Chvála je ďalšou útočnou zbraňou v duchovnom boji. Pozrieme sa, akým spôsobom uvoľňuje Božiu moc. V Písme často nájdeme slová chvály adresované Bohu spojené s bázňou pred ním a s posvätnou hrôzou z toho, čo vykonal. Keď zažiješ obrovský Boží skutok, náhle ťa prenikne strach z Boha. Prenikne ťa táto bázeň a ty ho začneš chváliť.
Chvála žiada Boha, aby nadprirodzene zasiahol, a zároveň zaznieva vtedy, keď Boh čosi veľké urobil. Kniha Exodus 14, 28 – 30: prenasledovanie Izraelitov Egypťanmi. Mojžiš vystrel ruku a more sa otvorilo, ale keď doňho vstúpili Egypťania, vody sa vrátili, prikryli vozy a jazdu celého faraónovho vojska, ktoré vošlo za Izraelitami do mora. Nezostal z nich ani jediný. Izraeliti prešli stredom mora suchou nohou. „Ľud sa bál Hospodina a uveril Pánovi a jeho služobníkovi Mojžišovi“ (v. 31). Toto je opis toho, ako Boh usmrtil Egypťanov a ako sa ľud bál, keď to videl.
Reakciou na túto udalosť je pätnásta kapitola – celá je piesňou chvály. „Hospodin je moja záštita a pieseň. Stal sa mojou spásou. On je môj Boh a ja ho velebím. Boh môjho Otca a ja ho vyvyšujem… Zadul si svojím duchom a more ich zavalilo. Potopili sa ako olovo v nesmiernych vodách. Kto je medzi bohmi ako ty, Pane? Kto je ako ty, taký veľkolepý vo svätosti, hrozný v chvályhodných skutkoch, konajúci divy?… Tu zobrala prorokyňa Miriam, sestra Áronova, do ruky bubienok a všetky ženy vošli s ňou s bubienkami v tanečnom rytme a Miriam striedavo s mužmi prespevovala: Spievajte Hospodinovi, lebo sa slávne vyvýšil. Zmietol do mora kone aj s jazdcami“ (Ex 15, 2. 10 – 11. 20 – 21). Miriam vyvyšovala Božiu veľkosť nad nepriateľmi. Mala vtedy asi sto rokov.
V Druhej knihe kroník je zaznamenané, ako sa proti zbožnému judskému kráľovi Jozafatovi dohovorili spojenecké vojská nepriateľov, a bolo ich veľmi veľa. Kráľ zvolal národ, pretože sa bál. „Zvolal ľud do Jeruzalema a na nádvorí chrámu volal na Boha. Hospodine, Bože našich otcov, či snáď nie si ty Boh na nebi, ktorý vládne nad všetkými kráľovstvami rôznych národov? Máš v rukách moc a bohatiersku silu a nikto sa ti nemôže postaviť naprotiveň. Či si to nebol ty, môj Bože, ktorý si vyhnal obyvateľov tejto zeme pred Izraelom, svojím ľudom? Ak na nás príde niečo zlého, či meč súdu, či mor, či hlad, postavíme sa pred tento dom a pred teba, pretože v tomto dome prebýva tvoje meno, a vo svojom súžení budeme k tebe volať a ty nás vyslyšíš a zachrániš. Bože náš, či ich nebudeš súdiť? Nemáme silu proti tomuto veľkému množstvu. Nevieme, čo máme robiť, a preto hľadíme na teba“ (2 Krn 20, 5 – 12).
Jozafat hľadal pomoc u Pána, vyvyšoval ho, chválil, hovoril, čo všetko veľké urobil, a potom povedal: „Potrebujeme tvoju pomoc.“ A čo sa stalo? Ďalej čítame: „Tu zostúpil uprostred zhromaždenia duch Hospodinov na Jaksiela (jedného z prorokov) a ten hovoril: ,Pozorne počúvajte, všetci Júdejci a obyvatelia Jeruzalema a ty kráľ Jozafat. Toto vám hovorí Pán. Nebojte sa a nedeste sa toho veľkého množstva. Boj nie je váš, ale Boží‘“ (vv. 14 – 15). Ako odpoveď na Jozafatovo volanie v núdzi a zhromaždenie ľudu zostúpil Boží duch a povzbudil ich. Nepovedal im: „Oni sa tam pobijú a vôbec nebudú proti vám bojovať.“ Nie, povedal im: „Choďte, bojujte a pamätajte, že bojuje Pán.“ Vojensky, technicky a strategicky to bola samovražda.
Čo urobili? „Potom povstali leviti z Kehatovcov a Korachovcov, aby chválili Pána, Boha Izraela, hlasom veľmi mocným (v. 19). Keď videli, ako sa jedného z ich ľudu zmocnil Boží duch a ako prorokoval, povstali, začali volať na slávu, radovali sa z Boha a vyvyšovali ho. „Na druhý deň za včasného rána vyšli na Tekojskú púšť. Keď vychádzali, Jozafat sa postavil a povedal: ,Počujte ma, Júdejci a obyvatelia Jeruzalema! Verte v Hospodina, svojho Boha, a budete nepohnuteľní. Verte jeho prorokom a bude vás sprevádzať zdar.‘ Po porade s ľudom rozostavil pred Hospodinom spevákov, aby chválili jeho velebnú svätosť. Šli pred ozbrojencami a prevolávali: ,Chválu vzdajte Hospodinovi, jeho milosrdenstvo je večné‘“ (vv. 20 – 21). Vyzeralo to ako kamikadze.
Potom sa udialo toto: „V ten čas, keď sa dali do jasotu a chvál (oni tam dokonca jasali!), vyslal Pán zálohy proti Amončanom a Moabcom. Oni sa postavili proti obyvateľom Seiru, aby ich vyhladili ako prekliatych. Keď potom skoncovali s obyvateľmi Seiru, pomohli jedni druhým do skazy“ (vv. 22 – 23). Povraždili sa. Teológovia tvrdia, že sa pomiatli. Pán vyslal medzi nich anjelov, ktorí ich postrašili, a oni sa pomiatli a pobili navzájom. Výsledok? „Keď vstúpili Júdejci na výšinu s výhľadom na púšť, obrátili sa smerom k tomu zhluku, zbadali len mŕtve telá, ako ležia na zemi. Nikto nevyviazol živý. Potom prišiel Jozafat a jeho ľudia a zbierali korisť. Našli pri mŕtvych telách množstvo majetku a vzácnej výzbroje. Získali pre seba toľko, že to nemohli uniesť. Korisť zbierali tri dni. Štvrtého dňa sa zhromaždili v doline, kde začali dobrorečiť Bohu, a tá dolina sa volá Beraka, čo znamená dobrorečenie… Prišli s harfami, citarami a trúbkami do Jeruzalema, do Hospodinovho domu“ (vv. 24 – 28). Nakoniec mali z toho veľký karneval. Čo sa stalo ešte? „Strach pred Bohom doľahol na kráľovstvá všetkých zemí, keď počuli, ako Hospodin bojoval proti nepriateľom Izraela“ (v. 29). Toto bol výsledok.
Čo spôsobuje chvála? V tej chvíli uvoľnila Božie vojská, Božiu moc. Boh vyslal svojich anjelov do nepriateľského tábora. Kráľ Dávid si natoľko uvedomoval, aká dôležitá je chvála, že v Prvej knihe kroník sa môžeme dočítať toto: „Dávid postavil štyritisíc vrátnikov a štyritisíc ďalších a oslavovali Pána na nástroje, ktoré dal vyrobiť na oslavovanie Pána“ (1 Krn 23, 5). Štyritisíc ľudí chválilo Pána. Boli tam len na to, aby spievali Bohu, skladali nové piesne a hrali. Mali skupiny, ktoré sa striedali a stále chválili Pána. „Aby nastúpili každé ráno na vzdávanie chvál a oslavovanie Hospodina a práve tak aj večer“ (vv. 30 – 31). Teda každé ráno a každý večer nová skupina vystriedala tých „vyspievaných“ a zase spievali celú noc – a tak stále dokola.
V Žalme 22 sa hovorí: „Kto sa bojíte Pána, chváľte ho. Kto máte bázeň z Hospodina, chváľte ho. Ctite si ho všetci, potomci Jakubovi, a celé Izraelovo potomstvo nech pred ním žije v bázni“ (v. 24). Tí, ktorí si ctíte Pána a máte pred ním bázeň (to znamená, že ho rešpektujete), tak chválou reagujte na jeho veľkosť a na ten posvätný strach, ktorý z Boha ide.
Chcel som týmto poukázať na paralelu medzi Božím majestátom, jeho skutkami a tvojou chválou. Niekedy sa môže stať, že chváliš Boha, pretože si zažil obrovské Božie skutky, a inokedy ho vyvyšuješ a chváliš a potom uvidíš veľké Božie skutky.
V Knihe Zjavenia sú opísané obrazy chvály a zvelebovania, ktoré konajú rôzne stvorenia v nebi. „Pred trónom bolo more, ktoré iskrilo ako krištáľ, a uprostred okolo trónu boli štyri živé bytosti, plné očí spredu aj zozadu. Všetky štyri bytosti, jedna ako druhá, mali po šiestich krídlach a mnoho očí a bez ustania dňom aj nocou volajú: ,Svätý, svätý, svätý. Svätý je Hospodin, Boh všemohúci, ten ktorý bol, ktorý je a ktorý prichádza.‘ A kedykoľvek tie bytosti vzdávali česť, slávu a vďaku tomu, ktorý sedel na tróne a ktorý je živý na veky vekov, padá tých dvadsaťštyri starcov na kolená a klaňajú sa mu, ktorý je živý na veky vekov. Potom položia svoje koruny pred trónom a hovoria: ,Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu a česť aj moc, lebo ty si stvoril všetko.‘ (…) A videl som, ako okolo trónu a tých bytostí a starcov stojí množstvo anjelov. Bolo ich na tisíce a státisíce. Počul som ich mocným hlasom volať: ,Hoden je Baránok, ten obetovaný, prijať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, poctu, slávu a dobrorečenie.‘ A všetko tvorstvo na nebi, na zemi aj pod zemou, v mori, všetko, čo v nich jest, volalo tomu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi: ,Dobrorečenie, česť a sláva i moc na veky vekov‘“ (Zjv 4, 6 – 11; 5, 11 – 12).
Toto boli obrazy toho, čo sa deje v nebi. Všetko stvorenstvo je tam zaujaté chválou Boha. Stále chváli Boha a vyvyšuje toho, ktorý je živý naveky vekov a ktorý má v rukách všetku moc, česť, dobrorečenie, bohatstvo, silu, slávu…
Chvála je duchovná zbraň, ktorú máme k dispozícii, a keď ju používame, víťazíme nad satanom. Keď chválime Boha, moc démonov a satana je úplne spútaná a nemôžu mať kontrolu nad tebou ani nad životnými situáciami, v ktorých sa nachádzaš. V Skutkoch apoštolov je opísané, ako boli Pavol a Sílas uvrhnutí do väzenia. Zvestovali Pána Ježiša Krista a naraz sa im stalo asi čosi takéto: „Dav sa obrátil proti nim a sudcovia im dali strhať šaty a rozkázali ich zbičovať. Keď ich dôkladne zbičovali, zavreli ich do väzenia a žalárnikovi prikázali, aby ich dobre strážil. On ich podľa toho rozkazu zavrel do najbezpečnejšej cely a pre istotu im dal nohy do klady“ (Sk 16, 22 – 24). Povedali by sme si, že mohli mať strach, mohli byť neistí a rozčúlení. Vieme však, že to tak nebolo. V srdci nemali postoj sťažovania sa, nemali postoj strachu. Naopak, prýštila im z neho chvála a oslava Boha. „Okolo polnoci sa Pavol a Sílas modlili a spevom oslavovali Boha. Ostatní väzni ich počúvali. Tu náhle nastalo veľké zemetrasenie a celé väzenie sa otriaslo až do základov. No naraz sa otvorili všetky dvere a väzňom spadli putá“ (vv. 25 – 26). Veľký strach prežil žalárnik. „Tu žalárnik rozkázal, aby mu priniesli svetlo, vbehol dovnútra a plný strachu padol pred Pavlom a Sílasom na kolená“ (v. 29). Na toho človeka padla bázeň. Mal nesmierny strach, keď si uvedomil, čo sa stalo. Najbezpečnejšia cela bola zrazu popraskaná, mreže otvorené, väzni nemali okovy… a jeho sa zmocnil strach.
Chvála, to je uvedomovanie si, aký je Boh, a vyslovovanie týchto vecí, týchto charakteristík Boha. Celý Žalm 104 (má 35 veršov) je o tom. „Dobroreč, moja duša, Pánovi. Hospodine, Bože môj. Aký si neskonale veľký. Odel si sa velebnou dôstojnosťou. Halíš sa svetlom ako plášťom a rozpínaš nebesia ako stanovú plachtu“ (vv. 1 – 2). Krásne sa tu opisuje, aký je Boh. Aký je veľký a úžasný, čo robí. „Víno dáva pre radosť ľudskému srdcu. Až sa tvár leskne viac ako olej a chlieb dodá ľudskému srdcu sily“ (v. 15). Ku koncu sa píše: „Kiež je Bohu príjemné moje premietanie (pozn.: asi nejaké iné slovo; v katol. preklade „moja pieseň“) o ňom. Hospodin je moja radosť… Dobroreč, moja duša, Hospodinovi…“ (vv. 34 – 35).
Žalm 34 hovorí, že chvála je vyvyšovanie Hospodina, vyvyšovanie Boha. Doslovne sa v ňom píše: „Vyvyšujte so mnou môjho Boha“ (v. 4). Vyvýšiť Boha znamená dať ho vyššie ako všetko ostatné. Kto je pre teba dôležitejší? Boh, alebo tvoje starosti, bolesti, tvoja rodina…? Vyvyšovanie Boha – to je chvála. Obdivovanie Boha – to je chvála.
Prečo máme chváliť Boha? Lebo tým vyhlasujeme svätú Božiu veľkosť. Kto bude hovoriť o Božej veľkosti, keď nie my? My musíme ísť medzi ľudí kamkoľvek, my sa potrebujeme zhromažďovať a chváliť Boha, my potrebujeme hovoriť o tom, kto je a aký je Boh. Vyhlasujeme tak svätú Božiu veľkosť a Boží majestát. A jemu to patrí. Iba my môžeme povedať: „Chválime ťa, Bože.“ Nič nie je stvorené tak, aby bolo schopné chváliť, iba my.
Ako možno Boha chváliť? Gestami – dvíhaním rúk, jasotom (pokrikovanie, poskakovanie a nadšené ujúkanie a jačanie na Božiu chválu). Potrebujeme to zažiť vo svojom súkromí. Akýmkoľvek spôsobom máme prinášať chválu všade, kde sme. Toto prinesie Bohu slávu. Možno to mnohých pohorší, ale aj Dávid pohoršil Izraelitov, dokonca i vlastnú ženu, pretože tancoval pred archou a vyzeral ako blázon. Ona na neho pozerala a v srdci ním pohrdla. Odvtedy nemohla mať deti. Lebo sa smiala na tom, že on chváli Boha.
Chváliť Boha možno jasotom alebo nadšenou rečou, pokľaknutím, tlieskaním, hrou na nástrojoch alebo pokrikovaním. Tak to stojí v Biblii. Mnoho ľudí si myslí, že pokrikovať počas modlitby je nedôstojné, neslušné alebo nehodné Boha. „Boh predsa pôsobí v pokoji,“ tvrdia. To, že zvýšim hlas na Božiu slávu, neznamená, že nemám v sebe pokoj. Vnútorný pokoj sa, samozrejme, prejavuje aj pokojom vonkajším, ale takisto vnútorná radosť sa prejavuje aj hlasným pokrikovaním. Takto možno vyjadriť chválu. Tieto veci sú znamením, že v nás žije Boh.
Viete, koho teší, keď vymýšľate stále nové spôsoby chvály? Pána Boha. On sa z toho raduje. Jeho to teší a vašu bytosť to buduje. Vás to uzdravuje.
Ako je chvála zbraňou proti nepriateľovi? „Ústami nemluvniat a dojčiat si vybudoval mocný val proti svojim protivníkom a zastavil si nepriateľa planúceho pomstou“ (Ž 8, 3). Ako môžu malé detičky vybudovať mocný val na zastavenie nepriateľa? Veríme, že Biblia nie je napísaná len obrazne, ale nevieme si predstaviť, ako toto môže byť myslené doslovne. Chce sa tým niečo vyjadriť.
Kde sa berie v nemluvňatách a dojčatách tá zvláštna sila, aby postavili val proti nepriateľom? Podstatu tejto sily vysvetlil Ježiš, keď ho v chráme napadli veľkňazi a zákonníci. Keď vstúpil do chrámu, nahneval sa, pretože tam videl predavačov holubov, peňazomencov, vekslákov. Zobral bič a vyhnal ich von so slovami: „Vy ste z tohto urobili pelech, ale môj Otec povedal, že toto bude dom modlitby. Pristúpili k nemu chromí, ubolení, chorí ľudia a on ich uzdravil“ (Mt 21, 13 – 14). Spôsobil tam mnoho uzdravení. Dotýkal sa ľudí, modlil sa za nich a nad nimi.
Boli tam deti a volali: „Hosana synovi Dávidovmu!“ Bolo to veľmi vážne zvolanie, lebo syn Dávidov bol očakávaný ako ten, ktorý vykúpi Izrael. Bol očakávaný ako politický vykupiteľ, ako premiér štátu Izraela, ktorý sa postaví a povie: „Zvrhneme vládu Rimanov.“ A naraz tu nejakému potulnému chudobnému učiteľovi, ktorý sa neučil v ich školách, začnú deti volať: „Hosana synovi Dávidovmu! Vykupiteľ, Mesiáš prišiel.“ Keď toto ostatní videli, s hnevom prišli k nemu a povedali: „Ježiš, počuješ, čo vravia?“ A on im odpovedal: „Áno. A či ste nečítali, že z úst nemluvniat a dojčiat pripravil si si chválu?“ Citoval Žalm 8, ale pozmenený. V ňom stojí: „Z úst nemluvniat… postavil si mocný val proti protivníkom“, no Ježiš povedal: „Z úst nemluvniat pripravil si si chválu.“ Teda chvála je ten mocný val proti nepriateľom a chvála porazí protivníka.
Kto sú tie dojčatá a nemluvňatá? Tí, čo nemajú silu. Slabí. Majú len silu rodičov. My sme tie Božie dojčatá a nemluvňatá a naša sila je iba v Otcovi. Sila Božieho ľudu je chvála. V slabosti sa prejavuje moja sila, povedal Boh Pavlovi. Kedy povedal Pavol, že je silný? Keď bol bičovaný, porážaný, ničený a zradený. Vtedy vyslovil slová: „Milosťou Božou som, čo som, a stále mám v sebe silu.“
Čo je chvála a ako sa najviac prejavuje? Ústami. Je to činnosť úst, nimi chválu uvoľňujeme. Nemluvňatá a dojčatá nemajú vlastnú silu, a preto sa musia spoliehať na Božiu silu. Keď sa Ježiš zasa raz hádal s farizejmi, nemohli ho pochopiť, ale pochopili ho ľudia naokolo. Vtedy zajasal v duchu a povedal: „Velebím ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si skryl tieto veci pred múdrymi a zjavili si ich dojčatám“ (Mt 11, 25). Tými dojčatami boli jeho učeníci. To sú tí slabí. Tí, čo sa narodili zhora a pochopili aj prijali Ježiša Krista. Nemajú svoju silu, ale obracajú sa k Bohu.
Aj satan sa však obracia k Bohu s obžalobou. V Knihe Zjavenia (12, 10) sa píše, že satan pred Bohom dňom i nocou na nás žaluje. Keď sa my obraciame k Bohu s chválou, tiež to máme robiť vo dne i v noci, a tak umlčovať jeho obvinenia.
Prečo je chvála duchovnou zbraňou? „A hľa, z úst draka a z úst dravej šelmy a z úst lživého proroka vystúpili traja nečistí duchovia podobní ropuchám. Sú to duchovia diabolskí, ktorí robia zázračné znamenia. Vyšli ku kráľom celého sveta, aby ich zhromaždili na boj v rozhodujúci deň všemohúceho Boha“ (Zjv 16, 13 – 14). Drak a šelma tiež pôsobili ústami. Z ich úst vyšli nečistí duchovia, ktorí sa podobali na ropuchy. Aj my musíme používať ústa, aby sme umlčali ich démonské pôsobenie. Démonskí duchovia sú prirovnaní k žabám a tie zvyčajne kvákajú celé noci. Robia to neprestajne a s obrovským hukotom. V súčasnom svete to možno prirovnať k propagande rôznych bezbožných ideológií, ktoré majú za cieľ presadiť určité politické ciele a získať určité vysoké miesta. A ďalej je to napríklad reklama. V oboch sa používajú média: televízia, rozhlas, noviny a bilbordy. Musíme ich umlčať tiež činnosťou našich úst, teda chválou. A takisto máme používať televíziu, rozhlas, noviny a bilbordy.
Žalm 149, 6 – 9: „Nech svojím hrdlom tí, ktorí patria Pánovi, vyvyšujú Boha s dvojsečným mečom vo svojich rukách, aby na to rôznymi národmi konali pomstu, tresty na národoch, aby spútali reťazami ich kráľov a železnými okovami tých, ktorí sú u nich vo cti. Aby nad nimi vykonali súd, ako je o tom písané. Je to česť pre všetkých jeho verných.“ Dvojsečný meč je Božie slovo. Ústami a s Božím slovom v rukách máme hlásať a vyvyšovať Pána. Čo sa vtedy stane? Je tu obraz: rôzne národy, na ktorých máme vykonať pomstu a zajať ich kráľov. Králi, to sú tí, ktorých si oni ctia. To sú vládcovia, rôzne sily a panstvá, ktorých si oni uctievajú a nad ktorými máme prevziať autoritu, zajať ich a vykonať nad nimi súd. A to je pre nás česť.
Keď začneme chváliť Boha, získavame obrovský vplyv na všetky nečisté duchovné sily, sme schopní umlčať ich, vykonať nad nimi súd, vyvýšiť nad tým všetkým Pána a prejaviť jeho slávu. Toto je obrovské poslanie, pre ktoré máme autoritu a prostriedky a ktorého sa potrebujeme zmocniť.
Hanbíme sa nosiť na tričku napríklad nápis: „Ježiš Kristus je môj Pán a ja ho veľmi milujem“; alebo: „Nehanbím sa za evanjelium, lebo viem, že je Božou mocou na spasenie každému, kto verí“; alebo: „Nepôjdeš do neba, keď neuveríš v Ježiša“ atď. Potrebujeme byť vynaliezaví a dostať Ježiša Krista na ulice.
(Pokračovanie.)
Pramene: MARTIN, R.: Hlad po Bohu. Familiaris, 1995.
VÁCHA, V.: Duchovní válka. KMS, 1995.
PRINCE, D.: Duchovní boj. B. Šípek, Praha 1995.
WHITE, M. – WHITE, S.: Získávání učedníkú. JB Liberec 1994.
Branislav Škripek
Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
