Pôst ako zbraň duchovného boja
V niektorých kresťanských cirkvách sa o pôste dokonca ani nehovorí, pretože sa zdá, že je to staromódna vec. Vec, ktorá patrí do stredoveku – mníchom, a vôbec sa netýka moderného človeka. To je jedna stránka veci. Druhú stránku veci priniesli východné náboženstvá, totiž že pôst je zázračná vec, ktorá ťa očisťuje od hriechov, prináša vnútorný pokoj a očisťuje tvoje telo. Aj tento druhý pohľad je nekresťanský, ba priam protikresťanský.
Pôstom sa nedá očistiť telo a už vôbec nie duch. Toto je vplyv východných náboženstiev, ktoré si často pripúšťame k telu, pričom si hovoríme: „Budem sa očisťovať pôstom!“ A tak sa robí „očistná kúra ducha“ pôstom. Pôst nie je magická vec, ktorá očisťuje! Pôst patrí k pravidelnému kresťanskému životu, ale nemá takú moc, akú mu pripisujú východné náboženstvá. A nie je ani zastaraný. Pre nás je pôst hlboko aktuálna a dôležitá vec.
Cirkev často hovorí o pôste a pokániach. Žiaľ, je našou chybou, že v našej cirkvi sa dosť málo vyučuje o rôznych veciach, a jednou z nich je aj pôst. Len sa povie, aby sme sa postili. My to poslušne robíme a ani nevieme prečo. A keď to robíme a nepoznáme dôvod, potom nevieme ani to, čo nám to prináša. Nevieme, čo nám Boh dáva, ako nás k tomu vedie a čo pri tom s nami robí. A neodnášame si ani desatinu toho požehnania, ktoré skrze pôst prichádza.
Napríklad v našej rodine sa vždy postilo na Veľký piatok a na Popolcovú stredu, čo je samozrejmé, a taký istý veľký pôst sa dodržiaval aj na Štedrý deň. Pritom to bude pre vás asi novinka, ale na Štedrý deň vôbec nie je prikázaný pôst. Je to len tradícia v našich krajinách. Dobrá tradícia. Ja ju podporujem a veľmi sa mi páči, no veľa ráz nemáme to poznanie, o čo vlastne ide. Štedrý večer u nás vyzeral tak, že som vydržal do večera nič nejesť alebo byť len o jednom jedle. Bolo to dobré. Nebol to však pôst, skôr akási askéza. Nemala silu ozajstného pôstu, do ktorého vedie Pán.
Budem hovoriť o pôste, aby sme vedeli, prečo sa treba postiť, že to chce od nás Pán, že je to normálna súčasť kresťanského života, že to nie je nič ani mimoriadne, ani zanedbateľné.
Bolo by veľkou chybou pozerať sa na pôst iba ako na duchovnú zbraň. Rovnako, ako je to s modlitbou v duchu. Keď sa budeme na modlitbu pozerať len ako na duchovnú zbraň, unikne nám trištvrte podstatných vecí. Modlitba je predsa vzťah s Pánom, rozhovor v láske, ale je to aj zbraň. Takisto aj pôst je duchovná zbraň, ale nie je to iba zbraň.
Postíme sa preto, lebo vieme, že to Pán od nás chce, ako aj preto, aby sme sa pokorovali pred Bohom. Pôst je prejav pokory pred Bohom. Nie je to nejaké duchovné očistenie ani prejav mystiky. Pokora pred Bohom. Uznávam, že Boh je väčší ako ja, že Boh je pre mňa dôležitejší ako akékoľvek jedlo, nápoj alebo čokoľvek iné, dôležitejší ako akákoľvek moja obľúbená činnosť.
Po prvé: pôst je pokora. Po druhé: pôst vyjadruje závislosť od Pána. Po tretie: pôst je prejav mojej lásky voči Bohu. Po štvrté: pôst posilňuje naše prosby alebo dodáva našim prosbám väčšiu váhu. Po piate: pôst je duchovná zbraň.
Majme na pamäti všetky tieto veci. V niektorých cirkvách sa hovorí o pôste iba ako o duchovnej zbrani, teda že sa postím preto, aby som získal pomazanie od Boha a tým aj autoritu a moc niečo vykonávať. Áno, samozrejme, ale nie je to len toto. Vo Svätom písme máme veľa príkladov o pôste. Napokon sám Pán Ježiš je nám príkladom pôstu, takisto prvotná Cirkev a potom celé dejiny Cirkvi.
Príklady pokorenia sa pred Pánom: Izraeliti sa často pokorovali pred Pánom. V Žalmoch to čítame veľakrát: „Postil som sa, sypal som si popol na hlavu a obliekol som sa do vrecoviny.“ Nie preto, že by sa v tom ten človek vyžíval. Bol to výraz hlbokého pokorenia sa pred Pánom. Ja som len prach, Pane. Prehrešujem sa voči tebe. A preto tam bolo aj to vrchné oblečenie, aby to vyjadrovalo celé telo. Pôst je totiž jedna zo zbraní, ktorá zapája do duchovného boja aj telo. Veľmi málo duchovných zbraní zapája do boja aj telo.
Pôst ako prejav pokánia. Zhrešil som a aj týmto vyjadrujem svoju veľkú ľútosť, že som ublížil Pánovi. Príkladom je Dávid. Poznáme jeho veľký hriech s Betsabe, ktorá patrila jednému mladému mužovi menom Uriáš. Bol to jej manžel. Dávid zatúžil po Betsabe, a tak dal postaviť Uriáša do prvej línie boja, ktorý práve prebiehal, a dokonca prikázal, aby sa všetci ostatní stiahli a nechali ho tam, nech ho nepriatelia rozsekajú. Tento muž podľa Božieho srdca spáchal dva najťažšie hriechy: cudzoložstvo a vraždu. Boh mu povedal, že nezahynie. To bola obrovská výnimka; taký človek mal byť okamžite ukameňovaný. Písmo jasne hovorí, že Boh mu odpustil a povedal mu: „Nezomrieš, ale zahynie syn, ktorý sa narodí z tohto skutku.“ Dávid veľmi ľutoval a sedem dní sa postil. Prosil Pána, aby to zmenil, aby nezahynulo to malé dieťatko. Po tých siedmich dňoch dieťa zomrelo. Bolo chorľavé.
Dávid potom vstal, normálne začal jesť a vedel, že Boh to prijal ako vec pokory a pokánia, ale trest už nezmenil. Ešte malá poznámka: pôstom si nikdy nenakloníme Boha, aby zmenil niečo, čo si zaumienil, aby zmenil svoju spravodlivosť alebo veci, ktoré riadne vymedzil.
Azda si myslíme, že pôst a modlitba sú nejaké zázračné prostriedky. Nezískaš však nimi veci, ktoré sú mimo Božieho plánu, ale naopak, môžeš získať a prijať požehnanie, ktoré je zadržiavané.
Všetci poznáte spis proroka Jonáša. Viete, ako išiel do Ninive a kázal. Najskôr sa mu veľmi nechcelo, ale Boh ho presvedčil svojimi spôsobmi. Boh má moc na to, aby dokázal presvedčiť ľudí. Jonáš šiel do Ninive a hovoril, že ešte niekoľko dní a celé toto mesto bude zrovnané. Čo spravil celý národ? Kajali sa a vyhlásili pôst bez jedla a pitia. Dokonca ani dobytok nesmel jesť ani piť celé tri dni. Od kráľa až po toho najmenšieho. Boh sa nad nimi zľutoval. Prijal ich pokánie. Toto je v dejinách spásy asi najväčší hromadný pôst.
Pôst v duchovnom boji. Po tom, ako ich napadlo obrovské vojsko, Jozafat zvolal všetkých svojich blízkych, radcov a potom aj celú krajinu. Vyhlásil pôst pre všetkých, a keď sa modlili a postili, povstal jeden prorok a povedal, čo treba robiť. Zvolali spevákov, chváliace tímy a tie tiahli do boja, ale už vlastne nemuseli, lebo nepriatelia sa vyzabíjali medzi sebou a oni tri dni zbierali korisť. Toto sa vybojovalo pôstmi a modlitbami.
Prechádzame k pôstu, ktorý zabraňuje rôznym nešťastiam, čo sa na nás chystajú. V Knihe Ester je opísané konanie kráľovnej Ester, Židovky, po tom, ako kráľ podpísal výnos, že každý Žid v tej krajine musí zomrieť. Čítal som o tom malú knižku, kde autor napísal, že toto bola pravdepodobne najväčšia hrozba holokaustu v celých židovských dejinách. Väčšia ako za Hitlera, pretože za neho bola v Európe iba asi tretina Židov, ale za čias Ester boli všetci Židia pod tým kráľom. Čiže keby sa bol vykonal ten rozkaz, tak by boli zahynuli všetci Židia. Taká veľká hrozba to bola.
V tom čase na kráľovskom dvore panoval zvyk, že manželka kráľa nemohla prísť za kráľom, kedykoľvek chcela, ale iba keď ju kráľ zavolal. To znamenalo, že keď ju kráľ nemal chuť vidieť celý rok, jednoducho sa nevideli. Keby bola chcela prísť za ním, tak najmenším trestom bolo okamžité vyhnanie. Tento trest sa však neudeľoval, pretože väčšinou sa udeľoval druhý trest, ktorý nasledoval, a to bolo zabitie.
A tak keď sa Ester dozvedela, čo sa má udiať a že už je podpísaný spomínaný výnos, rozhodla sa, že pôjde za kráľom, čiže bude riskovať svoj život. V Písme je však napísané, že poslala tajný odkaz, aby sa všetci Židia tri dni modlili a postili bez jedla a pitia. Ona to urobí so svojimi priateľkami v celom kráľovskom paláci. Výsledkom bolo, že po troch dňoch sa odvážila predstúpiť pred kráľa. Ten ani slovkom nespomenul, že to nemohla urobiť. Presvedčila ho a nakoniec ten, ktorý to všetko na Židov narafičil, bol obesený. Židom sa odvtedy darilo veľmi dobre a dokonca boli povýšení do vysokých hodností v kráľovskom paláci. Takú moc mal pôst. Úpenlivý pôst, ktorý bol volaním k Pánovi.
Doteraz sme hovorili o obrane, o tom, že pôst prináša ochranu pred prichádzajúcimi útokmi. Teraz prechádzame do útoku.
Jedným z takýchto „útočníkov“ bol prorok Daniel. Žil vo vyhnanstve mimo Izraela. Vlastne celý Izrael bol vo vyhnanstve. Daniel sa často modlieval a prosil Pána, aby sa mohli vrátiť do zasľúbenej krajiny. Pri čítaní Písem zistil, že Boh predvídal tento trest a že približne o sedemdesiat rokov sa vrátia naspäť. Videl, že je to asi sedemdesiat rokov, a povedal si, že sa začne za to prihovárať a postiť, aby to chápal. Neuskutočňoval úplný pôst, ale zriekol sa akýchkoľvek lahôdok, pochutín, dobrých vecí a jedol iba základné potraviny. Myslím, že asi dvadsať dní.
Keď pôst dokončil, mal videnie anjela, ktorý k nemu prišiel a povedal: „Boh vypočul tvoju prosbu hneď, ale musel som sa k tebe prebíjať duchovným odporom všetkého, čo hrozilo.“ Daniel aj týmto pôstom pomohol, aby sa veci pohli dopredu, pretože onedlho sa Židia víťazoslávnym sprievodom vybrali zo zajatia do zasľúbenej krajiny a dokonca si niesli aj svoje chrámové náčinie a chrámové bohatstvo.
Boh potreboval ľudí, ktorí sa postili, ktorí nezaložili ruky, hovoriac: „Veď keď povedal, že sedemdesiat rokov, tak o krátky čas to uplynie a pôjdeme.“ Nie, on potreboval ľudí, ktorí stáli pred ním.
Náš Pán Ježiš. Bol to muž, ktorý mal plnosť Božieho Ducha, a predsa šiel na púšť a je napísané, že Duch Boží ho tam viedol k pôstu. Svoje verejné účinkovanie začal veľkým pôstom, štyridsaťdňovým. Keď sa odtiaľ vracal, je napísané, že sa vracal v moci Ducha. Už nielen plný Ducha, ale v moci Ducha. Tá plnosť Ducha, ktorá bola v ňom, jeho poslušnosťou Duchu Svätému, ktorý ho viedol na púšť, kde nebolo jedla ani ničoho, začala sa prejavovať aj mocou. Pán Ježiš slúžil v obrovskej moci a sile Ducha. To bolo tým, že sa štyridsať dní postil, že sa takto pripravoval na svoju verejnú činnosť.
Pánovi Ježišovi niekoľkokrát verejne položili otázku o pôste, lebo v tom čase bolo bežné postiť sa dva razy do týždňa. Farizeji sa tým dokonca chválili. Keď jeden farizej prišiel do chrámu, hovoril: „Pane, ďakujem ti, že nie som ako tento mýtnik. Ja dávam desiatky zo všetkého. Dva razy do týždňa sa postím.“ Učeníci Pána Ježiša sa nepostili. Všetkým to ležalo v žalúdku. Nakoniec prišli za Ježišom a hovoria mu: „Učiteľ, ako to, že sa učeníci farizejov postia, učeníci Jána Krstiteľa sa postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“ Odpovedal im: „Teraz majú pri sebe ženícha. Ja som s nimi, radujú sa. Teraz sa nebudú postiť. Keď odídem, potom sa budú postiť.“
A naozaj, v Skutkoch apoštolov vidíme, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych a sedí po pravici Otca a učeníci sa postia. Keď sa obrátil Šavol, ako prvé sa spomína, že tri dni nejedol ani nepil. Potom ho pokrstili a stal sa z neho najväčší evanjelizátor v dejinách.
Druhá dôležitá vec bola, aby normálne fungovala Cirkev. Pôstom sa dá totiž vypýtať aj Božie vedenie, usporiadanie vecí, aby si chápal, čo od teba Boh chce, aby si videl a vedel, čo sa bude diať. V 13. a 14. kapitole Skutkov apoštolov je napríklad napísané, ako sa cirkevný zbor v Antiochii, ktorý založili Barnabáš a Pavol, modlil a postil. Predovšetkým vedúci, ktorí tam boli nazvaní prorokmi a učiteľmi. Bolo ich päť a všetci sa modlili a postili, aby vedeli, čo chce Boh s nimi robiť. Čo majú oni robiť a čo má na pláne Boh. Po tých modlitbách a pôstoch im Boh povedal: „Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo, pre ktoré som ich povolal“ (Sk 13, 2). Na to, aby zevanjelizovali pol Ázie a takmer celú Európu.
Čo spravili oni? Hneď sa nerozbehli, ale je napísané, že znova sa modlili a znova sa postili – aby vedeli, na aké dielo a prečo, a aby dostali moc. V 14. kapitole je napísané, že keď Barnabáš a Šavol chodili po misijných cestách, utvrdzovali zbory, ktoré založili, a keď sa stretli, tak sa viackrát modlili a postili. Normálna súčasť kresťanského života.
Vyučovanie Pána Ježiša o pôste sa spomína na troch miestach: jedno som už uviedol (o ženíchovi). Druhé je v šiestej kapitole Matúšovho evanjelia, kde hovorí o modlitbe, almužne a pôste. Jedna z najdôležitejších vecí, ktorú zdôrazňuje, keď hovorí o pôste, je: nebuď ako pokrytec. Nekriv si tvár, aby každý človek hneď videl, že sa postíš. Nevešaj to nikomu na nos, lebo by si prišiel o svoju odmenu za pôst, pretože už si ju dostal – ľudia to vidia. To je tvoja odmena a už nič viac nedosiahneš a nedostaneš. Hovorí: „posti sa v skrytosti“, namaž si tvár, pekne sa namaľuj. Daj si krém, aby si vyzeral červenolíci, aby nikomu ani nenapadlo, že sa postíš. Toto chcel povedať o pôste.
On nepovedal: „keby si sa náhodou niekedy postil“, ale povedal: „keď sa postíš“. Považoval to teda za samozrejmú vec kresťanského života. Preto sú aj v našom živote dva rozmery pôstu: jeden je tvoj osobný pôst, tak ako tvoja osobná modlitba, a druhý je pôst spoločný, tak ako je aj spoločná modlitba. Mali by nám byť vlastné oba druhy pôstu.
Prvotná Cirkev to robila tak, že sa ľudia postili dva dni v týždni, ale keďže Židia sa postili v pondelok a štvrtok, tak kresťania sa začali postiť v stredu a piatok, aby sa oddelili, lebo časom sa vytvorila veľká nevraživosť. Židia udávali kresťanov, aby boli mučení. Väčšinou sa postili do pätnástej hodiny. Večer sa trochu najedli, neraňajkovali ani neobedovali, nejedli až do tretej hodiny a potom si dali večeru. Taký normálny pôst, ktorý sa dá zvládnuť, a pritom to bolo pokorovanie pred Pánom a vyprosovanie milostí dvakrát do týždňa.
Náš spoločný pôst je Popolcová streda a Veľký piatok. Vtedy to má veľkú silu. Pamätám si, ako sme raz spolu ako spoločenstvo trávili Veľkú noc. Bolo nás asi desať až dvanásť a mali sme pôst od piatka rána do soboty večera. Potom sme išli na svätú omšu na Vzkriesenie, a keď sme sa vrátili, mali sme obrovský stôl plný dobrôt a oslavovali sme. Môžem povedať, že sme prežili veľa milosti a veľa požehnania tým, že sme sa modlili a postili spoločne a vyprosovali sme ich pred Pánom.
Na dlhý čas nás poznačila jedna vec. Mali sme iný pôstny víkend, keď sa naše malé spoločenstvo modlilo a postilo tri dni. Keď bol niekto veľmi hladný, dal si kúsok chlebíka. Nebolo to také radikálne, ako kto chcel, ale myslím si, že to bol dosť prísny pôst. Akoby sa nič neudialo. Naraz sa stalo, že o tri týždne jeden náš brat zvestoval evanjelium jednému mladíkovi. Ten mladý chlapec o tom spätne hovoril, že v mysli mal tisíc argumentov, ktorými by bol odporoval. Ani jeden však nevedel použiť. Nemal moc na to, aby odporoval evanjeliu. Ten chlapec sa vtedy venoval karate. Mal „kresťanský karatistický krúžok“ a vedel, že to musí nechať. Urobil tak a to veľké chválové spoločenstvo, ktoré nám tu slúžieva, vzniklo z tej služby a z toho pôstu. Akoby sa navonok nič nedialo. Nemali sme pri pôste nijaké príjemné ani nepríjemné pocity, ani sme nič nevideli. Len o pár týždňov nastalo veľké prebudenie.
Cirkev nám hovorí, že každý piatok je pôst. Už je jedno, v akej forme je to u teba. Ja by som bol rád, keby sme poznali Pána a vedeli, čo pre nás robí, aby sa nestalo toto (to viem od kňazov): viete, aké sú dva najrozšírenejšie „hriechy“, ktoré sa v spovedniciach neustále opakujú? „Som roztržitý pri modlitbe“ a „v piatok som jedol mäso“. Pritom zabúdaš, že si alkoholik… To sú veci, ktoré každý znesie.
Nemáš to robiť tak, že si nedáš to, čo ti nechutí, alebo sa nejako obmedzíš, alebo urobíš to, čomu sme niekedy tak žartovne hovorili „čokoládový pôst“. Teda nič v ten deň nejem, iba čokoládu. Alebo pôst o chlebe a o vode, keď sa preješ. Náš brat v spoločenstve sa rozhodol, že sa bude postiť o chlebe a o vode, ale výsledok bol ten, že za predpoludnie zjedol celý chlieb. Myslím, že náš pôst by mal byť trošku radikálnejší. Boh pozýva každého do pôstu, do normálneho pokánia, aby si sa vedel pred ním pokoriť, ale pozýva aj do duchovného boja.
Normálny pôst je normálny kresťanský štandard pokorovania sa pred Pánom a vyjadrovania závislosti od neho a mal by v tvojom týždni byť. Niekto sa nemusí postiť v piatok a nie je to také radikálne. Môže sa postiť v iných dňoch, keď mu to vyhovuje; a niekto sa bojí, že nebude jesť a zomrie. Je to veľmi jednoduché. Nemusíš sa postiť radikálnym spôsobom. Pán potrebuje vidieť tvoje srdce. Keď sa napríklad bojíš postiť sa, prečo to neskúsiš napríklad tak, že si v piatok nedáš večeru? Naješ sa na obed. Myslím, že keď malé dieťa jedáva každé tri hodiny a vydrží päť s veľkým plačom, tak ty určite vydržíš do rána bez toho, aby si vyraboval chladničku. Keď chceš pokračovať ďalej, môžeš po niekoľkých týždňoch vynechať aj obed a jesť iba ráno.
Celá vec je o tom, že to nie je askéza, že v pôste nejde o to, čo dokážem. Je to poslušnosť Pánovi a podriaďovanie sa mu. Nerobím to ani preto, aby ma diabol nechal na pokoji. Poslušnosť Pánovi, to je pravidelný kresťanský život, ktorý Boh od teba chce. Nechce, aby si sa „upostil“, ani aby si bol zákonník. Keď nemáš slobodu kedykoľvek prehodiť svoj pôst alebo ho zmeniť na iný dátum, či zmeniť formu, myslím si, že to nie je najsprávnejšie. Napríklad ak si sa rozhodol, že nebudeš jesť celý deň, a príde ti pozvanie na oslavu priateľov alebo na recepciu, tak sa natrieš popolom, zložíš ruky a povieš: „Ja som tu rád medzi vami, ale toho jedla a pitia sa ani nedotknem.“ Nie, môže byť pokojne medzi nimi a byť tým kvasom a soľou a zmeniť formu pôstu. Povieš si: „Večeral som tu, tak nebudem tri dni pozerať televíziu.“ Koľkokrát je to oveľa ťažší pôst ako nejesť, však?
Boh ťa niekedy volá (nie že mi napadne, že sa budem nejako zvlášť postiť), pripravuje nejakú situáciu a chce, aby si sa postil mimo svojho pôstneho času a režimu, chce ti dať požehnanie. Chce, aby si pripravil veci. Ty máš poslúchnuť a je jedno, akou formou, ale mimo svojho pravidelného pôstneho režimu a času by si mal vedieť zareagovať a postiť sa.
Neboj a pôstu. Dá sa to postupne a pomaličky a nejde tu o výkon. Sv. František vydržal veľa dní nejesť a myslím, že sa cítil celkom dobre, lebo časom sa telo prispôsobí. Potom mu zrazu napadlo: „František, ty si ale dobrý. To málokto dokáže.“ František rýchlo utekal. Našiel prvý chlieb, odtrhol kôrku a začal jesť. Povedal: „Celý môj pôst by stratil zmysel, keby to teraz skončilo na tom, čo som dokázal, a nie že Pán ma k tomu viedol.“ Tak sa rýchlo najedol.
Niekoľko praktických rád: Keď sa chceš postiť trochu dlhšie a bez jedla, daj si pozor na jednu vec, a tou je zápcha. Preto je vhodné pred tým, ako sa ideš postiť, dva chody pred pôstom, dať si zeleninu. Keď máš pôst, ktorý je bez jedla, musíš veľa piť. Telo si to vtedy žiada. Často sa stáva, že sa začneš postiť a rozbolí ťa hlava. To je normálne, a keď to nie je niečo, čo ti veľmi ubližuje, tak si to veľmi nevšímaj. To len žalúdok protestuje. Fyziologicky je to tak, že keď ješ, veľa krvi sa nahromadí v žalúdku a ten to spracúva. Keď neješ, máš veľa zbytočnej krvi a udiera ti do hlavy. Napi sa. O chvíľu to prejde. Pozor, keď máš vážnejšie problémy, prestaň s tým. Maj slobodu, časom dozreješ, Boh ti to vysvetlí a môžeš si zvoliť iný deň a inú formu. Vidíš, že pre teba to celkom nie je.
Ako prežívať pôst? To je úplne najdôležitejšie. Pôst bez modlitby, bez Božieho slova je úplne nulový. Boh nepotrebuje tvoje prázdne brucho a to, že sa cítiš zle. Ide mu o to, aby si bol pri ňom, a preto sa máš sýtiť Božím slovom. Preto napríklad v piatok iba raňajkuješ, cez obed a na večeru neješ. Keď príde čas tvojho jedla, zober si Božie slovo a čítaj. Nielen z chleba žije človek, hovorí Božie slovo. A potom sa chvíľu modli. Sýť sa Božím slovom v tom čase.
Pôst prináša aj to, že ľahšie chápeme duchovné veci. Nemusíš sa báť, že budeš príliš slabý. Poznám ľudí, čo majú ťažkú prácu, a dokážu pokojne deň nejesť. Pokiaľ je to pôst, ku ktorému ťa vedie Boh, a nezmyslel si si to ty ani nechceš robiť nejaké výkony. Je to vec tvojho života a tvojej služby.
Veľa z vás je tu vedúcich spoločenstiev. Na vás záleží, či sa aspoň niekedy stretnete na modlitbu, aspoň na poldňový pôst.
Keď sa postíš, neboj sa, ak sa zrazu začneš cítiť depresívne. Smutný, bez nálady, nervózny, začneš kričať na ľudí. To je normálne. Okamžite prichádza duchovná opozícia, ktorá sa snaží zlikvidovať tvoj pôst, a keď máš prázdne bruško, tak celý svet dookola je nanič a všetci ti ubližujú a sú takí hlúpi.
Máte veľa problémov. Možno veľa ľudí, ktorí sa nemôžu obrátiť, veľa vecí, s ktorými nemôžete pohnúť. Keď sa nedá pohnúť s niektorými vecami, tak Boh hovorí: „K modlitbe treba pridať pôst.“
Keď skončíš dlhší pôst bez jedla, začni jesť postupne, nie naraz.
Dávaj si pozor na falošnú zbožnosť. Poznáme ľudí, ktorí chodia vypostení, vychudnutí, zlikvidovaní a myslia si, akí sú nábožní a ako sa páčia Bohu. To nie je cesta. V múdrych pravidlách prvotných kresťanov sú zapísané aj také veci ako skúsenosti niektorých kazateľov, ktorí ohlasovali od cirkvi k cirkvi, od zboru k zboru, a potom ľudí, ktorým hovoríme púštni otcovia. Veľakrát sa im stalo, že ich do pôstu nútil zlý duch. (Preto hovorím o pôste, do ktorého nás volá Pán.) Výsledkom bolo, že boli vysilení a práve vtedy prišiel niekto, koho im poslal Boh, aby mu poslúžili, a oni nevládali. Nesplnilo to cieľ. Nebuďme hlúpi, nechajme sa viesť Božím Duchom. Ak pri svojom pôste nie si schopný plniť svoje každodenné povinnosti, nie je od Boha.
Tiež treba vedieť, že keď o niečo prosíme, existuje duchovná opozícia voči nám. Daniel sa začal modliť a anjel mu hovorí: „Hneď ako si sa modlil, boli vypočuté tvoje modlitby, ale tri týždne trvalo, kým sa to prejavilo viditeľne.“ Anjel chcel ísť k Danielovi s Božou odpoveďou, ale zrazu proti nemu povstal ochranca Perzského kráľovstva a Gréckeho kráľovstva. Okrem iného to znamená, že existujú rôzne duchovné sily nad rôznymi oblasťami, nad územnými celkami. Proti archanjelovi bojovala démonská mocnosť istého kráľovstva. Často, keď sa postíme, spôsobujeme, že anjeli sú silnejší v tomto boji.
Učeníci sa pýtali Pána: „Prečo sme nevyhnali toho démona?“ On odpovedal: „Preto, lebo na to bolo treba modlitbu a pôst.“ Pôst je obrovská zbraň v duchovnom boji.
V 58. kapitole Knihy proroka Izaiáša sa píše, aký pôst sa Bohu nepáči. Je tam napísané: Vôbec ma nezaujímajú vaše prázdne bruchá, keď v ten deň kričíte na ľudí, okrádate ich o mzdu, nevyplácate ich a robíte si veci, ktoré slúžia vašej žiadostivosti. Keď sa postíš a celý deň hrešíš, Boh kašle na taký pôst.
Čo Písmo prisľubuje pre tých, čo sa postia v Duchu Svätom? Pôst ti prináša svetlo do života, zdravie, spravodlivosť, slávu, duchovné vedenie, nasýtenie, ovlaženie, obnovenie tvojho duchovného života, trvácne dielo, ktoré konáš pre Pána.
Pôst urýchľuje vyliatie požehnania.
Mário Tomášik
Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
