autor
Lenka Trnčáková
Spoločenstvo som si vybrala ako svoju rodinu a stalo sa mi domovom. A preto chcem tým, čo viem, tým, čo mám a čo som dostala, prispieť k tomu, aby sa tu aj ostatní cítili ako doma, aby mohli Nebeského Ocka zažiť ako toho "márnotratného" otca, ktorý ich vždy čaká a víta s otvorenou náručou, pretože ja Ho tak poznám.
Bloguje od : 16.5.2013
Úroveň
5
Také "obyčajné" objatie
Hodnotenie čitateľov (1)
Milujem modliť sa za ľudí. Milujem, keď Boh sám hovorí a používa si naše ústa. Keď si používa prázdne nádoby, inak nepoužiteľné, aby priniesol lásku a uzdravenie, aby sa dotkol tých, ktorí Ho hľadajú.

Nikdy ma neprestane prekvapovať jeho kreativita, Jeho osobitný prístup ku každému jednému z nás. To, že presne vie, čo presne, kedy a ako potrebujeme.

Rovnako to bolo aj naposledy. Ľudia prichádzali, Ocko hovoril a dotýkal sa ich a my sme sa tešili spolu s nimi. Každého jedného (alebo skôr jednu, keďže všetky boli dievčatá) sme ešte nakoniec objali.

Ale aby to nebolo také jednoduché, prišiel aj on. Nazvem ho Stratený. Taký mi často pripadá. Je medzi nami a napriek tomu na okraji. Snaží sa zapadnúť, robí, čo môže a napriek tomu je nepochopený. Muž so srdcom dieťaťa, ktorý hľadá lásku a prijatie, no často zažíva iba nepochopenie a neprijatie.

Ako sa priblížiť k niekomu, komu je ťažké porozumieť čo len jednu súvislú vetu? Ako prijať niekoho, kto je tak viditeľne iný, že máte skôr chuť utiecť, prípadne obrátiť hlavu na druhú stranu? Muž, ktorý nám tak veľmi pripomína našu vlastnú bezmocnosť a to, aký pokrivený pohľad vlastne máme.

Prišiel, aby sme sa zaňho modlili. A Ocko konal a hovoril, dotýkal sa a jemu sa zaleskli v očiach slzy. Po modlitbe nesmelo poodstúpil ďalej a čakal. Áno, bol jediný, koho sme neobjali. Možno by sme sa mohli vyhovárať, že je to muž a preto ho nebudem objímať. Ale ja som dobre vedela, že toto nebol ten dôvod.

A on iba stál a čakal a ja som v srdci vedela, že to, čo najviac potrebuje je to objatie.Oveľa viac ako modlitbu.

Prekonala som samu seba a pristúpila k nemu s otázkou: Chceš, aby sme ťa objali? Niekoľkokrát zažmurkal zaslzenými očami a povedal niečo, čo ma síce veľmi neprekvapilo, ale napriek tomu bodlo svojím ľadovým ostrým: Nikto sa ma na to nikdy po modlitbe nespýtal. Nadýchnem sa a vydýchnem ďalšiu otázku: A chcel by si, aby sme ťa objali? Teraz vidím, že predýchava on. Pozerá nesmelo do našich očí a potom len mlčky prikývne.

Pristúpim a objímem toho, ktorý je Neobjatý, Nemilovaný, Neprijatý a modlím sa. Aby ho Ocko sám objal, aby si použil moje ruky a dal mu zažiť to, čo mu tak dlho chýbalo.Všetky tie mená sú zapísané v jeho očiach, v horúcich slzách, ktoré sa snaží zatlačiť tam, odkiaľ sa už dlho snažia uniknúť. Zavretý, ukrytý vo väzení vlastného tela a života. Ale dnes Boh pootvoril dvere. Pozerám sa do okien jeho duše a viem, že this is it...presne toto objatie potreboval. Pomaly a tackavo kráča preč...akoby kráčal v sne...alebo práve naopak...akoby sa práve teraz skutočne zobudil...

Ocko, tak veľmi ma to mrzí, že sa pozerám očami sveta. Obraciam svoj chrbát voči tým, čo sú iní, čo nezapadajú do môjho obrazu sympatií. A pri tom som toto sama zažila na sebe - samotu, neprijatie, opustenosť, zúfalú túžbu po ľudskom teple, úsmeve, objatí. Odpusť mi to Ocko, že zatváram oči, zrýchľujem krok, odvraciam tvár. Odpusť, že vždy znova a znova neprijímam tvoje deti, odmietam sa k nim skloniť... Odpusť mi moje sebectvo, moje prázdne srdce...

Prosím, Ocko, príď a premeň ma, príď a naplň ma svojou láskou, príď a nauč ma milovať láskou, ktorá sa potkýnala cestou na Golgotu, ktorá krvácala na kríži...
Lenka Trnčáková 26.8.2013
 
Database Error

Error establishing a database connection