„… dialo sa množstvo divov a znamení…“ (Sk 2,43).
Skutočná ovca neustále pozoruje svojho pastiera. Pri pasení stále dvíha hlavu a pozerá, či je nablízku – potrebuje ho mať stále na očiach. Božie dieťa – duchovná ovečka – potrebuje vidieť, že jej Pastier je živý; potrebuje stále zakusovať, že jej Boh je živý, že konkrétne koná s človekom, s jeho biedou, ťažkosťami, problémami a chorobami. Pre vieru človeka to má veľký význam. Ak v spoločenstve neustále počúva o tom, že Boh je živý, že je rovnaký včera, dnes i naveky, potrebuje to aj vidieť a zakúšať. A to sa deje, keď Pán jasne zasiahne a viditeľne niečo urobí. To ovečky osviežuje a potom je ich viera stále čerstvá, očakávajúca konkrétne Božie konanie, a preto je aj plodná.
Naplnenie tejto potreby
Prejavmi Božej moci nie sú len mocné činy, zázraky a divy, ale aj usvedčenie z hriechu a jeho zanechanie, zbavenie sa závislostí, vyslobodenie z nejakej zviazanosti, potvrdenie slova poznania či múdrosti, uzdravenie z choroby po modlitbe, vyliatie moci Ducha Svätého v živote človeka atď.
Keď ľudia v spoločenstve zakúšajú Božiu moc, ich viera sa stáva zdravou, pretože stretávajú Boha takého, aký je: konkrétny, osobný, živý, mocný, veľký, zaoberajúci sa človekom a jeho potrebami; nie je založená na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci (porov. 1Kor 2,5), čo sa následne prejaví v celom ich živote. Ťažkosti, ktoré prídu, budú s vierou predkladať Bohu v modlitbách, budú bojovať vierou, modliť sa za chorých a s vierou očakávať Božie uzdravenie. Život s Bohom nebudú pokladať za ťažobou ani nudu, pretože budú túžobne očakávať, čo pre nich Boh pripravil.
Ako do toho skupinku voviesť? Najskôr do toho vstúp ty sám! Stále hľaď na Pána a chráň sa toho, aby ti tento pohľad niečo zastieralo (porov. Hebr 3,1). Ovečky na tebe musia vidieť živú vieru. Potrebujú vidieť, že Boh s tebou stále niečo robí, že skrze teba koná.
Ak im budeš vzorom len v tom, čo ty robíš pre Boha, ale nie v tom, čo Boh robí s tebou, potom bude ich vzťah k Bohu „jednosmernou ulicou“, vedúcou k úplnej vyčerpanosti vo všetkých oblastiach života.
Nesnaž sa však žiť s Pánom preto, aby to ostatní videli, ale preto, že on za to stojí. Je to to najlepšie, čo pre svoje ovečky môžeš urobiť. Ak na tebe uvidia, že sa vo svojom živote snažíš spoliehať na Pána i v maličkostiach všedného dňa, ak uvidia, ako využívaš každú príležitosť uplatniť svoju vieru, potom pre ne nebude ťažké očakávať „veľké veci“.
Telesný človek stále podlieha pokušeniu pomôcť si sám. Samozrejme, niekedy to máme robiť. Ale keď si sami pomôcť nemôžeme, a aj napriek tomu sa o to snažíme, potom sme „telesní ľudia“. Chceme to jednoducho zvládnuť bez spoliehania sa na Boha. A hoci sa za to modlíme, nespoliehame sa na Boha a neveríme, že s tým pohne.
Telesnosť nemožno vyčítať. Ak ju u niekoho v skupinke uvidíš, niet inej cesty než byť dobrým príkladom. Takto prinesieš vieru v živého a konajúceho Boha do skupinky v sebe. Tak ako je Pán Ježiš dverami ovčinca (porov. Jn 10,9), aj ty si dverami skupinky, skrze ktoré ovečky prejdú do toho, čo máš ty.
Je mnoho vecí, ktoré sa do skupinky nedostanú ináč, len tak, že ich tam ty prinesieš v sebe. Viera v živého, mocného Boha je jednou z nich. Nepodarí sa ti odovzdať ju prostredníctvom vyučovania, kázania ani naliehaním na to, aby ovečky verili. Musíš to najprv žiť, až potom o tom hovoriť.
Ak v skupinke chýbajú prejavy živej moci, potom ľudia žijú zo skúseností, ktoré získali kedysi. Sentimentálne sa pozerajú do minulosti, keď sa ich Pán dajakým spôsobom dotkol. Zázraky pre nich znamenajú niečo ťažké a vzdialené, prípadne sa podľa nich dnes už nedejú. Tu sa začína intelektuálne kresťanstvo, ktoré sa modlí, ale nespolieha sa na Boha. Intelektuálni kresťania žijú náboženský život, ktorý sa na prvý pohľad môže javiť normálny, ale hlbší pohľad ukáže, že keby Boh nejestvoval, ich životy budú také isté, aké sú teraz. Nič by sa nezmenilo.
Pre teba ako vedúceho bude užitočné, ak si z času na čas položíš kontrolné otázky: Ako by žila skupinka, keby z nej odišiel Duch Svätý? Bežalo by všetko bez povšimnutia ďalej, alebo by tam voľačo „chýbalo“? Prestalo by to fungovať?
Vyburcuje ťa to k tomu, aby si sa viac spoliehal na Pána a kráčal vo viere.
Použitá literatúra:
Jiří Dohnal: Příručka pro vedoucí skupinek. Logos 1992. (Upravené.)
