Grécke slovo koinonia, ktoré je tu použité, znamená partnerstvo, blízke spojenie, tesnú spoluúčasť, dobrodenie a priateľstvo.
Potreba, ktorá sa za tým skrýva, je mať niekde domov. Cítiť sa v bezpečí. Prežívať s niekým spolupatričnosť. Ovečka potrebuje prostredie, kde sa môže uvoľniť, kde nemusí nič predstierať, ničoho sa obávať, kde môže jednoducho prežívať, že je niekým konkrétne obľúbená.
Tento pocit bezpečia je vytváraný vzájomnou vykázateľnosťou života jednotlivých ľudí vrátane vedúceho. Znamená to chodiť vo svetle (pozri 1Jn 1,7), teda byť pred sebou navzájom úplne otvorení.
Znamená to tiež vedieť hovoriť o problémoch a hriechoch, s ktorými zápasíme, o veciach, ktoré nás trápia. Treba ich vyznávať, aby sa za ne ostatní mohli modliť a pomôcť radou. Toto patrí k nanajvýš súkromnému životu skupinky, preto platí pravidlo, že o ničom, čo sa pri takomto zdieľaní povie, neslobodno hovoriť mimo skupinky. Zároveň to na ľudí vytvára určitý tlak, pretože hovoriť o svojich zlyhaniach nie je nikomu príjemné. Ale pokiaľ bude v skupinke atmosféra priateľstva a lásky, ovečky to budú slobodne robiť. Budú cítiť prijatie a zistia, že je bezpečné hriechy, chyby a nesprávne postoje vyznávať a zanechávať. Hriech vynesený na svetlo stráca veľa zo svojej moci nad človekom.
Ovečku nenaplní pocitom bezpečia priateľstvo, v ktorom chýba tento rozmer istoty. Takéto priateľstvo je priateľstvom podľa tohto sveta – ľudia sú spolu preto, lebo im je dobre. Keď sa niekomu nechce prísť, tak nepríde, keď sa mu tam prestane páčiť, tak odíde, atď.
Priateľstvo v Božom kráľovstve má základ v zmluve – v dohode a tým je daná vzťahom iná dimenzia. Abrahám bol nazvaný Božím priateľom (pozri Jak 2,23) – jeho vzťah k Bohu bol určený zmluvou, ktorú s ním Boh uzavrel (Gn 15). Ďalším príkladom je vzťah Ježiša a nás – hovorí o ňom celá pätnásta kapitola Jánovho evanjelia. Takýto vzťah máme mať my kresťania aj medzi sebou.
(Treba však dodať, že do tohto vyznania a zdieľania na stretnutí skupinky nepatria veci, ktoré by druhí nemuseli uniesť – veci najintímnejšieho charakteru. Treba vypestovať správne a primerané vnímanie tejto hranice.)
Naplnenie tejto potreby
Ty ako vedúci sa snaž vytvoriť atmosféru priateľskej lásky, slobody, prijatia a bezpečia.
Docieliš to vybudovaním vzťahov medzi jednotlivými členmi skupinky.
Atmosféra na stretnutí skupinky je presne taká, aké sú vzťahy medzi jej členmi. Vzájomné vzťahy členov sú zároveň odrazom vzťahu ich vedúceho k nim. Ak chceš, aby u vás bola atmosféra, v ktorej ľudia môžu hovoriť o všetkom, v ktorej čakajú pomoc a aj ju dostávajú, do ktorej sa neboja pozvať svojich priateľov, potom im buď príkladom vo vzťahu k nim.
Aký budeš mať vzťah ty k nim, taký budú mať oni k tebe. Keď ty budeš z nich nadšený, oni budú nadšení jeden z druhého; keď ich ty budeš milovať, oni sa budú milovať tiež; keď o nich budeš mať záujem a bude ti na nich záležať, aj im bude záležať jednému na druhom i na tebe, budú sa za seba navzájom modliť a nebudeš im to musieť príliš zdôrazňovať.
Ak sa o takúto atmosféru usiluješ, uvedom si, že je to duchovná vec, ktorá sa začína u teba – v modlitbe za nich.
Doma v tvojej izbe sa formuje tvoj vzťah k nim. Nie až na stretnutí skupinky. Tvoj vzťah k nim sa začína budovať už vtedy, keď si prijal úlohu vedúceho. Už nie si len ich brat či sestra, ale pred Bohom za nich nesieš určitú zodpovednosť a si pre nich určitou duchovnou autoritou.
To, čo prežívaš v modlitbe za nich, potom prinesieš na skupinku. (Všimni si v Písme, ako sa za svoju „skupinku“ modlil Pán Ježiš.) Ak sú príhovory za skupinku pre teba neradostnou a nevítanou záležitosťou, vedz, že ti na nich nezáleží skutočne. Tvoja láska k nim je povrchná a tomu bude zodpovedať aj atmosféra na stretnutí. Bude odrážať tvoj vzťah k nim.
Ak však nimi budeš nadšený, ak budeš prežívať vďačnosť za nich (bez ohľadu na ich duchovný stav), ak k nim budeš počas modlitieb cítiť lásku, potom to všetko prinesieš medzi nich do skupinky. Ovocím budú vzájomné vzťahy jednotlivých členov, ich vzájomná služba a spontánne modlitby. Budú sa navštevovať aj mimo stretnutí skupinky, budú sa na seba tešiť a po stretnutí dlho rozprávať, pretože sa im nebude chcieť rozísť sa. A nielen to – zavládne tam sloboda vyznávať si hriechy a zlyhania a zároveň očakávanie pomoci. To všetko je možné len v atmosfére lásky, ktorá pochádza od Boha.
Počas zdieľania dbaj na to, aby nerozprával iba jeden človek, ale aby zostal čas na každého. Samozrejme, občas dakto potrebuje viac priestoru, aby hovoril o svojom probléme alebo ťažkosti, ale nemá sa z toho stať pravidlo. Takisto dbaj na to, aby si ľudia neskákali do reči, ale aby nechali druhého dohovoriť.
Ak takáto atmosféra v skupinke dlhší čas chýba, potom slovo vedúceho, nech je akékoľvek dobré a povzbudzujúce k dobrým veciam, bude vyznievať ako zákonníctvo a povinnosť. V živote ľudí bude chýbať trvalá hlboká radosť zo záchrany v Ježišovi, ochabne záujem o privádzanie iných k Ježišovi, vzrastie neochota prijať zodpovednosť. Takáto skupinka nebude príliš slúžiť, a ak aj bude, jej služba neprinesie mnoho ovocia. Modlitbový život skupinky sa stane vágnym, plným povrchných prosieb a neurčitého (alebo žiadneho) vyznávania sa.
Použitá literatúra:
Jiří Dohnal: Příručka pro vedoucí skupinek. Logos 1992. (Upravené.)
