Rim 7,14-24: „Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Veď čo konám, tomu nerozumiem, lebo nie to robím, čo chcem, ale konám to, čo nenávidím. A keď konám, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. A tak už nie ja robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. Pre mňa, ktorý chcem konať dobré, nachádzam teda zákon, že zlé je pri mne. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu, čo je v mojich údoch. Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (Voľný prepis.)
O kom sa tu hovorí, tu, kde je opisovaný ten strašný boj človeka? Tento človek nebojuje proti zákonu Božiemu, tento človek sa ho snaží dodržať. Pavol hovorí o zákone, že zákon je dobrý a svätý (v. 16), hovorí, že túži robiť dobro (v. 18) – „s radosťou s ním súhlasím“ (v. 22) – stotožňuje sa s ním svojou mysľou a vôľou, ale problém nastáva vtedy, keď sa ho pokúša uskutočniť. Poznáte to? Chceme veľmi urobiť to, čo je správne, to, čo je napísané, ale len čo sa to pokúšame urobiť, zlyhávame. Čo sa deje? Robíme opačné veci. Už mnohokrát som počul: „Chcela som byť na neho taká milá, a musela som byť zlá.“ Pavol v tomto texte hovorí: „som úplne zapredaný hriechu“ (v. 14). Je to nešťastná situácia. Hovorí: „chcem robiť dobro ale robím to, čo nenávidím“ (v. 15); vie o sebe jednu vec: „viem, že vo mne nie je žiadne dobro“ (v. 18). Tento človek je totálne uväznený v hriechu (v. 23).
O kom tu Pavol píše? Je tu opísaný veriaci človek, neveriaci alebo niekto iný? Tento človek je opísaný ako úplne uväznený a zviazaný a zrejme tu nejde o človeka, ktorý sem-tam urobí nejakú chybu. „Aký som úbohý človek, kto ma vyslobodí z tohto tela smrti,“ hovorí. Takže je to človek, ktorý neustále padá. Neveriaci človek by nikdy nepovedal, že zákon je svätý, jemu je to úplne jedno. Keď mu povieš, že nesmie cudzoložiť, povie ti: „Prečo?“ Ale tento človek hovorí, že zákon je duchovný a že s ním s radosťou súhlasí. Neveriaci človek však s Božím zákonom nesúhlasí s radosťou. Neveriaci človek by ani nepovedal, že je otrokom hriechu. Neveriaci človek by o sebe nepovedal, že je úbohý človek a že hriech nenávidí.
Dlho som si myslel, že Pavol to písal o sebe, ale nie je to tak. Nepísal to o sebe, pretože inde napísal, že hriechu sme zomreli a už mu nemôžeme žiť. Ten, kto zomrel, je oslobodený od moci hriechu (pozri Rim 6, 2. 7. 12. 18). To by si protirečilo. Napísal: boli ste oslobodení od hriechov, stali ste sa služobníkmi spravodlivosti. „Ničím sa nedám zotročiť“ (1Kor 6,12). „Napodobňujte ma, ako ja napodobňujem Krista“ (1Kor 11,1). Je to modelová situácia a tento Pavlov konflikt sa nikde inde v Písme neopisuje. Ani iní apoštoli o tomto márnom boji človeka nepíšu. Apoštol Ján, ktorý bol najbližšie Pánovi, píše len o tom, že sme svätí, vôbec nepíše o takomto probléme. Píše, že kto v Synovi zostáva, ten nehreší. Kto sa narodil z Boha, nedopustil sa hriechu, pretože Božie semeno v ňom zostáva. Ani nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha. Lebo kto sa narodil z Boha, premáha svet a to víťazstvo je naša viera (pozri 1Jn 3,6. 9; 5, 4). Podľa Jána je hriech v živote kresťana len niečo príležitostné. Kresťan má totiž Boží charakter, a keď aj zhreší, ide ku Kristovi a vyznáva mu to (pozri 1Jn 1,9; 2, 1). Do nás sa znovu vleje Božia milosť, ktorá nám dáva znovu silu žiť Božím životom.
Naším dôvodom nezhrešiť nikdy nesmie byť zákaz. Jediným dôvodom nezhrešiť je úcta k Bohu. Si pred nejakým pokušením a keď si povieš, že nesmieš, ozve sa v tebe niečo, čo ti hovorí: „Ale môžeš, neboj sa, nič sa ti nestane.“ A už strácaš silu a podľahneš. Ale keď si povieš, že to nespravíš, pretože Božie dieťa nie je hodné to urobiť, máš úctu voči Bohu, získavaš milosť, ktorá ti dáva silu, aby si to nespravil. Takže keď sa vyspovedáš a zatneš sa spôsobom: „už to viac neurobím“, to je koniec, znovu si prehral. Keď si však povieš: „Bože, prosím ťa o silu nezhrešiť, chcem ťa potešovať čnostným životom“ a naozaj je to tvoj cieľ, tak vtedy dostávaš milosť, aby si to neurobil.
„Každý kto hreší, je otrokom hriechu… ale keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní“ (Jn 8,34. 36). Vyzval nás, aby sme ho skôr, ako ho budeme poslúchať, milovali. Nepovedal: „Robte, čo vám prikazujem!“, ale: „Milujte ma tak, ako som ja miloval Otca.“ Vlastne hovoril: „Milujte ma tým istým druhom lásky, ako ja milujem Otca, a tým je podriadenosť, nie zákaz.“
Takže keby tento Pavlov odstavec v Liste Rimanom bol opisom kresťanovho života, nikoho by sme k Ježišovi nedostali, pretože toto je tá najhoršia správa, aká existuje – že sme všetci pod mocou hriechu. Koho by sme takto mohli zevanjelizovať? Vybehli by sme na ulicu a niesli posolstvo o tom, že sa teraz všetci budú trápiť. Ježiš povedal: „Ja som vám priniesol život a chcem, aby ste mali život v hojnosti“ (Jn 10,10). Kde by to bolo, keby sme sa mali riadiť takýmto príkladom kresťana. Tento človek mocne prežíva hriech a uvedomuje si svoju slabosť. Chce zápasiť svojou silou, ale stále prežíva zúfalstvo a porážky, je stále na dne. Pavol ti na to povie: „Toto ti urobí zákon, keď sa ho pokúsiš dodržať.“ V tomto texte však nejde o skryté ospravedlnenie neúspechu, ale o to, aby sme videli, že to nikam nevedie. Môžeme teda hrešiť ďalej? NIE!
„Sme mŕtvi zákonu“ (Rim 7,4). To už vieme. „Hriechu sme predsa zomreli. Akoby sme v ňom mohli ďalej žiť? Neviete snáď, že všetci, ktorí sme pokrstení do Ježiša Krista, boli sme pokrstení do jeho smrti?“ (Rim 6,2-3). Takže my sme nezomreli len zákonu, ale i hriechu a ten už nad nami nebude panovať. Ani jeden hriech, ktorý ťa príde pokúšať, nemá silu na to, aby ťa zobral k sebe. Každý, kto je v Kristovi, je s ním ukrižovaný (porov. Rim 6,6). TOTO MUSÍME AKTÍVNE VERIŤ. Veríme, že Ježiš bol ukrižovaný a že s ním boli ukrižovaní dvaja zločinci? Áno. Veríme, že jeden z nich sa dostal do raja? Áno. Prečo? Lebo je to v Písme. Ale to isté je v Písme aj o tebe – nemusíš mať teda žiaden problém veriť tomu tak ako tým predchádzajúcom dvom faktom. Ak veríš, že si bol s Kristom ukrižovaný aj ty, tak toto ti dáva kľúč k víťazstvu nad hriechom. Musíš veriť tomu, čo hovorí Biblia, a keď hovorí, že si ukrižovaný, tak si. A keď budeš veriť, že si ukrižovaný, začneš prežívať slobodu od hriechu. Kresťanský život nemá nič spoločné s potlačovaním tvojej hriešnej prirodzenosti.
„Vieme predsa, že starý človek v nás bol spolu s ním ukrižovaný, aby telo ovládané hriechom bolo zbavené moci a my sme už viac neotročili. Veď ten, kto zomrel, je vyslobodený z moci hriechu“ (Rim 6,6-7). Zomrel si, si mŕtvy a mŕtvola nehreší. Môžeš ju urážať, môžeš jej nadávať, môžeš ju zvádzať na hriech, mŕtvola nezhreší. Si mŕtvy hriechu a nemôžeš zhrešiť. Takže keď príde hriech a povie ti: „Ja som tvoj pán“, ty už povieš: „Ty si môj starý pán, lebo ja už som živý v Bohu, v Kristovi Ježišovi.“ „My už nie sme otrokmi hriechu, lebo starý človek, ktorý bol mu podrobený, zomrel“ (Rim 6,8). Ty už nemusíš prekonávať to, čo je mŕtve. Už sa nemusíš hádať so svojím dedkom – kým žil a o niečo ste sa hádali, musel si mu oponovať. Teraz, keď zomrel, si od vášho sporu oslobodený. Nám bolo odpustené a my sme nové stvorenia. Ty už nemusíš pracne prekonávať starú prirodzenosť – ona je už mŕtva! My nie sme len „hriešnici ktorým bolo odpustené“ – my sme nové stvorenia! Cudzoložnú ženu zákon odsúdil – keď ju mali v rukách farizeji – a Ježiš ju oslobodil, povedal jej: „Choď a už nehreš.“ Oslobodil ju k novému životu. My všetci sme zomreli starému životu – k novému životu. On nás nezbije, povie nám: „Ale teraz už konaj inak. Dá sa to, lebo ja som s tebou.“
Takže aj keď si ešte hriechu schopný, hrešiť nemusíš, pretože pred tým si musel.: „Boli sme mŕtvi vo svojich vinách a hriechoch. Boli sme poslušní duchovi a vládcovi nadzemských mocností, ktorý v nás podporoval vášne, a my sme museli hrešiť“ (Ef 2,1-2). Začíname tým, že uveríme Božiemu slovu, a potom podľa toho konáme. Ak chceš zvíťaziť v nejakej oblasti tvojho života, musíš vedieť, čo o tom hovorí Božie slovo, a veriť tomu. Vtedy zvíťazíš. Abrahám uveril, že bude mať toľko detí, koľko je na nebi hviezd. Jeho žena mala 88. Abrahám uveril Bohu a Boh mu to počítal za spravodlivosť.
Počítaj sa teda, že si mŕtvy hriechu. Tento termín je prevzatý z účtovníctva a znamená „umiestnenie položky do príslušného stĺpca, lebo tam patrí“. Ako ten vtip: Istý pán si ráno čítal noviny a našiel sa v Kronike mŕtvych. Zavolal do redakcie a spýtal sa, čo to má znamenať, veď žije. Odpoveď znela, či by mu neprekážalo, keby ho na druhý deň dali do Kroniky narodených. Iný príklad: Keby si sa teraz, keď je tu 20:30, letecky presunul do Veľkej Británie, tam je 19:30.A ty by si tvrdil, že to nie je pravda, že teraz je 20:30. Povedal by si: všetci tu žijú v nejakom klame, ja sa budem správať podľa nášho času. Ty im musíš uveriť, pretože oni žijú v pravde, a musíš si pretočiť hodinky a prispôsobiť sa. Iba takto tam budeš môcť fungovať, jedine tak prídeš včas na obed, do práce atď. Bude fungovať len to, čo platí tam.
Keď Biblia hovorí, že si mŕtvy, tak si mŕtvy, a keď s tým budeš polemizovať, budeš stále živý hriechu a budeš stále hrešiť. Keď nebudeš veriť, že si mŕtvy hriechu, tvoje víťazstvo sa neprejaví. „To víťazstvo, ktoré premáha svet, je naša viera“ (1Jn 5,4). Zákon, to je poslušnosť kvôli príkazu; viera, to je poslušnosť kvôli láske. Keď chceš poslúchať, pretože ti Boh niečo prikazuje, tak zlyháš. Keď chceš poslúchať, pretože miluješ Pána Boha a pretože on miluje teba, tak zvíťazíš. Nebudeš mať problém nehrešiť pred najpríťažlivejšími príležitosťami na hriech v živote, lebo si uvedomíš, že nechceš zarmútiť toho, ktorý ťa miluje. Toto je dôležité v akomkoľvek vzťahu, aký máš. Dovtedy budeš robiť zlé veci, kým nebudeš dotyčného milovať. Prečo by si ho ináč potešoval? Naopak, budeš mu robiť za chrbtom zle. Ten verš v Rim 6,11 však pokračuje: „Počítajte s tým, že ste živí Bohu“, a to v Kristovi. Od tejto chvíle ho budeme ctiť a poslúchať. Zaobchádzajme so sebou a so svojím telom tak, akoby sme patrili Bohu. Ide o spôsob, ako zaobchádzať s telesným majetkom, jediným majetkom, ktorý na tejto zemi máš. Naháňaš sa za nesvätými vecami? Alebo si navonok v poriadku, len občas spravíš nejakú „prasačinku“, ale nikto sa to nedozvie? Čo v živote hľadáš? Za čím sa naháňaš? Ide o to, ako zaobchádzaš so svojím telom. Dovolíš Bohu, aby skrze tvoje telo manifestoval svoju svätosť, či sa ti to páči alebo nie? Je milosrdný? Tak budeš milosrdný bez ohľadu na to, či ti ukradli dedičstvo alebo čokoľvek iné. Len tak môžeš prejaviť jeho charakter. Máme právo na to, čo nám patrí, ale ide o to, či sme schopní odpustiť, či sme schopní robiť to, čo Pán Boh – milovať svojich nepriateľov.
Otec dal svojmu Synovi telo a Ježiš bol ochotný v ňom žiť, bol ochotný kráčať Izraelom a ukázať, že Boh je svätý a že je možné ho poslúchať. Pavol kričí: „Pre milosrdenstvo Božie vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako Bohu milú, svätú obetu“ (Rim 12,1). Ježiš skrze svoje fyzické telo vyjadril oddanosť Bohu, slúžil ľuďom, vzdal sa fyzického pohodlia, kráčal v prachu ciest, nechal sa zbiť, nakoniec sa vydal na ukrižovanie, lebo to Pán Boh od neho chcel. Povedal mu: „Dal som ti telo na to, aby si sa nechal zavraždiť.“ A on mu odpovedal: „Dobre, mám síce z toho strach, lebo som iba ako človek, ale urobím to.“
My nemusíme svojmu telu podliehať. Pavol nám pripomína Božiu milosť a potom volá k zamysleniu – čo iné môžeme pre Boha urobiť, než mu dať svoje telo? Sme schopní robiť to, k čomu nás volá Boh.
Predstavme si takto upravený známy citát z Písma: LEBO BOH SA CÍTIL TAKÝ POVINNÝ VOČI SVETU, ŽE NEOCHOTNE VYRIEŠIL NÁŠ PROBLÉM SKRZE SVOJHO SYNA, ABY KAŽDÝ KTO NASLEDUJE JEHO ZÁKONY, NEZAHYNUL, ALE MAL ŽIVOT VEČNÝ. Je to tak? Nie, tak to nie je. On to urobil ochotne a rád. Boh po tomto všetkom netúži, aby si mu svoje telo dal z povinnosti. On chce, aby si so svojím telom urobil to, čo Ježiš Kristus. Aby si mu ho daroval. Chce, aby si to urobil v každej situácii, ktorú máš pred sebou. Ako sa máš správať, čo máš hovoriť, čo máš jesť, kam máš ísť a všetko. On chce tvoje telo, nie len telá tých druhých, On chce teba. Jediné, čo nemôže urobiť, je prinútiť ťa, aby si mu ho dal. On ho stvoril, on ho vlastní a viac môže len prosiť, aby si mu ho dal. Pavol sa mohol roztrhať na tejto zemi, aby to kresťanov naučil. „Draho ste boli kúpení, nepatríte sebe, preto svojím telom oslavujte Boha“ (1Kor 6,19-20).
Je nám automaticky daná spravodlivosť, nemusíme byť dosť dobrí na to, aby nás Boh prijal k sebe a povedal: „Ty moje dieťatko.“ Svätý život ti však nedá automaticky, ty sa musíš posväcovať. Musíš si vybrať, či budeš svoje telo používať, akoby patrilo Bohu, alebo akoby patrilo tebe. Tvoj životný štýl to bude odzrkadľovať. „Nech teda hriech neovláda vaše smrteľné telo, aby ste poslúchali, čo sa mu zachce“ (Rim 6,12). Hriech teda panovať chce. A prečo Pavol hovorí o „smrteľnom“ tele? Telo je jediná súčasť našej bytosti, ktorá neokúsila vykúpenie a záchranu. To bude „až raz“ (Rim 8,23; Flp 3,21). Podlieha zákonom, vášni, telesnosti, a preto stále bojujeme. Viem, čo chcem, ale moje telo chce niečo iné, pretože telo bojuje proti Duchu. My sme vykúpením a vierou dostali silu, že Duch víťazí. Žiadny kresťan, ktorý sa chce podriaďovať zákonu, nemá silu nad svojím telom. Každý z nás, kto verí v milosť Ježiša Krista, kto sa nesnaží vlastnými silami, má silu nad hriechom. Keď tomu uveríš, víťazíš, môžeš stáť kdekoľvek, na mieste najväčšieho pokušenia, a ty víťazíš, pretože je tam s tebou Kristus. Dovtedy však s tým, nanešťastie, musíme žiť. Náš kamarát, naše telo, náš oslíček, ale musí nás poslúchať. To je jeho šťastie v nešťastí. Diabol sa pred tým dôkladne staral o to, aby sme skrze telo hrešili. Aby si jednoducho skrze telo zneuctieval Boha. Najhoršie je, keď dokáže prinútiť toľkých kresťanov, aby zneuctievali Boha. Teraz máme novú prirodzenosť a tá nám dáva moc nad vášňami. My rozhodujeme o tom, čo nás zvedie na hriech. Pavol vie, že to tak je, a preto volá: „Ani neprepožičiavajte hriechu svoje telo za nástroj k neprávosti, ale ako tí, ktorí boli vyvedení zo smrti do života, prepožičiavajte sami seba a svoje telo Bohu za nástroj spravodlivosti“ (Rim 6,13). Pokušenie nie je problém. Môžeme byť pokúšaní, koľko chceme, lebo pokušenie nie je hriech. Pokušenie sa stáva hriechom, až keď sa ním začínaš zaoberať. Takže v tej chvíli pokušenia je pre teba veľkou radosťou povedať: nie, ja sa odovzdám Bohu ako nástroj spravodlivosti. „Zanechajte klamstvá a hovorte každý so svojím blížnym pravdu, lebo ste údmi toho istého tela. Ak sa hneváte, nehrešte, nedoprajte miesta diablovi. Kto kradol nech už nekradne, ale radšej priložte ruku k poriadnej práci. Z vašich úst nech nevyjde ani jedno zlé slovo, vždy len dobré. Nezarmucujte Ducha Svätého. Nech je vám vzdialená každá zloba, hnev, krik, na cti utŕhanie a s tým aj všetko zlé. Buďte k sebe láskaví, odpúšťajte si ako milované deti. O smilstve alebo akejkoľvek nezriadenosti, chamtivosti nech sa medzi vami ani nehovorí“ (Ef 4,25-32). Viesť dvojzmyselné a sprosté reči sa nepatrí.
Hriech prichádza tak, že zaklope na dvere a povie: „Som tu, keby si náhodou chcel.“ Ty otvoríš a hneď zabuchneš, ale on povie: „Ale ja som stále tu.“ A bude čakať, že raz mu otvoríš, a keď to náhodou spravíš, ostane ti tam bývať a už ho odtiaľ nedostaneš.: Ježiš hovorí: „Beda tomu, skrze koho pohoršenia prichádzajú“ (Lk 17,1). On tým povedal, že stále prichádzať budú. „Bol pokúšaný v každej oblasti ako my, a nezhrešil“ (Hebr 4,15). Niekto mi hovorí: „Je vôbec možné to, o čom hovoríš?“ Ja tomu chcem veriť, odvolávam sa na Sväté písmo, pretože som ešte nezakúsil úplnú svätosť. V Písme je napísané, že nikdy nemusíme zhrešiť. „Nepostretla vás totižto skúška nad ľudské sily. Boh je verný a nedopustí, aby ste boli podrobení skúške, ktorú by ste nemohli vydržať, ale so skúškou vám pripravuje východisko a dá vám silu, aby ste mohli obstáť“ (1Kor 10,13). Teraz prečítam pozmenený „kresťanský“ text: „Boh je verný, ale dovoľuje, aby ste boli podrobení skúškam, ktoré nedokážete vydržať, a pri tej skúške sa na vás bude pozerať, či to dokážete, a nepomôže vám, aby ste to prestáli.“ Toto totiž tvrdíme my – na rozdiel od Božieho slova. Veľakrát som zažil, že tento text je pre mňa silou. Som v ťažkostiach, a keď je napísané, že to vydržím, tak to vydržím. Pretože keď Pán Boh hovorí, že sa to dá, tak to zvládnem. Spolu so skúškou ti dá aj silu, aby si to vydržal, a keď budeš s ním spolupracovať, porastieš. Ty môžeš ovplyvniť, čo budeš a čo nebudeš robiť, ty ovplyvňuješ, čo budeš hovoriť, kam pôjdeš, na čo sa budeš pozerať, čo budeš čítať, atď. Jedna sestrička sa ma pýtala, čo má robiť, keď je jediný film, ktorý si chce pozrieť, a sú v ňom sprosté scény. Moja žena raz pozerala film a každú chvíľu vypínala telku a ja som sa divil prečo. Povedala mi, že tam je každú chvíľu niečo, čo nechce vidieť. Vyzerá to ako fanatizmus, ale prečo by mala pri tom trpieť, keď to môže jednoducho vypnúť? Aj keď si v kine, radšej zavri oči, keď je tam niečo, čo nechceš vidieť. Možno si už taký silný, že ťa nejaká nepríjemná, erotická alebo vulgárna scéna nezloží. Ale keď ti to prekáža, tak tie oči radšej zavri. Pretože nevpustiť do svojho oka tmu je lepšie ako si to oko potom vypichnúť. To sa totiž netýka len toho, že si niečo videl a potom to už nevidíš; to ti ostane v srdci a čo máš v srdci, to z teba potom vychádza. Takže aj keď zhrešíš, choď k Ježišovi, vyznaj mu hriech a potom hriechu povedz: „Ja som ti mŕtvy, nebudem ťa poslúchať!“
Pavol povedal: „Ranami nútim svoje telo kázni, aby som, keď sám kážem, nezlyhal“ (1Kor 9,27). Máme na sebe pracovať, disciplína je v našom živote veľmi dôležitá, ale už to nerobíme, pretože to nesmieme robiť. Poslušnosť je tu preto, lebo milujeme Boha, nie preto, že sa ho bojíme. Nie preto, že je nám prikázané toto dodržiavať, ale preto, lebo toto dodržiavať chcem. Normy milosti sú omnoho vyššie než normy zákona. Zákony sú ľudské, milosť je Božia. Ľudský zákon: Milovať budeš Pána Boha z celej svojej sily, z celej svojej duše, z celého svojho srdca a blížneho ako seba samého. To je ľudská láska. Ale Ježiš hovorí: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12). To je Božia láska, to je láska medzi Bohom a človekom a to máme preniesť medzi človeka a človeka. Keď sa pokúšame dodržiavať ľudský zákon, zlyhávame, pretože my máme žiť Boží zákon.
Neveriaci sú podľa Písma otrokmi vášní a ducha, ktorý pôsobí v tých, ktorí ešte neprijali Pána a nemôžu si s tým pomôcť (pozri Ef 2,1-3). Ježiš nás vyslobodzuje. Ježiš prišiel na trh s otrokmi. Boli tam otroci poviazaní, špinaví, zúbožení a on hovorí: „Chcem toho“ a zaplatil za teba tú najvyššiu cenu. Vybral si teba a zaplatil tú najvyššiu cenu, bol si draho kúpený, bol si vyslobodený. Vyslobodenie prichádza, keď počuješ Božie slovo, v srdci mu uveríš a porozumieš a konáš ho. Pripneš svoju vôľu na Božie slovo, držíš sa ho a vykonávaš ho. Toto je liek na všetky naše ťažkosti a neduhy v oblastiach, v ktorých zlyhávame.
„Hriech nad nami už nebude panovať. Boli ste služobníkmi hriechu, ale potom ste sa zo srdca priklonili k tomu učeniu, ktoré vám bolo odovzdané“ (Rim 6,17). Stali sme sa služobníkmi spravodlivosti. Kedysi sme poslúchali hriech, lebo sme si nemohli pomôcť, a bolo to prirodzené, ale teraz Pavol tvrdí, že hriech zomrel, že nebude nad nami panovať, veď nie sme pod zákonom, ale pod milosťou a Božia prirodzenosť žije v nás. Keď budeme absolútne poslúchať Boha, hriech bude v našom živote výnimkou, a nie jeho pravidelnou súčasťou. Ak náhodou zídeš na zlú cestu, Boh ťa na to upozorní, nikto ti to nebude musieť ukázať. Otec nás kára trestá a napráva. Nemalomyseľnejte a neklesajte na mysli (pozri Hebr 2,5). Len čo zídeš z cesty a spravíš niečo zlé, Boh ťa na to upozorní a budeš sa cítiť veľmi zle – hovorí sa tomu usvedčenie z hriechu. Okamžite si musíš kľaknúť a pýtať sa, čo sa so mnou deje, Bože. A to sa deje aj počas chvál. Čím dlhšie budeme žiť s Bohom, stále viac budeme objavovať, kde máme naprávať svoj život. Pavol káže: „Choďte Duchom a nevykonáte žiadosti tela“ (Gal 5,16).
Prinášajme ovocie, ktoré nielen vyzerá dobre, ale tak aj chutí. Keď toto všetko prežijeme a uskutočníme, stane sa s nami nádherná vec – „Budeme naplnení ovocím spravodlivosti skrze Ježiša Krista na slávu a chválu Božiu“ (Flp 1,11).
Použité z knihy: T. Virgo: Vychutnávat Boží milost; KMS ´96
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
