Keď sme prijali Ježiša do svojho srdca, v duchovnom svete sa s nami stalo čosi dôležité. Náš vzťah k peklu sa zmenil. Odohrala sa nadprirodzená udalosť, ktorá má trvalý charakter. Či sme to pocítili, alebo nie, boli sme vytrhnutí zo satanovho kráľovstva. Možno si si neuvedomoval, že ťa s ním niečo spája, ale zlý duch v tebe pôsobil (porov. Ef 2, 2). Pokladal sa za tvojho pána, ale bol veľmi nenápadný a hlavne ti vštepoval pocit, že si si pánom ty sám. „On (Boh Otec) nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Kol 1, 13). Boli sme označení, že patríme Ježišovi, a duchovné bytosti toto znamenie krstu a viery veľmi dobre registrujú.
Svedectvo
„Keď som pred niekoľkými rokmi kľačal na kolenách a prežíval Božiu prítomnosť prvýkrát vo svojom živote, cítil som, že mi Boh hovorí: »Daj mi svoj život.« Chcel som mu odpovedať áno, ale zrazu mi začali prichádzať na um myšlienky, že sa musím zriecť diskoték, kamarátov, budem sa starať o chudobných a biednych, budem musieť byť kňazom, budem chudobný… Zľakol som sa. Povedal som si: »Len pomaly, aby zo mňa nebol fanatik.« Myslím, že keď som toto prežíval, bol to práve satan, ktorý sa postavil medzi mňa a Ježiša. Strach, ktorý som dostal, spôsobil, že oblasti, ktoré som Ježišovi neodovzdal, ma od neho znova a znova vzďaľovali.“
Kto je satan?
Boh stvoril anjelov, aby ho chválili a slúžili mu. Prvý a najkrajší z nich, Lucifer (lux = svetlo, ferro = nosiť, čiže „nositeľ svetla“), bol poverený, aby v nebi viedol chvály na Božiu oslavu. Keďže však začal byť na seba pyšný, zatúžil aj on byť uctievaný tak ako Boh, a preto sa vzbúril a strhol so sebou tretinu anjelov. Títo povedali Bohu: „Nebudeme slúžiť.“ Boh ich vylúčil od seba do tmy. Toto sú padlí anjeli, diabli. Diabol znamená „rozdeľovač“. Ich kráľovstvo je kráľovstvom temnoty. Temnota je miesto bez svetla, miesto bez prítomnosti Boha, ktorý je svetlo. Táto temnota, kde je satan, sa neobmedzuje len na priestor mimo ľudstva. Musíme si uvedomiť, že diabol môže vstúpiť do akejkoľvek tmy, dokonca i do tej, ktorá ešte prebýva v srdci kresťana. Pokiaľ tolerujeme hriech, zostávame pred satanom, pred jeho útokmi, zraniteľní. Keď patríme Ježišovi, Zlý sa nás nemôže dotknúť, ani nás zraniť. Ak sa rozhodneš poslúchať Krista, počítaj s tým, že sa Zlý bude stavať proti tebe. Keď budeš vlažný a rozhodneš sa nebyť “fanatikom”, nebudeš mať so satanom žiadne problémy.
Veľký obranca kresťanskej viery C. S. Lewis napísal, že ľudstvo v súvislosti s diablom upadá do dvoch omylov: buď ho berie príliš vážne, alebo ho vôbec neberie na vedomie. Diabol sa rovnako teší z ateistu, liberálneho teológa či čarodejnice. A dobre sa cíti aj u kresťana, ktorý sa ním zaoberá celé dni, ako aj u toho, ktorý na jeho vplyv ani len nepomyslí.
Diabol spôsobuje rozklad. Chce sa pomstiť Bohu. Intenzita jeho záujmu o teba závisí od toho, aký máš vzťah ku Kristovi. Skôr ako si spoznal Ježiša, zaslepoval ťa, aby si k nemu vôbec neprišiel; potom ako si uveril, začal ťa zvádzať, aby si od neho odišiel.
On a jeho prisluhovači, démoni, ťa budú poškodzovať štyrmi spôsobmi: pokúšaním, obviňovaním, podvádzaním a ničením.
Vždy budeme pokúšaní: sladkosti u detí, zmyselnosť u mladých, bohatstvo a kariéra u ľudí v stredných rokoch a moc u starých. Silno budeme pokúšaní najmä v období krízy. Ježiš zakúsil všetky naše pokušenia – zvádzanie kradnúť, zosmilniť, klamať, získať nečestne niečo pre seba –, ale odolal, nezhrešil (porov. Hebr 4, 15; 2, 18). Preto sa pokušenia nemusíme zľaknúť, ani sa ním nechať zastrašiť. Pokušenie nie je hriech. Keď sa nám v mysli objavia hriešne myšlienky, to ešte nie je hriech. Hriechom sa stanú, až keď sa nimi začneme zaoberať – potom v drvivej väčšine prípadov človeka zvedú a zhreší. Pokušenie teda nie je dôvodom na strach – treba ho odohnať a ísť ďalej; ale nie je ani dôvodom na ospravedlňovanie sa za hriech. Výhovorka: „Nemôžem za to, zvádzalo ma to…“ neobstojí. Pred Bohom sa takto obhajovala už Eva: „… had ma ponúkol a ja som jedla…“ (Gn 3, 13), a Boh to neprijal. My totiž nie sme povinní zhrešiť. Napríklad nemôžeš zabrániť, aby ti nad hlavou lietali vtáky, ale nemusíš im dovoliť, aby si v tvojich vlasoch urobili hniezdo. Si zodpovedný za to, čo urobíš. Apoštol Jakub píše, že každý, kto je v pokušení, je zvádzaný vlastnou žiadostivosťou, ktorá – ak sa jej vyhovie – počne a porodí hriech (porov. Jak 1, 14 – 15). Satan zavolá na našu padlú prirodzenosť a žiadosti v nás sa rozozvučia. Ak sa ozvú, to nie je zlé. Naše fyzické potreby a túžby sú dobré a krásne a majú byť naplnené, na to ich totiž Boh stvoril. To sa však deje vtedy, keď ich používame a usmerňujeme k správnemu a krásnemu cieľu, ktorý im určil Stvoriteľ. Vtedy môžeme skrze ne nádherne vychutnať život. Ak však ony začnú (na podnet Zlého) ovládať nás, stávajú sa z nich zlé žiadosti, ktoré nás ničia. Podstata teda spočíva v tom, či nimi bezmocne odpovedáš na čiesi volanie, alebo na nich hráš ty a vyludzuješ krásnu hudbu života.
Oblasti pokušenia sú tri: 1. žiadostivosť tela; 2. žiadostivosť očí; 3. životná pýcha.
Telesná túžba môže byť tvoj sluha. Telesná žiadostivosť je tvoj pán. Znamená byť ovládaný telom: hladom, spánkom, sexom, zábavou. Všetko sú to dobré veci, ale dnes sa nám jedlo, pitie, obliekanie a sex predkladajú ako ciele samy osebe. Ľudia sa im klaňajú – tým, že za najlepšie a najdrahšie veci z reklamy vyhadzujú peniaze a robia všetko pre to, aby ich získali. Ľudia žijú, aby jedli a súložili. Stávajú sa tak z nich len trošku inteligentnejšie zvieratá. Takto existuje celá súčasná konzumná kultúra: jesť, piť, mať sex a pozerať sa na televíziu. Stále dokola, každý deň, celý život. Nič na tom nezmení fakt, že sme vzdelaní a vyznáme sa vo svete.
Žiadostivosť očí znamená nechať sa ovládať láskou ku krásnym veciam, túžbou po krásnych veciach. Či už je to umelecké dielo, kvetiny alebo vyhľadávanie prírodných krás. Záľuba v kráse nie je zlá – Boh je krásny, a preto stvoril krásu v rozmanitých podobách. Ale vášeň vlastniť a hromadiť krásu môže človeka zničiť. Ľudia sa dokážu klaňať svojim záľubám, dokážu dávať obrovské množstvo peňazí za krásne veci a získavať stále krajšie. Môže sa to prejavovať aj vo vzťahu k domácnosti, nábytku, oblečeniu a pod.
Pýcha života je úzko spojená so ctižiadostivosťou. Sama osebe je dobrá, pretože Boh do nás vštepil túžbu vyniknúť, aby sme smerovali ďalej a dosiahli viac. Ale keď nad nami začne panovať, môže tyransky ovládať všetky naše životné názory a snahy. Človek sa môže dokonca ospravedlňovať tým, že túži vynikať pre Krista, ale v skutočnosti iba niečo dokazuje seba a druhým. Ak je ctižiadostivosť naším sluhom, stanú sa z nás dôkladní a usilovní ľudia bez túžby poraziť ostatných a dokázať im, že sme lepší. Takto budeme môcť stúpať vyššie – a to bez povýšenectva či arogancie.
V týchto troch oblastiach had zviedol Evu: videla strom s plodmi dobrými na jedenie – žiadostivosť tela; lákavými pre oči – žiadostivosť očí; sľubujúcimi vševedúcosť – pýcha života (porov. Gn 3, 6). Satan takisto pokúšal Krista na púšti – obdobie krízy (porov. Mt 4, 1 – 11). Vyzýval ho, aby premenil kamene na chlieb (jedlo, telo); aby sa vrhol z chrámu a tak ukázal, kto je (pýcha), a aby si vzal nádheru pokladov a kráľovstiev sveta (oči a pýcha).
Ako pokušeniu vzdorovať?
Písmo o pokušení hovorí, že máme pre ním utekať, a o pokušiteľovi, že sa mu máme vzoprieť, a teda nie utiecť pred ním.
Pokušeniu sa nikdy nevystavujme, ale utekajme pred ním. Nechoďme tam, kde hrozí, že sa s ním stretneme, nerobme to, čo zvádza – a toto dodržiavajme vo všetkých oblastiach života. A keď nás prepadne, použime tú istú zbraň ako Ježiš – meč Ducha, ktorým je Božie slovo (porov. Ef 6, 17b). Útoky odrazil vyznávaním Božieho slova a poslušnosťou tomuto slovu. Mnoho kresťanov zakúsilo, že slová z Písma im dodali v týchto chvíľach veľkú silu. Naozaj majú obdivuhodný účinok.
Pokušiteľ nás bude obviňovať – je to totiž jeho práca – a to aj pred Bohom (porov. Zjv 12, 10; Zach 3, 1). Počas modlitby ti začnú schádzať na um myšlienky, aký si zlý, čo všetko zlé si urobil a čo si ešte mal urobiť, a neurobil si; keď budeš svedčiť o Ježišovi, zrazu si uvedomíš, aký si nehodný či falošný; keď budeš kázať evanjelium, náhle sa ti vynoria tvoje hriechy a budeš sa cítiť mizerne.
Pocity viny ťa ochromia. A práve o to satanovi ide. Začneš si myslieť, že Boh ťa nemôže prijať a nie je namieste robiť to, čo robíš, keď si v skutočnosti iný. Strácaš odvahu, istotu, pevnosť. Strácaš radosť zo služby, presvedčivosť. Satan obviňovaním oslabuje bojaschopnosť kresťanskej armády. Pre trápenia a pocity viny, ktoré na nich doliehajú, vojaci nebudú útočiť. Áno, môžeš byť aj skutočne vinný, ale vtedy hriech vyznaj a kráčaj ďalej. Boh je s tebou.
Lenže nie za každým pocitom viny je hriech. Existuje aj tzv. falošná vina – cítiš sa vinný, i keď na to niet dôvodu. Svedomiu nemožno automaticky dôverovať, je totiž pádom človeka dosť pokrivené. Svedomie je ako slnečné hodiny. Správne ukazujú len vtedy, ak na ne žiari jediný pravý zdroj svetla, teda slnko. Keď je tma a hmla, neukazujú nič a ak sú osvetlené iným zdrojom svetla, ukazujú nesprávne. Urob pokus s baterkou v noci a zistíš, že ti ukážu, čo chceš.
Svedomie kresťana funguje správne len pod neustálym svetlom Božieho slova. Musí ním byť sformované, lebo samo osebe je krivé. Napríklad môžeme pokojne žiť s hriechom a domnievať sa, že je to v poriadku, pretože nám chýba poznanie, a naopak, môžeme byť veľmi citliví na bezvýznamné maličkosti, ktoré hriechom nie sú. Svedomie apoštola Pavla bolo formované Božím Duchom (pozri Rim 9, 1; Sk 24, 16; 1 Tim 1, 5; Hebr 9, 14).
Riešenia sú dve: dlhodobé a krátkodobé.
1) Naše svedomie pretvorí štúdium Božieho slova. Čas venovaný hľadaniu Božej múdrosti v Písme vedie k náprave a usmerneniu nášho myslenia a podľa toho sa nám formuje svedomie. Je obnovované Božou múdrosťou a pravdou. Rokmi praktických skúseností s Pánom sa svedomie vycibrí.
2) Pociťovanú vinu rozlíšime podľa zdroja, ktorý ju vyvoláva. Nepriateľ nás obviňuje, ale keď nám ukazuje hriechy Duch Boží, usvedčuje nás. Nepriateľ sa pocitmi viny snaží zničiť náš vzťah s Pánom, chce nás vedomím nehodnosti od neho oddeliť. Tvoje hriechy a zlyhania môžu byť skutočné, dôležité však je, kto a s akým cieľom ti ich ukazuje. Vyznaj ich a konaj pokánie a potom môžeš opäť pokojne tráviť čas s Bohom, ako aj byť jeho svedkom. Ak však pocity viny ostávajú a ochromujú ťa, vedz, že je to Zlý, a pošli ho preč. Vzopri sa mu a on utečie (porov. Jak 4, 7). Tvoj vzťah s Bohom Duch Boží obnovuje a očisťuje. To znamená, že keď je hriech vyznaný, usvedčenie pominie a vzťah s Pánom, plný radosti, rastie. Nenechaj sa trápiť Zlým. Tvoj vzťah vtedy upadá, si stále spochybňovaný a kladieš si napríklad takéto otázky: „Mal som čistý motív? Vyznal som sa dostatočne? Skutočne dostatočne?!“
V Knihe zjavenia je napísané, že bratia zvíťazili pre Baránkovu krv (porov. Zjv 12, 11). To nie je zaklínadlo. Krv je v Písme vždy znamením násilnej smrti. Ján tým chce povedať, že zvíťazili skrze Ježišovu smrť. Ježišovu krv nám Boh dal na očistenie nášho svedomia (porov. Hebr 9, 13 – 14). Totiž keď chce satan zničiť dobrý vzťah s Bohom, naočkuje ti previnilé svedomie. Božia odpoveď na takéto svedomie je Ježiš, smrť Božieho Syna, teda odpustenie. Ak sa snažíš byť stále lepším, slušnejším, ak usilovnejšie konáš pokánie, viac sa modlíš – je to vyčerpávajúci omyl. My svoj hriech neodčiníme, ale máme ho vyznať a potom žiť podľa Písma, čo je len prirodzená reakcia vďačnosti. Keby sme sa snažili zaslúžiť si odpustenie, budeme v tom len naďalej zlyhávať a cítiť sa stále previnilo.
Sám seba sa spýtaj, či vstupuješ do Božej prítomnosti smelo (porov. Hebr 10, 22), alebo bojazlivo schúlený. Pretože to súvisí s tvojím svedomím. Ak máš čisté svedomie, bežíš k Otcovi a vrháš sa do jeho náruče bez strachu. A nebeský Otec ťa nevíta ako svoje dieťa len preto, že si sa dostatočne snažil a dosiahol si duchovný pokrok, nevíta ťa preto, že máš byť na čo hrdý, ale preto, lebo jeho Syn za teba zomrel. On vždy po tebe túžil a Kristova smrť mu teraz umožnila urobiť to, čo vždy chcel. Tak pristúp smelo – skrze vieru v Ježiša, obmytý krvou z kríža. Svätí podľa Knihy zjavenia zvíťazili pre krv Baránka, oni nedovolili, aby im satanove žaloby bránili na ceste k Bohu. Preto keď ťa bude obviňovať, vyznávaj Ježiša a jeho krv.
Premohli ho „slovom svojho svedectva“ (Zjv 12, 11). Diabol klame. Oklamal Evu; Ježiš o ňom povedal, že prišiel, aby „kradol, zabíjal a ničil“ (Jn 10, 10), že je to „luhár a otec lži“ (Jn 8, 44b). Pavol o ňom píše ako o bohu tohto sveta, ktorý zaslepil mysle ľudí, aby im nezažiarilo svetlo slávy evanjelia (porov. 2 Kor 4, 4). Premôžeme ho len „slovom svojho svedectva“, Božím slovom, o ktorého pravdivosti sme sa presvedčili a vydávame o ňom svedectvo. Vtedy ťa satan nepremôže.
„Svoju silu hľadajte u Pána, v jeho veľkej moci“ (Ef 6, 10). Patríš ku Kristovým vojakom a si vo vojnovom stave s Kristovým nepriateľom. A keď začneš zvestovať Božie slovo, si dokonca v útočnej jednotke. To ti dáva prístup k jeho mocným bojovým prostriedkom. Môžeš používať jeho moc. Byť silný v Pánovi znamená spoliehať sa na to, že on vykoná, čo sľúbil, keď ty budeš robiť, čo on požaduje; keď sa nebudeš spoliehať len na svoje schopnosti, ale budeš dôverovať Bohu a robiť, čo od teba žiada; keď budeš žiť v poslušnosti viery – lebo tvoja sila spočíva v tom, čo robí Boh, keď ho poslúchaš.
V tomto boji zažiješ i nepriateľský protiútok. Pavol preto vyzýva, aby sme boli dobre vyzbrojení a vedeli používať zbrane. Opisuje ich v Liste Efezanom (6, 10 – 18):
Pás (opasok) pravdy znamená presne pochopiť Božie pravdy, stáť na nich a žiť podľa nich.
Pancier spravodlivosti je svedomie očistené od viny Ježišovou krvou. Proti obviňovaniu zaberie len pevná istota, že Otec odpúšťa pre Ježišov kríž. Pancier znamená víťazstvo skrze Ježišovu krv.
Obuv, teda pevne stáť na evanjeliu. Topánky chránia pred kameňmi na ceste – to sú ťažkosti života. Znamená to tiež byť pripravený evanjelium zvestovať. Vedieť podať základné pravdy evanjelia Ježiša Krista.
Štít viery je dôvera v Boha. Používaš ho vtedy, keď satan vysiela do tvojho vnútra horiace šípy a zneisťuje ťa, ale ty vyznávaš Božie zasľúbenia, hoci naokolo vládne tma.
Prilba spasenia, to je naša nádej na spasenie (porov. 1 Sol 5, 8) a na Kristov návrat. Istota o záchrane v Kristovi.
A v ruke stále drž meč Ducha, teda Božie slovo, o ktorom sme už hovorili.
V celej tejto výzbroji niečo chýba – ochrana chrbta. Keď sa pred satanom dáme na útek, môže nás zraniť od chrbta, lebo na tomto mieste nie sme chránení. Z toho vyplýva jedna dôležitá vec: ako Kristovi vojaci nebojujeme sami, musíme byť v boji zomknutí, aby sme si navzájom chránili chrbát, čiže podporovali sa.
Modlitba v Duchu Svätom znamená byť citlivý na hnutia Ducha v tebe a modliť sa, ako nás nabáda.
Keď Ježiš vystúpil k Otcovi, dostali sme Ducha Svätého, ktorého nám prisľúbil.
Stále si musíme uvedomovať, že nám bol daný osobný Učiteľ. Duch Svätý si urobil v nás príbytok. Učí nás o Kristovi a o našom vzťahu s ním. Ukazuje nám oblasti, ktoré ešte nepatria Ježišovi. Čo máme robiť, keď ich spoznáme? Konať pokánie a poddať sa Bohu. Satan nikdy nedostane od Boha povolenie ničiť svätých. Môže ich len triediť, skúšať a to slúži na naše očistenie. Satan nebude pokračovať v útokoch na nás, keď zistí, že to, čo chcel proti nám použiť, teraz slúži na naše zdokonaľovanie a náš rast. Tak ako pšenica, aj naša vonkajšia podoba (vonkajší človek) musí odumrieť, aby mohlo vyrásť nové stvorenie. Avšak skôr, ako nás Boh bude môcť použiť, musíme prejsť cez obdobie žatvy – „vymlátenie“. Boh nikdy nemôže zveriť svoje kráľovstvo niekomu, v kom nebola zlomená pýcha. Pretože pýcha je zbraňou temnoty. Keď sa pozrieme na Petra, s ktorým sa zhovára vzkriesený Ježiš, uvidíme pokorného človeka, vyznávajúceho lásku svojmu Pánovi (porov. Jn 21, 15 – 17).
Boh sa nás pýta: „Poznáš oblasti, kde si citlivý na satanove útoky?“ Duch Boží nás nenecháva v nevedomosti. Odkrýva náš hriech, aby zničil diablovu prácu. Najväčšou obranou je zachovať si pred Bohom úprimné srdce.
Našou prvoradou úlohou však nie je bojovať so satanom, ale plniť vo svojom živote Otcovu vôľu. Najvyšším Božím cieľom je, aby sme dosiahli Ježišov charakter, aby sme boli ako Ježiš (porov. Rim 8, 29). Víťazstvo sa začína s Ježišovým menom na perách, ale nebude dokončené, pokiaľ naše srdcia nedosiahnu prirodzenosť Ježiša Krista.
Použité pramene
1) White, J.: Duchovní zápas. Návrat domů, Praha 1994.
2) Materiály z Kurzu Filip
Branislav Škripek
Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
