Ovocím života kresťana je štedrosť, láska, láskavosť, dobrota, odpúšťanie, požehnávanie, pomáhanie atď. V Písme je to sumarizované niekoľkými slovami. Ja veľmi túžim, aby tieto zhromaždenia patrili k tým, ktoré spôsobujú, že Boha poznávame viacej a prinášame ovocie. A to sa nedeje len rozumovým poznávaním, len nekonečným množstvom modlitieb určitého typu, ani sa to nedeje len konaním dobrých skutkov, len štúdiom teológie. Deje sa to predovšetkým a práve tým, čo Ježiš Kristus povedal, aby učeníci robili. Zhromažďujú sa kvôli Nemu, pretože povedal, že tam kde sa zídu kvôli Nemu, tam On príde. Zhromažďujú sa kvôli Nemu a dovoľujú, aby ich Jeho prítomnosť prenikla. Jednoduchšie sa tomu povie modlitba. Keby tu stál pre nás niekto veľmi dôležitý, asi by sme sa všetci usmievali. A dovolili by sme, aby nás jeho prítomnosť prenikala, pretože vieme, že odíde. Raz veľmi dávno som bol na Taizé a vedel som, že má ísť okolo brat Roger. Potom som videl kadiaľ prechádzal, pretože sa tam nakopilo množstvo ľudí a ochranka mala čo robiť, aby ho nezadlávili. Tiež som sa tam dostal a nechal som sa preniknúť takým zvláštnym pocitom, že on môže pre mňa čosi spraviť. Chcel som, aby ma požehnal, tak sa ma dotkol a požehnal ma. A toto je obraz o tom, čo robia učeníci Ježiša Krista. Zhromaždia sa, aby boli s Ním, lebo On povedal: „Tam, kde sa zhromaždíte, aj ja budem medzi Vami.
Konkrétne som cítil, že je tu niekoľko ľudí, v mysliach ktorých sú myšlienky typu: „Sú to fanatici a bláznia sa tu. Toto je davová psychóza, tu robia blbosti, na ulici by to nerobili…“ Chcem len povedať jednu dôležitú vec. My sme tu naozaj prišli za účelom modliť sa, byť slobodnými pri našom Bohu, aby sme Ho viac poznali a to spôsobmi, ktoré moderná ľudská veda šikovne nazýva rôznymi pojmami, aby sme stratili odvahu byť naozaj slobodní a sami sebou. Učeníci sa vždy správali slobodne pokým tu bol Ježiš fyzicky prítomný. Ľudia pociťovali radosť, žiadali si uzdravenie, dovoľovali, aby moc Ducha Božieho prenikala ich srdcia a vystupovali proti démonským silám. Ježiš poslal sedemdesiat učeníkov aby uzdravovali, zväzovali démonov, hlásali evanjelium a hovorili, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. A to platí aj dnes. Ježiš to nikdy nezrušil. Ježiš zruší tento príkaz, až keď sa vráti nadobro. Potom už nebude žiadna evanjelizácia, už nebude žiadna misia ani vyháňanie démonov, už bude len súd. Teraz žijeme v dobe milosti a tu je to miesto, kde môžeme získať vieru. Je to miesto, kde môžeme prežiť dotyk Duchom Božím, uzdravenie, požehnanie, miesto, kde budeme mať napravenú minulosť a kde sa môžeme zbaviť démonov. A také miesto je všade tam, kde kresťania naozaj poznajú plný zmysel evanjelia Ježiša Krista.
To, čo dnes hovorím, nie je žiadna moja predstava. My naozaj máme moc, aby sme poslali preč každú inú autoritu, okrem Ježišovej, ktorá sa snaží nás ovládnuť – napr. strach… Ak bude tvojou autoritou strach, podľa toho sa budeš správať, strach bude hýbať tvojim konaním. Alebo autorita menom nevera je veľká autorita, pretože ty nemôžeš veriť, lebo sa správaš ako nevera chce. Ďalej autorita menom komplex, menejcennosť, hnev, pýcha, závisť, peniaze… atď. Toto všetko sú mená, ktoré majú silnú autoritu a my máme moc ich zašliapnuť, aby nám nevládli. Deje sa to veľmi konkrétne a veľmi jednoducho, deje sa to modlitbou. Nedeje sa to psychologickým výcvikom, nedeje sa to teologickým štúdiom. Študujem teológiu, už som sa dostal do štvrtého ročníka a poviem vám tajomstvo, v polovici štvrtého ročníka sa ešte o tom nič nehovorilo. Do polovice štvrtého ročníka sa ešte nič nehovorilo o autorite Boha tu na zemi voči démonským silám. Takže deje sa to naozaj veľmi jednoducho a práve tak, ako sme to robili. Áno, môže to mať rôzne formy, toto nie je tá jediná a najdôležitejšia. Ale my to robíme takto. A ešte vám chcem povedať jednu dôležitú vec, že požehnanie, ktoré si odtiaľto odnesieš je v tvojich rukách. To, koľko si vezmeš, je toľko bohatstva, koľko budeš mať. A takmer som si istý, že mnohí odtiaľto odídete a zažijete reálnu zmenu – okamžitú, alebo ju vypozorujete vo svojom živote neskôr.
Podelím sa s Vami o jednu skúsenosť z môjho života. Pretože som absolútny laik a moja žena je odborníčka – lekárka, tak ona vedela, čo všetko strašného sa deje počas jej tehotenstva, počas pôrodu a počas inkubátorového vývoja nášho chlapčeka. Ja som to nevedel. Tak som len oplýval obrovskou vierou. Modlil som sa za neho, žehnal som mu. Moja žena bola z toho dlho úplne zúfalá a nechcela ma počúvať. Povedal som jej: „Andrejka, musíš mať vieru.“ Ona povedala: „Ale keď ja mám všetky tie vedomosti.“ Vtedy som sa zamyslel a povedal som jej: „Tak to máš potom ešte väčšiu vieru ako ja. Lebo ja vôbec neviem, čo sa mu môže stať.“ Nedostala vieru hneď, až po nejakom čase, kedy opakovaním Božieho prísľubu, že Boh nám dal živého syna, uverila, že on naozaj bude žiť. Bariérou bolo poznanie. Znie to veľmi negatívne, ale nie je, lebo je veľmi dobré, že ho má. Ale keď začneme dovoľovať, aby poznanie panovalo nášmu mysleniu, potom stratíme požehnanie. Pretože keby som každý deň pristupoval k svojmu synovi a v skutočnosti aj k svojej žene, ako k tej ktorá zomrie a k tomu ktorí zomrú, s veľkou pravdepodobnosťou zomrú. Takto mi Duch povedal, že sa mám spoliehať na Jeho slovo. To proroctvo, ktoré sme dostali, že budeme mať potomka, nebolo vôbec ničím podložené, iba vierou. A tak sme verili. Keď budeš mať vieru, budeš mať vo svojom živote jej účinky. Keď nie, keď budeš žiadať dôkazy, nič sa nestane. Pretože Boh sa priznáva ku viere a nie ku dôkazom, poznaniu skúsenostiam, dobrote, ale ku viere.
Predvediem Vám jeden príklad, ktorý už poznáte, ale nepoznáte jeho dôležitú pointu. Mám v ruke 10 korún. Veríte tomu? Zdvihnite ruku, kto veríte, že ich mám v ruke a stávate sa potencionálnymi majiteľmi tej desaťkorunáčky. Len vierou. Tí, čo veríte, vďaka viere zrejme budete majiteľom 10 korún. Vy ostatní, ktorí ste nezdvihli ruky, ste tiež vyjadrili svoj postoj. Vy ste vyjadrili neveru. Chcete, aby som vám dokázal, že ich tu mám, vy ktorí ste verili? Niektorí nie, niektorí áno. Teraz vám ich ukážem. Čo som urobil, to nie je víťazstvo. Zničil som vašu vieru, pretože vy už neveríte, vy viete. Tu na zemi nikdy nebudeme vedieť. Tu na zemi sme činní len vierou. Viera nemá dôkazy a Boh sa vám nebude dokazovať, že existuje. Boh chce iba vieru. A tak som zničil vieru všetkých, to znamená, že vy ste prišli o potencionálnu možnosť mať 10 korún, lebo som povedal len tým, ktorí uveria a nie tým, ktorí uvidia, tak ako sa to stalo Tomášovi. Toto je tiež problematický komplex slovenského postsocialistického človeka, že nemôže veriť. Ja som dnes tridsiatnik a musím sa potýkať s generáciou našich rodičov a starých rodičov, ktorí nemôžu veriť. Je to preto, lebo ich učili, že skutočné je len to čo je hmatateľné.
Viera činí zázraky a mení život človeka. Viera je to, vďaka čomu môže Boh pôsobiť. Inak to nejde. Amen.
Božie slovo nám zjavuje všetky základné odpovede pre zorientovanie sa na ceste životom. My všetci kráčame životom. Predstavme si to ako cestu, ktorá niekam vedie a Biblia nám hovorí, že žijeme v tme. Až keď pochopíme, že sme stratení, vtedy prvý raz objavujeme, že potrebujeme svetlo. Toto svetlo je naozaj čosi, čo nám Boh chcel dať, bol ochotný dať a naozaj daroval. My musíme vedieť, že naše zdroje síl, naše zdroje radosti, naše zdroje nadšenia, alebo pokoja v živote sa po čase vyčerpajú. Kto už máte túto skúsenosť za sebou, to je vaše obrovské plus, kto ešte nie, je dôležité, aby sme tento životný bod prekonali. Musíme pochopiť a vidieť, že sme stratení. Ale Boh nás tak veľmi miloval, že nám dal Svetlo – Ježiša. Je dôležité to vyznávať a pripomínať si to ako duchovnú pravdu.
Písmo ďalej ale hovorí veľmi jasne o tom, že ľudia milovali viac tmu ako svetlo. Boh ich preto ale musí stále rešpektovať. Prečo? Lebo nám dal slobodnú vôľu a nechce nám ju zobrať. A tak, ak si sa rozhodol, alebo ak sa niekto rozhodol, že nebude prijímať svetlo, Boh ho nebude lámať. Vrcholne si váži tvoju slobodnú vôľu. Prečo sa však ľudia boja svetla? Toto je dôležité. Ľudia sa boja svetla a nejdú na svetlo, je napísané v Jn 3,20: lebo ich skutky sú zlé. Každý totiž kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby ho neusvedčili z jeho zlých skutkov. Človek má strach z toho, čo by s ním Boh urobil, keby prišiel so svojimi skutkami na svetlo. Oslobodzujúca zvesť je v tom, že Boh neurobí nič zlé. Keď vyjdeme na svetlo so svojimi zlými skutkami, Boh je ochotný s nami o tom diskutovať, Boh je ochotný nám vysvetliť, prečo je to zlé a je ochotný dovoliť nám, aby sme to zmenili. Človek ale má strach a chce sa skrývať. Pred Ježišom Kristom sa skryť nedá. Ani jedna myšlienka, ani jeden motív, ani jeden skutok, nič sa nedá skryť, pretože je napísané o Ježišovi Kristovi, že nemusel sa dopytovať na človeka, lebo sám dobre vedel, čo v ktorom človeku je. Musíš vedieť, že Ježiš Kristus vie absolútne všetko.
Hriešny človek je svojimi skutkami v skutočnosti zotročený. V Jn 8,34 sa hovorí: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. Ľudia, ktorí žijú v hriechu alebo hrešia, si ale nemyslia, že sú zotročení. Toto je dôležitá pravda, ľudia sú zotročení. Hoci si myslia, že sú slobodní.
Čo je prvým hriechom človeka? Písmo hovorí, že najväčším hriechom človeka je, že neverí v Ježiša Krista (Jn 16,1-33). Kto neverí v Ježiša Krista je uvrhnutý pod vládu iných bohov. Písmo jasne hovorí, že na takomto človeku spočíva hnev Boha (Jn 3,36). Ale práve preto prišiel Ježiš Kristus na zem, aby človeka spasil, nie aby ho odsúdil. Jn 3,17: Lebo Boh neposlal Syna svojho na svet preto, aby odsúdil svet, ale aby svet spasil. Boh aj hriešneho človeka miluje a prejavil nám svoju lásku – poslal Ježiša Krista, aby sme vierou mohli žiť.
Dnes je pre mňa moja viera to, načo sa spolieham. Viera je istota vecí neviditeľných. Viera je dôkazom toho, čo nevidíme. Verím v Ježiša, lebo som Jeho, toto sa nedá získať dobrotou. Toto je ťažké pre náboženského človeka, že chce získať Božie prijatie svojou dobrotou. Bože, budem taký dobrý v živote, že by si ma mal prijať. To nefunguje. Samozrejme, že naša dobrota je výsledkom našej viery. Keď som sa obrátil k Ježišovi Kristovi, žijem pre Neho, v mojom živote sa začne prejavovať Jeho moc byť iný, produkovať dobré veci, nádherné, láskavé, skvelé a odpúšťajúce a potom sa bude prejavovať dobrota, ale nie preto som prijatý, prijatý som vierou. Je napísané v Písme: toho kto príde ku Mne, toho neodoženiem. On čaká na teba. Takže tri základné body: ľudia sú vo tme, ba dokonca ju milujú viac ako svetlo; Boh súdi človeka pre hriech; Boh miluje človeka a poslal Ježiša Krista, aby nás zachránil. Ty, človek veriaci, ktorý nosíš meno Ježiša Krista, nosíš Jeho moc, ty ho máš a skrze teba sa má prejavovať v životoch druhých. My im prinášame obrovskú moc a vládu, pretože my reprezentujeme Ježiša Krista. Je na nich, či nám uveria.
Ak nebudeme schopní podať pravdu ako pravdu, ona nebude môcť prejaviť svoju moc skrze nás. Ale ak ju budeš poznať, ak ju budeš mať, v tom prípade sa ona bude dotýkať druhých ľudí okolo teba. To je to zvláštne čosi, ľudská pravda to nedokáže, ale Božia pravda to dokáže. Rim 5,8: Boh však dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici. To bolo veľmi dávno, jeden z dôležitých argumentov. Ako to teda vieme. Zacitujem zase iné miesto z tejto dôležitej knižky. Odkiaľ vieme, že Ježiš Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici? Jn 20,31: A toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží a vierou aby ste mali život skrze meno Jeho.
Odkiaľ to vieme? Pretože je to napísané. V tejto knižke. A je to tam napísané načo? Aby sme vierou mali život. Kto má život? Život predsa dávajú rodičia, nie? Život vzniká z muža a ženy. Život je fantasticky komplikovaná záležitosť. Život nie je len tak. Život je veľmi krehký. Hovorím zo skúsenosti mladého otca. Keď leží vedľa nás Bohdanko, tak viete ako spíme celú noc? Každú chvíľu vyskakujeme, lebo sa bojíme, že ho zadlávime, lebo samozrejme nechce spať v postieľke. Síce spíme, ale nespíme, aby náhodou neodišiel z neho život. Život je veľmi komplikovaný a tu je napísané, aby sme vierou mali život v Jeho mene. Tá obrovská schopnosť mať život, keď uveríš. Život má moc, život sa prejavuje, život je neodbytný, život je veľmi silný, život je kreatívny, život je krásny. To všetko môžeš mať, ak jednoducho uveríš. Toto je slovo Božie.
Ježišove slová sú Duch a Život. Ak im človek neuverí, tvoje vlastné slová ťa odsúdia v posledný deň, plus Jeho slovo ťa odsúdi v posledný deň. On povedal, že taký človek zomrie vo svojich hriechoch. To je niečo fantasticky krásne byť zbavený mojich hriechov mojou vierou. To je niečo nádherné, byť oddelený od všetkého, čo ma môže zničiť. Ježiš na kríži sňal naše hriechy. Jn 12,48: ak neuveríme, budeme odsúdení. Kto pohŕda mnou a neprijíma slová moje, už má svojho sudcu. Slová, ktoré som hlásal, budú vás súdiť v posledný deň. Písmo predpovedalo, že Ježiš zomrie za naše hriechy. Ale hoci to povedal učeníkom aj sám Ježiš, oni to ani neočakávali, ani tomu neverili, preto sa im musel zjaviť trikrát. Trikrát sa musel ukázať a povedať im, že je živý. Jeden muž povedal: „Ja tomu neuverím, až kým ho neuvidím a až kým sa ho nedotknem. Ježiš mu dal aj túto možnosť, ale povedal, že požehnaný bude nie ten, kto bude žiadať videnie a dotyk, ale ten, kto bude mať vieru. Potom s nimi zostal 40 dní a vyučoval ich o kráľovstve Božom.
Ježiš teda nevieru označil za nesprávnu vec.
Pán vieru očakáva aj od nás. Ale my ľudia sa pýtame, čo máme robiť, aby sme boli spasení? A Pán hovorí, verte v Toho, ktorého Boh poslal. Kto to je, kto neviete, ja vám hovorím, že je to Ježiš Kristus. Čo máme robiť? Veriť. V tej chvíli sme prijatí Bohom. Jn 5,24. Toto bola zvesť, ktorú kázal Peter na Turíce a hovorí: kto počúva slová moje a verí tomu, ktorý ma poslal, má život večný a nebude odsúdený, lebo už prešiel zo smrti do života. Záverečný citát z Jn 1,12: tým však, čo ho prijali, dá schopnosť stať sa dietkami Božími, tým totiž, čo veria v Jeho meno. A to sú dve veci. Veriť a prijať. A prijať znamená nasledovať, poslúchať, žiť ako On. A tak sa v našom živote prejavuje kvalita života dietok Božích a v nás pôsobí Duch Boží, ktorého nám On dal. Skrze Neho prežívame lásku Božiu a kvôli láske, ktorú prežívame, chceme byť iní. Preto máme schopnosť, silu, odvahu, ochotu nehrešiť a ešte k tomu naprávať staré veci nášho zlého života.
© Branislav Škripek
© Spoločenstvo Martindom
