Žiť s Bohom, a žiť tak ako to On zamýšľa je veľmi krásne. Božia milosť nás vyučuje, aby sme žili zbožne, ukazuje nám krásne veci života s Bohom. Keď sme nimi prenikaní, keď zažívame aký úžasný je Boh, tak všetok imidž sveta sa javí ako prázdna kulisa. Javí sa jednoducho povrchný a vôbec nás nebude lákať. Takto sa staneme nezávislými od vecí tohto sveta a staneme sa viacej závislými na Bohu.
Diabol mnohými spôsobmi vyprodukoval, že samotní kresťania, mnohí z nás, a následne ľudia mimo cirkvi, hľadia na život s Bohom veľmi skreslene. Inak než to Boh chcel. Totiž ľudia mimo Cirkvi hľadia na nás, aby uvideli Boha a majú skreslený pohľad, lebo my skreslene odrážame obraz Božieho charakteru. Boh je videný ako niekto, kto budí strach, ku komu je ťažko sa priblížiť, s kým nie je jednoduché hovoriť. Asi takáto predstava leží v mnohých z nás a preto ju aj praktizujeme, žijeme tak.
Písmo podáva úplne iný obraz Boha. Písmo predovšetkým ukazuje obraz Boha, ktorý nás miluje a volá, aby sme s Ním žili bez obáv. Text Hebr 4,14-16: ”Pretože máme mocného veľkňaza, ktorý vstúpil až pred Božiu tvár, Ježiša, Syna Božieho, držme sa toho, čo vyznávame, nemáme predsa veľkňaza, ktorý nie je schopný mať súcit s našimi slabosťami, veď na sebe zakúsil všetky pokušenia ako my, ale nedopustil sa hriechu. Pristúpme teda smelo k trónu milosti, aby sme došli milosrdenstva a našli milosť a pomoc v pravý čas.” Ježiš je Pánom, ktorý sedí v majestáte po pravici Božej, ale zároveň je tam ako človek, ktorý nám veľmi dobre rozumie.
Keď raz prídeme k Bohu, neprídeme k niečomu o čom nevieme ani ako vyzerá, keď raz prídeme do Božej prítomnosti, aby sme boli súdení zo svojho života, stretneme tam človeka – Ježiša Krista, ktorý veľmi dobre rozumie, čo sme za život prežili. Pretože skúsil všetko, čo prežívame my, všetky radosti, všetky bolesti a pokušenia. Dobre nám rozumie, chápe nás a má s nami súcit. Tam je doslova napísané, ”má súcit s našimi slabosťami”. Pretože máme takého veľkňaza, ktorý všetko zažil, pristupujme smelo a radostne – to je výzva pre nás. On čaká, že sa s nami pri tróne milosti stretne, chce nás občerstviť, chce nás tam privítať. Teraz ide o to, aby sme si my uvedomili k čomu sme vyzvaní. On nás tam nechce strašiť, On nás tam chce naplniť vecami svojho vnútra, On nám chce dať milosť a milosrdenstvo.
Prídeme tam, len keď naozaj vieme ako je to s Bohom. Keď naozaj vieme, že nám tieto veci chce dať, keď vieme ako je to s jeho prijatím, s jeho pomocou. Ak to nevieš, nebudeš vstupovať do jeho prítomnosti, budeš sa tam báť prichádzať. Dokonca aj keď sme zhrešili, aj tak sme vyzývaní, aby sme prichádzali smelo. My máme trochu pokrivenú predstavu, že máme k Bohu prichádzať s neistotou, so strachom, s poklonkovaním. Takto kedysi ľudia pristupovali k pohanským božstvám, ku gréckym božstvám; náš Boh nás vyzýva, aby sme k Nemu prišli smelo. Dokonca, aj keď sme zhrešili, pretože keď si uvedomíme čo nás práve pri Bohu čaká – odpustenie, milosrdenstvo, požehnanie, toto nám má dať odvahu, aby sme prišli k Bohu smelo. Samozrejme, že On potrebuje, aby sme videli náš hriech, a my ho máme vidieť, ale ak si zhrešil, máš sa jednoducho obrátiť k Pánovi, vyznať, čo si urobil a prísť po milosť a milosrdenstvo.
Milosrdenstvo je konkrétny prejav jeho milosti. V tomto odseku je napísané, že pri tróne milosti sa stretávajú dva motívy: Boží a ľudský. To, že máme prichádzať smelo možno napáda naše predstavy slušnosti, o tom, ako by sme mali prichádzať k Bohu. Práve toto je vec, ktorou nás Boh chce motivovať. Je dôležité, aby sme dobre pochopili, a v srdci žili, čo to znamená pristupovať smelo. Z Božej strany je podľa týchto veršov správne a primerané, dokonca žiadúce, aby sme pristupovali s radosťou a úprimnou smelosťou, aby sme sa nebáli. Slovo “smelosť“ vyjadruje, že náš vzťah k Bohu má byť uvoľnený, máme si uvedomovať, že na milosť máme právo, že nemáme k Bohu prichádzať v strachu, ale má to byť prejav lásky, úcty a uznania. Máme si byť vedomí, že tým, že prichádzame po požehnanie si Pána ctíme.
Mnohí ľudia nemajú takéto chápanie uctievania Boha, ale práve to čo som spomínal, majú predstavu, že k Bohu máme pristupovať s neistotou a nesprávne pochopenou poníženosťou, aby nijak nebola ”narušená” Božia svätosť, aby Božia dôstojnosť nebola nejako dotknutá. Lenže Boh nás motivuje k tomu, aby sme si prišli pre pomoc. Volá nás, aby sme pristupovali smelo; takže našim motívom má byť, že nám chce dať milosť a my môžeme prísť, nemusíme sa vôbec báť dokonca, ani keď sme zhrešili, lebo sme vyzývaní, aby sme s radosťou bežali naspäť k Bohu. Myslím, že mnohým sa nám mieša to poňatie o hriechu – ako Boha zarmucuje a prenášame to na Jeho vzťah ku nám. Potom to vidíme tak, že máme prísť k Bohu odprosiť, požiadať aby sa nehneval. On sa ale nehnevá, On len chce, aby sme zmenili svoj život a boli zase s Ním. Boží motív je ten, že nás chce milosrdenstvom prilákať, aby sme našli a vzali si pomoc, keď ju potrebujeme. V núdzi, ktorú máme a v tej, ktorá raz príde.
Tieto verše hovoria, že sa máme stále napĺňať milosťou, aby sme v ťažkostiach, ktoré prídu, či už to budú zranenia, alebo životné straty, alebo útoky od zlého, zrada priateľov, alebo tvojich najbližších, aby sme vtedy boli pevní, aby sme vedeli dobre reagovať. Znamená to, aby sme vedeli odpúšťať, milovať, pomáhať a nezrútiť sa, pretože na toto všetko potrebujeme Božiu milosť, sami to nedokážeme. Nikto z nás tieto veci nedokáže urobiť bez toho, aby Boh konal v nás. Je tam použitý priebehový čas, “prichádzajte, aby ste nachádzali milosť a milosrdenstvo v pravý čas“.
Nemáš milosť hľadať až keď sa zrútiš, až potom keď máš ťažkosti, ty ju máš hľadať predtým. Sme vlastne vyzvaní k takej duchovnej prevencii, aby sme dopredu hľadali Božiu milosť a potom z nej čerpali, keď nám príde ťažko. Keď žijeme život kedy sa nám darí, kedy neprežívaš nejaké ťažké obdobie, vtedy dokážeš ísť, možno toho nepotrebuješ veľa, ale práve keď sa ti niečo zrúti v živote, vtedy sa ti viera a milosť stávajú mostom, po ktorom máš kráčať a nie sa zrútiť. Keď žijeme bez toho, keď vstupujeme do nového dňa bez toho, aby sme v Božej prítomnosti čerpali milosť, tak sa budeme rútiť, tak jednoducho budeme prežívať zranenia a sklamania, začneme mať výčitky a začneme byť nespokojní, pretože nie sme naplnení Božou milosťou.
Čo sa stane keď sa minieme Božej milosti, čo keď sa ti nedostáva Božej milosti? Je to niečo ako palivo v motore auta, keď doňho naleješ niečo iné, tak s tým začneš mať problémy. My sme tak uspôsobení na život milosti, že ak ju nemáme, hneď sa začínajú prejavovať problémy v našom živote. Čo sa a nami deje keď nie sme naplňovaní milosťou: Hebr 12,15-17: ”Usilujte o pokoj so všetkými a o svätosť bez ktorej nikto neuvidí Pána, dbajte na to, nech nikto nepremešká Božiu milosť, nech sa nerozbujnie nejaký jedovatý koreň, ktorý by nakazil mnohých, nech nikto nie je neverný a bezbožný ako Ezau, ktorý predal prvorodenstvo za jediný pokrm. Viete predsa, že keď sa potom chcel stať dedičom požehnania, bol odmietnutý, nemal už príležitosť k náprave aj keď ju s plačom hľadal.” Znovu je tu použitý priebehový čas, aby nikto nepremeškával Božiu milosť.
Prečo? Čo sa deje, keď kresťan nemá Božiu milosť? Začne v ňom pôsobiť koreň horkosti. Je to zákonitosť – buď žijeme z milosti alebo z horkosti. Ak máš málo milosti a trochu horkosti, nemáš skoro žiadnu milosť, tak si skoro celý naplnený horkosťou, a keď úplne stratíš Božiu milosť, tak je v tebe len horkosť. Ide tu o zanedbanie milosti v oboch formách, či už keď milosť prijímaš alebo dávaš. Milosť existuje len v prietoku. Neexistuje milosť prijať a tešiť sa z nej, milosť môžeš stále len prijímať a dávať druhým. Ak zanedbáš jeden z týchto dvoch spôsobov existencie s milosťou, či už dávanie alebo prijímanie, začne v tebe bujnieť horkosť. Horkosť. Tento pojem vyjadruje všetky tvrdé, egoistické reakcie človeka, ktorý jedná bez milosti. Je to akákoľvek forma egoizmu, tvrdé reakcie, izolovanie sa, nedôvera, pohŕdanie, sebaľútosť, agresivita, namrzenosť, akákoľvek forma správania sa, ktorá je založená na tom, aby ovládla druhých, alebo aby útočila na druhých, alebo aby vyrývala do druhých. Keď toto robíme, tak v nás pôsobí horkosť. Vtedy nemáme milosť.
Ak máme často v živote reakcie, v ktorých je nemilosrdnosť, vedie to až k premene nášho charakteru. Je hrozne nebezpečné ostávať v horkosti a správať sa nemilosrdne, pretože to bude premieňať náš charakter a stále vplývať na to ako sa správame. V Písme je napísané, že sa to podobá koreňu, je tam napísané, aby sa “nerozbujnel koreň horkosti“. Koreň poskytuje výživu tomu, čo je nad ním, čiže tomu, čo je na povrchu, kmeňu a korune. Je to vidieť, rastlina ochabuje, keď má zlý koreň. Človek keď má zlý koreň pustne a umiera. Horkosť v srdci kresťana otrávi mnohých, ako nás upozorňuje tento verš. Ak je niekde horký kresťan, tak ostatných to veľmi ľahko zasiahne. Sme dokonca vyzývaní aby nikto nepremeškal tú milosť, čiže nie len ty, ale nikto okolo teba, pretože to bude mať vplyv na ľudí okolo teba, na teba samého.
Keď použijeme obraz koreňa, tak našim koreňom má byť viera, máme vierou uchopiť milosť, ktorá je nám podávaná. Ak ponoríme naše korene do milosti, budeme od Boha v rôznych formách čerpať život: radosť, vnútornú výživu, pokoj, spokojnosť… Keď sme bez milosti, nasávame rôzne formy nedostatku, to znamená vyprahlosť, depresie, zúfalstvo… proste smrť. Ak máme ponorené korene v horkosti, tak nasávame do svojho života smrť a postupne umierame.
Ef 3,16-19: ”Aby sa pre bohatstvo Božej slávy pre vás, jeho Duchom posilnil a upevnil vnútorný človek a aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach a tak aby ste zakorenení a zakotvení v láske mohli spolu so všetkými bratmi pochopiť, čo je skutočná šírka a dĺžka, výška a hĺbka, poznať Kristovu lásku, ktorá presahuje každé poznanie a dať sa prestúpiť všetkou plnosťou Božou.” Tu je to povedané úplne od kraja po kraj. Kristus skrze vieru v nás – tak spoznáme naozajstné rozmery Božej lásky. To presahuje všetko poznanie – to je život v Božej prítomnosti.
Máš možnosť si vybrať. Ži v milosti a láske, a bude z teba prýštiť Božia láska vo všetkých rozmeroch, alebo ži v horkosti a stratíš úplne všetko. Je vyliaty prúd požehnania, ale je v našich rukách, čo s ním urobíme. Je to na každom z nás. Alebo budeš čerpať a radovať sa z Božích darov, necháš sa celkom preniknúť tým, čo hovorí Boh a Božie slovo. Nie, čo hovoria ľudské názory, alebo názory susedov, či ľudí z kostola, všeobecne rozšírené názory o tom, čo je dôležité.
Máme sa učiť zbožnosti, ktorej nás vyučuje milosť Božia, nie všeobecné povedomie, ale milosť ktorou nás vyučuje Pán; ktorá je ti daná, ktorej ťa vyučuje Božie slovo, milosti, ktorá ťa chce sprevádzať v každej oblasti tvojho života, dôležité je aby sme sa jej podriaďovali. Potom z nás bude prýštiť bez nášho pričinenia. Už to nebude ten vynasnažený život dosiahnuť kresťanské cnosti, ale v nás bude pôsobiť Boh sám a bude prejavovať svoje ovocie. To je cieľom. Dovoliť, aby Božia milosť zo mňa prúdila. Ak to tak nebude, stane sa opačná vec, budeš naplnený horkosťou. Kdekoľvek to v tvojom živote je, tam nemáš milosť. Potrebujeme ju tam jednoducho prijať.
Pramene: W. M.: Milosť, LOGOS ´92
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
