Ako nás vychováva milosť? Vychádzame stále z verša v liste Tit 2,11-13, kde je napísané, že milosť nás vychováva, aby sme sa zriekli všetkých bezbožností a svetských vášní. Čo je to bezbožnosť? Život bez Boha, neplnenie Božej vôle, neuznanie Boha, prestupovanie Božích prikázaní, pohŕdanie Bohom, žiť podľa seba… Áno, a ešte môžeme povedať, že sú to veci zlé, nerestné, nečestné, nespravodlivé, hnusné, krádeže, vraždy, cudzoložstvá…
Ale bezbožnosťou sú aj veci, ktoré sa javia ako morálne, čisté a pekné, ak sú robené bez Boha. Je veľa morálnych a dobrých ateistov, ale to sú bezbožní ľudia, lebo sú bez Boha. Bezbožnosť je všetko, čo sa robí bez ohľadu na Boha, kde neberieš do úvahy Boha. A bezbožní v tomto ohľade nie sú len ateisti a zlí ľudia, ale aj každý skutok v živote veriaceho človeka, ktorý je robený bez ohľadu na to, čo si o tom myslí Boh. Veľa bezbožných vecí robí veľa zbožných ľudí. Bezbožné je v tvojom živote všetko, čo robíš bez toho, aby si sa pýtal Boha, či to robiť smieš a máš. Takže aj tvoje zbožné skutky môžu byť bezbožné, lebo Pán Boh si ich neželal. Ak sa za každú cenu vydávaš do nejakej charitatívnej služby, ale Pán Boh nechce, aby si tam bol, ale chce, aby si sa staral o niečo iné, tak to robíš bezbožne, aj keď to vyzerá zbožne. Nežiješ svoj život v podriadenosti Bohu, robíš síce to zbožné, čo by si chcel robiť, ale nie je to Božie prianie.
Boh nás všetkých stvoril, všetko nám dal, udržuje nás pri živote a najlepšie nám rozumie. To znamená, že jediným správnym postojom celého stvorenstva je úplná závislosť na Bohu; nič iné nakoniec ani nemôžeme, len byť úplne závislí na Bohu. Ide o to, či sme.
Keď sa pozrieme na všetko okolo seba, tak všetko je závislé na Bohu. Boh stvoril celý neživý vesmír a udržiava ho v chode. Všetko je stvorené v Kristovi, skrze Krista a pre Krista, ako sa píše v liste Kol 1,16-17. Do neživej prírody Boh vložil zákony, ktorými ju riadi. Toto je nezmeniteľná závislosť na Bohu.
Všetky hviezdy letia vo svojich dráhach, a oni to nemôžu zmeniť. Majú to nezmeniteľne dané, to je zákon. Každé ráno vychádza slnko a každý večer zapadá, lebo zem sa stále otáča nezmeniteľným spôsobom. Nikdy to nebude zmenené. Až na konci vekov, keď príde Baránok, všetko staré zničí, urobí nové nebo a novú zem. Toto je nezmeniteľná závislosť stvoreného vesmíru na Bohu. Takisto rastliny sú závislé – žijú v chemickom procese a reagujú tak, ako im je to dané, na slnko, na vzduch, pôsobením vody a sú týmito zákonmi ovládané. Sú to nezmeniteľné zákony v živote rastliny. Takisto živočíchy žijú automaticky. Podliehajú určitému zákonu, ktorým sú inštinkty a pudy. Zviera žije pudovo, má inštinkty, je to všetko reflexívna záležitosť, to znamená, že nie je iná možnosť reagovať, než tak, ako ich to vedie.
S človekom je to inak. Ty si človek obdarený rozumom, slobodnou vôľou a môžeš sa rozhodovať. Naša závislosť na Bohu musí byť viac, než pudová reflexia. Neboli by sme tým pádom ľudia. Boli by sme ako zvieratká.
Máme slobodnú vôľu, a preto naša závislosť na Bohu musí obsahovať pochopenie všeobjímajúcej lásky a starostlivosti Boha, postoj dôvery a spoľahnutie sa na Boha. Naša závislosť musí obsahovať rozhodnutie sa pre ňu. My si môžeme vybrať, či chceme byť závislí na Bohu, alebo nechceme. Závislosť človeka musí byť vedomé, dobrovoľné sa podriadenie Bohu, uznanie jeho lásky moci a nárokov v tvojom živote. Uznanie toho, čo si Boh žiada. Alebo máš druhú možnosť: môžeš žiť bez Boha. Môžeš žiť bez ohľadu na Boha, On ti neprikáže, aby si mu patril, aby si ho poslúchal; môžeš si vybrať.
Boh nás požehná a bude nás žehnať. Zvlášť nás žehná, keď sme spolu na zhromaždeniach, kde Ho uctievame. Nie je nás povinný žehnať, ale naša podriadenosť a závislosť Bohu sa prejavuje práve tým, že my sa Mu vydáme bez ohľadu na to, či nám dá veci, ktoré chceme alebo urobí to, čo chceme. Je dôležité, aby si si vybral z týchto dvoch možností. Oscilovať v nejakom kompromise nie je možné.
Zmyslom kresťanského stretávania sa a zmyslom tvojho života je, aby si bol stále závislejší na Bohu, aby si bol stále podriadenejší Jemu. Zmyslom toho, aby si čítal Písmo, aby si sa modlil, aby si išiel na omšu, aby si žil v spoločenstve je, aby si sa viac podobal na Boha. Pretože čím viac týchto vecí máš, a neprenášaš ich do života, stávajú sa ti odsúdením. Všetko čo si dostal ako kresťan, a nespôsobilo to rast ovocia Ducha Svätého v tvojom živote, bude ti odsúdením na poslednom súde. Takže aj toto zhromaždenie sa ti môže stať odsúdením, ak nebolo použité na to, aby si hlbšie a lepšie spoznal Boha a žil pre Boha.
Si človek, ktorý sa rozhoduje, ktorý nie je podriadený ničomu, ani hriechu, ak si prijal Božiu milosť. Si slobodný od hriechu, od jeho moci, ale máš si vybrať, čomu chceš patriť.
Toto bola prvá skúška – skúška závislosti alebo ochoty byť závislý, ktorú prežili prví ľudia v raji. Gn 3,1-7: Had, ten najchytrejší z poľnej zveri prišiel za Evou a hovorí: „Počuj Eva, naozaj je to tak, že vám Pán Boh zakázal jesť zo všetkých stromov v záhrade?“ Diabol spochybňoval Božie zámery. Ona na to reagovala a zveličila to, „Nie, Boh nám nezakázal jesť zo všetkých stromov v záhrade, iba z toho jedného, poznania dobra a zla a povedal nám, aby sme sa ho ani nedotkli, aby sme z neho nejedli, lebo určite zomrieme.“
Boli tu štyri slová navyše. Pán Boh nepovedal „ani sa ho nedotknite, ani z neho nejedzte“, povedal: „všetko je vám dané, len z toho jedného stromu nejedzte.“ Eva to zveličila, a tým naznačila, že je to určité obmedzenie, že síce všetko môžu, ale tamtým nás Pán Boh obmedzuje. Hovorí, akoby to bolo nejaké bezdôvodné utláčanie človeka, akoby Boh bezdôvodne prejavoval svoju moc nad človekom. Had ju povzbudil a povedal, „nie, nie, nie, určite nezomriete…“, toto bola úplná lož, lebo Boh povedal, že zomrú. „Práve naopak, budete ako Pán Boh.“ Had ju oklamal, povzbudil a ona počúvla. V tej chvíli, keď povedal, budete ako Pán Boh, tak ju vyzval k nezávislosti. „Nemusíte byť na ňom závislí, buďte nezávislí, urobte to, čo chcete vy, a nie to čo chce Boh.“
Ona poslúchla – jej reakcia naznačuje, že sa uchýlila od viery v Božie slovo, od viery v to, čo povedal Boh, ku svojmu rozumu. Začala to zvažovať hlavou. Začala svoju inteligenciu klásť na úroveň Božej múdrosti. Satan jej povedal „iste nezomriete“ a ona sa tej lži otvorila. Uznala, že nie je pravda to, čo hovorí Božie slovo, ale to, čo hovorí diabol, had. Ponúkol jej nezávislosť a ona ju prijala. Toto bola možnosť slobodného rozhodnutia sa a slobodnej voľby. Konanie podľa rozumu a žiadosti, alebo poslúchnutie Boha bez dôvodu (len pre poslušnosť) a bez ohľadu na to, či sa mi to páči, alebo nie.
Máš dve možnosti – každý deň, v každú chvíľu, na každej rozhodujúcej križovatke svojho života – poslúchnuť čo hovorí Boh, alebo porozmýšľať a urobiť to, na čo prídeš sám, oprieš sa o svoj rozum. Keď Eva vymenila vieru za rozum, tak v srdci jej vznikol odpor. Tento odpor voči Bohu dokonali, vzali si z ponúknutého ovocia a jedli, a tak získali ducha nezávislosti, ktorý je prenášaný dedičnosťou na celé ľudstvo. Každý z nás ho dostal. Je to nepríjemná situácia – chceme byť nezávislí. Máme v sebe obrovskú tendenciu byť nezávislými na Bohu.
Aj keď sa človek oddelil od Boha, tak nikdy nedosiahol nezávislosť. My sme vždy na Bohu závislí, ale nechceme to priznať. Celá história ľudí od vyhnania z raja bol život v domnelej nezávislosti. Ľudia za Noeho žili tak hrozne, že sa na to Boh nemohol pozerať. Na jednej strane boli ľudia plní násilia, zloby a zlých vecí, že Boh povedal, „nebudem sa viac zaoberať človekom, zničím ho, lebo je zlý.“ Ježiš Kristus povedal, že na konci sveta to bude ako za dní Noeho, keď ľudia pili, jedli, ženili sa, vydávali, obrábali pôdu, kupovali, predávali… Vlastne akoby nič zlého nerobili, robili úplne normálne a bežné veci, ale robili to v postoji nezávislosti na Bohu. Vynechali vo svojom živote Boha, stali sa nezávislými, a tak ich zničil.
Potom, keď sa ľudia zase rozmnožili, tak si v Babylone povedali, „postavme si vežu až do neba a spravíme si meno.“ Tu tiež nešlo o niečo zvrhlé, ale o to, že človek chcel slávu pre seba. Nešlo o nejakú zvrhlosť a nemorálnosť, pravdepodobne to boli technicky veľmi vyspelí ľudia, ale Boh sa rozhodol, že ich zničí, pretože ich snaha byť nezávislí podráždila Božie srdce.
Boh si potom povolal Abraháma, z neho celý Izraelský národ. Izrael mal byť tým Božím vyvoleným ľudom, ktorý bude stále závislý na Bohu. Ale v prorokovi Ozeášovi sa hovorí: „Izrael zabudol na svojho učiteľa.” Ľudia zase zabudli na svoju závislosť na Bohu. A ako sa to prejavilo? ”Nasýtilo sa ich srdce, spyšnelo, zabudli na mňa, hovorí Boh.”
História ľudstva je výkričníkom pre teba. Musíš dávať pozor, aby v tvojom živote nenastala nezávislosť na Bohu. Keď Izrael vstupoval do zasľúbenej zeme, tak Boh mu hovoril: „Izrael, až vstúpiš do zeme, ktorá oplýva medom a mliekom, budeš mať všetko potrebné a bude ti to dané, tak nepovedzte, že ste to dosiahli svojimi silami, že je to dielo vašich rúk, stále myslite na mňa.“ Lenže Izrael zabudol na Pána. Boh zase spôsobil súd v ich živote.
Prišiel kráľ Nabuchodonozor, zničil Izraelský národ, odviedol ich do zajatia. A keď bol v Babylone, tak si raz vyšiel von ku hradbám a začal si hovoriť: „Či to nie je mesto, ktoré som vystaval svojou silou? Či toto všetko nie je na moju slávu?” Ten kráľ len z Božieho povolenia si podmanil Izraelský národ; ešte to nestihol dopovedať a Boh ho strašne pokoril. Z neba sa ozval hlas, ktorý mu povedal: „pretože si toto všetko povedal, a pretože si sa vyvyšoval nad Najvyššieho, tak ťa zničím a budem ťa pokorovať.” Kráľ Nabuchodonozor sa zbláznil, sedem rokov sa správal ako zviera, pásol sa, ľudia ho vyhnali z kráľovského dvora. Po siedmych rokoch nadobudol rozum a začal ďakovať Bohu slovami: „ty jediný si Najvyšší…“ Musel vyznať, že všetko patrí Bohu.
List Rim 1,21-22: Pavol popísal ľudstvo veľmi nelichotivým spôsobom. Napísal, čo sa ľuďom stalo, čo im musel urobiť Boh vzhľadom na to, že žili nezávislým spôsobom. ”Poznali Boha, ale nevzdali mu česť ako Bohu a ani mu neboli vďační, ale ich myslenie ich zaviedlo do márností a ich scestná myseľ sa ocitla v tme. Tvrdia, že sú múdri, ale upadli do bláznovstva. Zamenili slávu nepominuteľného Boha za zobrazenie podoby pominuteľného človeka, vtákov, štvornožcov a plazov. Preto ich Boh nechal napospas nečistým vášňam ich sŕdc, takže zneuctievajú svoje vlastné telá.” Toto sa stalo človeku, ľudstvu. Nezávislé ľudstvo bolo uvrhnuté do skazy.
My ľudia sme veľmi hrdí na pokrok a pokrok nás vlastne robí nezávislými na Bohu. Sme hrdí na to, čo sme dosiahli a vystatujeme sa tým pred Bohom. Lenže ľudský pokrok by nebol možný bez inteligencie, ktorú nám dal sám Boh. Náš pokrok sa stal bezbožný, lebo ľudstvo sa vo svojom plánovaní a budovaní rozhodlo vynechať Boha. V každom filozofickom systéme, ktorý sa rozhodol vynechať Boha, nastala strašná zvrhlosť, opak toho, čo Boh pre ľudí zamýšľal.
Kresťanstvo bez Krista – kedykoľvek Cirkev opustila poslušnosť živému Bohu, začali sa v nej diať hrozné veci. Vraždy, úplatkárstvo, rodinkárstvo, predávanie cirkevných hodností, pápeži, ktorí mali verejne veľa detí a ustanovovali ich biskupmi, či kardinálmi, dávali im majetky.
Keď sa krásna filozofia komunizmu rozhodla vynechať Boha, stali sa zvrhlé veci – vraždilo sa v mene dobra. Komunizmus má väčšie masové hroby ako nacizmus. Komunistická Kórea hladuje, nedávno kórejské noviny uverejnili výzvu, aby ľudia jedli potkanov, pretože sú výživní, taký je tam hlad. Boh ich nemôže požehnať. Každý systém, ktorý sa rozhodol počítať bez Boha, je zvrhlý. Nacizmus od počiatku vynechal Boha a bol od začiatku zvrhlý, vraždil, zavieral a chcel ovládnuť celé ľudstvo.
Lenže milosť nás chce učiť, aby sme sa zriekli všetkých bezbožností a svetských vášní, milosť nás chce znovu učiť závislosti na Bohu skrze Krista. Učí nás zriekať sa svetských vášní, žiadostí. A čo sú to žiadosti? Žiadosť znamená byť ovládaný telesnými potrebami. Hladom, sexom, spánkom, zábavou. Všetky tieto túžby sú dobré, zdravé, krásne, sú stvorené Pánom Bohom a sú na to, aby boli naplnené. Ale teraz som povedal, ”fyzické potreby”, ktoré sa môžu premeniť na žiadosti, a vtedy to už nie je to, čo do nás vkladá Boh. Keď sú túžbami, keď sú usmernené a na správnom mieste, sú požehnané a dobré; ale keď sa stanú žiadosťami, vtedy nás ovládnu.
Súčasný život, kultúra, prostredie, v ktorom žijeme, nám predkladajú jedlo, pitie, oblečenie a sex, ako tie najdôležitejšie veci v živote. Všimnime si reklamu. Najdôležitejšie je, čo budeš jesť, aby si nemal príliš veľa cholesterolu, lebo to bude tá najhoršia vec v tvojom živote. Aby si nemal veľa cukru, nemáš jesť cukor… alebo aby si používal nejaký špeciálny dezodorant. Sme oslovia, pokým sa za tým naháňame. Keď sa týmto necháme ovládať, stali sa nám žiadosťami.
Súčasnosť predkladá tieto veci ako najdôležitejšie a ľudia ich uctievajú a klaňajú sa im. Je to ich Pán Boh. Ľudia žijú, aby jedli a súložili, namiesto toho, aby žili slobodný život, aby tieto veci použili na rast osobnosti.
V Anglicku je také porekadlo: televízor, žalúdok a sex. Ľudia tak žijú. Pozerajú do telky, napchávajú sa a potom sú spolu v posteli, a takto to ide každý deň do konca života. A hovoria, aký je svet prázdny, že Boh neexistuje, lebo cítia prázdnotu. Je to ale kultúra, ktorá nás vyprázdňuje, robí z nás zvieratká.
Žiadame si veci sveta len pre pôžitok. Je napísané v 1Jn 5,19: ”Celý svet leží v moci zlého.” Ním je satan. Ježiš povedal: „videl som padnúť satana na zem ako blesk”. A on vládne tomuto svetu a celý svet so všetkými svojimi prostriedkami používa na to, aby strhol ľudí do tmy. Používa na to rôzne pokušenia a zlé veci, ale takisto tie bežné prostriedky tohto sveta, o ktorých hovorím – jedlo, pitie, oblečenie, sex. Aj keď nám tieto veci ponúka niekedy vo veľmi dobrom háve. Sú veľmi atraktívne, vyzerajú pekné, čisté, morálne dobré. Dokonca sa satan môže prezliecť tak, že vyzerá ako Boží posol.
Nikdy nemáme veriť zjaveniam a vnuknutiam pokiaľ si neoveríme ich ovocie. Takže aj keď nám niekedy ponúka tieto veci ako anjel svetla, všetko smeruje k tomu, aby nás odviedol od Boha a začal nás robiť nezávislými.
Satan nepovie: „čo si blbec, prečo chodíš do kostola, čo sa tam klaniaš Bohu…“ On ťa privedie k tomu, aby si sa klaňal svojej napr. výplate. Muž, ktorý sa trápi, že stratí prácu a nebude mať ako uživiť svoje deti, nesmie ustúpiť zo svojej zbožnosti voči Bohu len preto, aby si zabezpečil svoju prácu. Ak bude stále vyznávať, Boh je môj Pán a On sa o mňa postará, lebo to sľúbil, tak stopercentne prácu mať bude. Alebo ju mať nebude, ale bude požehnaný, bude niekým podporený a bude mať peniaze na to, aby mohli existovať. Satan nikdy nezačne tak, aby nás zviedol vo veľkých veciach, začne v malých veciach. Kdekoľvek v tvojom živote je oblasť nezávislosti na Bohu, si na nebezpečnej pôde. Je to ako sopka, ktorá raz môže lávou zaplaviť celý tvoj život. Ak človek zlyhá v závislosti na Bohu, začnú ho lákať veci tohto sveta a bude hľadať naplnenie pôžitku z týchto vecí. Zapletie sa do kompromisov, do chýb a poloprávd, a začne v nich žiť.
Ako nás milosť učí byť závislými na Bohu? Milosť predkladá nášmu vnútornému zraku krásu Boha. Krásu Božej lásky, učí nás citlivosti na Božiu prítomnosť, učí nás prežívať to, čo nám dáva Boh. Keď sa naše srdce sýti Božími vecami, tak všetka sláva, bohatstvo všetky príjemné veci sveta strácajú svoj lesk. Keď si sýtený vecami, ktoré ti dáva Boh, a naozaj v modlitbe prežívaš, že Boh ku tebe hovorí, keď si čítaš Bibliu a je pre teba živá, a prežívaš v liturgii, že Boh je medzi nami, keď v spoločenstve prežívaš, že v tých ľuďoch je Boh, že sa spolu modlíte a Boh prišiel, tak všetko čo ti dáva svet ti bude na smiech, pretože ty správne vidíš hodnoty.
Bez ohľadu na to, aké trblietavé je zlato, budeš vedieť čo je dôležité, a nebude ťa to lákať. Keď sa tvoja duša sýti Božími vecami, tak všetka sláva, bohatstvo a telesné uspokojenie strácajú svoje čaro. Vidíš ich v pravom svetle, vidíš ich ako dočasné, vieš že ťa nenasýtia a nebudú ťa lákať. Dokonca aj keď sa na čas do nich pustíš, tak zistíš, že ťa nenasýtili. Všetku vznešenosť, krásu slávy a bohatstva sveta vidíš zrazu ako smiešny a prázdny imidž. Ľudia sveta sa radi hrdia tým čo majú na sebe, čo vlastnia, v akom aute sa vozia, sú hrdí na svoju nezávislosť.
Človek, ktorému milosť odhalila hodnotu vecí a dáva mu prežívať nádheru Božieho majestátu zameriava svoju pozornosť hore, a nie dole k veciam, ktoré sú na zemi, ktoré tu všetci necháme. Do rakvy pôjdeme takmer nahí. Nič nezoberieme, všetko za čím sme sa naháňali tu zostane. Je smiešne sa za tým pachtiť. Dajú ti možno drahú rakvu, možno vyzdobenú, vystlatú pravým perím, ale všetko aj tak zhnije.
Človek, ktorý pozná Božiu milosť a nádheru Božích vecí, zameriava svoju pozornosť na dôležité veci a nie na nedôležité veci, aj keď ich svet prezentuje ako dôležité.
Ľudská etika môže človeka učiť a vyzývať, aby sa zriekol nečestnosti, aby sa zriekol nemravností a nízkych vecí. Ľudská morálka existuje a skutočne ťa vyzve – buďme ľuďmi pokoja a oslavujme, buďme k sebe milí a láskaví… K tomuto nás vyzve ľudská morálka, ale len milosť môže človeka naučiť a dať mu silu, aby si odoprel krásne, príťažlivé a príjemné veci, ak sa s nimi nestotožňuje Boh.
To ťa ľudská morálka a dobrota nenaučí. Ak Boh hovorí, že to nie je dobré, bez ohľadu na to, čo ty o tom hovoríš, nie je to dobré. Milosťou sa nám otvorili oči, a my, pod príkrovom tohto sveta, pod prežívaním vecí ťažkých či pekných, ľahkých, krásnych vidíme Božie kráľovstvo. Pod plášťom každého dňa môžeš vidieť Kristovu tvár, ktorá presvitá a stále na teba hľadí pohľadom, ktorý dáva pokoj. Svetom máme prejsť ku Bohu. Milosť a spoľahnutie sa na Boha, to nie je kompromis so svetom, lebo mnohí hovoria: „prijmem milosť a nemusím nič robiť, môžem si robiť čo chcem“. Ak prijmeš milosť, prijal si úplne novú kvalitu života a už nemôžeš byť starý človek, musíš žiť nanovo.
Pravá sloboda kresťana, to je oslobodenie sa od zákona hriechu a žiadosti sveta; sloboda je v tom, že nepodliehaš týmto žiadostiam. Je vlastne vrcholná nesloboda podliehať všetkému, čo si moje telo žiada. To je otroctvo. Sloboda je rozhodovať čo robiť budem a čo nie. A tak, každý narkoman, ktorý si s veľkou slobodou ide pichať drogu, ”lebo si to môže dovoliť”, raz zistí, že si ju pichať musí… To nebola sloboda a oklamal sa. Každý človek, ktorý si myslí, že si môže robiť čo chce, vstupuje do nezávislosti. Musíme vedieť čo máme robiť, čo môžeme, a čo je naším poslaním. Len vtedy budeme slobodní ľudia keď skutočne budeme robiť čo robiť máme, a nerobiť čo nemáme.
Ide o to, kým sa chceme nechať vychovávať, či sa chceme nechať vychovávať milosťou, alebo okolnosťami života. Či sa necháš vychovávať svojimi túžbami a chceniami, svojimi boľavými skúsenosťami, z ktorých máme zranenia, alebo milosťou.
Koľkí ľudia sa nechajú vychovávať životom! Koľkí máme v živote niečo hrozné a stále s tým operujeme, “ku mne sa musíte správať tak a tak, lebo ja som kedysi zažil to a to a potom vybuchnem…“ Nechávame sa vychovávať tým, čo bolo zlé v našich životoch – ale to je omyl, máme sa nechať viesť Tým, čo nám dáva milosť a tá náš život premení. Milosť, to sú prejavy Božieho priateľstva voči tebe. Neustále podriaďovanie sa milosti ťa uchráni nutnosti byť vydaný tvojim starým charakterovým chybám a zvráteným túžbam, alebo zraneniam. Keď príde Božia milosť a uzdraví tvoje zranenie, tak už nebudeš reagovať na základe zranenia. Budeš mať v živote niečo boľavé a každému dáš ”po hube”, keď sa toho dotkne. Keď to uzdraví Božia milosť, a ty to vierou prijmeš, tak už tam ostane len jazva a nebude to bolieť.
Treba sa nechať vychovávať milosťou, a nie okolnosťami života. Nie názormi druhých, ale Božími. Druhí si o mne myslia, že som blbec, tak sa ako blbec správam, druhí mi dali najavo, že som somár, tak ja mám komplex menejcennosti. Ale keď Pán Boh povie, ty si ten najúžasnejší človek na svete, ja zdvihnem hlavu a budem sa správať ako pán kráľ, pretože viem komu patrím, viem kto je môj Boh. Potom sa všetci budú čudovať čo sa mi stalo, veď som bol vždy taký hlupáčik. Ja som uveril Bohu a nechal som sa Ním vychovávať.
Všetko, čo v živote máme nás nemá ovplyvňovať takým spôsobom ako to ono chce, má nás ovplyvňovať iba Božia milosť. Takže nebudú mať na teba vplyv tvoje charakterové chyby, (ja som taký, nemôžem za to…), Božia milosť má na to aby ťa zmenila. Pred Bohom neplatí ospravedlnenie typu ako, “Pane Bože, ja som strašne nechcel, ale ma to zviedlo…“ Eva sa ospravedlňovala “had ma zviedol“, ale Pán Boh to neprijal, potrestal ich, a vyhnal z raja. Také ospravedlnenie neplatí. Platí len vyznanie, “áno uznávam, bolo to zlé Pane, už sa chcem spoliehať na teba, a nechcem tak konať.“
Keby k tomu, aby sme žili rozumne, spravodlivo a zbožne na tomto svete, nebola daná milosť, tak je to obyčajná drina. Nevydržali ba sme dobre žiť a robiť dobré veci bez milosti, my by sme nedokázali byť zbožní. Nás by to zabilo. Znenávideli by sme všetky zbožné povinnosti, keby sme nemali milosť.
Kto z nás dokáže byť spravodlivý? Možno to vydržíme desať rokov, ale potom vybuchneme. “Veď aj ku mne nech sú ľudia trochu dobrí. To mám byť len ja ten dobrý a milý človek? To vy by ste nemohli? To len ja tu mám všetko robiť? A druhí čo?…“ Z vlastných síl to nedokážeme. Dokážeme to, len keď sa necháme napĺňať Bohom a robíme to z lásky k Nemu. Nie kvôli tomu, aby som niečo dokázal, len z lásky k Nemu.
Bez milosti nedokážeme v sebe potlačiť niektoré priania, nutkania, chcenia. Keď sa stále necháš obdarovávať milosťou budeš toho schopný, lebo stačí s ňou spolupracovať. Ty a Boh ste spolupracovníci. Život z milosti nás robí kvalitnými ľuďmi bez otročenia morálke a vlastnej spravodlivosti. Bez toho, aby si sa vyvyšoval nad druhých, lebo cítiš svoj úspech, keď to robíš z vlastných síl a vieš, že si lepší ako ostatní. Samozrejme nahlas to nepovieme, ale ťažko si priznáme svoje pády a zlyhania – toto je život bez milosti. Ak dokážeš vyznávať, že si zhrešil, ak dokážeš hovoriť o svojich chybách, (túto schopnosť ti dáva milosť), podľa toho vieš, že žiješ z milosti – milosť ťa robí pokorným.
Život z milosti robí to, že prestávaš byť ovládaný žiadosťami a hriechom. Občas nás hriech prekvapí, ale vtedy ho máme vyznať a prijať milosť. Keď sv. Ján hovorí, ”nežime v hriechu”, hovorí, ”nežime ustavične v podriaďovaní sa hriechu”. Nežime vo zvykových hriechoch tak, že vyznávame Boha a modlíme sa ako zbožní ľudia, a v súkromí žijeme v hriechu, o tomto hovorí Ján. O tom, že občas padneme, ale máme vstať. Božia vláda a Božia moc nás budú neustále vyzdvihovať a povzbudzovať, aby sme rástli. Keď prijímame milosť, tak moc hriechu systematicky nás podriaďovať sebe sa zlomí. Nezlomíme ho my, ale zlomí ho v nás milosť. Milosť v nás vypestuje svoju jemnú silu pravdy a slobody, ktorá z nej plynie.
Ž 119,9: ”Ako zachová mladík svoj chodník čistý? Že bude zachovávať tvoje slovo.” Nemáme sa usilovať viesť namáhavý boj s hriechom, ale starať sa o to, aby sme mali v srdci dosť milosti, a to prostredníctvom Božieho slova, prostredníctvom modlitby, prostredníctvom Božieho chleba a služby druhým ľuďom. Máš na to minimálne štyri prostriedky – také zjavné a jasné. Takže ako sa udržíš na ceste života čistým? Nie tým, že budeš namáhavo sa usilovať poraziť hriech, lebo ho nikdy neporazíš nikdy.
Máš sa orientovať na to, aby si mal v srdci čo najviac milosti, ktorá pramení z Božieho slova. Budeš ho študovať, čítať, premýšľať nad ním, budeš silný človek, budeš sa modliť, a keď sa budeš modliť, tak budeš v Božej prítomnosti, a bude do teba prúdiť milosť. Budeš prijímať a žiť z Božieho chleba. Kristus povedal: „Ja som chlieb z neba, ktorý vám dáva život.” Keď budeš jesť Boží chlieb, tak budeš človek plný milosti, budeš žiť v spoločenstve ľudí a budeš slúžiť blížnemu, budeš stále plný milosti a plný Ducha, tak toto spôsobí, že hriech v tebe nebude mať moc.
Potom príde akékoľvek životné pokušenie niečo ukradnúť, niečo mať, získať, niekam sa dostať na úkor ostatných, možnosť si niekam povyraziť. Tajný hriech sa ti objaví ako jedinečná možnosť, nikto sa o ňom nedozvie a ty povieš, “nie, nechcem ťa.“ Budeš silnejší ako on. Milosť teda spôsobí, že nie sme sami. Nie my sami porazíme hriech, on stratí svoju moc a my vstúpime do slobody. Vstúpime do slobody Božích detí.
Pramene: J. Stroembeck: Milosť vyučujúca; W. M: Milosť, LOGOS ´92
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
