– Vražda dvoch Číňanov; – 60 zabitých povstalcov; – Proces s mafiánom; – Únos Gregora S.; – Nezamestnanosť ženie vyliečených závislých do recidívy; – SOS Čečensko; – Nepokoje v Indonézii; – Výbuch na Najvyššom súde; – Škandály veľkopodnikateľa; – Vražda v obchode; – Utajená vražda mladého podnikateľa; – …
Toto sú niektoré novinové titulky z obdobia asi dvoch týždňov.
Médiá nám dnes dávajú možnosť omnoho globálnejšie vidieť, ako veľmi je rozšírené zlo. Človek je v ňom úplne stratený a vôbec sa mu nedarí dostať sa do toho stavu spoločnosti, po ktorom každý túži: po pokoji a spravodlivosti. Človek nevie vytvoriť a zabezpečiť pokoj, dobro, spravodlivosť… Je to čudné, pretože na svete je veľmi málo ľudí, ktorí by na otázku, či chcú, aby sa diali vraždy, únosy a iné zlé veci, odpovedali pozitívne. Nie, ľudia by odpovedali – želám si pre seba aj iných dobro, pokoj, nech sa darí, nech nie je nič zlé. A to je aj prirodzené. Prečo sa to teda na svete nedarí?
My kresťania to vieme – je to preto, že človek je deformovaný hriechom našich prarodičov a vôľa, rozum i telo človeka sú náchylné ku skaze a zlu. Svätý apoštol Pavol o tejto ťažkej veci, o zlom rozpoložení ľudstva veľmi jasne píše v liste Ef 2,1-5.
O Pavlovi vieme, že bol naozaj zdatný teológ svojej doby. Naozaj vedel veľa o Bohu, naozaj sa toho veľa naučil v najlepšej škole tej doby a predsa, až keď sa mu zjavil Pán Ježiš Kristus, zhodil ho z koňa, až vtedy sa mu otvoril duchovný zrak. Ježiš mu povedal: „Šavol, Šavol, ja ťa pošlem ku pohanom a chcem, aby si zvestoval všetkým ľuďom, aby sa odvrátili od Satanovej moci k Bohu.“
A tak sa Pavol modlí v Ef 1,17-19: „A preto prosím, aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy dal ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali a osvieteným vnútorným zrakom videli, k akej nádeji vás povolal, aké bohaté a slávne je vaše dedičstvo v jeho svätom ľude a ako nesmierne veľký je vo svojej moci k nám, ktorí veríme.“
Pár veršov predtým písal: “Boh prejavil svoju silu na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych.” Predstavme si mŕtvu postavu Ježiša Krista, ktorá bola vzkriesená Božou mocou a odišla z hrobu tak, že nikto Mu v tom nemohol zabrániť a udiali sa nadprirodzené úkazy. Keď Ho Otec vzkriesil z mŕtvych, vieme, že po 40-dňovom pobyte na zemi posadil Ho po svojej pravici v nebesiach, vysoko nad všetky sily, vlády, mocností a panstvá o ktorých vieme, že panujú v povetrí, aby robili zle, aby útočili proti Božiemu kráľovstvu, ktorého my sme členovia, do ktorého my patríme. Posadil ho nad nich, nad všetky mená, ktoré sú vzývané.
Spomína sa to tu kvôli Satanovi, ktorý chcel, aby jeho meno bolo vzývané. Vždy bolo vzývané len meno jedného pravého Boha, meno Jahve alebo Jehova alebo iným menom, ktoré bolo vyjadrením toho, ktorý vždy bol, je a bude a potom, aby bolo vzývané meno Ježiš Kristus. Ješuach Chrestos – Pomazaný Boží, Mesiáš.
Satan chcel, aby bolo vzývané jeho meno a Pavol píše – Ef 1,20-21: “Kristus bol posadený nad všetky mená, ktoré kedy budú vzývané ako v tomto veku, tak aj v budúcom.”
Čo sa ale s nami stalo? Aj my sme boli absolútne mŕtvi. Prvé verše 2. kap. hovoria: „Vy ste boli mŕtvi pre svoje viny a hriechy, v ktorých ste predtým žili podľa behu tohto sveta.“ Boli sme absolútne stratení. Boli sme zotročení trojakým spôsobom:
-boli sme zotročení smerovaním sveta. Tam, kam smeruje svet, tam ťahá so sebou ľudí a ľudia sa boja ísť proti svetu. Ľahšie si ľudia vytvárajú názor podľa médií, toho, čo sa hovorí v rádiu alebo televízii, než si vytvoria svoj vlastný alebo zistia, ako sa veci naozaj majú.
– boli sme zotročení diablom. Hovorí sa tam, že sme boli poslušní vládcovi nadzemských mocí, duchovi, ktorý pôsobí doteraz v tých, ktorí vzdorujú Bohu.
– boli sme ovládaní, zotročení vášňami nášho vlastného tela. Všetkými hriechmi, ku ktorým nás volá naša myseľ, náš intelekt alebo naše telo a preto sme boli Bohom odsúdení. Na nás spočíva hnev Boží. Hnev Boží nie je žiadna taká prechodná emócia. Je to osobné nepriateľstvo Boha voči zlu. Je to odmietnutie neurobiť kompromis s hriechom, ale rozhodnutie odsúdiť hriech. Hnev nie je nezlučiteľný s Božou láskou. Nevieme si to dať dokopy, ale je to tak.
Ja to prečítam vo veľmi paradoxných veršoch 3-4 v 2. kapitole Efezanom (Ef 2,3-4): „Všetci, keď sme sa dali viesť sebeckými záujmami, prepadli sme tým nutne Božiemu súdu, ale Boh bohatý v milosrdenstve z veľkej lásky vtedy si nás zamiloval.“ Vedľa seba tu ležia Boží súd a Božia láska. Pavol nie je vôbec v rozpakoch, keď tvrdí, že je to tak, že v Božom charaktere existujú obe tieto veci vedľa seba. Prečo?
Skúsme si to ešte vykresliť. Od prirodzenosti sme boli objektom Božieho hnevu. Boh nás v prarodičoch potrestal odlúčením od seba. Kniha Ezechiel hovorí o našej stratenosti v 16. kap. (Ez 16,4-7)veľmi tvrdo, realisticky: „Ležali sme ako novorodenci vo vlastnej krvi, ležali sme odsúdení na zánik, nikto by nám nebol pomohol, nikto by sa nezľutoval, aby nás umyl, aby nám odrezal pupočnú šnúru, aby nás natrel masťami a zabalil do plienok. Ale Boh išiel okolo a zľutoval sa. Zavolal do nás, “Ži!” a z Jeho milosti sme ožili.“ Prirodzene sme boli odsúdení, z milosti sme boli spasení.
List Rim 5,12-14: „Skrze jedného človeka totiž vošiel do sveta hriech a skrze hriech smrť a tak smrť zasiahla všetkých, pretože všetci zhrešili. Hriech bol vo svete už dávno pred zákonom. Smrť však vládla od Adama až po Mojžiša aj nad tými, ktorí hrešili iným spôsobom ako Adam. On je predobrazom toho, ktorý mal prísť.“ Vieme, že stvorený prvý Adam bol prvý človek a o Ježišovi Kristovi Biblia hovorí, že je posledný Adam. On zomrel a v Ježišovi Kristovi zomiera všetko nevykúpené ľudstvo a On bol posledný z tých, ktorí reprezentovali padlé ľudstvo. Iné meno pre Ježiša Krista je druhý človek – 1Kor1.
Prvý človek bol Adam. A viete prečo je Ježiš Kristus druhý človek? Keď Ježiš Kristus vstal z mŕtvych – reprezentoval nové ľudstvo. My, keď budeme vzkriesení z mŕtvych už nebudeme ako Adam na začiatku, ten čistý, nepoškodený Adam, prvýkrát stvorený Bohom, dokonalý človek. My sme viac. My sme nové stvorenie, kvalitatívne vyššie ako je Adam. My patríme k tomu Druhému človeku, ktorým je Ježiš Kristus, ktorý patrí k novej civilizácii lásky. My patríme k Nemu. My všetci, ktorí sme prijali Ježiša Krista, stali sme sa Jeho, boli sme pochovaní do Jeho smrti, vstali sme vierou a krstom a raz, keď bude vzkriesené naše telo budeme patriť k novému ľudstvu.
A tak sme všetci zhrešili v Adamovi. Boli sme mŕtvi, mali sme smrť za priestupky. Boli sme v otroctve svetu, telu a Diablovi a boli sme odsúdení Bohom. Čo nás vyslobodí? My sami? Naša dobrota?
Ak by sa nám aj podarilo dosiahnuť na celom svete dobro, nikto by nerobil zle, zavládla by spravodlivosť. Prijal by nás Boh, keďže už nerobíme nič zlé? Nie. Niet inej cesty k Bohu, ako je Ježiš Kristus. Z toho duchovného stavu beznádejnej smrti bez ohľadu na to, že by to bola morálne dobrá smrť, tak sme aj tak len morálne mŕtvoly. My sme hriechom oddelení od Boha a na našej hriešnosti nezmení nič naše vzdelanie, dobrý život, morálka.
Sme proste hriešni. Nie sme hriešni preto, že robíme hriechy, ale preto, že sme hriešnici svojím pôvodom. Našej prirodzenosti nás nezbaví naše konanie, ale smrť. Môžeme iba zomrieť, aby sme sa narodili znovu. Keby som odišiel žiť do Ameriky, tak sa zo mňa nikdy nestane Američan. Keby sa mi dalo zomrieť a narodiť sa znovu z nejakej americkej ženy, potom budem Američan; ale aj keď si dám americké meno nikto nezmení moju prirodzenosť, nikto nezmení skutočnosť o mne.
Čo urobil Boh? Proti absolútnemu zúfalému stavu ľudstva tu stojí Božia činnosť. Boli sme úplne predmetom jeho hnevu, ale z veľkej lásky konal v náš prospech. My sme boli bezmocní otroci hanby a z ničoho nič nás Boh prebudil k životu s Ježišom Kristom a spolu s ním nás posadil na nebeský trón v Kristovi Ježišovi. Bývalí otroci hanby – a teraz sedíme v pozícii cti. Je tu popísané čím sme od prirodzenosti a čím sme z milosti, aký je stav človeka a aká je Božia láska.
Čo Boh urobil? Verš 4: „Ale Boh – prebudil nás k životu spolu s Kristom, keď sme boli mŕtvi pre svoje hriechy,” zároveň v.8, “Milosťou ste spasení skrze vieru.” Sme teda zachránení – v.5. Zachránení – v presnejšom preklade sa to dá vyjadriť, že sú to trvalé výsledky Božieho zásahu, čiže “ste zachránení a navždy budete zachránení.” Všetky veci, ktoré sa nám stali, sa nám nestali bez Krista, ale len spolu s Kristom.
– Boh nás prebudil, oživil s Kristom – v.5.
– Spolu s ním nás vzkriesil – v.6a.
– Spolu s ním nás uviedol na nebeský trón – v.6b.
Tieto tri veci zodpovedajú trom udalostiam z Ježišovho života. Ježiš bol vzkriesený, vstúpil na nebo a bol posadený po pravici Božej. Takto sme my zjednotení s Kristom. Ja a Kristus sme jedno. My sme nová Božia spoločnosť. Sme v príbuzenskom vzťahu s Bohom. Ja som Boží príbuzný. A medzi nami nastala nová solidarita. My všetci, ktorí sme takýmto spôsobom pristúpili do novej Božej rodiny, stali sme sa sebe navzájom novým spôsobom súrodenci. Medzi nami má panovať zvláštna solidarita. Kristus si želá, aby sme sa milovali tak, aby to bolo vidno.
Sme uvedení na trón moci. Ef 2,6: „Spolu s ním nás vzkriesil a uviedol na nebeský trón.“ Kde je ten trón moci? V nebeských oblastiach. V nebeských oblastiach sú v činnosti všetky zlé kniežatstvá a moci Ef 3,10 a Ef 6,12. Oni sú činné v tých istých oblastiach, kde my sme posadení na trón. V týchto istých nebeských oblastiach má Kristus všetku moc – Ef 1,20, ktorú nám dáva a tam sme požehnaní – Ef 1,3. Zlo, moci, sily a panstvá sú stále viacej pod našimi nohami. My máme autoritu. Boli sme mŕtvi a sme živí, boli sme väznení a sme na tróne!
Kresťania, ktorí o tom, ako sme boli pozdvihnutí s Kristom nehovoria, túto autoritu nepoznajú. Ona nie je totožná s pýchou. To si hrozne nešťastne zamieňame, keď nemáme jasné pochopenie, ako sme boli Bohom obdarovaní. Stáť v autorite neznamená nebyť pokorný. Pokora neznamená dať po sebe šliapať, spraviť zo seba rohožku alebo dovoliť druhým, nech si robia, čo chcú. My máme usporiadať pomery tak, aby boli spravodlivé. Nemáme to ale robiť s povýšenosťou a aroganciou.
Prečo to Boh urobil? Verše Ef 2,4-5, Ef 2,7-8: „Boh, lebo je bohatý v milosrdenstve, má veľkú lásku, ktorou si nás zamiloval, prebudil nás spolu s Kristom, keď sme ešte boli mŕtvi… Milosťou ste spasení… Aby sa nachádzajúcim vekom preukázalo, aké nesmierne je bohatstvo milosti…. Sme spasení skrze vieru.“ Božia iniciatíva je vyjadrená 4 dôležitými slovami:
1. Boh mal k nám milosrdenstvo – 4a. Milosrdenstvo je láska k vyhodeným a padlým. Milosrdenstvo je niečo, čo sa skláňa k padlým. Nie je to to isté ako milosť. Milosrdenstvo nás zachránilo, keď sme boli bezmocní.
2. Veľká láska – 4b, ktorou si nás zamiloval, triumfovala nad hnevom.
3. Milosť – 5 a 8, Milosť je nezaslúžená priazeň, ktorá oslobodzuje od trestu.
4. Dobrota Božia – 7, konala v náš prospech. Aby si ty z toho mal prospech, úžitok.
Načo to Boh urobil? Nadchádzajúce veky budú veky, v ktorých sa Satan bude pokúšať prejaviť moc svojho kráľovstva alebo veľkosť svojho panovania, vládu peňazí alebo sexu, ľudských vášní. Boh to urobil nato, v 7: „Aby sa v nadchádzajúcich vekoch preukázalo, aké nesmierne bohatstvo milosti je v jeho dobrote k nám, v Kristovi Ježišovi.“ Boh sa chce nami pýšiť.
My sme Kristovi, kresťania. Na Kristovi sa prejavila veľkosť Božej moci. Ef 1,19-20: „Aký nesmierne veľký je vo svojej moci k nám, ktorí veríme. Silu svojho mocného pôsobenia preukázal predsa na Kristovi. Vzkriesil ho z mŕtvych a posadil po svojej pravici v nebi.“ Takže na Kristovi sa prejavila sila mocného Božieho pôsobenia. Na nás sa prejavilo bohatstvo milosti v jeho dobrote k nám, lebo my budeme živé svedectvá toho, čo s nami urobil.
Verš 8: „Milosťou ste teda spasení skrze vieru.“ Spasenie, milosť a viera.
Spasenie je viac ako odpustenie. Je to vyslobodenie zo smrti otroctva a hnevu a zároveň je to nový život v nebi.
Milosť je Božie nezaslúžené milosrdenstvo, dané zdarma.
Viera je pokorná dôvera a prijatie týchto darov.
Pravá pokora je prijať dar. Pyšného nepochváliš a nič mu nedaruješ. Sme schopní brať, bez snahy vrátiť?
V.9: “Spasenie nie je z vás, je to Boží dar, nie je z vašich skutkov, takže sa nikto nemôže chváliť.” Vzkriesenie Lazára je ukážková udalosť, že toto je duchovná moc. Veď predsa keby bol Lazár mŕtvy a Ježiš by nemal túto duchovnú moc, tak môže na tú mŕtvolu revať koľko chce. Mŕtvy človek nepočuje. Ježiš Kristus vedel, že to nie je mŕtvola, vedel, že pri ňom a v ňom bol pred 2-3 dňami duch človeka, ktorý počuje a žije v duchovnej rovine. Preto, že Ježiš je Boh a človek zároveň a je pomazaný Duchom Božím, ktorý dáva duchovnú moc a tou my musíme byť tiež naplnení, mohol ho vzkriesiť.
Milosťou sme spasení skrze vieru. Toto však nie je transakcia. Pán Boh nám dal milosť, my sme mu dali vieru a tak sme spravili obchod. Toto nie je obchod. Prečo? Lebo už aj z tej smrti sme museli byť vzkriesení, aby sme mohli vôbec uveriť. My sme nemali nič ani život, ani vieru, ani milosť. On nás musel vzkriesiť, obživiť, aby sme mohli vôbec uveriť. Apoštoli jasne hovoria na viacerých miestach Písma, že viera je dar. Filipanom 1,29: „Vám je dané v milosti nie len v Krista veriť, ale pre neho aj trpieť.“ V milosti je nám dané v Krista veriť.
Čím sme teraz? Ef 2,10: „Sme predsa jeho dielo v Kristovi Ježišovi stvorení k tomu, aby sme konali dobré skutky, ktoré nám Boh pripravil.“ My sme Božie majstrovské, umelecké diela, po grécky poéma.
Doteraz Pavol hovoril, že spasenie to znamenalo vzkriesenie a oslobodenie z otroctva, záchrana pred súdom. Teraz hovorí, že záchrana je znovustvorenie. Ježiš Kristus bol prvotina a my sme ďalší z nového stvorenia. My sme jeho nové dielo.
Načo tu sme? Sme vyslaní k aktívnemu životu, konať dobré skutky. Bez dobrých skutkov nebudeme spasení. Nie sú základom spasenia, to je viera. Bez viery nebudeme spasení. Nikto nepríde k Bohu, ak chce prísť na základe dobrých skutkov. Iba na základe pokornej žiadosti o prijatie pre vieru v Ježiša Krista ťa Boh prijme.
A tu sa začína pre teba zvláštny nový život, ktorý musíš dokazovať ovocím. Že si uveril v Ježiša Krista a On ťa naplnil svojím Duchom, zrazu žiješ novým spôsobom, prirodzenosťou nového Božieho človeka. Môžeš robiť zázraky, môžeš druhých volať do Božieho kráľovstva, žiješ úplne novým spôsobom, umlčuješ vášne a nie vášne ovládajú teba. Nie sme spasení zo skutkov, ale pre skutky. Cieľom je konať dobré skutky, ktoré Boh pripravil.
Chodili sme v hriechoch a teraz máme chodiť v dobrých skutkoch. To sú dva životné štýly. Máme tu dvoch pánov. Jedným je Diabol a druhým je Boh. Jeden životný štýl je dobrý a druhý zlý. Pavol neprikrášľoval stav človeka. Nehovoril, že nie sme až tak veľmi skazení, však sa nejakí ľudia zachránia, lebo sú dobrí. Pavol pravdivo opísal človeka, ale nezúfal, lebo vedel, že živý Boh je Bohom vzkriesenia, znovustvorenia.
Takí sme my pokorní, ktorí stoja stále vzadu, poslúžia druhým… Áno, aj, ale my sme tí, ktorí majú stáť vpredu, ktorí majú stáť vo vládach, ktorí majú mať v rukách banky, prostriedky moci… My sme tí, ktorí majú priniesť na svet správu o tom, kto je Boh. My sme tí, ktorí majú priniesť novú Božiu spoločnosť na zem. My sme tí, ktorí nemajú stáť vzadu. My sme tí, ktorí máme usilovať o dosiahnutie veľkých vecí. Nie pre seba. Pre Krista. My sme tí, ktorí majú mať hrdosť, nie pýchu, ale hrdosť. My sme tí, ktorých poslal Boh. Keď my niekam prídeme, príde Boh, príde požehnanie.
Pramene: J. Stott: Efezanom, Návrat, Praha ´92;
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
