|
|
|
Boj 10
Keď sme hovorili o duchovných zbraniach, tak sme vždy začali tým, že si v Božej armáde. Jednoducho, keď si sa rozhodol pre Krista, dal sa pokrstiť, tak si v Božej armáde a nevyhneš sa duchovnému boju. Z civilistu sa stáva vojak a nepriateľa potom nezaujíma, že či si vojak, ktorý chce bojovať, alebo si vojak, ktorý by sa radšej niekam schoval. Proste nepriateľ ide vždy po svojom nepriateľovi. Máš uniformu “Kristovho vojaka”, si nepriateľ diablov.
Ale doteraz sme vždy hovorili o obrane, o tom, že zlý ťa môže napadnúť, ale teba Boh chráni a dáva ti všetky zbrane, aby si mohol v tomto boji obstáť. V Ef 6 je v pár veršoch štyrikrát spomenuté slovo stáť alebo obstáť. Pavol tým chcel povedať niečo dôležité. Ja by som bol rád, keby to preniklo do srdca každého z nás, že máš obstáť. Boh ťa pomazal, aby si obstál. Aby si nepadol, aby si nezdupkal, alebo aby sa tvoj život hneď nezrútil.
Teraz prechádzame postupne na útočné zbrane. My máme v mysli často model (chápanie) Cirkvi, ktorému sa hovorí "dom na skale". Keď prídu búrky, vetry, akýkoľvek uragán "dom na skale" sa nezrúti. Bude tam stáť navždy. Nie je to "dom na piesku". To je Cirkev. A potom všetci máme to chápanie, že Cirkev je nejaké, poviem to tak obrazne "mestečko alebo getto", ktoré nikto nikdy nezdolá. Aj keby akokoľvek útočil a škodil. To je iste pravda.
No my ešte k tomu pridáme aj taký dobrý citát z Mt 16,18, kde je napísané: "Blahoslavený si Šimon.... Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu." Všetci to berieme tak, že jednoducho Cirkev je ktorá je postavená na skale a že brány pekelné ju nepremôžu. Keď začne peklo útočiť a chŕliť, Cirkvi sa nič nestane.
Tento verš nám však ukazuje aj iný model Cirkvi. Je v ňom použité také zaujímavé grécke slovo, ktoré je zložené z dvoch slov a nemá tvar, akým je preložené tu, že brány pekelné ju nepremôžu. Ako keby brány pekelné vyvíjali aktivitu. Je to presne naopak. Tým slovom sa myslí, že Cirkev bude vyvíjať aktivitu a brány pekelné nebudú mať moc. Takže to slovo je preložené dobre, je tam napísané, že brány pekelné nepremôžu, ale celkom v originále to znie: "brány pekelné nebudú mať žiadnu silu" alebo "brány pekelné nebudú mať žiadnu moc" alebo aj iný preklad je dovolený "brány pekelné budú úplne bezmocné". A posledný, ktorý už vychádza z hĺbky toho slova má dokonca ten význam, že sa nebudú môcť proti Cirkvi ani ozvať. Brány pekelné sa nebudú môcť proti Cirkvi ani ozvať protestným hlasom, keď na ne Cirkev zaútočí.
Skúste si uvedomiť, ako to posúva celý náš charakter aj celý charakter Cirkvi. Jednoducho Cirkev dostala moc od Krista. On hovorí: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi." (Mt 28,18). Má všetku moc. Teraz dáva autoritu Cirkvi a myslí to tak, že Cirkev jednoducho pôjde a nič ju nezastaví. Narazí na brány pekelné alebo na brány podsvetia a tie brány budú úplne bezmocné. Cirkev si bude môcť brať svojich ľudí, alebo bude môcť získavať ľudí pre Krista bez toho, aby v tom bola porazená alebo ju niekto alebo niečo zastavilo.
Výraz "brány" je často použitý v Svätom písme a má dôležitý význam. Ak ste čítali knihu Prísloví alebo niektoré knihy Starého zákona napríklad aj knihu Rút, je tam napísané, že starci alebo vodcovia, vojvodcovia sa vždy stretávali pri bráne. Pri bráne si sadli a preberali všetky veci. Buď stratégiu vojenskú, alebo obchodné veci alebo veci občianskeho života. Súdy tiež zasadali pri bránach. Ježiš tým chcel povedať, že ani tí najväčší vojvodcovia jeho nepriateľa, ani sám diabol nebude môcť nič urobiť, nebude môcť sa brániť. Tie brány budú jednoducho vyrazené, nebudú môcť odporovať, nebudú mať žiadnu moc, aby mohli zastaviť Cirkev.
A okrem toho, bol tam skrytý ešte jeden taký dobrý moment, totiž že brána je vždy najslabšie miesto v opevnení. Obrovské opevnenia a brána bola tiež mohutná, masívna, ale keď mal múr štyri metre, brána mohla mať maximálne niekoľko desiatok centimetrov. Bola drevená, aby sa dala otvárať. Ježiš hovorí, že Cirkev príde, zaútočí na to najslabšie miesto, vezme si, čo má, obráti ľudí a nič jej v tom nezabráni. Preto hovoríme o útočných zbraniach a o tom, že Cirkev je tu na to, aby ju nikto nemohol zastaviť a aby získavala ľudí pre Krista.
K tomu útoku nás povzbudzujú aj ďalšie citáty. Kol 2,15: Hovorí sa tu, ako Ježiš na kríži splatil dlžobný úpis. Proti nám bol daný dlžobný úpis s našimi hriechmi a dedičným hriechom a Ježiš ho jednoducho zmazal svojou krvou. A hneď za tým je napísané, že v kríži triumfálne predviedol všetky mocnosti a všetky sily. Vystavil ich potupe a smiechu. Už sme o tom rozprávali niekoľko krát na tomto spoločenstve. Mocnosti, sily, kniežatstvá, panstvá, tróny, to všetko sú pomenovania pre duchovné mocnosti v Svätom písme a väčšinou pre mocnosti, ktoré bojujú proti Bohu a tu sa píše, že ich Kristus svojim krížom triumfálne predviedol.
Triumfálny sprievod bol už len oslavou víťazstva. To už nebola samotná bitka, ale po bitke sa pozbierali všetci zajatí, zakuli sa do reťazí, pobralo sa všetko zlato, poprípade sochy bohov, bôžikov, to najcennejšie, aby bol potupený národ a potom sa slávnostne tiahlo domov. V Rímskej ríši bolo niekoľko takých triumfálnych sprievodov, keď cisári alebo niektorí vojvodcovia slávnostne vtiahli do Ríma. Už sa vedelo mesiac alebo dva, že bitka je vyhraná, ale kým tá obrovská kolóna s ukradnutým tovarom a otrokmi došla do Ríma, tak to trvalo niekoľko týždňov. Tam ich už čakali, a keď videli, že už majú len deň cesty, všetci sa pripravili na sprievod. Obrovský sprievod šiel Rímom. Vpredu išli poviazaní otroci, potom išiel na vozoch všetok ulúpený majetok a na konci išiel vojvodca alebo víťaz v obrovskom kresle. Niesli ho, hádzali mu vence, kytice, oslavovali ho.
Toto spravil Ježiš. Takéto podobenstvo, prirovnanie používa Pavol. Ježiš svojim krížom tak zvíťazil, že potom kráča pred celým svetom, pred nami, pred všetkými anjelmi a pred každým, so spútanými duchmi, mocnosťami a všetkým ulúpeným majetkom a všetkým, čo títo tvorovia poškodili a zničili. Tí musia ísť pred ním zviazaní, za tým nalúpený poklad a za nimi ide v sláve sám Pán Ježiš Kristus. Ako neohrozený víťaz, neohrozený bojovník, ktorý má všetku moc a každého porazil. Asi takto vyzerá súčasná situácia v duchovnom svete.
V 2Kor 2,14 je napísané, že Boh nás vedie v tomto triumfálnom Kristovom sprievode (ekum. prekl). Boh nás začleňuje do toho triumfálneho sprievodu. To znamená, za tým vojvodcom potom išli všetci vojaci, ktorí bojovali a vyhrali tú bitku. My ideme za Kristom v tom víťaznom sprievode. Nie v okovách. Nie ako porazenci, nie ako bojazliví, ale ideme ako tí, čo kráčajú za svojim Pánom, ktorý zvíťazil a sú "oslavovaní od anjelov" a od všetkých mocností. My kráčame v triumfálnom Kristovom sprievode. A Písmo hovorí aj na iných miestach. "Vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi." (porov. 1Kor 15,57) Takže toto je postoj Cirkvi. Postoj Cirkvi, ktorá môže kráčať a ktorá si berie to, na čo má právo, má moc kráčať. A my sme členovia a údy cirkvi a preto môžme kráčať za Pánom víťazne a môžme kráčať nie so strachom, nie s bázňou, ale v moci.
Modlitba v Duchu je zbraň, ktorá je rovnako obranná ako aj útočná. Modlitba je veľmi veľký a široký pojem, skutočnosť, ktorá má mnoho strán, takže modlitba určite nie je len zbraň. Bolo by veľkou chybou sa modliť len preto, že je to zbraň a môžeme ju používať ako zbraň. Modlitba je nádherná, vzácna, veľmi dôležitá a spája nás s Pánom. Ak sa niekto modlí len preto, aby ho neobťažoval zlý duch a aby bol vnútorne pokojný, a nie pretože miluje Pána a chce byť s Ním, tak to určite nie je modlitba v Duchu.
Útočná zbraň. Meč Ducha a modlitba v Duchu spolu veľmi úzko súvisia. Tieto dve zbrane sa takmer nedajú ani oddeliť. Ak máš prečítané Písmo a nemáš ho premodlené, tak je z teba suchý učenec. Môžeš poznať všetky dôležité citáty, môžeš vedieť z pamäti, čo kde sa nachádza... Poznal som aj takého človeka, ktorý sa mechanicky naučil, čo kde sa v Písme nachádza, v ktorej kapitole a mechanicky sa to naozaj naučil. Vedel čo je v Gen 1, čo v Num 10 atď... Naučil sa to podľa svojho systému, ktorý si urobil. Vedel to vymenovať, ale na jeho živote to nebolo vidieť.
Meč Ducha, ktorým je Božie slovo a modlitba v Duchu sa nedajú od seba oddeliť. Tieto zbrane sú tak úzko späté, že to naozaj nemá význam. Ak sa modlíš bez Božieho slova, to potom nie je modlitba v Duchu. My sa máme modliť v Duchu Svätom. Ako sa môžeš modliť v Duchu Svätom, keď nepoznáš Božie slovo, ktorého On je pôvodcom. Zaručujem ti, že sa nemodlíš v Duchu Svätom. Nemodlíš sa podľa toho, ako chce Boh a čo ti všetko dáva.
Sme v útoku a teda môžme hovoriť o útočných zbraniach. Modlitba je najstrašnejšia útočná zbraň, aká existuje v Cirkvi. Meč Ducha je silná zbraň, ale dá sa použiť len potiaľ, pokiaľ dočiahneš. Meč sa nedá použiť na vzdialenosť piatich metrov. Preto, keď poznáš Božie slovo a v Duchu Svätom ho používaš, môžeš sa obrániť proti útoku Zlého, môžeš dokonca niekomu zvestovať evanjelium a jasným spôsobom ho presvedčiť, ale nemôžeš to robiť na diaľku, kedykoľvek, akokoľvek. Len modlitba je taká zbraň, ktorá to dokáže. Keby sme to mohli porovnať, tak je to ako nejaká balistická raketa oproti tým ostatným zbraniam. Pretože modlitbou môžeš útočiť kedykoľvek, kdekoľvek, na ktoromkoľvek mieste, akýmkoľvek spôsobom, v akomkoľvek čase a môžu sa tým vybojovať skutočnosti, ktoré sú na zemi a ktoré sú v nebi. To je moc modlitby. Strašná zbraň. Nie je proti nej obrany.
Diabol sa nevie brániť proti modlitbe. Proti ľuďom, ktorí žijú v Duchu Svätom a kráčajú v modlitbe, preniknutí modlitbou. Proti tým nemá zbraň. Môže ich pokúšať. Poznáme to aj z dejín, aj od ľudí, ktorí kráčajú s veľkou službou. Môže na nich maximálne zaútočiť, nejakým spôsobom pokúšať, ale nič nemá na nich, žiadnym spôsobom. Ef 6,18: "Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu a v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých." A Pavol potom dodáva: "Aj za mňa, aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia, ktorého som vyslancom aj v okovách a aby som mal v ňom odvahu hovoriť, ako som povinný." To je Božia zbraň. Veľmi silná Božia zbraň.
Štyri krát je tam použité slovo "všetko" alebo "v každom". Zbraň, ktorá platí všade, za všetkých okolností a pre všetky modlitby a prosby. Je tam použité slovo modlitba, ktoré znamená všetky druhy modlitieb, dokonca aj tvoj rozhovor s Bohom, alebo len to, že sedíš pri Pánovi a počúvaš. Aj to je svojim spôsobom zbraň. Čas, kedy sa ho pýtaš: “Pane poraď mi v mojom živote, veď ma.” Aj toto je spôsob modlitby a boja. Toto je modlitba a za tým prichádza prosba.
V gréckom texte sa myslí, nie taká modlitba ako: “Pane, keby si mohol, tak čo ja viem môj dedko má niečo, tak sa ho dotkni”, ale z toho slova vyložene vyplýva, že je to úpenlivá a veľmi snaživá prosba. Proste nasadená prosba, keď “trasieš” Pánom a prosíš ho, aby niečo urobil. Ďalej uvidíme, za aké veci ešte predovšetkým Pán chce, aby sme prosili.
V každom čase, vo všetkým modlitbách a prosbách, akýmkoľvek spôsobom ako sme zvyknutí, akýmkoľvek štýlom, ale modlitba. Modlitba, ktorá vyjadruje závislosť na Pánovi. V každom čase. Gréčtina má niekoľko slov na čas a každé vyjadruje niečo iné. Prvý je chronos. To je čas, ktorý beží normálne. Ďalší je kairos, ktorý znamená určitý čas, určitý ten požehnaný čas kedy sa má niečo udiať. Tretí je hóra a to znamená periodicky opakovaný čas. Písmo odmieta tento pojem, pretože dejiny sa nevrátia. Dejiny vedie Boh. Nebude nič také, ako tvrdia nejaké východné náboženstvá, že je večný kolobeh časov.
A tam je použité v každom čase, teda v každom kairos a ten čas kairos sa predovšetkým myslí kvalita času. Je to niečo zvláštne. Každý čas je pre teba zvláštny, aby si sa mohol modliť. Každý čas, každú chvíľu tvojho života posväcuje Boh, aby si sa mohol modliť, aby si mohol byť s ním. Aby si sa mohol modliť a prosiť za to, čo potrebuje.
Tretia časť je - so všetkou vytrvalosťou. V našom texte je to slovo všetko vynechané, ale v latinskom texte sa nachádza, hoci nám to znie trochu cudzo. So všetkou vytrvalosťou. To znamená: nesmieš ochabovať v modlitbe, nesmieš si tak nejak zľaviť na srdci, že aj tak to na nič nie je a na čo to budem robiť. Musíš byť verný v každej situácii. Toto znamená so všetkou vytrvalosťou verný v každej situácii. Boh ťa pozná a Boh vie, čo sa deje s tebou, ale vždy ti dáva milosť, aby si sa mohol modliť. Vytrvalo. Dáva ti milosť, aby si neprestal, aby si nezatrpkol, aby si nezahorkol, aby si sa neľutoval a aby si nič nezabalil. Boh ti dáva milosť.
Ďalej - za všetkých svätých. A teraz sa pozrime, ako sa modlievame my. V niektorej občasnej modlitbe a prosbe, iba niekedy. Keď už sa mi to zunuje tak len s krátkou vytrvalosťou a len za niektorých ľudí, ktorých mám vytipovaných. Ale Pavol rozširuje túto zbraň a hovorí všetky modlitby a prosby, v každom čase teda vždy, so všetkou vytrvalosťou a za všetkých. Takže už vieš za koho sa máš modliť. Pán ťa žiada, aby si sa modlil za všetkých, ale spôsobom Ducha. Modlitba, ktorú ti vnukne Duch Boží a ktorý ťa ňou vedie.
My to poznáme, keď máme modlitebné zhromaždenie kedy sa nasadene modlíme za určitú vec ku ktorej nás priviedol Pán a niekto sa ozve: “Požehnaj aj deti v Amerike alebo v Afrike alebo v Somálsku.” To je určite dobrá modlitba, ale vždy pochybujem, či je to modlitba v Duchu, či ťa k tomu priviedol Pán, lebo on privádza ľudí, aby sa modlili aj za tieto veci, položí ti to na srdce a ty kľačíš pred ním dňom a nocou, nájdeš ďalších príhovorcov a naozaj sa niečo pohne, ale nie len tak niečo hovoriť do vetra. Alebo “Pane, obráť všetkých hriešnikov”. Také nejaké neurčité modlitby väčšinou skončia veľmi blízko našich úst.
Vo všetkých modlitbách a prosbách máme konať tri činnosti: modliť sa, vytrvalo bdieť a prosiť. Boh nám hovorí o týchto troch veciach pri modlitbe. Modli sa, bdej a pros. Určite si pamätáte tie verše z Písma, kedy Pavol často vyzýva: Ustavične sa modlite, bezprestania sa modlite, v modlitbách neochabujte ... Pán Ježiš hovorí podobenstvo, ako sa máme stále modliť a neochabovať. Ako hovorí apoštolom v Getsemanskej záhrade: “bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.” Modlite sa.
Druhá vec je bdejte, lebo máme takú skúsenosť a Písmo to veľa krát potvrdzuje. Keď ide o nejakú veľkú vec, že ťa Boh vedie, hovorí ti, aby si bdel, zvyčajne zaspíš. Tak duchovne. Ty ten čas stratíš ani si nespomenieš, že ti Boh niečo položil na srdce. Zrazu sa cítiš unavený a neviem, čo všetko robíš. Presne ako apoštoli. Pre Ježiša to bola možnože najdôležitejšia hodina v jeho živote, kedy sa rozhodoval splniť Otcovu vôľu do konca. Krvou sa potil, plný úzkosti a ešte hovoril: “Moja duša je smutná až na smrť. Bdejte a modlite sa. Poďte so mnou.” Zobral si ešte troch, aby boli blízko pri ňom, aby ho videli, aby boli nadohľad, aby mu pomáhali a aby aj on, keď sa obzrie a uvidí, že títo traja mi kryjú chrbát, modlia sa so mnou.
Zaspali. A keď prišiel, zobudil ich a povedal im: “Vy spíte? To neviete ani hodinu vydržať so mnou?” A išiel sa znova modliť a oni znova zaspali. A toto sa deje aj v našom duchovnom živote. Keď Boh niečo chystá, povie ti: “Bdej.” Ty zaspíš a prepasieš veci, ktoré chce urobiť Boh. Boh nikdy nezačne nejakú vec bez toho, aby najskôr nevzbudil príhovorcov a tí sa nemodlili. Kedykoľvek. To je jedno či vo dne, či v noci.
Možno, že máte niektorí z vás takú skúsenosť, že Boh ťa uprostred noci zobudí a niečo od teba chce. Vyložene to cítiš. Jednoducho zrazu vstaneš a vieš, že sa niečo deje. Kto je citlivý, tak kľakne na kolená a modlí sa: Pane, čo odo mňa chceš? Väčšinou chce, aby si sa za niekoho, alebo za niečo modlil zrovna v tej chvíli. Keď si citlivý, Boh ťa môže použiť. Kľakneš a modlíš sa. Niekedy ti ukáže za čo. Za chvíľu ti Boh zjaví za čo sa modlíš. Niekedy ti neukáže a ty sa len modlíš: Pane, nech sa deje tvoje dielo. Nech sa stane to, čo chceš. Nech premodlievam to, čo potrebuješ v tejto chvíli a niečo sa udeje. Alebo poviem to takým hlúpym spôsobom, “zachrápeš ďalej”, lebo ti to je jedno.
Proste. Modlite sa, bdejte a proste. Modliť sa znamená udržiavať predovšetkým ten vzťah s Pánom, pýtať sa na svoje veci, na život môj, za moje vedenie, alebo aj len taký rozhovor s Pánom, ako som hovoril, také spočinutie. Ty proste sa potrebuješ modliť. Keď ti to Ježiš povedal. Ježiš sa modlil celý čas, keď tu bol. To bol Boží muž modlitby. To zaručene potrebuješ aj ty. Nehovorí to len tak. A teraz hovorí o prosbe.
Ten ďalší 18. a 19. verš (Ef 6,18; Ef 6,19) nám to vysvetľuje. Pavol hovorí: "Za všetkých svätých." Tým ako keby chcel povedať, za Božie diela. Za to, aby Kristovo telo nebolo napádané. Obranná modlitba. Nemodli sa len za seba. Často prežívaš pokušenia. Sú tu aj druhí, ty si Kristovo telo. Ty máš spoluúd tu vedľa. Máš tu brata a sestru v Kristovi. Keby ti niekto išiel odseknúť ruku, tak si nepovieš, že moja ruka nepatrí k telu, tak nech ju odseknú. Ale kričíš, dovolávaš sa, modlíš sa, aby sa ti niečo nestalo s rukou. Takto je to aj s bratom. Boh ti ukáže, že niečo s ním je a ty sa začneš modliť, pretože keď sa ublíži bratovi, ublíži sa aj tebe. A ty to potom pocítiš aj duchovne. Alebo môžeš byť taký duchovne tupý, že ťa to ani nenapadne, že nebudeš mať tú citlivosť, ale to potom nie je moc dobré.
Sv. Pavol ďalej hovorí: "Modlite sa za mňa, aby mi bola daná milosť zvestovať evanjelium so všetkou odvahou." To je ďalšia vec, ktorú Boh chce, aby si sa modlil, aby bolo zvestované evanjelium. Aby si prosil, jednoducho prosil ho o to. Ak poznáš ľudí, ktorí zvestujú evanjelium, aby sa im to darilo, aby boli povzbudzovaní, aby ich sprevádzala moc. A vymodlíš ďalších, aby mohlo byť zvestované evanjelium. Premodlíš evanjelizačné akcie. Premodlíš aj seba, aby si mohol niekomu povedať o Ježišovi. Premodlíš všetko, čo sa chystá.
Toto naše spoločenstvo by neexistovalo také, aké je, keby tu neboli možnože už dve desiatky ľudí, ktorí sa za toto spoločenstvo modlia. Jednak príhovorcovia, ale už aj predtým ako vznikla skupinka príhovorcov som prosil, zháňal príhovorcov, či sa niekto nezaviaže, že by sa niekoľko minút denne modlil, nech sa prihlási, či mu bude toto spoločenstvo blízke, či mu ho Boh položí na srdce. Teraz je možnože do dvadsať ľudí, ktorí sa zaň modlia. Denne za toto spoločenstvo. Keby neboli tieto modlitby, už dávno tu nie sme. Sme rozsypaní ako handry. Nič by nám nepomohlo.
Vec, ktorá nie je podložená prosbami Božieho ľudu sa raz-dva rozsype. Tu by sa nediali uzdravenia, tu by sa nediali oslobodenia od hriechov, tu by neboli slová poznania, slová proroctva, tu by neboli tie veci, ktoré živia a udržujú Boží ľud, keby nebolo týchto ľudí. A ja vás vlastne aj povzbudzujem, keď ti Boh dá na srdce toto spoločenstvo, modli sa, lebo on chce a on nevnukne tieto veci nadarmo. On ťa potrebuje. Keď ťa niekedy v noci zobudí a vieš, že je to..., alebo cez deň zrazu príde taká chvíľa a začneš sa modliť a ani nevieš ako. Boh ťa vtiahne do modlitby, lebo ťa potrebuje. Buď citlivý. Premodlievaj Božie veci.
Máme tú skúsenosť, že keď sme chodili do väznice, tak som prosil o modlitby. Chodili sme v sobotu. Hovoril som: Kto sa bude v piatok a v sobotu modliť a postiť? Tak sa nikto nehlásil. Dobre, modlime sa a postime. A išli sme do väznice. Keď sme sa vrátili, ja som hovoril našim už po ceste, moc ľudí sa nemodlilo. My sme to cítili na vlastnej koži. To bolo to tam strašne ťažké. Ja keď som sa potom v stredu spýtal, že kto sa modlil alebo postil, tak sa prihlásili traja ľudia. Traja zo sto ľudí sa prihlásili, že sa modlili alebo postili.
Potom sme išli o dva mesiace a bolo to úžasné, to bola sila. A myslím, že sa potom prihlásilo asi do tridsať ľudí, že sa počas evanjelizácie modlilo a postilo. To stálo na tých modlitbách. Boh potreboval zúrivo vaše modlitby, aby sa tam mohli nejakí väzni spamätať, aby mohli prežiť Božiu lásku, aby sa mohli rozplakať, alebo aby mohli vyznávať svoje hriechy alebo aby odišli odtiaľ doživotne zmenení. Potreboval súrne vaše modlitby, moje modlitby. A my sme často zaspali. Takže to je za čo máme prosiť.
Za tieto veci. Teda nielen za to, aby sme boli ochraňovaní. Určite. Často sa musíme modliť za to, aby cirkev bolo ochraňovaná, aby služobníci boli ochraňovaní. Všetci, čo slúžia, aby boli ochraňovaní. Každý člen Božieho ľudu. Ale keby sme skončili pri tom, tak to môžme zabaliť. Ešte žiadna armáda na svete nevyhrala bitku vtedy, keď sa iba bránila. Keď sa Cirkev bude iba brániť, to nebude dobré. Takže modliť sa za tieto veci, za všetko, čo máme podložené.
Modlitba, bdenie a prosba spôsobujú, že sa uvoľňuje Božia moc, že niektoré veci, s ktorými sa nedá pohnúť sa zrazu zmenia. Písmo tak hovorí u proroka Daniela, ktorý sa modlil a vyprosoval si milosť a stalo sa to až za desať dní a potom prišiel k nemu anjel Michael a hovorí že: Doteraz mi trvalo, až kým som prišiel k tebe, pretože mal som po ceste veľa nepriateľov, ale Boh ťa vypočul v tej chvíli a poslal ma. Keby bolo ešte niekoľko ľudí, ktorí by sa prihovárali s Danielom, tak je okamžite vyriešené. Neboli, tak to trvalo. A toto spôsobuje prosba.
Najdôležitejšia podmienka je, že to musí byť modlitba v Duchu. Viete aký je protiklad modlitby v Duchu? Keď Ježiš hovoril: "Nemodlite sa ako pohania." Keď sa nemodlíš v Duchu, modlíš sa ako pohan. A Boh nemá záujem o takú modlitbu. Toto je protipól. Modlitba v Duchu a modlitba ako pohan. Pohan, čiže ten, ktorý nepozná Boha. Doslovne sa dá povedať: ten, ktorý je bez Boha. Modlí sa a nepozná Boha. Tak sa ani nevie modliť. Ani to nevystúpi.
Čo je to modlitba v Duchu? Je to modlitba vzbudená a vedená Duchom Božím. Boh ťa privedie k modlitbe a potom ju vedie. Častokrát sme takí otvorení, že sa necháme priviesť k modlitbe Duchom Božím. Vieme, že nás priviedol teraz k modlitbe, ale nenecháme sa Ním viesť počas nej. Hneď si ju vedieme sami. Idem sa modliť, kľaknem, chvíľu sa modlím svojimi slovami, povedzme chvíľu v jazykoch, alebo chvíľu sa modlím ruženec, alebo niečo z Písma, a pritom Boh by chcel od teba niečo trochu iné, v tej chvíli, ale ty máš svoj systém, svoje škatuľky, kľakneš a modlíš sa. Nechal si sa pritiahnuť Bohom a jeho mocou, ale nepočúvaš Ho. A potom sa stane, že sa modlíme stereotypne. Buďme veľmi citlivý na Božieho Ducha, lebo iba to je modlitba v Duchu.
V autorite Ducha Svätého a s Jeho pomazaním. Tento bod sa špeciálne týka príhovornej modlitby, teda modlitby útočnej. Keď nemáš vzťah s Bohom, alebo neprežívaš tú autoritu, alebo máš strach, že si neprežil to pomazanie, tak to potom nie je modlitba v Duchu. Keď sa chceš modliť ako niekto iný, kto má to pomazanie alebo prežil už niečo a ideš sa modliť bez vnútorného obsahu, bez toho, čo ti dal Boh, tak to nemá tú silu, tak to nie je modlitba v Duchu. Nestanú sa tie veci. Máš mať pomazanie.
Modlitba v Duchu rovná sa modlitba v Kristovi. Alebo ako to hovorí Ježiš, v jeho mene. “Keď sa budete modliť o čokoľvek v mojom mene, Otec vám to dá.” Modlitba v Ježišovom mene, alebo v Kristovi alebo v Duchu Svätom je to isté. A je to modlitba vo viere. Nielenže si veriaci, čiže ontologická viera (to, čo sa ti stalo), ale modlitba, ktorú ti dáva Duch Svätý na tú situáciu, ktorú potrebuješ dostať. A k tej viere sa pridáva reálna skúsenosť. Keď zažívaš niečo s Pánom, to ťa buduje ďalej a vzrastá aj tvoja viera. Toto je modlitba v Duchu.
Čo spôsobuje Duch Boží? Čo sa deje? Rim 8. kapitola. Prebýva v nás, svedčí, že sme Božie deti, prihovára sa za nás, (v liste Galaťanom) volá v našich srdciach. Spôsobuje to volanie Abba, Otče. Je to modlitba, ktorá je s vierou, ktorá je synovská, ktorá je biblická. Toto je modlitba v Duchu. Nemodlím sa len preto, aby som mal nejaký vnútorný pokoj a preto sa musím modliť dlho alebo sa modlím preto, aby som nebol obťažovaný zlým duchom. Tam niečo nie je celkom v poriadku. Modlitba v Duchu je iná.
Posledná podmienka modlitby v Duchu je, že si naplnený Duchom Svätým. Svätý Pavol hovorí: “Neopíjajte sa vínom, ale buďte naplnení Duchom.” Alebo hovorí: “Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva.“ To je to isté.
Byť citlivý na Ducha a počúvať ho, ale mať aj disciplínu a poriadok. Si poviem, že sa budem prihovárať ako Boží bojovník, sa budem prihovárať za spoločenstvo, alebo za túto aktivitu, alebo za tohto človeka a mám ho na svojom modlitebnom zozname aspoň raz za týždeň premodlím tých ľudí, ktorých chcem, aby boli sprevádzaní Bohom.
Sk 12. kapitola. Herodes dal popraviť Jakuba a videl, že sa to Židom páči, tak rýchlo chytil aj Petra a že ho na sviatky popraví. Bude zábava. Získa si Židov, lebo mu robili stále problémy. Zničí kresťanov, tí ho aj tak otravovali, lebo nechcú poslúchať. Nechcú vyhlasovať cisára za Boha. Tam je napísané, že sa Cirkev zišla a úpenlivo sa modlila. A všimnite si, modlili sa v noci. Aj v noci sa modlili. A preto aj Pavol hovorí: Vo dne, v noci keď sa modlím, keď za vás vzdávam vďaky. Často toto spomína: vo dne, v noci.
Cirkev sa modlila v noci, lebo išlo do tuhého. Na druhý deň mali popraviť Petra. Toho človeka, ktorý ich tam viedol, ktorý mal autoritu, ktorý bol ich pastierom. Im išlo o veľa. A zrazu sa zobudili a modlili sa ako žeraví. Viete prečo to bolo v noci? Lebo Peter spal v noci zviazaný medzi dvoma strážami a ďalšie dve stáli vonku. Pred dverami. To bola noc. A oni sa modlili a Petrovi sa zjavil anjel. Boh vypočul túto modlitbu tých, ktorí tam boli nasadení a prosili stále za Petra a hovorili: “Pane, veľmi ho potrebujeme.”
Prišiel anjel, zobudil Petra a hovorí: “Vstávaj.” Padli mu okovy z nôh. Strážcovia tam spali ako zarezaní. Prešiel pomedzi tých dvoch strážcov, ktorí boli pri dverách a prišiel do toho domu, kde sa modlili. Tam mu slúžka pri dverách ani nechcela veriť. Pritom sa modlili, prosili si to od Pána. Výsledok. Všetci sa radostne potom objímali a Peter potom odišiel na neznáme miesto. Ďalší výsledok. Cirkev bola posilnená. Na konci tej kapitoly je napísané, že sa vzmáhala, mala pokoj, kráčala, lebo prežili duchovný boj a stáli za niečím.
Zahynulo 16 strážcov. Všetci boli odvedení na popravu. Zahynul Herodes. Herodes bol potrestaný. Tí ľudia sa tam modlili a Boží odporcovia boli potrestaní. Herodes sedel na svojej stoličke a ľudia mu chceli lichotiť: “To nie je hlas človeka. To je hlas Boží.” A hneď ho Boh zničil. Toto všetko spôsobila modlitba.
Keď čítate Písmo zistíte, čo vymodlili modlitebníci. Aj v našej histórii vieme, ako vznikali komunity, ako vznikali rehole. Človek sa modlil do nemoty, modlil, modlil, modlil a zrazu nastalo prebudenie a sto ľudí išlo za ním. Alebo dvesto. Len preto, že pripravil cestu Božím veciam.
Skvelá kniha o duchovnom boji je od sv. Atanáza, biskupa prvotnej cirkvi v 3. storočí a je o sv. Antonovi. Bol to človek, ktorý počul Božie volanie, že má predať všetko, čo má, šiel do púšte a modlil sa. Často prežíval aj duchovný boj. Démon ho pokúšal a snažil sa ho v noci budiť a neviem čo všetko robiť a vymýšľať si na neho, obviňovať ho. On si ľahol na zem a modlil sa. Démon s krikom za chvíľu odišiel. Alebo začali ho strašiť a zjavovať sa mu rôzne príšery. Bolo ich strašne moc. A on sa len ticho začal modliť a zrazu sa začali tie príšery biť medzi sebou a s veľkým krikom poutekali. Moc modlitby. Ten človek vedel, čo má robiť. Použil Kristovo meno a chvíľu sa pomodlil a bolo. Toto je modlitba v Duchu. Modlime sa v Duchu, zažívajme tú vzácnu skúsenosť. Skúsenosť s Duchom Svätým a Jeho vedením.
© Mário Tomášik
© Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina
Aktualizované dňa: 11.11.2003 15:13:42 |
|
|
 |
|
