Ak nebude naše hľadanie Božieho vedenia motivované láskou k Bohu, stane sa otrockým. Otrok prichádza každé ráno k Pánovi a žiada si vedieť, čo má a čo nemá robiť – ale tento postoj postráda ten vnútorný vzťah lásky. Otrok musí poslúchať svojho Pána aj keby ho nenávidel. Nič takéto Boh od nás nechce. Nechce dokonca ani len vzťah služobníkov ku Pánovi – Boh chce, aby sme boli jeho priateľmi. To nám ukázal Ježiš a je to zapísané v 15. kap evanjelia podľa Jána. Správny motív a postoj človeka vyviera zo znalosti Boha – lebo keď Boha spoznáme, zistíme, ako veľmi nás miluje a prežijeme jeho dotyk. Potom bude naša služba Jemu a hľadanie vedenia od Neho už len našou odpoveďou. Všetci teda potrebujeme prežiť pravdu verša z 1Jn 4,19: “My milujeme, pretože najprv Boh miloval nás.” To potrebuje prežiť každý z nás. Kto túto skúsenosť nemá, nech si ju od Boha žiada a dostane ju. Boh nám veľmi chce dať prežiť svoju lásku k nám. Keď ho poznám, milujem ho a chcem mu robiť radosť.
Aký má byť náš prístup k hľadaniu Božieho vedenia:
1. Musíme mať Boží náhľad na veci. Je treba si osvojiť to, čomu dáva prednosť Boh. Sme v situácii, kedy sa ponúkajú na výber dve rôzne možnosti. O jednej vieme, že je z Božieho pohľadu nesprávna, o druhej, že je správna. Alebo ani nemáme na výber, ponúka sa len niečo, čo je v Božích očiach zlé, alebo nesprávne. Vedome a vôľou to musíme odmietnuť. To znamená dať prednosť tomu, čo chce Boh.
Ak budeme praktizovať takéto rozhodovanie, v živote nám bude dôležitejšie všetko to, čo je poctivé, ako to, čo je správne. Bude pre nás viac dôležitá spravodlivosť, ako vlastné dobro. Mnohokrát sa na vlastný úkor bude treba rozhodnúť urobiť to, čo je dobré podľa Božieho slova. Ak uprednostníme svoje záujmy na úkor a ujmu Božieho vedenia, nečiníme Božiu vôľu. Toto nie je prístup toho, kto chce nasledovať Krista. Boží Baránok nehľadal svoje veci. Jeho predchodca Ján Krstiteľ mal heslo: “Chcem byť menší, aby vynikol Ježiš.” Ak sa vždy budeme rozhodovať pre Pána, svätosť a podobnosť Jemu bude dôležitejšia ako vlastné istoty. Čím viac budeme poznať Písmo, tým budeme hlbší v Božom nazeraní na veci a udalosti. K poznaniu Písma je nevyhnutný tento postoj: všetko uvádzať do praktického života. Jediný legitímny dôvod na to, aby sme každé ráno čítali Písmo je žiť ho. Inak sa nám v deň, kedy sa budeme zodpovedať za svoj život stane odsúdením a bude svedčiť proti nám.
Písmo poznáme len natoľko, nakoľko ho žijeme. Ostatné sú iba slová. Týmto spôsobom sa naučíme chápať Božiu vôľu v rôznych okolnostiach.
2. Musíme mať túžbu chcieť a plniť Božiu vôľu za každú cenu. Vedome, z vlastného rozhodnutia si vyberiem a urobím to, čo chce Boh. Aj keď je to v rozpore s mojou osobnou túžbou a aj keď ma to niečo bude stáť, možno to bude znamenať aj určitú ujmu. Niekedy sa moja a Božia vôľa prekrývajú, ale ak nie, musíme dať prednosť Božej ceste. Môže to bolieť, alebo byť nepríjemné, pretože musíme za svoje prijať veci a názory, pohľady, ktoré nezdieľame automaticky. Mnohí ustúpia pred Božími vecami, akonáhle to začne niečo stáť. Ale my musíme byť nekompromisní. Pán Ježiš povedal, že od čias Jána Krstiteľa sa Božieho kráľovstva zmocňujú násilníci – Mt 11,12 – tí, ktorí si činia násilie voči svojej vôli a prijímajú to, čo sa nám vidí ako “násilné.” Tí sa Kráľovstva zmocňujú – vstupujú do tých vnútorných tajomstiev, ktoré sa ťažko dajú vysvetliť slovami a nedajú sa pochopiť hlavou, ale iba srdcom. Ich pochopenie môže do srdca vložiť iba Pán – a na to sú potrebné aj tie momenty, kedy sa za každú cenu rozhodujeme plniť Božiu vôľu.
Musíme smerovať za jediným cieľom. Človek je stvorený, aby chválil, oslavoval Boha a slúžil mu. Takže čokoľvek v živote mám a robím, má k tomuto smerovať a privádzať ma bližšie. Ak mám v živote niečo, čo ma bližšie k tomu neprivádza, alebo dokonca odďaľuje, opustím to. To je proste rozhodnutie sa. A musím to za každú cenu uskutočniť. Ak mám v živote koníček, ktorý ma Bohu nepribližuje, alebo ohrozuje môj charakter, musím to zanechať. Ak ti Pán dá poznať, že niečo v tvojom živote nechce, tvoj krok teraz bude to, že to zanecháš, aj keby to pre teba veľa znamenalo. Mnohokrát máme rôzne závislosti na veciach, ktoré samé o sebe nie sú vôbec zlé – zlý je však spôsob, ktorým sa na ne pútame. Môžeme byť závislí na domove, rodičoch, vzdelaní, svojich predstavách… Lenže my nemáme byť ničím ovládaní. Ak áno, vzďaľuje nás to Božiemu cieľu v našom živote, sú to skryté veci v nás, kvôli ktorým robíme v živote aj nesprávne rozhodnutia, ktoré sú neraz (skryte) zamerané proti Božiemu vedeniu.
3. Úplne dôverovať Božiemu vedeniu. Častokrát je to tak, že sme Božie vedenie rozoznali, ale zrazu mu prestaneme dôverovať. Zvyčajne to má dva dôvody:
1. Pochybujeme, že Božie vôľa je lepšia ako naša vlastná, ako to, čo sme si mi sami vysnívali predstavili a chceli. Teoreticky nikto nepochybuje, že Pán Boh pre nás chce lepšie ako my sami, ale akonáhle sa ocitáme v praktickej situácii (“príde do tuhého”) začneme všetko veľmi silne prehodnocovať a zvažovať. Prečo?
Pretože svojej vlastnej vôli dobre rozumieme (aspoň sa nám tak zdá) a dáva nám príjemný pocit istoty. Je to to isté, ako keď v teórii vieme o tom, že voda nás udrží keď sa do nej ponoríme, že sa neutopíme a že stačí plávať, tzn. určitým spôsobom hýbať rukami a nohami. Lenže hneď ako sa ocitneme vo vode objavíme priepastný rozdiel medzi tým, čo všetko o tom vieme a že veríme, že nás voda udrží a tým, že sa máme tej pravde vydať, do vody sa položiť a konať tak, ak som doteraz ešte nekonal. V tej chvíli miznú všetky dovtedajšie opory. V tej chvíli všetko naše mentálne poznanie uniká a chopíme sa prvej konkrétnej a najbližšej veci, ktorú poznáme z minulosti. Vo vode sa proste namiesto plávania hneď niečoho chytíme.
V praxi rozum proste utečie pred strachom. Ocitol som sa v situácii, ktorú som dovtedy nepoznal a aj keď som o tom premýšľal, spravil som hneď krok dozadu, k niečomu známemu. Máme sa ale učiť spoliehať na to, že vo všetkom tomto nepoznanom ma Boh udrží a naučí novým veciam a že s Ním mi nič nebude chýbať. Jedna vec je vedieť o milujúcom a všemocnom Bohu a zasa iná vec je celkom mu zveriť svoj život.
Rozum nám v otázke Božej vôle neposkytne ani oporu ani pomoc. V rozhodujúcej chvíli sa uzavrie tomu čo požaduje a hovorí Boh a urobíme to, čo chceme sami. Ale v Písme sa píše: “Dôveruj Pánovi celým srdcom a na svoju rozumnosť sa nespoliehaj. Spoznávaj ho na všetkých svojich cestách a On sám napriami tvoje chodníky.” Prís 3,5-6.
Položme si teda otázku: “Čo ma tak strašne znepokojuje?” Snažme sa to objaviť. Požiadajme Pána, nech nám to ukáže, pomenujme to a dajme mu to. Potom mu povedzme, že ho budeme nasledovať a dôverovať mu vo všetkom, čo nám on ukáže.
2. Spochybňujeme, že sme Bohu dobre rozumeli. “Nebolo to inak?”, hovoríme si. “Bolo to takto?” “Asi som to zle pochopil…”
Jediná odpoveď na uistenie sa o vedení je – viera a spoľahnutie sa. Žiaden dôkaz neexistuje. Iba vierou vieme, že je Boh. Iba vierou vieme, že nás vedie. Iba vierou získame istotu. Iba viera, spoľahnutie sa a vzťah k Bohu nám poskytne silu na to, aby sme urobili akékoľvek rozhodnutie na ceste za Bohom, bez ohľadu na to, či a ako nás budú ľudia okolo nás spochybňovať a odrádzať.
Možno si povieme: ”Ale ja si neverím…” To je dobre. Nemáme veriť sebe, ale Bohu. Od momentu, kedy hovoríme, že si neveríme sa sústreďujeme na niečo iné, než je Božie vedenie. Máme sa ale sústrediť na to, čo nám dáva Boh. Musíme dôverovať jeho štedrosti voči nám, jeho blízkosti, jeho moci, že nás udrží a zastaví, keď pôjdeme zle, dôverovať jeho schopnosti naučiť nás rozumieť Mu.
Pre Boha je častokrát dôležitejšie to, že sme poslúchli než to, či sme to pochopili presne – tu platia slová, že nás aj tak povedie správne (Rim 8,28). Neznamená to, že nemusíme byť citliví a sústredení na to, ako a kadiaľ nás vedie. Keď sa Boh prihovoril sv. Františkovi, ten najprv opravil rozbitý kostol. Spravil hlúposť, ale Bohu to nevadilo – František to neskôr pochopil správne a naplnil svoje miesto správnym spôsobom. Nesnažme sa do najmenších podrobností preskúmať a objaviť podrobnosti toho, čo vnímame, že treba urobiť, lebo ostaneme stáť na mieste.
Použité pramene: J.White: Duchovní zápas; Návrat domú, Praha 1994; Vyučovanie Sabiny Capello zo sústredenia, ktoré viedla komunita ICPE z Malty v Brtnici ´93
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
