Tit 2,11-13: Milosť nás vychováva zrieknuť sa bezbožnosti a svetských vášní. Tiež nás vychováva, aby sme žili zbožne, spravodlivo a dobre na tomto svete. To je druhá časť toho verša. Čo to znamená žiť zbožne na tomto svete? Zbožnosť je dôsledné zachovávanie toho, čo chce od nás Pán. Nesmieme to ale pochopiť ako zákonníctvo a puntičkárstvo. Zachovávanie týchto vecí len pre ne samé, pretože by sme boli naplnení len sebauspokojením. Neviedlo by to k oslave Boha, viedlo by to k vnútornej oslave seba. Nevyhol by si sa železnému zákonu spokojnosti z toho, že predsa si niečo dokázal, ozvene, ktorá sa vždy ozýva v človeku.
Farizeji, aj keď si o nich myslíme častokrát, že to boli len ľudia zlí, boli ľudia veľmi zbožní, dôslední a skutočne sa usilovali naplniť všetko, čo bolo napísané v Zákone Božom. Ježiš ich ale nazval, že sú synmi diabla. Ide o to, že sa upli na zákonnícku zbožnosť, na dodržiavanie vonkajších vecí bez vnútorných postojov. Milosť Kristova nás chce naučiť praktickému každodennému uskutočňovaniu závislosti na Bohu, v každej oblasti života. Znamená to, že v ničom nebudeme pochybovať o Božej múdrosti, starostlivosti, a láske o nás. Toto ti chce dať Božia milosť, aby si v žiadnej oblasti svojho života nepochyboval, že Boh ti chce to najlepšie.
My to vieme, a hlavou povieme, že je to pravda, ale vnútorne máme pochybnosti. Do hlavy sú zamerané len slová, len vyučovanie, ale istota pramení zo srdca. Tam musíme nechať vstupovať milosť. Keď budeme naplnení istotou Božej milosti a starostlivosti o nás, budeme s radosťou podriaďovať svoju vôľu Jeho vôli. Toto je život s milosťou. Všetko budeme robiť na slávu Božiu.
Heslo Ignáca z Loyoly ”všetko k väčšej cti a sláve Božej” – vzpružilo ho to, a išiel ďalej. Pavlove slová v liste Filipanom. ”Všetko čo činíte, čiňte na slávu Božiu.” Tým, že patríte Bohu, že sa mu podriadite, a všetko robíte so zámerom osláviť Boha. Životom podriadenosti Ho budeme naozaj oslavovať spontánne. Na to sa nemusíš zameriavať, či oslavuješ Boha, keď sa vo všetkom pýtaš Boha či to smieš, tým oslavuješ Boha automaticky, nemusíš sa zúfalo snažiť Ho osláviť. Najvyššia snaha musí byť zameraná na to, aby sme sa podriadili Pánovi.
Pán nás bude čistiť. Požadujem teraz jeden bankový úver a poprosil som jedného kamaráta či by sa na to mohol pozrieť. Robí v tej banke. Tak sme si to zariadili s mojou ženou, toto dáme tam, toto zariadime, vyjde nám to… Trvalo to tri týždne a vždy keď som sa za to modlil tak nastala okolo toho taká čudná atmosféra. Začalo mi to byť podozrivé. Po tých pár dňoch keď som si uvedomil, že tu niečo nehrá, pýtam sa: „Pane Bože čo sa deje, robím niečo zle?“ Boh mi hovorí: „Pýtal si sa ma na to?“ A ja hovorím: „nie“. Začal som mať hrozný strach, že mi to nechce dovoliť tak hovorím: „nuž čo mám robiť, inú možnosť nemám, tak neviem čo iné… Tak ti to teda Pane zverujem, a ak Ty nebudeš chcieť, daj mi to jasne vedieť“. Toto bol ten dôležitý moment. Teraz mám už v tej veci pokoj, ale neurobil som tú základnú vec, že som sa na to Pána neopýtal, keď som do toho išiel, pretože to môže ovplyvniť veľa vecí v našom živote.
Keď máme všetko robiť na slávu Božiu, tak ani v najmenšej veci nemôžeme hľadať poctu a slávu pre seba. To znamená, že zámerne, cielene nič nesmieš hľadať pre seba. Bolo by neprirodzené keby nás nepotešilo keď nám niekto poďakuje. Môžeme prijať vďaku a nemať falošnú pokoru, akože “ja nič“, my musíme spolupracovať s Božou milosťou, naša účasť na tom je dôležitá. Môžeme vďaku prijať, ale nie ju vyžadovať. Práve o to ide – ani v najmenšej veci nesmieš hľadať vďaku; keď ti je daná, pokojne ju prijmi, nemusíš odhadzovať všetko, ale nemáme to vyhľadávať. Toto vidí iba Boh a ty. Sú dve bytosti v celom vesmíre, ktoré vidia tvoju úprimnosť skrz naskrz. Pán Boh a ty.
Čo je zbožné? Zbožné nemusí byť len to, čo znesie merítko vysokých mravných noriem, pretože náš svetský pohľad na Božiu dobrotu je, že keď je to mravne správne, je to v poriadku. Etika znesie vysoké mravné normy a požiadavky, ale nemusí byť zbožná. Rôzne náboženstvá majú vysoké mravné normy, ale vôbec to nie sú veci, ktoré by vyjadrovali závislosť na Bohu. Tým pádom to nie je zbožnosť. Zbožnosť bude mnohokrát znamenať aj odopieranie si rôznych vecí, ale samotné sebazaprenia a asketizmus vôbec nemusia byť zbožné. Môžu byť vedené duchovnou pýchou, sebaistotou a spoliehaním sa na seba. Ani služba blížnym nemusí byť zbožná záležitosť. Je veľa charitatívnych organizácii, ktoré častokrát predčia kresťanské organizácie vo svojej službe a pomoci a predsa nie sú zbožné. Ani snaha pomôcť blížnemu, ak nie je vedená túžbou oslavovať Boha, nie je zbožná.
Keby sme hovorili o závislosti na Bohu, tak by sme spomenuli aj slová ako je dôvera, istota, spoľahnutie sa že nás počuje, že nám dá čo potrebujeme. Toto všetko je v tom zahrnuté, že očakávame svoje požehnanie od Boha, že naše potreby naplní Boh, že splní to čo potrebujeme. Lenže závislosť na Bohu je viac než len takáto dôvera. Závislosť na Bohu je istota, že Boh urobí to, čo On vo svojej múdrosti uzná za vhodné, aj keď by to znamenalo, že nám odoprie veci, ktoré si žiadame. Je to veľmi dôležitý paradox v duchovnom živote. Dôvera a spoľahnutie na Boha je v živote to najdôležitejšie, žiadať si dôležité veci pre svoj život, ktoré ty vidíš ako najdôležitejšie a zverovať ich Pánovi.
Najvyššia dôvera a závislosť, ktorú On požaduje a skrze ktorú urobí pre nás najviac je, že dokonca ak nám odoprie veci, ktoré si žiadame, aj tak zostávame na Ňom závislí. Tak sa v tvojom živote môžu javiť za najdôležitejšie veci ako tvoje materiálne zabezpečenie, tvoje bývanie, tvoje zdravotné požehnanie, požehnanie tvojich detí… Čokoľvek s čím sa boríš – správne, spoliehaj sa na Boha a čakaj, že On s tým bude niečo robiť, vykonaj čo máš robiť, ale aj keď Boh neodpovie v tvoj prospech aj tak mu ostaň podriadený, aj tak očakávaj Jeho jednanie tak ako On chce. To je podriadenosť Bohu, to je skutočná zbožnosť, závislosť, ktorú On očakáva od nás. On vždy urobí to najlepšie, aj keď sa nám to nezdá. My máme len rozoznať to, čo s nami koná a spoliehať sa na Jeho vedenie.
1Pt 1,13: ”Odhodlane sa teda pripravte vo svojej mysli, buďte triezvi a celú svoju nádej upnite k milosti, ktorá k vám prichádza zo zjavenia Ježiša Krista.” My budeme triezvi ak sa upneme k milosti, nebudeme snílkovia, alebo nejakí uletenci, naopak plné upnutie sa na nádej, ktorá je daná, na milosť, ktorá je daná skrze Ježiša Krista nás urobí triezvymi, takže sa máme na to spoľahnúť. Prečo? Je múdre spoliehať sa na milosť, pretože v Ž 57 sa hovorí, že milosť je veľmi pevná pôda pre život. ”Tvoje milosrdenstvo je zbudované naveky, v nebesiach si pevne založil svoju vernosť.”
Milosť je najstabilnejšia vec akú môžeme poznať, o akú sa môžeme opierať. Boží nepriateľ nám vykresľuje milosť ako niečo nejasné a neisté, nespoľahlivé a vratké, o čo sa nedá oprieť. Milosť je ale niečo najspoľahlivejšie, pretože ”vyteká” priamo z Boha. Pramení v jeho srdci, v nej je Boží život. Pramení z Božieho charakteru, ona je zárukou stability. Pôsobí, keď v ňu dúfame, keď ju vierou uchopíme, vtedy sa začne uskutočňovať. Preto s ňou stále musíme počítať, vtedy totiž prináša svoje ovocie.
Ako s ňou počítať? Všetko čo ideš robiť, nemáš merať merítkom vlastných síl, ale myslieť na to, že Boh je to schopný naplniť, aj keď je to nad tvoje sily. Je dôležité aby si čo najviac išiel do vecí do ktorých ťa vedie Boh. Potrebuješ poznať Božie vedenie, keď cítiš, že máš urobiť tamto alebo ono a povieš: „veď ja na to nemám, ja to nemôžem dokázať“. Vtedy máš prekračovať to, čo si schopný naplniť vlastnými rukami a spoliehať sa na Božiu milosť. Ak s ňou budeš takto počítať, ona začne pôsobiť. Nehovorím o opovážlivých spoliehaniach sa na Božiu milosť, o nejakých bezhlavých skákaniach zo skaly neviem kam. Keď cítiš, že ťa Boh do niečoho vedie a je to nad tvoje sily, tak si buď istý, že je to Božie vedenie, pretože toto robí Pán Boh. Vedie ťa tam, kde ty nestačíš, pretože ty tam potom dorastáš. Vždy si mocnejší a väčší. Keď sa nachádzaš v úzkych, keď vieš, že si podriadený Bohu – aspoň pokiaľ to môžeš uznať vo svojom svedomí, že si urobil všetko, čo ti Boh teraz hovoril – a chceš ísť ďalej a si v úzkych tak si uvedom, že si na prahu zázraku. Vtedy si povedz: „je čas na zázrak Pane, teším sa čo sa stane“. Je naozaj krásne naučiť sa prežívať tie momenty, keď vstupuješ do neznámeho.
Písmo nás veľa vyzýva k posväcovaniu sa. To je zase jeden z aspektov závislosti na Bohu. Posväcovanie, to je neustály rast do Božieho charakteru. Neustály proces, ktorý ťa čaká od chvíle, kedy si uveril v Ježiša Krista, až do chvíle kedy sa postavíš pred Jeho tvár. To je čas posväcovania tvojho charakteru. Stále sa máš viac podobať na Boha. Posvätiť niečo znamená oddeliť niečo k určitej činnosti a na nič iné to nepoužívať. Napr. sviatočné prestieranie používame iba na sviatky, či slávnostné príležitosti, dáme na stôl krajšiu obedovú súpravu, poprípade niečo starožitné, dedičstvo rodiny po prababičke… Keď je niečo oddelené, tak sa to používa len na to. Keď niečo používaš na posvätné účely, tak to ničím iným nebudeš profanovať.
Takisto ty máš byť posvätený a tvoj život má byť oddelený k tomu, aby sa v ňom naplnil Boží cieľ. Rim 6,13: ”Oddajte sa Bohu za nástroj spravodlivosti … a máte z toho úžitok a to je posvätenie vašich duší.” Máme sa podriadiť Bohu, znamená to, neodporovať Božej vôli. Netrvajme na tom čo chcem, čo mi patrí, ale úplne prijímajme Božie vedenie. Máme sa mu poddať ako nástroj. Čo je nástroj? Je to pasívna vec. Pozrite sa na túto gitaru – že je úžasná? A teraz jej poviem: „Gitara si skvelá, gitara zahraj“. Ona nezahrá, lebo je to mŕtvy nástroj; ale keď sa gitary dotkne majster, gitara nás rozveselí. Keď sa nástroja dotkne majstrova ruka, nástroj robí úžasné veci. To si ty, sám o sebe si vcelku nanič kým sa ťa nedotkne Majster. Až keď sa ťa dotkne On, až vtedy dokážeš robiť úžasné a veľké veci, vtedy vylúdiš nádhernú melódiu života.
Preto sme neustále vyzývaní “modlite sa bez prestania“ – 1Sol 5,17. Byť stále v modlitbe spojení s Bohom. Jadrom modlitby je uznanie Božej zvrchovanosti. Ja, maličký človek sa modlím k veľkému Bohu. Uznanie Božej zvrchovanej moci, a mojej závislosti na ňom. Modlitba bez prestania sa dá vyložiť aj ako trvalý postoj závislosti na Bohu. Takisto máme za všetko ďakovať. Ef 5,20: ”Vždy a vo všetkom vzdávajte vďaku.” Len keď sme závislí prežívame vďaku, a vtedy budeme aj ďakovať. Je prirodzené ďakovať. Keď ste slušne vychovaní a niekto vám niečo dá poviete mu “ďakujem“. Je dôležité učiť sa ďakovať Bohu, pretože prosba, keď sa za niečo modlíme, tak to je výraz potreby Boha v čase núdze. Vďaka to je výraz potreby Boha, keď bola moja prosba splnená. Keď sa poďakujem, vyjadrujem, že Ho stále potrebujem a neprestala moja závislosť na Ňom. Z desiatich uzdravených samaritánov iba jeden ostal závislý na Ježišovi potom ako boli uzdravení. Všetci boli závislí, pred tým volali “Ježišu uzdrav nás vieme, že to môžeš urobiť“. On to urobil a poslal ich ukázať sa kňazom, že sú zdraví. Boli veľmi veriaci, išli sa ukázať kňazom hoci ešte neboli zdraví a cestou sa uzdravili. Jeden to zbadal, a ten sa vrátil poďakovať. Ježiš mu povedal – a kde sú ostatní…? Ale ty choď, tvoja viera ťa uzdravila. Tentokrát je výraz ”uzdravenie” iný než predtým, tento výraz vyjadruje niečo ako ”teraz si celkom a naozaj zdravý, zvonku i zvnútra, celá tvoja osobnosť je ucelená.” Tí ostatní mali iba fyzické uzdravenie, ale nie uzdravenú osobnosť – neostali závislí na Bohu.
Život v úplnej závislosti na Bohu nie je ovládaný hriechom. Podstata hriechu je závislosť na sebe, namiesto na Bohu. V tvojom živote nebude panovať hriech, nebudeš prežívať tie nechcené pády do hriechov. Ak prežívaš milosť, tak nepadáš do hriechov, vtedy hriech nie je bežný v tvojom živote, pretože podstatou slobody je tvoja závislosť na Bohu. Ak chceme žiť v milosti, ak chceme uplatňovať všetky princípy, o ktorých hovoríme, musíme to uvádzať do života. Bude to znamenať že zažijeme, že Boh otrasie našim životom. Lebo bude chcieť aby z nás opadalo všetko, čo nie je závislé na Ňom, čo si držíme sami. 2Kor 12,7-9: ”… tri krát som volal k Pánovi kvôli tomu ostňu, čo mám v tele, ale Pán mi povedal, stačí ti moja milosť, lebo v slabosti sa prejavuje moja sila.” Milosť je teda tým silnejšia, čím sme my vzdialenejší snahe byť si istý sám sebou a spoliehaním sa na seba. Preto Boh, ak ty hovoríš “chcem tieto veci uskutočňovať, chcem byť vedený milosťou, čo sa dozvedám chcem naozaj robiť, chcem byť vedený Tebou“, začne triasť vecami v tvojom živote tak, aby odpadli všetky tie, na ktoré si sa spoliehal. Bude triasť nami, aby sme sa nespoliehali na svoj rozum, peniaze, príbuzných, kariéru, postavenie, deti, domácnosť, zázemie, auto – na nič, iba na milosť.
Nejde tu o nutnosť katastrofy v tvojom živote, že za každú cenu musíš zažiť niečo zlé, ale ide o postoj nášho srdca, ktoré jednoducho nebude počítať s inými istotami. Boh bude skúšať, či sme vydaní. Ťažko povedať, že nikdy nezažijeme nejaký pád alebo otras. Nemusí to tak byť, ak skutočne je naše srdce podriadené. Na druhej strane Boh to chce vidieť.
Gn 22,11-12 – Abrahám musel obetovať Izáka, svoju veľkú životnú istotu, svoju veľkú životnú radosť. Abrahám Bohu veril, išli až na tú horu a Boh nepovedal “dobre dobre, už stačí, vráťte sa“, nechal ich ísť až do poslednej chvíle, do hraničnej situácie, kedy bolo nutné ho zabiť. Boh ho zastavil, keď dvíhal nôž a hovorí: „práve teraz som videl, že mi dôveruješ“. Nemôžeme rátať so zadnými dvierkami. V ničom.
K tomuto rozhodnutiu, žiť z milosti sa musíme neustále vracať, dnes večer, zajtra ráno, o týždeň, stále, stále, pretože všetko okolo nás, nás od toho odvádza. My sme systematicky pobádaní k tomu, aby sme nežili v spoliehaní sa na Boha. Svet nám chce prekrucovať postoje, motívy, názory, chce nás naučiť, aby sme žili s hriechom. Takých pokusov je strašne veľa, aby sme žili s hriechom, aby sme tolerovali hriech. Neustále sa musíme obnovovať. Písmo stále hovorí, “premieňajte sa obnovou svojej mysle, aby ste vedeli rozoznať, čo je Bohu milé, dobré a spasiteľné“ – Rim 12,1-2: Neustále sa obnovujte. Je tam prítomný priebehový čas, stále sa obnovujte a nikdy neprestaňte.
Môžeme to spoznať či žijeme z milosti. Vieš to podľa toho, aké máš vnútorné prežívanie vecí, či napriek ťažkostiam prežívaš vnútorný pokoj, či ťa napĺňa stála radosť. Život je niečo ako oceán, ktorý aj keď je strašidelná búrka a vlny majú tridsať metrov, predstavte si, že len niekoľko metrov pod hladinou je pokoj. Tam sa to nezmieta. Ja som si vždy myslel, že je to rozbúrené až na dno, že to tam všetko víri a nič neostane na mieste. To nie je pravda, šesť metrov pod hladinou je pokoj, nič sa tam nedeje a tam hore môže byť strašidelná búrka. Asi takto vyzerá kresťanský život. My žijeme tým pokojom pod hladinou, to je jedno čo sa deje tam hore. Ak žiješ z milosti, Boh to potvrdzuje aj vonkajšími okolnosťami tvojho života. Boh potvrdzuje tvoje kráčanie. Vidíš napĺňanie zasľúbení, napriek tomu, že sa môže v tvojom živote stať veľa nešťastia. Boh nás bude prečisťovať. Boh bude otriasať našim životom, a to preto, lebo Mu záleží na tom, aby sme patrili len Jemu. Kdesi v Písme sa nazýva Bohom žiarlivým. Jeden môj brat je konvertita ku kresťanstvu a mimoriadne ho rozčúlilo, keď som mu povedal, že Boh je Bohom žiarlivým. Napísal mi list a povedal: „to by bolo hrozné, aby Boh trpel takou ľudskou vlastnosťou“. Ja som si povedal, musíš prežiť, že na teba žiarli, že musíš patriť iba Jemu a nikomu inému.
Jemu na tom veľmi záleží a chce aby sme boli úplne čistí. Je to preto, že svoju nadprirodzenú moc a pôsobenie zveruje len tomu, kto sa v konkrétnych životných situáciách, a to aj v prenasledovaní, v ťažkostiach a ohrození života vzdáva opatrení, ktorými by sa chcel uchrániť len sám, a nespoliehal sa na Boha. Preto v našom živote nastanú katastrofy, ťažkosti, straty, ujmy, aby On videl, že v krajných životných situáciách sa vzdávame všetkých istôt a spoliehame sa na Neho. Vtedy nás obdarí nadprirodzenou mocou, ktorú chce zdieľať so svojimi nasledovníkmi, vtedy sa bude jeho dielo skrze nás prejavovať na dobro druhých.
Preto lekár (človek s charizmou uzdravenia) nebude uzdravovať sám seba, niečo také nefunguje. Veľa tých kazateľov a všetkých tých Božích ľudí, sú ľudia zlomení, chorí, boľaví… Pretože najvyšším Božím cieľom nie je to, aby si bol bohatý alebo zdravý. Zase ako protirečenie poviem, to je Božia túžba aby ti nič nechýbalo, aby ti nič nevadilo, aby si bol šťastný, aby si bol pevný, aby ti bolo dobre. Lenže ani jeden z nich nie je nešťastný, nie je z toho zničený, ani jeden nereptá voči Bohu.
V každom prípade máme byť závislí na Bohu. Božia milosť nás vychováva k hlbokej zbožnosti. Kedykoľvek sa ocitáš v situáciách, alebo v období kedy cítiš, že Boh nedrží kormidlo vo svojich rukách, robíš zle, nebude sa ti dariť bez ohľadu na to, že sa ti darí materiálne či fyzicky, alebo akokoľvek. Že tvoja firma rastie, že tvoje konto rastie, že pomáhaš mnohým; ak to nie je Boh, ktorý riadi tento podnik, ideš zle. Nedá sa žiť spôsobom, áno Pane verím v teba, ale robím si čo chcem. Ak si sa už vydal, musíš dokončiť svoju púť. Amen.
Pramene: J. Stroembeck: Milosť vyučujúca; W. M: Milosť, LOGOS ´92
Branislav Škripek
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
