli stáť a všetko prekonať a obstáť.“ A druhá vec je znova o státí. Takže stojme, a keď zomdlievame, posilnime svoje ruky k modlitbe, posilnime svoje kolená a kráčajme, aj keď sme unavení a nechajme sa povzbudzovať, nechajme premieňať našu myseľ Božím slovom a kráčajme vo viere.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo Martindom
