…boli milí všetkému ľudu. A Pán denne pridával k ich spoločenstvu tých, ktorých povolával k spáse“ (Sk 2,47).
Božia ovečka sa už od detstva potrebuje podieľať na záchrane ďalších ľudí pre Pána, teda usilovať sa priviesť ďalších ľudí do spoločenstva kresťanov. Skrýva sa za tým potreba zápasiť o niečí večný život.
Pri evanjelizácii ide o spoznanie Krista a spasenie, o záchranu človeka pre večný život. Pokiaľ je ovečka zdravá, má potrebu zápasiť o večný život druhých ľudí. V tomto zápase spoznáva, že tu ide o ich život a smrť, a uvedomuje si jeho závažnosť, pretože evanjelizácia je duchovný boj. Kresťan sa stále potrebuje stretávať a konfrontovať so skutočnosťou, že duchovný život nie je len akási hra, ale že tu ide o nebo a peklo. Práve pri zvestovaní evanjelia si uvedomuje závažnosť života s Bohom a bez Boha.
Mnoho Božích detí si akosi zvykne na to, že patria Kristovi, a prestávajú byť za to vďačné. Stane sa to pre nich čímsi abstraktným, takže na to ani veľmi nemyslia, ani z toho nemajú veľkú radosť – a už vôbec nie tú najväčšiu.
Musíme svoje srdce naučiť plakať nad zástupmi neveriacich. Potom príde aj radosť z vlastnej záchrany. Ak budeme ovečky od začiatku viesť k získavaniu druhých a k tomu, aby im na tom záležalo, nikdy toto vedomie vďačnosti za záchranu v Kristovi nestratia.
Naplnenie tejto potreby
Najideálnejším nástrojom získavania učeníkov je malá skupina kresťanov, kam možno priviesť nových. Členovia skupinky budú prežívať, aké je závažné, že ľudia spejú do záhuby, a aká je to milosť, keď sa niekto obráti k Bohu. V skupinke sa človek môže vyplakať nad blízkymi a drahými, ktorí ešte chodia po svojich cestách a ignorujú Boha. Ovečka sa potrebuje už od malička podieľať na zápase o ich večný život, ale i o životy všetkých neznámych ľudí.
Najväčším povzbudením pre všetkých bude, keď na tebe uvidia, ako ti záleží na večnom živote druhých ľudí. Ak na stretnutiach často hovoríš, ako si niekomu niekde vydával svedectvo, ak ostatní vidia, že do skupiniek stále privádzaš nových ľudí, spoznávajú dôležitosť zvestovania záchrany v Kristovi, ale aj to, že je to v istom zmysle ľahké a dá sa to uskutočniť.
Ak ľudí stále povzbudzuješ, aby na otvorené stretnutia privádzali svojich neveriacich blízkych, príbuzných či známych, formuješ v nich charakter zdravých kresťanov, ktorí túžia prinášať evanjelium ostatným.
Je dôležité, aby si ich pripravoval a viedol k tomu, že evanjelizácia sa nekončí vo chvíli, keď sa človek rozhodne vydať svoj život Bohu, ale že k nej patrí aj dôkladná následná starostlivosť. Tak v nich vytváraš biblický postoj k „získavaniu učeníkov“, ale aj vedomie zodpovednosti za nových veriacich – teda duchovné otcovstvo (či „rodičovstvo“).
S týmto súvisí aj vznik nových skupín. Z veľkej otvorenej skupiny by sa mali pravidelne vytvárať nové malé skupinky s ich vlastnými vedúcimi. Keď ide o malú skupinku, ktorá sa privádzaním nových členov rozrastie na príliš veľkú (viac ako pätnásť ľudí), treba ustanoviť nového vedúceho a rozdeliť sa. Je dôležité modliť sa, aby takéto rozdelenie prebehlo dobre. Nové skupinky potrebujú modlitbovú podporu tých starších.
Kým nový vedúci dorastie do zrelého a samostatného vodcu, mal by si byť s ním ešte určitý čas v kontakte a deliť sa o svoje skúsenosti. Vaše pracovné schôdzky by mali postupne nadobudnúť charakter stretnutia dvoch rovnocenných partnerov. Nemal by sa stále cítiť ako tvoj učeník, aby sa azda nezačali objavovať prvky neslobody či závislosti. Keď ho včas „prepustíš z učenia“, bude môcť naplno dozrieť a rozvinúť svoje schopnosti a obdarovania.
Spôsoby evanjelizácie sú rôzne a pestré, tými základnými sú:
– osobné zvestovanie Krista ľuďom, s ktorými sme v blízkom kontakte;
– „náhodná“ evanjelizácia – vo vlaku, na ulici a pod.;
– pozvanie na spoločný výlet s inými kresťanmi;
– organizovaná pouličná evanjelizácia;
– veľká organizovaná evanjelizácia – napríklad na štadiónoch.
Každý spôsob je niečím špecifický a nie všetci sú na všetko rovnako pripravení či schopní konať. Ovečky potrebujú nájsť spôsob, pri ktorom sa môžu najlepšie uplatniť. Tým najzákladnejším a najdôležitejším predpokladom je však hlboká túžba v srdci priniesť spásu tým, ktorí ju nepoznajú.
Použitá literatúra:
Jiří Dohnal: Příručka pro vedoucí skupinek. Logos 1992. (Upravené.)
