Pokračujeme s jednotlivými bodmi o tom, aký má byť náš prístup k hľadaniu Božieho vedenia:
4. Nerobiť žiadne kompromisy.
Musíme sa proste úplne podriadiť Bohu. Dať mu všetko – čo mám rád, aj čo nemám rád. Potrebujeme mať postoj, aký mal mladý prorok Samuel, keď naň volal Pán – Samuel nerozumel, čo sa deje, čo je to za hlas, ktorý počuje, ale nechal sa poučiť svojím vychovávateľom vo viere a poslúchol jeho radu. Zaujal postoj človeka, ktorý horlivo poslúcha: “Hovor Pane, tvoj sluha počúva”. Teda “som tu, aby som urobil čokoľvek povieš.” Nesmieme si hovoriť: “Dávam Bohu všetko, len toto jedno si ponechám. Veď Boh vidí moju ochotu vo všetkom ostatnom a nakoniec, je taký veľkorysý…”
Môžeme vlastne zaujať tri stanoviská: 1. Áno 2. Nie 3. Áno, ale nie teraz. Tento posledný postoj je ale forma kompromisu. Tým si udržujeme a chránime svoje závislosti. Ale BOH CHCE PLNÉ ROZHODNUTIE. ODKLADAŤ ROZHODNUTIE JE ROBIŤ KOMPROMIS S POSLUŠNOSŤOU. Boh nenávidí kompromisy. V Biblii sa to nazýva “vlažnosť”. Zjv 3,15-16 sa píše: “Poznám tvoje skutky: nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol jedno alebo druhé! Takto však, pretože si vlažný, ani studený, ani horúci, vypľujem raz úst.” Boh akoby tu hovorí: “Odvrhnem ťa zo svojho vnútra, lebo toto neznesiem. Studeného by som ťa mohol obrátiť, horúceho použiť. Takto s tebou nemôžem urobiť nič…”
Kompromis sa ešte inak nazýva “polovičatosť srdca”. Lk 14,3: “Nikto z vás, kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom”, hovorí Ježiš. Musíme sa rozhodnúť opustiť všetko. Možno to teraz cítiš tak, že nevládzeš odovzdať všetko, alebo sa toho bojíš. Buď povzbudený, Bohu tvoje obavy neprekážajú. Čestne mu to vyjadri a urob rozhodnutie pre Neho. On ťa posilní. Rozhodni sa úprimne sa mu dať, všetkého sa pre neho vzdať, aj keď si myslíš, že to celkom nedokážeš. Ak máš úprimnú túžbu to urobiť, rozhodni sa a on si to použije. Rozhodujúci je postoj srdca – ktorý sa prejavuje navonok.
Keď nás Boh žiada, aby sme mu niečo odovzdali, niečo má na mysli. Nerobí to bezúčelne. Nechce nás len obrať o to, čo máme radi – on nám chce dať nekonečný dar – seba. Ale aj toto odovzdanie môžme a musíme stavať iba na znalosti Božej lásky k nám. Na našom vzťahu lásky. On nás nechce len oberať o to, čo máme radi, to nie je jeho koníček. On nie je ten, ktorý vždy dobehne, keď zistí, že niečo máme radi a povie: “Daj to sem!” V jeho charaktere nie je snaha brať nám veci dobré. Ale môžme na to nazerať takto: keď od nás niečo žiada, je to prejav jeho lásky k nám. To znie úplne inak. Máš v živote niečo, čo síce máš rád, ale pre teba, tvoj život či charakter to nie je dobré. Tak príde ku tebe Pán a povie: “Vieš, toto pre teba nie je dobré, vzdaj sa toho.” Keď si mu podriadený a máš ho rád, tak si jednoducho povieš, “Tak hovorí to On, urobím, ako chce.” Vedz, že keď prišiel s takýmto usvedčením, tak prišiel nielen niečo odstrániť, ale prišiel aj čosi darovať. Lebo on je Darca. My musíme svoju myseľ nasýtiť správnou predstavou o tom, kým je Boh. S falošnou predstavou sa ho budeme báť. Uvidíme v Písme nejakú jeho výzvu, zastraší nás, zľakneme sa a utečieme.
Kompromisy iba oslabujú naše rozhodnutia. Znamená to, že Bohu neprinášame to najlepšie. A Boh nechce odpadky – ani mu predsa nepatria. Odovzdať sa, znamená dať to najlepšie. V Písme stojí, že keď sme už položili ruku na pluh, neotáčajme sa. Prečo sa neotáčať? Pri oraní je najdôležitejšie zadívať sa na jedno miesto na konci role a pevne držať pluh v rukách, iba tak išiel oráč rovno a brázdy boli priame. Keby sa pri tom obzeral, bolo by to zorané krivo a úžitok by bol malý, práca neefektívna. Pán nám hovorí, aby sme otáčaním sa a zaujímaním sa o iné nestratili zo zreteľa cieľ – oráč má poorať pôdu, obrobiť, osiať, dopestovať chlieb pre svoju rodinu. Aj my pracujeme na božom poli. Teda žiaden kompromis. Najprv si všetko premysli a zváž svoje náklady.
Lk 14,25-30 – v tomto podobenstve Pán hovorí o premyslených krokoch, ktoré máme robiť. Boh nechce detinské a nezrelé rozhodnutia. Keď vhupneš s nadšením do kresťanského života, ale nejdeš do neho naozaj, bude to nanič. Bude to neefektívne pre rodinu do ktorej si vstúpil (čo je cirkev), na smiech pre ľudí zvonku a na hanbu tebe. Sadni si a zváž, čo Kristovi dáš a o čo prídeš. Sprav si dva zoznamy: toho čo stratíš a čo získaš. Potom prídeš k záveru. Boh chce, aby sme si uvedomovali, čo ideme robiť. Inak sa po strate nadšenia pre Krista “nerozhodnutý” kresťan vracia späť ku veciam a hriechom, ktoré zanechal, lenže naďalej zostáva “v cirkvi”, chodí aspoň “do kostola”, ale jeho život je na pohoršenie…
5. Túžba byť Bohom vyučovaný stále novým veciam.
Musíme byť otvorení tomu, že nám Boh v našich zabehnutých (aj keď stále správnych) stereotypoch ukáže nové smerovanie. Čítajme Ž 25,5; Ž 27,1; Ž 143,10: “Veď ma a vyučuj ma… Pane ukáž mi svoju cestu… Nauč ma plniť tvoju vôľu, …veď ma po rovnej ceste (t.j. “stále vpred.”). Vidíme tu túžbu žalmistu byť vyučovaný.
V knihe Skutkov v kap 9 a 10 sú dve udalosti, kedy učeníkom Pán hovorí veci, ktoré sú vlastne proti ich mysli a poznaniu, ktoré dovtedy mali. Učeník Ananiáš je poslaný ku Šavlovi, ktorý dovtedy prenasledoval Cirkev a zabíjal kresťanov, aby ho pokrstil a prijal za brata, aj keď Ananiáš vedel o tom, že Šavol má poverenie od veľkňazov vlastne na to, aby ho dal zavrieť. Ale Pán mu povedal “choď, lebo on je mojím nástrojom” a tak Ananiáš poslúchol. Prišiel k nemu a povedal mu: “Šavol, môj brat…”. Bol to krok viery, pretože mu to nepovedal nikto iný, “iba” Pán. V 10 kap mal Peter videnie o niečom, čo bolo proti zásadám v ktorých bol vychovaný, ale keď ho Pán uistil o správnosti, Peter porušil aj to, čo mu bolo dovtedy “sväté”. Obaja boli otvorení novým Božím veciam.
Prorok Samuel (1 Sam) bol poslaný do domu Jesseho pomazať nového kráľa nad Izraelom. Mal asi predstavu, ako bude nový kráľ vyzerať, že to asi bude statný, vysoký muž. Keď chcel pomazať prvého z Jesseho synov, Boh mu povedal, že to nie je on, aj keď vyzerá skvele. Boh povedal, že nehľadí na zovňajšok, ako hľadí človek, ale na srdce. A tak muselo dôjsť až na privedenie Dávida, toho najmladšieho, ktorý bol na poli. Až pri tomto Samuel začul Boží hlas. Aj on bol otvorený novým veciam, ktoré chcel Boh.
6. Poslušnosť.
Nemáme si hovoriť, “Vypočujem si, čo Boh hovorí a potom o tom porozmýšľam”. My máme rozlíšiť Boží hlas od iných hlasov, ale od chvíle, kedy sme rozpoznali, čo treba robiť, nesmieme premýšľať či je to Božie vedenie dobré, alebo nie. Či sa mi to hodí alebo nie. Keď nebudeme ochotní horlivo poslúchať, Boh sa nám nemusí toľko prihovárať. Totiž, stratíme citlivosť na to, čo Boh hovorí. Je to ako keď klavirista dlho nehrá, stratí citlivosť prstov a keď robí niečo nevhodné, prsty mu zhrubnú a nebude už dobre hrať.
1Sam 15,22: “Páčia sa Pánovi obete a obetné hody viac ako poslúchať Pána? Hľa, poslúchať je lepšie ako obetný hod, pozorne rozvažovať je viac ako tuk baranov.” Tuk baranov bolo to najcennejšie na ovci, čo židia Bohu obetovávali a tu sa píše, že poslúchať Pána je dôležitejšie ako prinášať tie najskvelejšie obety. Lebo obety bez poslušnosti sa Bohu protivia.
7. Pokora.
Boh odmieta pyšných a dáva sa poznať, iba pokorným. Stačí tu citovať štyri biblické citáty: Ž 25,9: “On pokorných vedie cestou práva, pokorných učí chodiť po svojej ceste.” Pr 11,2: “Za spupnosťou prichádza hanba, ale s pokornými je múdrosť.” Nu 12,3: “Ale Mojžiš bol najpokornejší zo všetkých ľudí na zemi.” Mojžiš, ako je o ňom písané na iných miestach Písma, naozaj poznal Pána a jeho tajomné cesty. Jk 4,10: “Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.” Čo dodať?
8. Spoľahnutie sa.
Nemusíme sa trápiť o to, aby sme dokonale našli a rozlíšili Božie vedenie. Veď Boh je verný. Máme urobiť proste jednoduchý krok, ako sv. František. Možno, že keby nad Božím hnutím v sebe pol roka premýšľal a modlil sa za to, tak by nešiel stavať ten kostolík, ale najdôležitejšie Bohu bolo, že poslúchol. Áno, je možné, že sa v nás objaví strach. Strach z rozhodnutia sa a dosiahli konečný cieľ.
Strach je jasné znamenie nedôvery v Božie požehnanie. Môže tu byť aj strach urobiť chybu. Ani to nie je dôvera. Môžme tu mať asi takéto dva postoje:
1. Chcem mať všetko pod kontrolou. Preto mám strach urobiť krok, rozhodnutie, lebo nie som si istý. Vlastne chcem byť nezávislý, ja totiž neviem, čo Boh urobí ďalej.
2. Chcem byť aspoň 100x uistený, že je to naozaj Božia vôľa. Hľadám tisícoraké podrobné potvrdenia toho, čo mi bolo povedané. Aj toto je nedostatok dôvery. Mám proste jednoducho poslúchnuť. Bohu je omnoho dôležitejšie že poslúchnem, aj keď niečo pokazím, ako to, či to dokonale porozumiem a rozlíšim. Neexistuje dokonalé rozlíšenie. Ak úprimne túžim, chcem a konám, teda poslúcham, aj keď zaviazať sa k niečomu. Za strach sa nemusíme pred Bohom hanbiť. Jeden náš brat tu svedčil, že mal strach odovzdať sa Bohu, lebo sa bál, že by chcel príliš veľa. Alebo je známy príbeh jednej mladej kresťanky z Ázie, ktorá aj keď už nejaký čas Bohu slúžila, bála sa Božej vôle vo veci jej manželstva, lebo mala strach, že jej Boh pošle muža, akého nebude chcieť. Že bude škaredý a nebude mať zuby a ona ho bude musieť poslúchať. Táto oblasť jej súkromného života bola posledná, ktorú Bohu zverila. Zakrátko potom sa vydala a má skvelého manžela.
Ale povedzme si niečo k nášmu strachu: ak sa kvôli strachu nerozhodneme k tomu, k čomu sme boli volaní, výsledkom je, že budeme musieť žiť s vecami ku ktorým sme povolaní neboli; ktoré proste neboli pre nás. Budeme potom nespokojní, budeme obviňovať ľudí, situácie a nakoniec Pána Boha. Strach z rozhodnutia tu figurovať môže, ale neurobiť rozhodnutie je tiež rozhodnutie. Napr. mal si vstúpiť do sýpky plnej jedla, ale mal si strach a ostal si stáť pred dverami. Nevyhnutne teda budeš jesť len to, čo druhým vypadlo cestou okolo. Nikto ťa do dverí pred ktorými stojíš “nedokope”. Ani Pán Boh. “Kto chce, nech sa zadarmo napije z vody života” stojí v Písme. Ale rozhodnutie a krok k tomu skutku, je na nás.
Čo ak sa niekto nerozhodne správne a žije v niečom nesprávnom – čo má robiť? Ak rozozná, že urobil chybu, treba ísť k Pánovi, kajať sa z nedôvery a potom prijať odpustenie a požiadať o milosť rásť a ísť ďalej. Do tohto všetkého dorastáme, je to určitý proces, nedá sa to prežiť naraz, ale je treba začať kráčať. Pre Pána je na začiatku dôležitejšie aby sme stáli priamo, než aby sme hneď napĺňali jeho celkový zámer. Keď sa budeme snažiť byť perfektní a dokonalí, život sa nám stane veľmi únavným. Musíme sa vedieť uvoľniť v dôvere a spoľahnutí sa. Ak som úprimný, chcem a konám, teda poslúcham, potom aj keď neporozumiem celkom správne tomu, čo mám robiť, je to O.K. Vtedy pre nás platí verš z Rim 8.28, že “tým, ktorí milujú Boha, všetky veci slúžia na dobré.” Tento verš ale nesmie byť zneužívaný tak, ako to kresťania radi robia; používajú ho ako bezpečné hesielko na všetko.
Môže tu byť aj strach z toho, že by Boh chcel príliš veľa. Aj to je znamenie zlého obrazu o Bohu a zlé pochopenie jeho jednania s nami. Pravda je taká, že Boh nikdy nebude chcieť viac, ako práve môžme dať. Ak ťa Boh teraz o niečo žiada, zaručene mu to si schopný/á dať. Je to tvoje “zomieranie”; ale keď zomieraš sám sebe, sám seba nachádzaš novým spôsobom.
Akého máš Boha? Bojíš sa Ho? Jeho nárokov? Musíš vedieť, že On je Darca. Ale je tu jeden bôžik, ktorý sa bude snažiť poškodiť tvoj dobrý obraz o Bohu – Satan nechce, aby si poznal Pána a spoliehal sa na neho. Alebo si to ty sám, ktorý hovoríš, “Moje šťastie je mi veľmi drahé, nedám si ho.” Je to tak? Vedz, že Bohu je tvoje šťastie drahšie, ako si drahý sám sebe. Miluje ťa odvekou láskou a chce ti to najlepšie.
Použité pramene: J.White: Duchovní zápas, Návrat domú, Praha 1994; vyučovanie od Sabiny Capello zo sústredenia vedeného komunitou ICPE v Brtnici ´93
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
