Ako nás Boh vedie – Spoločenstvo Martindom

Ako nás Boh vedie? Toto kázanie, alebo prednáška je postavená špeciálne pre ľudí, ktorí práve našli Pána. Je to vlastne kázanie z 11. týždňa kurzu alfa pre neveriacich (predpokladá sa, že v tomto týždni, sú už väčšina z nich veriaci).

Určite sa každý z nás musí v živote raz rozhodnúť. Príde nejaká chvíľa rozdelenia, rozhodnutia, kedy sa musíme zastaviť a rozhodnúť sa kadiaľ pôjdeme ďalej. Či sa to už týka vzťahov alebo niečoho v manželstve alebo detí, využitia času alebo čohokoľvek, čo tam skrátka máme. Je to miesto, a nemôžeme sa z neho pohnúť ďalej bez toho, aby sme si nevybrali, ktorou cestou pôjdeme. Niektoré z tých rozhodnutí sú zásadné a niektoré sú zase menej dôležité. Určite nebudeme miešať rozhodnutie o výbere partnera s rozhodnutím, ktorý kanál budeme večer pozerať v TV. A takisto, aj spôsob, ktorým sa pýtame: ”Pane, kde stojíš ty, na ktorej strane?”, bude znieť inak a inak naliehavo sa budeme modliť. Potrebujeme v tom Božiu pomoc, aby sme sa vedeli rozhodnúť a pohnúť sa ďalej z miesta. Vedenie prichádza od Boha na základe vzťahu, ktorý s ním máme.

Na základe toho, že sme s ním, že ho poznáme, nám Boh zasľubuje, že povedie každého jedného, ktorý s ním chodí. Hovorí: ”Dám ti prezieravosť a ukážem ti cestu, ktorou pôjdeš” (Ž 32,8). Ježiš zasľubuje, že svojich nasledovníkov povedie: ”On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich a ovce ho nasledujú, pretože poznajú jeho hlas” (Jn 10,3-4) Ježiš túži po tom, aby sme poznali jeho vôľu, aby sme vedeli, čo chce, aký je jeho charakter (Kol 1,9 a Ef 5,17). Ide mu o každého z nás jednotlivo. Pozná každého z nás po mene, miluje nás a chce nám hovoriť, čo by sme mali robiť, čo by sme mali robiť so svojim životom, s našimi rozhodnutiami. V maličkostiach aj vo veľkých veciach. Boh má pre nás určený plán a vieme, že ten plán je dobrý. V Ef 2,10, kde je napísané: ”Boli sme stvorení na to, aby sme robili dobré skutky, ktoré už on dopredu pre nás pripravil.”

Aby sme jednoducho len brali tie dobré skutky, a zbierali ich, tie ktoré sú už dopredu pripravené. „Nie som si istý“, hovoria niektorí ľudia, „či vlastne chcem vedieť Božiu vôľu pre svoj život, či ju chcem poznať.“ Niektorí sa pýtajú, či ovocie, to čo mi pripravil, či je dobré. Vládne v nás neistota. Tak isto aj kolegovia, keď sa rozprávame, hovoria: ”Vieš, ja som síce pokrstený, ale veľmi to nepreháňam. Náhodou by ma Boh poslal tam, kam nechcem ísť.” To je to, že nepoznáme Boží charakter, nepoznáme jeho meno, jeho srdce pre nás. Nemusíme sa báť, pretože Boh nás miluje. Boh túži po tom, aby náš život bol dobrý. Pavol hovorí, že Božia vôľa pre náš život je dobrá, prijateľná a dokonalá (Rim 12,2). A cez proroka Jeremiáša (Jer 29,11) Boh hovoril toto: ”To, čo ja s vami zamýšľam poznám iba ja sám, hovorí Boh Hospodin. Sú to myšlienky o pokoji, nie o zle. Chcem vám dať nádej do budúcnosti.” Jeho slová vlastne znamenajú: ”Čo nevidíte, že mám s vašim životom tie najlepšie úmysly? Že som pripravil to najlepšie pre vás? Pripravil som vám niečo nádherné!” Božie srdce vždy plakalo, keď Boh videl, do akej chudoby sa jeho ľud dostal. Preto, že sa neriadil jeho vlastnými úmyslami, vecami, ktoré preňho pripravil. Často sa stretávame s ľuďmi, ktorých život je úplný zmätok: rozbitý, rozháraný, prevrátený úplne na ruby. A keď sa potom tí ľudia stanú kresťanmi, ja som často počul ľudí hovoriť: ”Prečo si neprišiel už pred 25 rokmi, môj život už 25 rokov mohol byť úplne iný! To mi hovoril jeden 49 ročný podnikateľ, ktorý spoznal Pána. Hovoril: ”Už 25 rokov som mohol žiť vo svojom manželstve úplne inak ako žijem.” A mnohokrát i vidieť, ako Boh vyvádza ľudí z toho zmätku, v ktorom žijú. A vyvedie ich úplne von. Boží plán pre náš život existuje a my, keď ho potrebujeme poznať, tak sa na neho musíme pýtať. Jednoducho Boh varuje boží ľud x-krát, v starom aj v novom zákone, aby nerobil nič bez opýtania sa, aby sa najprv spýtal, aby si to zvážil. Stalo sa mnoho situácií, kde sa Izraeliti nepýtali a dopadli dosť škaredo. Napr. na púšti jedného dňa prišli k nim istí veľvyslanci a vraveli: ”Uzavrite s nami mier. My sme ľud, ktorý býva ďaleko odtiaľto. Pozrite, naše mechy na vodu máme dopraskané, pozrite, akí sme celí zaprášení (oni sa tak schválne obliekli) a Jozue tak na nich pozerá a hovorí – ”Tak títo fakt bývajú ďaleko. Dobre, tuto podpíšte mier.” Na druhý deň vytiahli do boja, a to bol ten ľud. Nepýtali sa Pána, nepýtali sa, kde bývajú, nehľadali jeho vôľu a doplatili na to. Izaiáš (Iz 30,1-2) hovorí toto: ”Beda, tvrdohlaví synovia. Robíte zámery, ale nie moje. Zostupujete do Egypta, ale mojich úst ste sa nepýtali.” Tým najväčším príkladom poslušnosti Otcovi bol Ježiš. Keď si všimnete Nový zákon, Ježiš nikdy neurobil nič bez toho, aby to neurobil v moci. Neurobil žiadnu vec, ktorú nevidel už predtým konať Otca. Robil len veci, ku ktorým bol vedený otcovým Duchom. Lk 4,1 a Jn 5,19: ”Robím len veci, ktoré robil môj Otec.”

Prečo sa vlastne dopúšťame omylov, keď sme kresťania, ako to, že sa môžeme jednoducho zmýliť? Ako to, že naše kroky môžu byť chybné? Jednoducho preto, že sa ho nepýtame na naše kroky. My si niečo vymyslíme a potom si jednoducho povieme: ”Chcel by som urobiť túto vec, ale nie som si celkom istý, či by Boh s tým celkom súhlasil, či je to jeho vôľa. Radšej sa ho na to neopýtam a uvidím ako to dopadne.” Ono to potom aj tak dopadne. Existuje jedna kniha, ktorú by si mal prečítať asi každý kresťanský podnikateľ, ale aj každý. Demos Shakarian: ”Najšťastnejší ľudia na svete”. Je to kniha o tom ako ho Boh viedol, o tom ako viedol jeho ľud, ako viedol aj jeho. Je tam vidieť, ako keď sa Arméni (je to z arménskeho prostredia) presťahovali do Ameriky, ako začínali od nuly. Bol tam jeden, ktorý si všimol, že na ich ulici je kopec odpadkov, tak ráno zobral káričku, vyzbieral odpadky a vyviezol ich za mesto. Teraz je to jedna z najväčších odpadkových firiem v Los Angeles. Druhý si zase všimol, že v meste bola taká zvädnutá zelenina, ktorá nebola taká dobrá a bola poriadne drahá. Tak ráno, už ako desaťročný zobral káričku, vybehol za mesto, na dedine nakúpil čerstvú zeleninu pre svojich bratov kresťanov. Tamtí boli šťastní, bratia kresťania takisto. Podávali mu to rýchlo. O štvrtej už bol v meste, všetko čerstvé. Teraz je to Star food. Sieť obchodných domov, niečo ako Tesco, najväčšia v Amerike.

Boh požehnáva svojich. Takisto Demos Shakarian, ktorý obchodoval s hovädzím dobytkom. A k tomu všetkému, ako sa mu darilo: začal s dvoma kravkami a potom ich mal vyše 20 000. Tak si povedal: ”Kúpim radšej mlyn. Pretože keď mám mlieko a vajcia tiež, kúpim mlyn a budeme mať pekáreň.” V Amerike prišla v šesťdesiatych rokoch kríza, prudko poklesla cena múky zo dňa na deň. On bol práve na veľkej evanjelizácii, keď zazvonil jeho telefón, volal správca majetku a hovorí mu: ”Krachujeme. Ten mlyn, čo máš, nás úplne utopí, ak sa ho nezbavíme teraz hneď, prídeme o všetko, čo máme, vrátane našich stád.” Tak on hovorí: ”Odišiel som na dlhú prechádzku. Hovoril som Pánovi: „Ako to Pane, ako je to možné, čo sa to stalo? Ako je to možné, že ma necháš takto. Ja ti tu slúžim, konám ti to na tvoju slávu, vidím, ako sa ľudia k tebe obracajú a ty ma tu necháš takto?” A Boh mu hovorí: ”Vieš, mňa si sa nepýtal, keď si ten mlyn kupoval.” On hovoril: ”Dobre, dobre, ale prosím ťa, vytrhni ma z toho nejako”. Prosil Pána o odpustenie a poprosil, aby ho z toho vytrhol. Tak mu ešte počas tej akcie volal jeden zbožný Žid a hovoril, že kúpi ten jeho mlyn, hoci ešte ani neinzeroval. On len: ”Nevadí, ja ho kúpim, aká je cena?” Tak si vyrátal, aké má skladové zásoby s tými cenami predtým, ako padli. Hovorí mu: „Vy ste sa zbláznil!“ a zložil. O dva dni volá Žid znova, a vraví mu: ”Príďte, kúpim ten mlyn.” On len, že nemôže, že tu má evanjelizáciu. „Budem o týždeň tam, tak sa zastavte.” Tak mu opäť vynadal do bláznov a zložil. O týždeň mu Žid opäť volal a pýtal sa na cenu. Tak mu povedal, že nezarátal niekoľko sýpok a tak dal cenu ešte vyššiu. A na to žid hovorí: ”Zastavte sa zajtra”. Stretli sa, žid to okamžite podpísal. A Demos sa ho opýtal, čo ho k tomu viedlo. A on len povedal: ”Už ma nebaví vstávať o štvrtej, ako ma Boh zobudí a hovorí: ”Kúp konečne ten mlyn!” Pravdou je, že na tom mlyne veľmi zbohatol. Pán požehnal zbožnému Židovi.

Ostaňme pri Pánovi, pýtajme sa na jeho cesty, lebo my môžeme robiť omyly, ak pôjdeme po vlastnom.

Boh nás vedie a nie je to dobrá taktika, nepýtať sa ho. Boh nás vedie, keď sme pripravení konať jeho vôľu a netrvať na tej svojej. Sme ochotní podriadiť sa mu? Ž 25,9 hovorí: ”On vedie pokorné srdce.” A ďalej vo verši 14. je napísané: ”Hospodinovo tajomstvo patrí tým, ktorí sa ho boja, (alebo, ktorí si ho ctia).” Boh vedie ľudí, ktorí majú podobný postoj, ako mala Mária. V gréckom preklade (takisto aj angličtina sa toho dosť drží) je napísané: ”Hľa, som otrokyňa Pánova, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ My to prekladáme tak jemnejšie – ako ”služobnica”, v origináli je otrokyňa. ”Urobím čokoľvek, čo povie, nech sa mi to stane” (Lk 1,38). Akonáhle sme pripravení konať jeho vôľu, on nám začne zjavovať svoj plán pre náš život. V Ž 37,5 je napísané: ”Svoju cestu zver Hospodinovi, dúfaj v neho a on sám bude konať.” Našou úlohou je zveriť to rozhodovanie úplne Pánovi, úplne sa mu zveriť. A potom mu dôverovať a očakávať jeho konanie, že naozaj príde. Ako nás vlastne potom povedie? Keď sme sa už takto rozhodli a zverili sa mu, existujú spôsoby, ktorými nás on sám bude potom viesť. Ja ich teraz vymenujem: je to za prvé, vedenie podľa Písma. Písmo ako také zjavuje Božiu všeobecnú vôľu, všetkým ľuďom na celom svete, ktorá platí vždy za každých okolností. V Písme sa hovorí o širokom spektre vecí a môžeme tam nájsť skoro úplne všetko. A takisto, môžeme si byť istí, že tam nie sú napísané zlé veci. Môžeme si byť istí, že Boh nás nepovedie cez Bibliu k zlým veciam. K veciam, ktoré sú proti nemu. Niekedy môžeme počuť takýto príklad: ”Zamiloval som sa do tejto ženy, ona je zamilovaná do mňa, verím tomu, že mi Boh hovorí, že mám opustiť svoju manželku a žiť s ňou.” No, neviem, či by to niekde našiel v Písme… Písmo vás k takejto veci určite nepovedie, lebo v Prvej Mojžišovej knihe je napísane: ”Nescudzoložíš.” To znamená, že Boh nás určite k cudzoložstvu viesť nebude.

Ak už niečo nájdeme v Písme, tak to jednoducho platí. Niektorí ľudia si takisto myslia, jednoduchý príklad, že si ušetria peniaze tým, že nebudú platiť dane. Ale Písmo nám jasne hovorí: ”Cisárovo cisárovi a Bohu Božie.” Takisto v Rim 13,7 je napísané: ”Clo zaplatíš tomu, komu patrí, daň tomu, komu patrí” atď. Čiže môžeme si byť úplne istí, že Božia vôľa v týchto oblastiach je zjavená v jeho slove a my sa o to môžeme úplne oprieť a už nemusíme ďalej hľadať. Čiže, aj keď tu máme všeobecnú vôľu zjavenú, môže sa nám stať, že do konkrétnej situácie sa nám to bude nie vždy hodiť, že nebudeme vedieť konkrétnu odpoveď na konkrétne kroky v našom živote. Takisto Sväté písmo nám hovorí, že Boh si praje, aby sme žili v manželstve, celá prvá kniha Mojžišova o tom hovorí a potom aj iné miesta, napr. v 1Kor 7,2. Ale napriek tomu, Boh povoláva ľudí k životu v samote, k celibátu. A my sa musíme potom pýtať Pána, ktorá z týchto právd je pre nás. Alebo nám hovorí o tom, že kresťan by si mal zobrať kresťanského partnera (2Kor 6,14). Ale nehovorí, ktorého kresťanského partnera si mám zobrať. Písmo k nám hovorí aj dnes. Môže k tebe prehovoriť aj takým spôsobom, že si niečo otvoríš, ale nie celkom najvhodnejší spôsob je ten, že ráno chytíš nôž, zapichneš ho do Písma a otvoríš…

Skôr odporúčam každodenné čítanie. Ja čítam Písmo každý deň, snažím sa aspoň jednu kapitolu. A vidím, ako mnohokrát tá jedna kapitola presne hovorí do môjho dňa. Je to presne na mňa na ten deň šité. Mnohokrát aj tie „telefónne zoznamy“ tých mien, ktoré sú v Starom zákone, keď to už poznáte, aj odtiaľ Pán mnohokrát prehovoril. Takisto sa mi stalo, že konkrétny verš úplne vyskočil z toho riadku a ja pozerám, že to je presne odpoveď pre mňa. Mohli by sme tu svedčiť s jednou z nášho spoločenstva, ako nám Boh raz presne odpovedal na to, ako máme vyjsť von z nášho neodpustenia. A my sme teraz v jednom spoločenstve a neviem si predstaviť, že by tam nebola ona so svojím manželom. Takže Pán odpovedá a môže konkrétne vyskočiť jedna nejaká taká vec z Písma. Boh používa Písmo aj dnes a úspešne.

Ďalším bodom, ako nás Boh vedie, je vedenie Duchom. Je to ďalšia oblasť Božieho vedenia. Keď sme sa stali kresťanmi, od tej chvíle v nás prebýva Boží Duch. Keď som hovoril na začiatku o tých učeníkoch, ktorí sa Pavlovi nezdali, oni sa mu nezdali preto, lebo na nich nebol Boží Duch. A on okamžite zostúpil na nich, ako ho boli ochotní prijať. Čiže Boží Duch začne v nás bývať a komunikovať s nami, keď sa rozhodneme byť kresťanmi. A je dobré poznať jeho hlas. Ježiš hovorí v Jn 10,4-5: ”Jeho ovce, jeho nasledovníci, poznajú jeho hlas.” Keď mi niekto zavolá a nepredstaví sa, tak ak je to dobrý priateľ, za chvíľočku viem, kto to je. Ale mám chvíľu problém, keď to je človek, ktorý je trochu vzdialenejší. Niekedy sa musím opýtať: ”Kto si? Prepáč, neviem, s kým sa rozprávam.” Takže, čím sme bližšie k Bohu, tým skôr poznáme jeho hlas. Čím sme bližšie, v užšom vzťahu s ním, tým skôr dokážeme rozpoznať, kto to je. Napr. Pavol so svojimi spoločníkmi sa raz pokúšal dostať do Bitýnie, ale v Sk 16,7 je napísané, že Ježišov duch im to nedovolil. Skrátka, vydali sa preto inde. Nevieme, ako im to Duch povedal, ako im to zjavil, ale hovorí tam o tom, že Boží Duch ich zastavil. A existuje niekoľko spôsobov a my si tu povieme 3 príklady: ten prvý, často k nám hovorí v modlitbe. Mnohokrát sa stane, že prestaneme vnímať modlitbu ako dvojstranný rozhovor. Príklad: prišiel by som k lekárovi, a povedal mu: ” Dobrý deň, pán doktor, mám trochu problémy s kĺbmi, možno že mám hemoroidy, pichá ma v krížoch, príšerne ma občas bolí hlava, vôbec si neviem predstaviť, prečo občas nepočujem na jedno ucho a občas nevidím na jedno oko. Bolí ma trochu žalúdok, keď zjem niečo ťažké a nedám si za tým pivo, vôbec neviem, čo mi je.” A potom sa pozrie na hodinky: ” Jéé, ten čas ale uteká, ja už musím ísť. Tak ja zase prídem nabudúce, majte sa tu dobre, dovidenia.” Ale lekár mu povie: ”Moment, moment, aj ja chcem niečo povedať k vášmu stavu! Dovoľte mi prehovoriť, povedať vám môj názor.” Niekedy modlitba vyzerá takto: Prídem, vysypem a odídem. Je treba mať čas počúvať…. Potrebujeme čas zastaviť sa, aby nás Pán mohol viesť. Aby nám mohol odpovedať. Aby mohol prísť k nám a hovoriť nám, kto sme.

Rovnako sa to stalo, keď v Sk 13,2 kapitole Boží Duch hovorí: ”Oddeľte mi Barnabáša a Pavla k dielu, ku ktorému som ich povolal.” A oni ich potom v pôste a v modlitbe oddelili, vložili na nich ruky a poslali ich k tomu dielu. Nevieme celkom presne, ako im to Boží Duch povedal, ale mohlo sa stať, že im napadla nejaká myšlienka počas tej modlitby. Takisto Boh hovorí aj k nám. Môže to byť nejaká myšlienka, ktorá nám zrazu skrsne v hlave – nazývame to dojem alebo pocit. Svätý Duch môže prehovárať takýmto spôsobom k nám v modlitbe. A my potrebujeme tieto myšlienky skúmať. Potrebujeme sa pýtať:

Sú v súlade s Bibliou? (1Jn 4,1).
Je v nich zjavená láska? Ak nie, tak nemôžu byť od Boha, pretože Boh je láska (1Jn 4,16).
Tieto myšlienky ma budujú, povznášajú a utešujú? (1Kor 14,3).
Keď sa už podľa nich rozhodneme, prežívame Boží pokoj v tom, v čom sme sa rozhodli? (Kol 3,15).

Druhým spôsobom k nám Duch hovorí tak, že do nás vloží nejakú silnú túžbu niečo urobiť. Flp 2,13: ”Pretože Boh je ten, ktorý v nás pôsobí, že chceme aj konáme podľa svojej dobrej vôle.” Keď oddáme Bohu svoju vôľu, on začne s nami konať a zmení aj naše túžby. Ja sám môžem povedať, že predtým ako som bol kresťanom, som nemal najmenšiu túžbu stáť pred viac ako dvomi ľuďmi a hovoriť im o svojich pocitoch, čo sa týka Boha. To som určite zakopal poriadne hlboko… A keby mi niekto povedal, že raz budem stáť pred viac ako štyristo ľuďmi, asi mu poviem svoje. Ale je pravda, že Boh zmenil moje túžby a ja si neviem predstaviť, čo by som robil, keby som nemohol hovoriť o tom, čo so mnou spravil. Čo urobil v mojom vnútri, ako zobral môj život a úplne ho zmenil. Ako sa rozhodol ho budovať, ako začal dokončovať, doťahovať veci vo mne. To bolo nemysliteľné. Sto vecí som rozrobil a nič nedokončil. On skrátka prišiel a ja môžem svedčiť o tom, že on moje chcenie otočil. A ja túžim robiť pripravené dobré skutky a len si ich trhať na ten každý deň. A dávať ich von.

Takže, niekedy si ľudia predstavujú, že keď sa stanú kresťanmi, tak Boh ich nastrčí do niečoho, čo by vôbec robiť nechceli. Napr. jeden kolega v práci mi hovorí: ”Ja nemôžem byť kresťanom, on by určite zo mňa spravil misionára a poslal ma do Afriky.” Odpoveď je, možno by ťa naozaj do tej Afriky poslal, ale s tým rozdielom, že ty by si to strašne chcel. Boh by zmenil tvoju túžbu, Boh by úplne zmenil tvoje vlastné srdce a naplnil by ťa tou silnou túžbou robiť misionára v Afrike, voľakde medzi stromami, palmami a levmi… Kázať tam Božie slovo a uzdravovať.

Niekedy nás (po tretie), Boh, alebo Duch vedie aj menej obvyklým spôsobom. Niekedy aj značne dramatickým. Ako to vidíme v Božom slove – malému chlapcovi Samuelovi sa nechal počuť na vlastné uši. Zrazu by tu zahrmelo a vy by ste počuli vlastné meno a potom ”Poď sem” (1Sam 3). Inokedy, Abraháma, Jozefa a Petra, tých viedol pomocou anjelov. V Starom aj v Novom zákone často hovoril cez prorokov. Mnohokrát sa k tomu používalo videnie alebo obrazy. Raz v noci sa takto ukázal Pavlovi a ukázal mu takého macedónskeho chlapíka, ktorý ho prosil v tom sne: ”Poď k nám do Macedónie.” A oni keď sa ráno zobudili, tak to považovali za Božie volanie a Boh ich tam veľmi požehnal (Sk 16). Môže sa stať, že Boh nás takisto vedie cez sny. Istý muž mi hovoril o tom, ako sa modlili za jeden manželský pár a ten manželský pár bol dosť ťažký prípad. Lebo on uveril Pánovi, vydal sa mu a manželka od tej chvíle bola veľmi rezistentná. Nechcela ani počuť o niečom takom, nechcela ho nikam púšťať a tých ľudí doslova znenávidela. A oni už tak rozmýšľali, že prerušia s nimi kontakty, aby sa to ešte nezhoršilo, keď raz mal jeden z nich sen a videl jej tvár, ako sa jej Ježiš dotkol a ona úplne žiarila. Úplne žiarila celá jej tvár. Tak sa vrátili k modlitbám, stretávali sa s nimi ďalej, až ona po nejakom čase jedného dňa vydala svoj život Pánovi. Vtedy, keď sa na ňu pozrel ten človek, povedal, že to je presne to, čo videl v tom sne, jej tvár žiarila. Čiže už vtedy ich Pán upozorňoval v sne: ”Nevzdávajte to, ja mám svoj plán.” Boh nás takto viedol aj v minulosti a zvykne nás viesť aj teraz.

Ďalší z tých spôsobov je, vedenie cez náš rozum. Nikde v Písme som nenašiel, že by nás pisateľ varoval pred používaním rozumu. Skôr naopak, žalmista hovorí: ”Nebuďte ako kôň, alebo osol bez rozumu. Toho zdobí ohlávka alebo uzda na skrotenie, inak ho u seba neudržíš“ (Ž 32,9). Často nás volajú k uvažovaniu aj žalmisti aj ktokoľvek iný. A keď vypustíme rozum z našej túžbe po vedení, môžu nastať až absurdné situácie. Napr. James Specker popisuje jednu takúto situáciu vo svojej knihe ”Poznanie Boha.” Je tu príklad jednej ženy, ktorá keď sa ráno zobudila, dala Pánovi celý svoj deň, zasvätila mu úplne všetko a potom sa ho opýtala, či má vstať alebo nie. A dokonca, nepohla sa z postele, dokiaľ jej ”hlas” nepovedal, aby sa obliekla. Potom to vyzeralo asi takto: Keď si potom obliekala jednotlivé súčasti odevu, pri každej zvlášť sa pýtala ”pána”, či si ju má obliecť. Veľmi často jej ”pán” povedal, aby si obula pravú topánku, ale ľavú aby si nechala vyzutú. Niekedy si mala obliecť obidve pančuchy, ale topánky si mala nechať vyzuté. Inokedy, obuť si obidve topánky, ale bez pančúch. A takto to prebiehalo s každou časťou odevu. Takže, neodporúčam vynechať rozum, mnohokrát sme potom vedení niekým úplne iným ako Bohom. Pravda je, že Boh nám nezasľúbil naše vedenie preto, aby sme sa mohli toho ťažkého rozmýšľania úplne vzdať. Skôr naopak, mám skúsenosť, že mnohokrát práve cez logické uvažovanie mi Boh dáva odpovede. Mnohokrát práve v sprche, tam je ticho. Aj včera mi napadlo, prečo sa nám nedaria niektoré veci v manželstve. A tam som si to uvedomil. Úplne kliklo, ako keď zapadne mozaika. Poznáte to? Boh úspešne používa rozum k tomu, aby nás viedol. Takisto zdravý rozum by sme mali používať pri výbere partnera. Tri hlavné kategórie:

Je veľmi potrebné, aby sme zvažovali, či sa k sebe hodíme duchovne. Už som spomínal, je veľmi dôležité, aby si kresťania hľadali kresťanských partnerov. Je to napísane v liste Korinťanom.
Aby sme sa k sebe chodili charakterovo, aby sme skúmali naše povahy.
A aby sme sa k sebe hodili telesne (zámerne hovorím až ako tretiu vec).

Celý svet to hovorí presne naopak: ”Potrebujete sa telesne poznať, špeciálne pred manželstvom, aby vám to potom klapalo”- Tak toto je lož priatelia, to je dokonalá lož.. Pretože čas, ktorý stratíme, takzvaným telesným zbližovaním sa, nám už nikto v manželstve nevráti. Ten čas, aby sme sa dokonale spoznali ako priatelia. Aby sme spolu prelozili trebárs dvory v Starom meste, ak nás to baví, aby sme niečo preskákali. Aby sme spolu robili veci, na ktoré už potom nebude čas. A takisto neviem, ani na štúdiách nám nikto nepovedal, že by existovala nejaká špeciálna biologická prekážka, ktorú by nebolo možné prekonať pre dvoch, ktorí sa majú veľmi radi. A takisto to percento, ktoré hovorí o tom, že to nie je možné, myslím si, že je to menej ako 1%, ktoré nám hovorili lekári.

Takisto rozum musíme používať pri výbere povolania. Takým pravidlom všeobecným je: mali by sme zostať v našom zamestnaní do tej doby, kým nás Boh nepovolá robiť voľačo iné. To znamená, že nezostanem úplne na voľnej nohe a chytám depresiu a paniku ja, celé moje okolie a moja rodina takisto. Ale mali by sme zostať na mieste, v ktorom sme. A potom postupne sa Pána pýtať, kam by sme mali ísť 1Kor 7,17-24. Keď hľadáme Božiu vôľu pre svoje zamestnanie, je dobre sa pýtať dlhodobo. Hľadať možno na 10-15 rokov dopredu. Pýtať sa aj tak, že kam vedie Pane, moje súčasné zamestnanie. Kam vlastne chcem ísť, kde vlastne by som mal stáť. Nemáš pre mňa Pane alebo nemám aj ja, túžbu dlhodobo, alebo výhľad po niečom úplne inom? Čiže, v obidvoch prípadoch, by som sa mal už teraz pýtať, že kde som teraz, že či ma to potom dovedie tam, kde by som potom raz chcel byť. Znovu je tu pravidlo, ostaňme tam kde sme, dokiaľ nám Pán sám neukáže, dokiaľ sami nezistíme jeho vedením, že máme byť niekde úplne inde.

Ďalší bod, ako nás Pán vedie je rada svätých. My v katolíckej cirkvi máme svätých v kostoloch, ktorí mnoho nehovoria. Nemyslím tým drevené sochy. Nový zákon nazýva svätým každého, ktorý je oddelený, vydelený, vyčlenený pre Boha. Čiže, nie je to len ten zoznam, ktorý my máme u nás v cirkvi. Ak ste z iných cirkví, možno tiež máte nejaký podobný. Ale myslí sa tým každý jeden, ktorý sa vedome rozhodol žiť s Bohom a je pre neho vydelený. Čiže v tomto prípade by bolo lepšie vyjadrenie, rada tých, ktorí patria Bohu. Je dobre hľadať múdru radu. Prís 12,15 hovorí: ”Kto počúva rady, je múdry.” Ďalej nás varujú (Prís 15,22).: ”Plány zlyhajú bez spoločnej porady. Ale množstvo radcov ju uskutoční.” Prís 20,18: „Úmysly sa zaisťujú poradou.” To vyhľadanie rady, niekoho, kto mi poradí, je veľmi dôležité. Ale nemôžme nechať zodpovednosť za naše rozhodnutie na niekom inom. Tá zodpovednosť v konečnom dôsledku je medzi mnou a Bohom. To rozhodnutie je medzi mnou a Bohom. Napriek tomu je veľmi dôležité hľadať druhých ľudí. Ale ku komu by sme mali ísť? Kniha Prísloví hovorí: ”Začiatok múdrosti je bázeň pred Pánom.” Mali by sme ísť za tým, kto sa bojí alebo uctieva Pána. Niekto, kto mu patrí. Je dobré ísť za kresťanmi, ktorí Pána poznajú a pýtať ich o radu. Špeciálne, keď je to niekto, koho máme v úcte. Je dobré sa pýtať takisto rodičov, ktorí poznajú našu situáciu. Aj keď nie sú veriaci, mnohokrát presne vedia, v čom stojíme. A my máme zvažovať, máme si pýtať múdrosť v tých oblastiach, v ktorých sme. A takisto je dobré sa poradiť pred dôležitými vecami aj s viacerými ľuďmi, opýtať sa ich na ich názor v týchto veciach. Ale zase poznám ľudí, ktorí majú svoju predstavu a pýtajú sa dovtedy, pokiaľ nenarazia na niekoho, kto im povie to isté. Takáto rada nemá veľmi veľkú cenu. Skôr je dobrá na to, aby si mohol povedať: ”Áno, ten a ten mi povedal to isté.” Príklad dvoch ľudí: v Londýne sa spoznali, on sa stal kresťanom, obrátili sa na začiatku svojich univerzitných štúdií a rozmýšľali, čo majú ďalej spraviť, či majú ďalej spolu chodiť. Jeho napadlo, že by mal ísť za jedným známym kresťanom, ale dopredu vedel, že to je kresťan známy svojim striktným ”NIE“. Začnite mať spolu niečo až po vysokej škole.” Ten sa ho potom pýtal: ”Hovoril si o svojom vzťahu s ňou s Bohom?” – ”No, myslím, že áno.” – ”Odovzdal si mu ten vzťah do jeho rúk, nech vás vedie?” On odpovedal: ”Asi áno. Nie som si úplne istý, či som to spravil dobre, ale myslím si že áno.” A on mu odpovedal: ”Tak to znamená, že ju naozaj miluješ a ja požehnávam váš vzťah” – a mladý muž skoro spadol z nôh, toto nečakal. Takže je dobé nájsť si aj ľudí, ktorí nesúhlasia s nami a vypočuť si ich radu, čo si myslia.

Ďalšia vec sú okolnosti. Mnohokrát nás Boh vedie cez okolnosti. ”Človek v srdci zvažuje o svojej ceste, ale jeho kroky riadi Pán“ (Prís 16,9). Niekedy sa stane, že Boh dvere otvára (1Kor 16,9) a inokedy ich zase zatvára (Sk 16,7). Ja sám som zažil, ako dvakrát Boh zabuchol dvere a ja som prosil, modlil sa, kopal, zúril, nadával, škrabal – nepovolil. Dvere neotvoril. Už po tých rokoch (je to 10 rokov odvtedy) viem, prečo ich neotvoril a som šťastný, že ich nechal zavreté. A viem, že môj život by bol úplne iný a dopadol by úplne inak. Tie druhé, to ešte neviem, ale verím, že raz to uvidím, tvárou v tvár (1Kor 13,12). Takže Boh niekedy zavrie dvere, niekedy ich otvorí.

Čítal som príbeh jedného človeka, ktorý bol veľkým pomocníkom a misionárom pre strednú a východnú Európu v čase komunizmu. On sa stal týmto pomocníkom tak, že raz dostal list, ktorý bol podpísaný Veronou a Zuzanou. Nič viac. Prišiel z Ukrajiny. V 1964 sa dostal za oponu, bol v Moskve a pýtal sa priateľov, že čo sa tam deje. Oni mu povedali ako to vyzerá, trýznenie kňazov a podobne. Až teda povedal, že mal ten list. Tak ho poslali, aby išiel a presvedčil sa sám. „Veď si tam bol pred časom, videl si ten nádherný chrám Petra a Pavla uprostred Moskvy. Choď sa tam pozrieť.“ On išiel a uvidel štvormetrový múr – plot z vlnitého plechu a za ním trosky. Bolo to večer, taxikár utiekol, nechcel tam byť. Videl dve ženy, ako tam stáli na boku a potom odišli. Tak išiel za nimi a pýtal sa ich, hovoril, že je cudzinec a hľadá ľudí, ktorí poznajú Pána. Tak ho zobrali na jedno stretnutie. Tam sa ho pýtali, ako sa tam vlastne dostal k tým informáciám. Tak im povedal, že dostal list, ktorý mu niekto dal do ruky a ten list bol podpísaný Zuzanou a Veronou. A ostalo tam také ticho, akoby práve povedal nejakú škaredú nadávku. On sa pýtal, či povedal niečo zlé. A jeden muž, ktorý už nemohol udržať slzy, mu povedal, že tie dve ženy, ktoré ho doviedli, sú Zuzana a Verona. Oni sú z Ukrajiny a sú tu iba na dnešný deň. Keby prišiel o hodinu neskôr k tomu kostolu, nikdy ich nestretne. Rusko ma 140 miliónov ľudí, práve v ten večer sa oni traja tam stretli. Takýchto náhod sa aj v mojom živote, odvtedy, ako som ho dal Bohu do rúk, deje až náhodne veľa. Tieto okolnosti by som denne ani nedokázal spočítať na rukách. Boh si používa tieto okolnosti, aby ma viedol. A verím, že mnohí z vás by mohli svedčiť o tom, ako nás Boh vedie cez okolnosti v našom živote, keď sme sa mu vydali.

Úplne nakoniec taká rada. Neponáhľajme sa. Keď sa vám dostane toho Božieho vedenia, napr. aj hneď potom ako sme o to prosili, často treba ešte veľa času, kým sa to skutočne stane realitou v našom živote. Niekedy sú to mesiace, roky. Môžeme pociťovať, že Boh v našom živote niečo robí, ale musíme čakať dlhú dobu, kým sa to úplne naplní. Potrebujeme naozaj trpezlivosť a to je ovocie Ducha, ktoré si musíme pýtať. Mal ju Abrahám, on trpezlivo počkal do toho zasľúbenia (Hebr 6,15). Niekedy Boha počujeme správne, ale schybíme v tom načasovaní. Nepočkáme do času, kedy to prisľúbenie bolo dané a myslíme si, že sa to musí naplniť hneď, tak vhupneme do toho rovnými nohami a poriadne sa spálime. Taký Jozef dostal zasľúbenie a potom sedel 13 rokov v base. Ale to bol čas prípravy, pretože keď z nej vyšiel, hneď sa ten väzenský dozorca s celou rodinou obrátil. A navyše z Jozefa sa stal najvyšší ekonomický vládca v krajine. Jozef egyptský. Najvyššia ekonomická moc v Egypte niekoľko rokov, cudzinec, neegypťan. Boh vedel, čo s ním urobí.

Chyby robíme všetci. A je to OK, že ich robíme. Sme ľudia a to, že robíme prešľapy, je v poriadku, ale potrebujeme sa vždy naspäť vrátiť k Pánovi. Pokúšame sa naplniť Božie plány svojimi vlastnými metódami. Jozef ten takisto nevedel to správne načasovanie. Abrahám, ten takisto urobil poriadny prešľap, ale Boh hovorí: „Aj keby tvoj život bol poriadny zmätok, nahradím čo po roky zožierali kobylky a chrobáky“ (Joel 2,25). Dokáže urobiť z nášho života čokoľvek a aj to málo, čo z toho zostalo, dokáže sám pretaviť, aj keby to trvalo krátko alebo akokoľvek dlho, na svoju vlastnú pieseň.

Jedného dňa bol istý anglický lord ubytovaný v jednom hoteli v Nórsku a dole v reštaurácii malé dievčatko hralo na klavíri hrozným spôsobom a liezlo mu to hrozne na nervy. Po čase k dievčatku prišiel nejaký pán a hru dopĺňal takou melódiou. Bol to Borodin. To bol jej otec. A tá hra sa volala – Knieža Igor…

Boh môže kedykoľvek prísť a to naše nesúvislé hranie, tresk, tresk po klavíri doplniť na krásnu symfóniu a vstúpoť do nášho života, ak sa necháme visť a budeme ho ochotní hľadať v jeho Slove, budeme ochotní počúvať v modlitbe ako jeho Ducha, ochotní pozorovať okolnosti okolo nás a budeme ochotní čakať, kým sa vyplní, Boh príde a z nášho života urobí naozaj nádherný zázrak.