autor
Lenka Trnčáková
Spoločenstvo som si vybrala ako svoju rodinu a stalo sa mi domovom. A preto chcem tým, čo viem, tým, čo mám a čo som dostala, prispieť k tomu, aby sa tu aj ostatní cítili ako doma, aby mohli Nebeského Ocka zažiť ako toho "márnotratného" otca, ktorý ich vždy čaká a víta s otvorenou náručou, pretože ja Ho tak poznám.
Bloguje od : 16.5.2013
Úroveň
5
Kto prvý hodí kameňom?
Myslím, že každý z nás pozná také dni. Už od rána nám všetko padá z rúk, ledva za sebou vlečieme nohy. A na srdci neopísateľná ťažoba.

Cítime sa ako vlk z rozprávky o červenej čiapočke, ktorému do brucha vložili ťažké kamene. Tie naše sú však o čosi vyššie - priamo na našom srdci. Cítime sa pritlačení obrovskou ťarchou. Chce sa nám plakať a nevieme prečo.

Ja už však viem, čo tento stav spôsobilo u mňa - KAMENE. Áno, správne čítate. Kamene v mojom srdci.
Každý kameň bol veta, ktorú som od niekoho počula. Nie si dosť dobrá! Nie si dosť pekná, dosť múdra, dosť... Teba nikto nebude chcieť! Nikdy to nedokážeš! Si trápna, o čo sa vlastne snažíš?... Mohla by som pokračovať donekonečna. Myslím, že každý z nás to pozná a zažil. Slová, vety, ktoré tak veľmi bolia, tak veľmi ťažia. Dopadajú na nás ako ťažké kamene, ktoré po nás iní hádžu.

V jednej piesni sa spieva: Sticks and stones can break my bones, but your words really can´t. (Palice a kamene môžu zlomiť moje kosti, ale tvoje slová nie.) Nesúhlasím s tým! Často by som radšej dostala bitku ako ranu takýmto kameňom - slovom, lebo rany na duši bolia dlhšie a ťažšie sa hoja. A tieto kamene v nás zostávajú a nútia nás nie žiť, ale iba prežívať.

Ale ako sa ich zbaviť, čo s nimi? Odhodiť ich do jazera! To bol môj plán, ktorý som aj naplnila. Najprv som si nazbierala pri brehu jazera ploché kamene a s fixkou v ruke som si sadla na lavičku. Písala som tie "slová kamene" na skutočné kamene. Netušila som, že ich bude tak veľa, ale už som chápala, prečo mi je tak ťažko - nakoniec, kto by vládal nosiť taký náklad?

A tak som sa postavila na breh jazera a spolu s kamarátkou sme jeden po druhom brali do rúk naše kamene a modlili sa. Prehlasovali sme pravdu do našich životov, že: Všetko môžeme v Tom, ktorý nás posilňuje. V Bohu a pre Boha sme dostatočné a On nám dáva všetko potrebné. Sme zázračne a krásne stvorené našim Nebeským Ockom... A potom sme každý kameň odhodili čo najďalej do jazera. Bol to neuveriteľne dobrý pocit a všetka tá ťažoba bola preč. Myslím, že ak budem opäť cítiť túto ťažobu na srdci, budem už vedieť, čo mám robiť.

Nebeský Ocko, odpusť nám, že často používame slová ako kamene. Slová, ktoré by mali budovať, povzbudzovať, naopak zraňujú a ničia. Prosím, nauč nás, ako používať naše slová ako nástroj požehnania a nie prekliatia.
Lenka Trnčáková 22.5.2014
 
Database Error

Error establishing a database connection