„Chválili Boha…“ (Sk 2,47).
Toto je priestor, kde má byť uspokojená potreba ovečky vyjadriť svoj vzťah k Bohu. Tu mu dáva priamo najavo svoju vďačnosť, lásku, radosť, úctu… Tu ho stretáva v jeho svätosti, veľkosti, múdrosti atď.
Uctievanie má byť priestorom, kde dochádza k priamemu kontaktu človeka v spoločenstve s Bohom.
Vyučovanie je čas, keď niekto (vedúci či učiteľ) sprostredkúva nové poznatky o Bohu. Vzájomné spoločenstvo na stretnutí skupinky je čas, keď sa človek dotýka ostatných ľudí a prežíva Božiu lásku, ktorú mu prejavujú Božie deti.
A uctievanie je čas, keď sa ovečka sama dotýka Boha. Tak ako v prirodzených vzťahoch rodičov a detí nesmie chýbať maznanie a láskanie, aj Božie deti vo vzťahu k svojmu Otcovi potrebujú hlboko prežívať čas uctievania.
Naplnenie tejto potreby
Pri uctievaní sa zameriavame priamo na Boha. Božie deti sa potrebujú odpútavať samy od seba, od svojich ťažkostí i túžob a uznávaním Božej lásky a svätosti, chválením a uctievaním jeho majestátu sa pripútavať k nemu. Tým, že za sebou necháme svoje bolesti, smútok, zranenia, túžby a nevyriešené problémy a pristupujeme k Bohu, aby sme ho chválili, dávame mu najavo, ako veľa pre nás znamená a že je pre nás dôležitejší ako naše starosti či radosti – a vlastne dôležitejší než my sami. Keď odvraciame svoju pozornosť od toho, čo práve prežívame, a naplno sa vkladáme do chvály Boha, demonštrujeme pred svetom fyzickým i duchovným, ako veľmi je pre nás dôležitý a ako sme mu oddaní.
Uctievanie je najzrelšou formou modlitby. Ale nie je to len druh modlitby. Je to životný štýl, cieľ vývoja nášho vzťahu k Bohu i celkovej životnej orientácie.
Ľudia však potrebujú, aby ich do uctievania postupne viedli tí skúsenejší. Tým skúsenejším v skupinke máš byť ty – potrebuješ byť o krok vpred, aby si mohol ovečky viesť svojím príkladom. Každý deň si vyhraď čas na uctievanie. V tvojom živote si nič nezaslúži takú pozornosť ako Pán, bez ohľadu na tvoju náladu či problémy. Či nie je Pán hoden chvály vždy? Či stráca niečo zo svojej slávy a moci, keď sme v útrapách alebo keď sa nám nechce žiť? (porov. Jer 23,23). S človekom, ktorého máme radi, sa predsa nerozprávame iba vtedy, keď máme dobrú náladu, a inokedy si ho nevšímame, a keď on chce povedať niečo nám, tak ho nepočúvame. Ak je to tak, potom ho nemáme radi tak, ako si myslíme, ale máme radšej sami seba. Takisto ani k Bohu sa nebudeme obracať, len keď niečo potrebujeme alebo keď máme práve náladu a chuť. On je hoden toho, aby sme mu vzdávali chválu aj vtedy, keď nám to nie je po vôli, a to jednoducho preto, že je taký, aký je.
Pri uctievaní sa Bohu klaniame – nie je to vďaka za to, čo pre nás urobil, ani chvála jeho moci, ale klaňanie sa jeho velebnosti, charakteru, láske… Práve v ťažkostiach budeme môcť zakúsiť, akú moc má uctievanie, pretože uprostred útrap a problémov je tým najideálnejším miestom. Vtedy Boha nechválime a neuctievame z radosti, ale pre neho samotného a naše motívy sú celkom prečistené.
Aj keď uctievanie nie je účelové (nie je prostriedkom na dosiahnutie niečoho, Boha neuctievame, aby sme z toho čosi mali), predsa sme my sami, ktorí sa modlíme, obohatení najväčšmi. Ak Boha nezištne chválime, nachádzame sa v stave, keď s nami môže konať najľahšie a najistejšie.
Veľa ťažkostí a problémov sa vyrieši pravidelným uctievaním a ani na to nebudú potrebné mnohé rozhovory či vysvetľovania. A pretože chvála a uctievanie nie je len občasná duchovná činnosť, ale životný štýl, podaktoré problémy sa nevyriešia ani nezačnú riešiť, pokiaľ človek nevstúpi do uctievania.
Bol by však omyl myslieť si, že stačí začať a ostatní do uctievania vstúpia sami. Z času na čas je nevyhnutné hovoriť o význame a účele chvál a uctievania. Celkovo treba vyučovať o tom, aké druhy modlitieb Písmo uvádza. A bezpodmienečným predpokladom pre vierohodné a účinné vyučovanie na túto tému je vlastná prax a vlastný príklad.
Na stretnutí skupinky počas chvál učte sa vstupovať do blízkej a intímnej Božej prítomnosti, aby ste mohli prežívať uctievanie. Modli sa, aby ľudia vchádzali do uctievania. Ty ich veď k tomu, aby sa Pánovi otvárali a dávali mu svoje bolesti, hriechy, starosti i túžby – a to formou odovzdania sa mu počas uctievania. Ľudia musia prežiť, že chcú urobiť Pánovi radosť, obdarovať ho a nasýtiť svojou chválou. Sami sa musia rozhodnúť predstúpiť pred Boha a nezištne sa mu klaňať.
Ak v skupinke chýba uctievanie, ľudia budú viesť povrchný, horizontálny život. Nebudú schopní samostatne prijímať Božie vedenie v osobných záležitostiach ani vidieť vo svojich bratoch a sestrách Krista. Toto je dôsledok chýbajúceho alebo veľmi neosobného a nejasného vzťahu s Bohom.
Ak bude v skupinke síce dobré a kvalitné vyučovanie a dobrá atmosféra, ale bude chýbať uctievanie, potom bude všetko vyvolávať dojem, že to nie je nasmerované k Bohu, ale k človeku. Ľudia nebudú rásť, a to aj napriek tomu, že budú dostávať dobré vyučovanie. Po čase prídu s rovnakými problémami. Budú sa snažiť nachádzať len okamžité riešenie svojich ťažkostí, ale nepôjde im o celkovú premenu charakteru a prehĺbenie vzťahu s Bohom. Bez života v uctievaní sa budú snažiť zhromažďovať a používať všetky možné duchovné princípy a rady, aby prostredníctvom nich získali svoje (hoci Bohom zasľúbené) dobro. To je však prejav snahy dosiahnuť Božie zasľúbenia bez závislosti od Boha – teda v nezávislosti.
Druhou stranou tejto mince je závislosť od človeka – a veľakrát od seba samého. V takomto stave zotrvávajú Božie deti, ak v ich živote chýba cieľavedomé budovanie a prehlbovanie osobného vzťahu s Bohom, ku ktorému uctievanie bytostne patrí.
Použitá literatúra:
Jiří Dohnal: Příručka pro vedoucí skupinek. Logos 1992. (Upravené.)
